maddy

SPOILERS ALERT! Známu Emmerichovu verziu z deväťdesiateho-ôsmeho som svojho času zhltol taktiež v kine, ale to som mal jedenásť rokov. Dnes už svojou naivitou a preplácanosťou skôr rozosmieva. O 16 rokov neskôr sa Hollywood pokúša o reparát a z nostalgických dôvodov som u toho opäť nechýbal. Dlhé roky len Emmerichov Godzillou vychovávaní diváci však budú mať v dnešnej dobe problém akceptovať Godzillu ako monštrum, ktorého prioritnou úlohou nie je bohapusté rúcanie New Yorských mrakodrapov (o šľahaní modrých plameňov radšej ani nehovoriac). Ja naopak kvitujem Edwardsov prístup, že berie ohľad na kultovú japonskú sériu a ctí si jej odkaz. Podarilo sa mu do filmu vniesť ten správny pomer veľkolepého hollywoodskeho blockbusteru a zároveň cit pre tradičnú japonskú mytológiu okolo tohto bájneho monštra. Nebojí sa ísť vlastnou, pre neznalcov japonskej série netradičnou, cestou, kde Godzillu necharakterizuje ako monštrum, ktoré prišlo zničiť svet a jeho potrebné čo najefektnejšie zničiť. V základoch tiež badať režisérov pôvod v nezávislej tvorbe (Monsters) a napodiv mu toto skĺbenie veľkolepého blockbusteru s takmer až dokumenatristickým lookom funguje. Dianie zaberá len akoby nezúčastnene z diaľky, spoza okien, zvnútra budov, počas televíznych prenosoch a vtĺka tým filmu pocit väčšej autentickosti. Okolo Godzilly nekrúži akčne kamerou vo veľkých oblúkoch, ale takmer až do záverečného aktu ju poodhaľuje len v náznakoch, podobne ako by ju videl bezmocne sa prizerajúci človek, ak by k takejto katastrofe skutočne došlo. Nevytvára tým po-akcii-bažiace-monštrum, ktoré prišlo rúcať čo najviac budov, ale budí skutočný rešpekt z jej majestátnosti. Sústredí sa skôr na vykreslenie zúfalej situácie počas ktorej je ako armáda, tak aj celé ľudstvo len bezvýznamným pozorovateľom, ktorý nič nezmôže. Neustále „teasuje“, od veľkej bitky dva krát neštandardne odbočí a tú pravú megalomániu nezmerateľných blockbusterových meradiel šetrí až do finále. To však neznamená, že medzitým by sa nič nedialo. Namiesto toho film na scénu prináša dve prerastené kobylky (MUTO), ktoré narobia chaosu viac ako dostatok. Edwards drží film pevne v rukách, skvelo vykresľuje atmosféru z neznáma (kostra v jaskyni), občas priam desí (výsadok parašutistov), občas príjemne napína (scéna vo vlaku), občas veľkolepo udivuje (scéna na moste, scéna na letisku a prvý príchod Godzilly) a občas aj uvoľnene baví (finále ala Pacific Rim). Ako celok mu film drží bez problémov pohromade a v prvej polovici zaujímavo vysvetľuje príbehové pozadie a rozvíja mytológiu (úvodný Darwinov pôvod druhov, vysvetlenie pôvodu Godzilly a to prečo sa ukrýva celý čas v hlbinách oceánu, prečo sa práve teraz vynorila, prečo MUTO konajú tak ako konajú – volanie samice, rozmnožovanie, radiácia). Zo začiatku rozumne vystavaná zápletka sa však v druhej polovici rúca do prvoplánového katastrofického filmu, v ktorom sa bohužiaľ samotné potvory chovajú omnoho rozumnejšie ako ľudia. Postavy sú druhoradé a tú najzaujímavejšiu (Bryan Cranston) film odstráni v prvej tretine. Edwards rovnako ako v Monsters nevie pracovať s postavami - tam mi to však prekážalo o dosť