Karamanlis

Outlaw King je v podstate historická road movie, nakoľko členovia Bruceovej družiny sa po celú dobu neustále kamsi presúvajú. Popritom sústavne kujú nejaké pikle, riešia vnútorné spory medzi škótskymi klanmi a sem-tam príležitostne rozbijú kokos nejakým tým Anglánom. Po rozpačitých takmer dvoch hodinách, v rámci ktorých sa dobré momenty striedajú s menej interesantným dianím príbeh konečne vyústi do finálnej bitky, ktorá síce má gule, no jedna lastovička ešte leto nerobí. Navyše predstaviteľ Brucea Chris Pine bol tiež akýsi nemastný-neslaný, takže hlavnú pozornosť na seba často oprávnene strhával iný člen jeho kompánie - istý Douglas, ktorý je vlastne akousi obdobou šialeného Íra Stephena zo Statočného srdca.

Priemerný poviedkový horor s piatimi príbehmi, ktoré sú rozložené tak, aby dianie vo filme postupne naberalo na intenzite. Prvá dva príbehy boli mdlé a zvlášť ma nezaujali. Od tretieho už to bolo o čosi lepšie, objavili sa nejaké ľahko mrazivé momenty či hororové masky a záverečná epizóda bola nakoniec vcelku dôstojným zavŕšením celej tejto 70tkovej antalógie.

Z môjho pohľadu nevábna cesta do hlbín čudákovej duše, sprevádzaná jeho pochmúrnymi fantazmagóriami, ktorým som akosi nedokázal prísť na chuť. Pozitívom Possumu je herecký výkon Seana Harrisa, ktorý ma zaujal už v skvelom Deliver Us from Evil. Harris je osobitý zjav, majúci danosti, ktoré ho doslova predurčujú na stvárňovanie duševne narušených postáv.

Gotti mi nezarezonoval najmä čo sa hereckého obsadenia týka. A hoci sa tu John Travolta na reálneho "teflonového dona" vlastne aj trochu podobá, rola mafiánskeho bossa mu nesedela a rádoby tvrďácke pózy či grimasy, ktoré tu strúha tomu tiež moc neprospeli. Predstaviteľ Gottiho syna Spencer Lofranco je presvedčivý ešte menej než Travolta a postavu mladého búrliváka, majúceho našliapnuté k životu v otcových šľapajách mu zožerie asi málokto. U mňa bolo problémom aj to, že tento primárne gangsterský film sa viac sústredil na Gottiho rodinné peripetie než na jeho kriminálnu činnosť a to ustavičné preskakovanie príbehu medzi tromi epochami mafiánovho života na mňa občas pôsobilo mätúco.

Osemdesiatkový fínsky hixploitation - to znelo lákavo, Kuutamosonaatti však bohužiaľ náležite nenaplnil subžánrové kritériá a zamrzol kdesi na polceste k tomu, aby bol dobrým hororom. Síce sa tu vyskytuje ženská nahota aj prejavy psychopatického počínania a terorizovania bezbranných obetí, celé je to však podané až príliš odľahčenou formou a najhoršie je, že postava zdegenerovaného magora, od ktorého som si neustále sľuboval rozpútanie poriadneho finálneho masakru zostala napokon úplne nevyužitá a bola postavená skôr do komickej roviny.

Whoever Slew Auntie Roo je na nervy brnkajúci thriller, v ktorom atmosféra pozvoľna hustne a dianie systematicky naberá na obrátkach. Všetky ústredné postavy, svojim spôsobom vrátane aj tých detských tu majú viac či menej pokrivené charaktery a je tu obtiažne nájsť niekoho s vyslovene kladnými pohnútkami či bezchybnou mentálnou kondíciou.

Ilsa, the Tigress of Siberia v podstate prekonala moje očakávania a v mnohých ohľadoch sa mi páčila viac než prvá Ilsa z roku 1975. Príbeh má aspoň akú-takú zápletku a pochopiteľne nechýbajú nahota, gore či brutalita. Ilsa a jej kumpáni sa snažia posunúť metódy trýznenia svojich obetí do sofistikovanejšej a krutejšej formy, výsledkom čoho je niekoľko silných scén, ktoré človeku utkvejú v hlave. Na škodu neboli ani akčné vsuvky, vďaka ktorým film nabral trochu netypický rozmer.

V rámci 27. série určite jeden z najlepších dielov. Nanútený spoločný výlet Simpsonovcov a Flandersovcov do Grand Canyonu, ktorého cieľom je najmä zlepšenie dlhodobo pošramotených vzťahov medzi Homerom a Nedom prináša viacero vtipných skečov a neočakávaných zvratov.

Epizóda, v ktorej hrajú prím ustavičné zmeny nálad tak trochu ješitnej Lisy a návšteva muzikálu, na ktorom si s Marge chcú urovnať vzájomné vzťahy už z princípu nemohla dopadnúť dobre. Tento diel ma nudil a miestami na mňa pôsobil až dotieravo. Tentokrát to nezachránil ani Barťas.

Svižná zombie komédia, v ktorej dominuje situačný humor, postavený na hláškach, dvozmysloch a bizarných charakteroch herecky dobre stvárnenej pestrej škály postáv. Keď k tomu pripočítam správne naservírovaný pomer násilia, solídnu maskérsku prácu a zopár hustejších scén, ktoré sa odohrajú počas boja s detskými zombíkmi, môžem povedať, že Cooties predstavujú z môjho pohľadu takmer ideálnu formu síce intelektuálne nenáročného, no zato účinného hororového humoru.