Karamanlis

Rezko odsypávajúce poliziotteschi, sem tam nejaká prestrelka či bitka a v pozadí toho si dvaja čestní chlapi - nekompromisný policajt a sicílsky gangster počas strastiplnej cesty pred newyorský súd budujú síce pomyselnými mantinelmi ohraničený, no napriek tomu takmer priateľský vzťah. Umberto Lenzi nebol zlý režisér, počínal si však trendovo a ako sám priznáva, občas pre zisk točil veci, ktoré sa mu vôbec nepáčili a s pribúdajúcimi rokmi ich úplne znenávidel. Od Corleone až po Brooklyn je asi jeho posledným fakt dobrým filmom, následne v 80. rokoch presedlal najmä na horory pochybnej kvality a pošramotil si renomé.

Priemerné poliziotteschi s ťažkopádnym Gastone Moschinom v hlavnej úlohe. Toho drsného, na slovo skúpeho zločinca Uga, majúceho svoj tajný superplán som mu príliš nežral, trvalo vždy celú večnosť, než sa k niečomu rozhúpal a počas milostných scén so sympatickou blondínkou pôsobil ako slon v porceláne. Fernando Di Leo tu pocítil potrebu skritizovať znepokojujúce pomery vo talianskej spoločnosti, ovládanej boháčmi, skorumpovanými úradníkmi či ničomnými kriminálnymi živlami a vykričať celému svetu, že zmýšľa prosocialisticky, čo síce v rámci subžánru poliziottesco nie je nijak výnimočný jav (niektorí tvorcovia propagovali ľavicové, iní zasa pravicové názory a tu sa oba ideologické prúdy konfrontujú), mňa ako diváka však toto politizovanie, ktorého sa tu vyskytuje nemálo vôbec nezaujímalo a otravovalo.

Kirk Douglas je tu tradične chlapácky, jeho postava však nemá takú charizmu ako tie, ktoré stvárnil vo svojich starších, geniálnym Johnom Sturgesom režírovaných žánrovkách Výstrely v O.K. Corral či Posledný vlak z Gun Hillu. U westernov nemám rád odľahčené poňatie a u snímiek, odohrávajúcich sa vo väzenskom prostredí to platí dvojnásobne (miestami to tu vyzeralo, že za éry divokého západu bol pobyt v kriminále učinená selanka, otrocká práca v kameňolome vítaným spestrením všedných dní a zavraždenie dozorcu či dokonca riaditeľa basy všednou vecou, za ktorú sa trestalo nanajvýš pár dňami samotky), očakávane mi teda nesadol žartovný podtón, ktorý film mal. Našťastie v závere to napokon až taká veľká sranda nebola...

Keď zlá sila preskakovala z jednej obete na druhú a posadla ich, trochu mi to pripomenulo evildeadovskú tematiku. Záver bol dynamický a vcelku ma zaujal, jedna hviezdička navrch zaň oproti pôvodne zamýšľanému hodnoteniu. Škoda, že je režisérske duo Visser & van Geloven tak málo tvorcovsky produktívne, nie sú úplne márni...

Režijná prvotina herca Oza Perkinsa dopadla akosi rozpačito. Trochu sa strácam v tom, čo konkrétne vlastne chcel starý dobrý Oz natočiť a či zamýšľal nám divákom touto podivnou nezáživnou formou zdeliť nejaké skryté posolstvo alebo nás chcel proste iba unudiť s smrti?

Atmosferická filmová adaptácia z dávneho japonského folklóru pochádzajúcej legendy o Snežnej žene, v tomto prípade sa pridržiavajúca jej podoby z knihy Kwaidan: Stories and Studies of Strange Things od spisovateľa Lafcadia Hearna. Japonská mytológia Snežnú ženu Yuki-onna často vykresľuje ako hrôzostrašnú, neľudskú bytosť, bažiacu po krvi a dušiach najmä malých detí, takto epicky však príbeh o nej Hearnovi kedysi vyrozprával istý roľník z provincie Musashi a ten ho samozrejme následne použil v spomínanej zbierke strašidelných japonských mýtov, tkzv. kaidanov. Tematikou Yuki-onna sa na striebornom plátne štyri roky predtým zaoberal už Masaki Kobayaši v poviedkovom horore Kwaidan, Tanakova celovečerná verzia však tomuto, asi najznámejšiemu kaidanu ešte viac pridala na pôsobivosti a intenzite. Démonickú snežnú ženu je možné považovať za akéhosi predchodcu bledých krásavíc ako sú Sadako či Kayako a keď zoberieme do úvahy rok natočenia snímky, tak je zrejmé, že na vtedajšie publikum musel jej zjav pôsobiť minimálne rovnako hrozivo ako vzhľad spomínaných dvoch dám na súčasníka.

10.000 dollari per un massacro má veľmi sľubný a pútavý rozjazd, zhruba v polovici príbehu sa však lovec ľudí Django sčuchne so slabomyseľnou bandou mexických banditov, s ktorých vodcom má podivný vzťah, začne sa chovať ako úplný idiot a prvotne dobré dojmy z filmu tak postupne idú do hajzlu.

Najväčšou slabinou tohto spaghetti westernu s luxusným hereckým obsadením a chytľavým soundtrackom je Lucio Fulci na režisérskej stoličke. Jediné, čo tu "Godfather of Gore“ zrežíroval prijateľne sú pištoľnícke súboje, inak je Massacre Time v podstate hlúposť s povrchným, nezmyselne sa vyvíjajúcim príbehom a dementne sa správajúcimi postavami.

Na pomery ruskej kinematografie, ktorá mňa osobne nikdy príliš neoslovovala vydarený, aj v záplave americkej žánrovej produkcie konkurencieschopný duchársky horor, v ktorom sa vyskytne zopár mrazivých momentov a nie úplne najhorší bubák. Keď sa takýto, inak klišeovitý námet situuje do prostredia poverčivého a tradície rešpektujúceho ruského vidieka, má to minimálne pre našinca hneď o čosi atraktívnejšiu fazónu.

Triviálny príbeh, neúčinné brnkanie na citovú strunu, minimum prestreliek a neatraktívne postavy (výnimkou je desperát Chaco, objavujúci sa tu však skôr okrajovo) robia z Four of the Apocalypse vo všetkých ohľadoch iba priemerný spaghetti western, ktorého najväčším ťahákom je meno jeho režiséra. Mne osobne sa nepáči, keď sa talianske filmy snažia budiť príliš amerikánsky dojem.