viac, pretože na nich celý čas staval, tu stavia na epickom dobrodružstve obrovských rozmerov, takže sa v ňom našťastie stratia. Ich zbytočnú úlohu v celom deji, kde je jedno, či niektorá z nich nebodaj zahynie po 10 minútach však nezakryje. Aarona Taylor-Johnsona a Elizabeth Olsen mám síce rád, ale tu k nim film nebuduje žiaden bližší vzťah. Sú tu len kvôli účelovému dianiu, aby mohlo dôjsť k ďalšiemu stretu s monštrami práve v momente a v mieste, kde sa práva nachádzajú (teda hlavne Aaron Taylor-Johson, ktorý diváka doslovne prevedie všetkými katastrofami). Rozumiem, že pre blockbuster je účelové dianie žiaduce na rozpútanie čo najväčších „atrakcií“, inak by divák sledoval nezávislú drámu zo života rodiny ukrytej pred hrozbou v pivnici, ale dané dianie musí režisér aspoň efektne zamaskovať, ak už ho nezdôvodňuje. A v Godzille sa ide skoro ako na horskej dráhe od jedného momentu k druhému. V závere je táto účelovosť privedená až do absurnosti, kde sa priam dementne čachruje s bombou (armáda nastaví atómovú bombu s časovačom na 90 minút, aby zabili všetky tri monštrá jednou ranou. Jejda! Potvory im bombu unesú, lebo jej rádioaktívne žiarenie ich samozrejme priťahuje, o čom však vedia od začiatku filmu. Bombu odnesú do centra San Francisca a jej výbuch teraz ohrozuje ďalších milión ľudí a tak sa ju musí vydať hlavná postava zneškodniť). To v druhej polovici zamrzí, pretože zaujímavé motívy z úvodu o pôvode monštier film zahadzuje a sústredí sa len na nevýrazné postavy. Na druhej strane, je to možné vyčítať monster filmu, v ktorom je ľudstvo tak bezbranné až je v podstate nepodstatné? Dá sa totiž povedať, že ľudská línia v základoch funguje, akurát nie je ničím zaujímavá a navyše pôsobí divne, keď samotné monštrá a „živočíšne" motivácie ich činov pôsobia o dosť zaujímavejšie. Zamrzí aj nasilu vynútený, patetický happy end a priznávam, že po predchádzajúcej hodine a pol som sa mierne stratil aj v tom monštruóznom bojovom finále ala Pacific Rim. Vizuálne je však všetko toto dianie doslovne špičkové. Na CGI efektoch nebadať najmenšiu chybičku, nič nepôsobí ani náznakom umelo vytvorené na počítačoch a vydaril sa aj dizajn samotnej Godzilly. Do toho hrá epická hudba Alexandra Desplata, ktorý síce občas obohrane udiera do bubnov v štýle Zimmera, ale ponúka originálny ústredný motív, ktorý sa zaujímavo inšpiruje v pôvodom japonskom soundtracku a navodí príjemnú old schoolovú atmosféru. Edwards natočil civilnejšiu Godzillu, ktorá dovolí zabudnúť na patetickú príšerku v rukách Emmericha, ktorá bez rozmyslu borí Empire State Building za predslovu amerického prezidenta. Tento krát ju uchopil do rúk fanúšik série, ktorý si ctí jej odkaz a tak po divákovi vyžaduje aspoň základnú znalosť japonského pôvodu tejto „veľkej jašterice“. Neuspokojí tým hromadne všetkých blockbusterových divákoch v súčasnosti odchovaných na Marvelovkách, keďže sa krkolomne neženie s drajvom sebe vlastným od jedného mega-súboja k druhému, ale predstavil fungujúci reboot, ktorý uctieva svoj pôvod v krajine vychádzajúceho Slnka, rešpektuje jeho pravidlá, a nie len účelovo „amerikanizuje“ všetko čo mu príde pod ruku. Takže