Karamanlis

Od iných snímiek, spadajúcich do subžánru poliziottesco sa Città violenta tematicky dosť líši. Hlavným hrdinom tu nie je policajt, dej sa neodohráva v Taliansku a nie je reakciou na vlnu kriminality a násilností, ktoré v 60. a 70. rokoch otriasli talianskymi mestami či kritikou tamojšej skorumpovanej spoločnosti. Città violenta diváka nezaťažuje politizovaním a moralizovaním, ako tomu u italo-crime neraz bývalo zvykom a prináša akčne ladený príbeh elitného nájomného vraha, ktorý na svoju smolu príliš podľahol ženskému šarmu v podaní jedinečného a tradične strohého (tie milostné scény mu teda moc nešli) Charlesa Bronsona.

Fakt nemám rád multižánrové spájanie westernu s komédiou a práve toto nemiestne, občas až infantilne pôsobiace humorné poňatie mi tu nesmierne vadilo. Navyše to považujem aj za mrhanie potenciálu Giuliana Gemmu, ktorému podľa mňa takéto komediálne postavy vôbec nesvedčia. V záverečnej polhodine našťastie príbeh nadobudne o čosi vážnejší ráz, žarty idú na chvíľu bokom a k slovu sa konečne dostanú aj strelné zbrane, čo bolo v tomto prípade doslova vykúpenie.

Tento švédsky TV seriál s haunted house tematikou má možno trochu rozvláčny rozjazd a zdĺhavejšiu predstavovačku postáv, ktorých tu nie je málo, nakoniec sa v ňom ale predsa len objavia nejaké napínavé momenty. Z dusnej atmosféry tajomného domu sa možno dalo vyťažiť aj viac, na televízne pomery 90. rokov však určite ide o vydarenú záležitosť.

Na rozdiel od desiatok iných dobových sci-fi hororov, v ktorých sa monštrum objaví iba v krátkych záberoch v samotnom finále, The Food of the Gods je od počiatočných minút až do samého konca v podstate jeden nepretržitý animal attack. Hoci je fakt, že napríklad útok gigantických ôs nebol na svoju dobu žiaden trikový majsterštyk, Bert I. Gordon sympaticky odkryl všetky tromfy, ktoré mal k dispozícii a výsledok je z môjho pohľadu uspokojivý.

Režisér Marino Girolami, v titulkoch opäť uvádzaný pod pseudonymom Franco Martinelli tu použil zopár vecí, ktoré sa objavili aj v jeho o rok staršom Roma violenta. Niektoré scény (divoká automobilová naháňačka medzi komisárom a kriminálnikmi, na ktorú doplácajú nevinní ľudia) či aspekty zápletky (zranený Bettiho spolupracovník, následná pomsta zločincom, komisárova suspendácia) z oboch Girolamiho snímiek sú si až nápadne podobné a rysujúca sa love story medzi komisárom a sestrou jednej z obetí je nepresvedčivá. Na druhej strane kvitujem pasáž príbehu, v rámci ktorej sa hlavný hrdina ocitol vo väzení, plnom svojich "klientov" z podsvetia. Herec Maurizio Merli bol v rámci poliziotteschi filmov ukážkovo profilovo zaškatuľkovaný. Komisári Betti/Ferro/Mariani, inšpektori Tanzi/Olmi/Murri, poručík Berini, súkromný detektív Spada, bodyguard Rossi, ex-agent CIA Florio... nech už ho v rôznych subžánrovkách pomenovali akokoľvek, stále je to v podstate totožná postava nekompromisného, no čestného fúzača, ktorý s darebákmi nejedná v rukavičkách a najprv strieľa, až potom sa pýta.

Proces premeny farmárskeho fackovacieho panáka v ostrého pistolera, jeho výcvik v štýle hongkongských kung-fu filmov ako aj následná fáza pomsty prebehli na môj vkus príliš naivnou formou. Povrchnou sa mi javila byť tiež zápletka o veľkej love story medzi dcérou bohatého rančera a miestnym prosťáčikom, ktorá je len akýmsi nepravdepodobne vyznievajúcim zaobalením diania na obrazovke.

Jedna z najľahšie rozlúsknuteľných detektívnych zápletiek, aké som kedy v živote videl. Nenáročnosť príbehu čiastočne zachraňuje fakt, že dej je osadený do westernových kulís a sem tam ktosi aj vytasí kolt, poťažmo si dá po držke, čo sú elementy, ktoré aspoň na mňa zaberajú.

Nemám nič proti sebavedomým, frajerským pištoľníkom, Slim Corbett v podaní Deana Reeda je však už za hranicou dobrého vkusu. Štýlovo mi Dio li crea... Io li ammazzo pripomínalo západonemecké adaptácie mayoviek - záporáci sú špinaví hnusáci s pokrivenými charaktermi, kým hlavný hrdina je naopak ustrojený metrosexuál, ktorý však v umení boja ako aj v úspešnosti prenikania pod ženské sukne nemá široko - ďaleko konkurenciu.

Od dôb, kedy divokým západom putoval krivdy naprávajúci sholinský mních Kwai Chang Caine, stvárnený analfabetom v oblasti bojových umení Davidom Carradineom nemám rád westerny, do ktorých je zakomponovaná kung-fu tematika, v Blood Money mi však takáto kooperácia aj napriek úplne idiotskému scenáru nevadila, za čo v nemalej miere vďačím s nadhľadom hrajúcemu žánrovému mazákovi Lee Van Cleefovi.

Mám rád Lenziho poliziotteschi filmy, nakoľko majú spád a nie sú prehnane urozprávané či prepolitizované, hoci napríklad konkrétne tu je zrejmá kritika nepružného talianskeho súdneho systému. V Roma a mano armata to Umberto rozbalil síce v o čosi menej krvavom, no inak v podobne razantnom a beštiálnom štýle ako v o dva roky staršom, unikátnom Milano odia: la polizia non può sparare, vsádzajúc pritom znovu na psychopatické herecké pózy svojho obľúbenca Tomasa Miliana a Maurizia Merliho, opätovne tu stvárňujúceho postavu policajného komisára, ostrého ako britva.