Karamanlis

Ďalší zo spaghetti westernov, pojednávajúcich o "Ringovi“, nie však o obávanom Johnnym Ringovi z tombstonskej bandy Cochise County Cowboys, ako by sa jeden možno domnieval, ale o fiktívnom Montgomery Brownovi, ktorý na začiatku síce letmo spomenie, že ho kedysi volali Ringo, viac už ale túto prezývku v súvislosti s ním nikto nepoužije. Inak ale Il Ritorno di Ringo patrí k tým kvalitnejším spaghetti westernom a vo viacerých ohľadoch predčuje svojho odľahčenejšie poňatého bračeka A Pistol for Ringo z rovnakého roku. Na rozdiel od spomínanej Pištole pre Ringa, kde ma postava ľahtikárskeho Ringa a tým pádom ani jeho predstaviteľ nezaujali, tu Giuliano Gemma naozaj hrá a hrá dobre. Za zmienku stojí aj zmyselná Nieves Navarro, stvárňujúca v oboch filmoch milenku pupkatého Fernanda Sancha, ktorý je v rámci špageťákov čosi ako prototyp postavy neveľmi bystrého mexického banditu.

Režisér, scenárista a predstaviteľ hlavnej postavy Robert Hossein si tu v podobe zádumčivého pištoľníka Manuela ušil rolu presne na mieru a do hlavnej ženskej úlohy neprekvapivo obsadil svoju starú známu Michèle Mercier. V tomto príbehu o nenaplnenej láske a naplnenej pomste, situovaného do nehostinných končín divokého západu absentujú kvetnaté dialógy či prázdne gestá, hlavní hrdinovia si svoje nezhody radšej riešia rečou zbraní a nikomu tu napokon nie je príliš do smiechu.

Dynamický špageťák, v ktorom jedna prestrelka či bitka strieda druhú. Ono sa to strieľa, keď majú hlavní hrdinovia zázračné kolty, z ktorých je možné vystreliť bez nabitia hoci aj 13x (toto si režisér moc neustriehol...) Mal som obavy z Indiánov a Mexičanov, ktorých výskyt sprznil už nejeden western, ich úloha v príbehu má však našťastie iba vedľajší význam, poťažmo čas od času slúžia ako pohyblivé terče či objekty agresie banditov. Richard Harrison je herecký typ ako šitý do role pištoľníka, ostáva však záhadou, kde sa zabudol zabijak Johnny Ringo, ktorý podľa zavádzajúceho názvu, obalu (mimochodom uvádzajúceho inú sumu dolárov než názov) ako aj soundtracku, ospevujúcom práve túto legendu divokého západu mal byť ústrednou postavou filmu...

V 60. a 70. rokoch točili spaghetti westerny takmer všetci talianski filmári, nie je teda divu, že sa o svoj žánrový príspevok pokúsil aj úspešný režisér historických veľkofilmov a goticky ladených hororov Riccardo Freda. Svojou Smrťou nepočítajúcou doláre nič nepokazil no zároveň ani výraznejšie neoslnil. Dej má rýchly spád, hlavný hrdina je frajer, ktorý nechodí pre ranu ďaleko a počas priemerného dňa častejšie vytasí kolt než vykoná veľkú potrebu, čo je fajn, Freda však napríklad do hromadnej bitky v obchode nepochopiteľne zakomponoval rezký a veselý hudobný doprovod, vďaka čomu úplne stráca na vážnosti a pôsobí ako komická scéna z nemej grotesky a nevytiahol sa tu ani ako scenárista, nakoľko príbeh, charakter a vzťahy postáv sú tu tak prekombinované, až sú absurdné.

Sľubná samopalová strieľačka zo začiatku filmu je iba malou osviežujúcou kvapkou v mori nudy a siahodlhých, miestami priam "guľometných" dialógov, prebiehajúcich prevažne medzi policajným komisárom a okresným prokurátorom. Je známe, že subžáner poliziotteschi reagoval na vtedajšie búrlivé politické a spoločenské dianie v Taliansku a odsudzoval ho, dalo sa to však odprezentovať aj pútavejšou a menej ukecanou formou než zvolil Damiano Damiani.

Zombie komédií sa natáča v ostatných rokoch dosť, DeadHeads však prináša svojrázny pohľad na zombie apokalypsu z perspektívny samotných nemŕtvych, snažiacich sa svoje okolie presvedčiť, že sú neškodní týpkovia, nebažiaci po ľudských mozgoch, vďaka čomu sa neustále dostávajú do rôznych kurióznych situácií a konfrontácií s ľuďmi, nemajúcimi pre ich mierumilovnosť prílišné pochopenie.

Jedna z tých lepších uletených talianskych komédií. Nechcené partnerstvo ľahkovážneho, zákon nerešpektujúceho slepca a upätého, na spoločenské konvencie dbajúceho vozičkára, skvele stvárneného Renatom Pozzettom prináša nemálo humorných momentov a vtipných nedorozumení.

O čosi slabšie než Lenziho predchádzajúci spaghetti western Una Pistola per cento bare, stále však dobré. Zakaždým keď je do westernového príbehu zakomponovaná zápletka s nejakým pokladom, v ktorej sa vyskytujú slaboduchí mexickí banditi, ide to dolu vodou a rovnako je tomu aj tu, navyše to akútne chcelo schopnejšie herecké obsadenie ústrednej pištoľníckej dvojice (najmä toporný John Ireland stojí za starú belu). Na druhej strane tu však Lenzi chvályhodne nešetril guľkami a doprial divákovi nemalé množstvo prestreliek a pästných súbojov.

Multižánrový režisér Umberto Lenzi podobne ako väčšina jeho dobových talianskych kolegov neobišiel ani westernové vody a jeho dva špageťáky veru neboli úplne márne. Una Pistola per cento bare je podľa očakávania priamočiary, nie však hlúpy western o pomste mladého pištoľníka s dejovými zvratmi a postavami, ktorých charakter je nevyspytateľný ako jarné počasie.

Násilné a nekompromisné Lenziho poliziotteschi, v ktorom forma prevládla nad obsahom. Zakomplexovaného drobného zločinca Giulia v ceste za obohatením pochytí vražedný amok a zabije doslova každého, kto sa mu postaví do cesty - policajtov, ženy, starcov a zlízne to dokonca aj 7 ročné dieťa. Nevypočítateľný Giulio pritom počas tejto krvavej jazdy dosiahne vyšší bodycount než hociktorý slasherový vrah, čo mne osobne nie je proti srsti.