ja v takom prípade kašlem na ploché postavy, kašlem na vynútené a maximálne účelové dejové odbočky v druhej polovici a kašlem aj na klišé situácie, pretože Godzille nechýba práve kúsok odvahy z japonského originálu (samozrejme, stále sa bavíme v rámci letnej hollywoodskej blockbusterovej konkurencie)! Viem si však predstaviť, že niektorým divákom značne nesadne. Je to síce len ďalší „hlučný americký blockbuster“, ale tento krát bez toho, aby musel akokoľvek pošliapavať odkazu ázijského originálu, práve naopak ešte si z neho hrdo berie inšpiráciu. PS: 3D opäť neprekvapivo úplne zbytočné, avšak na druhej strane ani vyslovene nerušilo, keďže sa vo filme našťastie nevyskytuje žiadne prvoplánové hádzanie predmetov priamo do kamery a ani nočné scény nijako nezatmievalo a tak film vôbec nestrácal na prehľadnosti. Avšak, že mal mať film aj nejaký tretí rozmer som si uvedomil až pri vychádzaní z kina, keď som musel odovzdať okuliare. CELKOVO: 4* (8/10)

Uf, tak tu sme sa s CSFD po dlhšej dobe doslovne na míle minuli. Po tých štvor- až päť-hviezdičkových nadšených komentároch som čakal skutočne mrazivý zážitok. Vo výsledku som však dostal len naťahovanú zívačiku a zbytočný remake dnes už kultového Nosferata z nemej éry filmu. Navyše sa na ňom až nepríjemne podpísal zub času, ale som presvedčený, že to nebude len tými vyše 30 rokmi od jeho natočenia. Obzvlášť éru 70. rokov mám veľmi rád a už som v nej našiel niekoľko skutočných filmových klenotov, ktoré bez problémov fungujú aj dnes. Nosferatu bohužiaľ nefunguje vôbec. Po technickej stránke je to aj na tú dobu veľká bieda. Vyslovene pôsobí ako desať krát lacnejší slovenský film z daného obdobia, s amatérskou kamerou, zrnitým obrazom, vyblednutými farbami, chabými maskami (resp. maskou v podobe ušatého Nosferata) a otravnou hudbou, ktorá sa síce snaží navodiť znepokojivý dojem, bohužiaľ aj v scénach, kde to vyslovene nie je ani žiaduce. Jednoduchý námet by nemusel byť problém, navyše keď sa v ňom dostáva do popredia zaujímavá téma samoty a nie až tak príjemný údel večného života, ale všetko mi to príde veľmi účelovo spracované. Postavy - narážam na hlavnú postavu Jonathana Harkera, ktorý ide za Draculom do Rumunska - akoby si neuvedomovali situácie, v ktorých sa ocitajú, postava Nosferata so špicatými zubami a dlhými pazúrmi im ani v jednom momente nepríde divná, dokonca ani v situáciách, keď sa vrhá vycucať krku zo zranenia po porezaní nožom alebo keď v noci okupuje ich izbu. Uznávam, že občas má film príjemne znepokojivú atmosféru a aj prostredie hradu má niečo do seba, ale čo z toho, keď vo výsledku to je len rozťahaný počin a strašidelné scény v ňom doslovne pohľadať, resp. aspoň na mňa takmer nefungovali. Vekovo navyše zostarol viac ako by bolo žiaduce a dnešného diváka už skutočne nemá čím zaujať. Možno keby som film videl v roku jeho vzniku tak so mnou pár scén zamáva, ale aj to silne pochybujem, pretože iné filmy z tohto obdobia s tým nemajú ani po rokoch problém. Bohužiaľ, Nosferatu sa k nim ani zďaleka radiť nebude. CELKOVO: 2* (4/10)

