Karamanlis

Eyeball sa dá v podstate považovať za ukážkové giallo a režisér Lenzi tu vzorovo použil príznačné žánrové atribúty ako sú detektívna zápletka s prekvapivým záverečným rozuzlením, niekoľko surových vrážd s trochou gore, spáchaných záhadným vrahom v neodmysliteľných rukaviciach, výrazný hudobný doprovod či nahota v nenásilnej forme. Vyšetrovanie prípadu prebieha na dvoch úrovniach. Po vrahovi pátra civilista, poháňaný osobnými pohnútkami a rovnako tak miestni kriminalisti, vedení dosluhujúcim inšpektorom, ktorého predstaviteľ Andrés Mejuto to pred natáčaním evidentne dosť prešvihol v soláriu. Hoci Gatti rossi in un labirinto di vetro nemá tak vyhrotenú atmosféru, ako by sa možno žiadalo a počínanie ústredných postáv občas postráda logiku, oceňujem Lenziho zodpovedný prístup k tomuto filmu ako aj fakt, že sa mi tentokrát vôbec nepodarilo vopred odhaliť identitu vraha.

Nevybavujem si žiadne iné giallo, ktoré by malo tak silný erotický podtext ako Play Motel. Ženská nahota je tu servírovaná naozaj v štedrých dávkach a zväčša v explicitnej forme. Erotická tematika samozrejme ku giallu neodmysliteľne patrí, nemala by však byť nosným pilierom filmu ako je tomu v tomto prípade. Pochopiteľne je tu prítomná aj detektívna zápletka, tá je však len akosi do počtu. Divák sa priskoro dovtípi, kto je mozgom zločineckej skupiny a príbeh tak stráca dramatickosť.

Podobne ladených krimi thrillerov, v rámci ktorých sa usporiadaní rádoví občania nechcene dostanú do krížku s organizovanou bandou zabijakov už boli natočené desiatky. Traffik z tejto rady nijako zvlášť nevybočuje a prináša občasný adrenalín v kombinácii s niekoľkými hluchými pasážami a žánrovým klišé. V sumáre ide o priemerný film, zaujímavý možno iba tým, že sa v ňom dajú postrehnúť isté náznaky blaxploitationu (farební slušňáci vs. skrz-naskrz zlí bieli motorkári), čo vzhľadom k farbe pleti režiséra a jeho dlhodobému úsiliu oslovovať afroamerické publikum nie je žiadne prekvapenie.

Mizerné akčné postapo s nesympatickými (najmä kladnými) postavami, slabou choreografiou bojových scén a odfláknutým scenárom, v rámci ktorého hlavní hrdinovi po celú dobu unikajú pustinou sem a tam pred bandou samozvaného vodcu generála Chizuma. Ten ich so svojimi mužmi po nejakom čase vždy dobehne, zajme, preventívne preplesne, oni ujdú aby ich zanedlho znovu chytil a takto to ide stále dokola až do konca filmu. Nezmyselná zápletka s komickými mimozemšťanmi a dievčaťom, ktoré má spasiť ľudstvo, no nikto nevie ako a prečo tomu na kráse tiež moc nepridávajú...

Tretí SPM je tuctový slasher s prvkami home invasion, v ktorom forma očakávane prevláda nad obsahom. Príbeh je takmer totožný s prvým dielom série a znovu tu teda máme dievčenská párty v baráku bez rodičov, na ktorú vstupuje vyšinutý vŕtačkový vrah, ktorého identita je odhalená zhruba v polovici príbehu... Hoci sa tu odohrá zopár krvavých vrážd a nešetrí sa ani nahotou, trojka vo mne nedokázala zanechať výraznejší dojem.

Toto putovanie nevyspytateľnou, katastrofou zdecimovanou krajinou mi pripomínalo Cestu z roku 2009. Tá sa mi mimochodom nejako zvlášť nepáčila a podobne tomu bolo aj v prípade How It Ends. Hlavní hrdinovia si počas svojej odysei síce občas aj vystrelia, veľa času však zabíjajú spomínaním na minulosť a profilovaním svojho dovtedy nie zrovna ideálneho rodinného vzťahu, uprostred práve prebiehajúcej apokalypsy. Forest Whitaker tu tradične podáva solídny herecký výkon, jedna lastovička však ešte leto nerobí a v sumáre je How It Ends iba priemernou záležitosťou.

Nápad s duchom nepríjemného starého páprdu, strašiaceho ošetrovateľku v hospici vo forme 3,5 minútového kraťasu ako-tak ujde, v podobe celovečerného filmu by si však niečo takto tuctové asi sotva dokázalo dlhšie udržať moju pozornosť.

Solídny nákazoidný horor, ktorý má spád a prakticky od začiatku do konca sa v ňom niečo deje. Väčšinová časť príbehu sa síce odohráva na relatívne malej ploche dreveného zrubu, potrebnú zlovestnú atmosféru však poskytuje okolitý hlboký les a divné zvuky vydávajúci krvilační mutanti majú miestami tiež niečo do seba.

Fango bollente je razantné poliziotteschi, ktorého ústrednými postavami sú traja na prvý pohľad usporiadaní mladíci, kompenzujúci si svoje životné sklamania a nenaplnenie túžob tým, že začnú páchať násilnosti, ktoré postupne naberajú na intenzite a kulminujú až do alarmujúcich rozmerov, trochu pritom pripomínajúc iné brutálne poliziotteschi Milán nenávidí: policie nemůže střílet. Pohnútky hlavných hrdinov však tentokrát nemajú kriminálne, politické ani pomstiteľské pozadie, páchajú zlo proste preto, lebo na to majú chuť a vedia, že vďaka neschopnosti polície sa im to prepečie. Výber hereckého obsadenia postáv grázlov, terorizujúcich slušných občanov bol vydarený a všetci traja sú vo svojich úlohách presvedčiví.

Ninjova nadvláda je kontroverzným filmom, prešpikovaným bizarnosťami, nelogickosťami a ťažko pochopiteľným počínaním ústredných postáv. Úvodná scéna s nezničiteľným ninjom, likvidujúcim desiatky policajtov a ochrankárov na golfovom ihrisku je božia, potom však na rad prichádza sled desných momentov, počas ktorých dostanú divákov dobrý vkus a triezvy úsudok poriadnu nakladačku, nezvládnuté bojové scény v podaní amatérov či nezmyselná mysteriózna zápletka a prvotný dobrý dojem je razom preč. Potrebné oživenie síce prináša mrštný Shô Kosugi, ten sa však bohužiaľ dostal na pľac prineskoro.