Podobne staromilský špionážny thriller ako nedávny Jack Reacher. Rozdiel je akurát v tom, že Reacher bol jednoznačná pocta oldschoolovým krimi thrillerom. Ryan by sa napriek svojmu oldschoolovému poňatiu chcel podobať skôr moderným Bournom. A výsledok je ten, že vznikol pomerne obyčajný, všedne pôsobiaci akčný thriller, ktorý má skutočne problém výrazne zaujať dnešných divákov rozmaznaných vysokorozpočtovými akčnými blockbustermi. Branaghova réžia každopádne odvádza očakávaný štandard. Neponúka síce veľa akčných scén (dohromady asi tak tri a z toho tá v kúpeľni z prvej polovice je veľmi dobrá a záverečná naháňačka s bombou v dodávke je až také príjemné guilty pleasure), ale aj napriek tomu sa mu darí po celý čas udržať slušnú dynamiku a bezproblémové tempo. Dopomáha si úderným hudobným doprovodom, efektným strihom a kamerou, a tak budí dojem akčného snímku aj v scénach, kedy sa v podstate len nenápadne uteká z budovy. Po scenáristickej stránke to je však len čistý priemer bez jediného prekvapivého zvratu, momentu alebo nápadu. Zápletka o hrozivom Rusku dnes pôsobí zastaralo, ako by vypadla zo špionážnych thrillerov 70. rokov a nedopomáha tomu ani fakt, že danú story film berie pomerne seriózne. Miešajú sa tu už rokmi obohrané klišé ako zlí bohatí Rusi, bomby s časovačmi a v úvode na scénu nastupuje aj téma teroristického útoku na dvojičky, ktorá vo filmoch prestala byť zaujímavá asi tak rok potom, čo k tomuto nešťastnému útoku došlo. Navyše v závere začnú pribúdať aj pomerne prestrelené momenty ako žiarovka v ústach alebo bitka počas jazdy v dodávke, pri ktorých mi nebolo jasné, či ich film ešte stále berie smrteľne vážne alebo sa má jednať skôr o uťahovanie si zo žánrových konvencií (nanešťastie asi skôr to prvé). Aspoň, že ten plán zloduchov vyvolať kolaps v USA skrz ekonomický úpadok dolára je značne nevšedný a neopotrebovaný. Obsadenie hlavnej úlohy sa tiež podarilo a sympatický Chris Pine dokazuje, že dokáže bez problémov utiahnuť film aj mimo série Star Trek. Akurát Keira Knightley je v tomto prípade až nečakane otravná. Vo výsledku síce Jackovi Ryanovi nie je možné dať vyššie hodnotenie, ale aj napriek tomu sa nejedná o film, ktorý by vyslovene otravoval alebo výrazne nudil. Tých 100 minút sa dá bez najmenšieho problému prežiť a občas si ich dokonca aj užiť, za celý čas síce neponúkne ani jeden výraznejší moment, ale v rámci takého „priemerného akčného štandardu“, v ktorom sa pohybuje neurazí. Ambície tu však boli určite vyššie. CELKOVO: 3* (6/10)

Robert Rodriguez sa po trápnych eskapádach so Spy Kids, prípadne Machete konečne vrátil k „podvratnému“ žánru, ktorý mu sedí najviac. Síce si kvôli tomu musel založiť vlastnú televíznu stanicu, ale čert to ber. Priznávam, na začiatku som sa veľmi obával, že From Dusk Till Dawn seriál bude absolútne zbytočný počin, ktorý sa len chce zviesť na v súčasnosti populárnom trende rozvádzania filmových námetov do seriálovej podoby. Zatiaľ, čo konkurencia čerpala zo svojej filmovej predlohy len inšpiráciu a seriály sa sústredili na nový dej, či už v podobe prequelového Bates Motel, čierno-humornou atmosférou a prostredím inšpirovaného Farga alebo k filmom len doplnkového Hannibala, Rodriguez na to ide oveľa jednoduchšie a doslovne celý film rozvádza políčko po poličku do seriálovej podoby. Zo 100 minútového filmu sa tak stáva takmer 7 hodinový seriál (pokiaľ sa bavíme o prvej sérii, tá druhá sa už bude musieť zákonite vydať vlastnou cestou). Otázka je, či má teda seriál aj nejakú pridanú hodnotu? Za seba môžem povedať, že má! Veľa síce závisí od toho ako veľmi lipnete na pôvodnom Rodriguezovom filme, ale seriál ukázal, že má potenciál. Pilot síce roztiahol úvodných 5 minút filmu s prepadnutím v obchode do plnohodnotnej 45 minútovej epizódy, ale prekvapivo fungoval. Je inak komponovaný ako filmová verzia, odlišne pracuje aj s napätím a celkovo vytvára bližší vzťah k postávam. Napriek tomu som si na komentár vyhradil dlhší čas, lebo nebolo isté ako sa to celé ďalej vyvinie. Teraz pred samotným záverom prvej série je zrejmé, že Rodriguezov nápad nebol vôbec na škodu. Seriál má veľmi slušnú atmosféru a prekvapivo funguje ako v tej kriminálnej rovine v prvých 5-6 epizódach, tak následne v tej B-éčkovo hororovej v posledných 4-5 epizódach, kde rovnako ako film vzdáva poctu druhotriednym hororom z 80. rokoch. Zmena žánrov pôsobí o niečo prirodzenejšie ako vo filme, nakoľko je na ňu vyhradený dlhší čas a diváka postupne pripravuje na nelichotivú situáciu, v ktorej sa postavy ocitnú (skutočne by som chcel byť na chvíľu filmom nedotknutý divák, aby som zistil ako to vníma aj ten, ktorý netuší, čo bude nasledovať s príchodom do Titty Twister). Len s týmto by však celých 10 epizód pracovať rozhodne nedalo a našťastie si to uvedomil aj samotný Rodriguez a tak dostatočne pútavo odhaľuje osudy dvoch hlavných postáv-gangstrov ako aj rodiny v karavane, ale hlavne zaujímavo rozvíja celú mytológiu okolo upírov (po dlhom čase sa konečne nejedná o manekýnov z Twilight alebo seriálového Vampire Diaries, ale o skutočne krvilačné beštie ako tomu bolo kedysi!). Seriál má štandardný vizuál odfarbený kamerovými filtrami do žlta, aby evokoval mexickú horúčavu, bez problémovo odsýpajúce akčné scény, aj dobre spracované masky. Uznávam, že občas je badať snaha tvorcov až zbytočne silne lipnúť na pôvodnom filme a tak v určitých momentoch pôsobí seriál dosť naťahovane. Zostrih, vynechanie niektorých scén, väčšia snaha o niečo iné, inovatívne, nápadité alebo len nie také otrocké kopírovanie filmu by bolo k rozhodne prospechu veci. Zreteľne chýba aj hláškami vypointovaný Tarantinov scenár a je taktiež zrejmé, že ústredné herecké duo sa ani zďaleka nemôže rovnať duu Clooney a Tarantino, ale akonáhle si na D.J. Controna so Zane Holtzom po pár epizódach zvyknete, tak nebudú prekážať. Osobne mi dokonca prišli herci stvárňujúci rodinu v karavane sympatickejší ako tí pôvodní. Čakal som podstatne väčšiu zbytočnosť, From Dusk Till Dawn baví, nenudí, priznáva svoje B-éčkové korene rovnako ako film, nehrá sa na nič viac a celkovo je to slušná zábavka. Samozrejme, že so súčasnými TOP seriálovými počinmi ako True Detective, Game of Thrones sa nemôže rovnať ani náhodou, ale o to sa ani nesnaží. CELKOVO: Season 1 = 3,5* (7/10)

Saving Private Ryan meets 300 .. nie, v tomto prípade samozrejme žartujem! Od oboch filmov ma Stalingrad totiž na míle ďaleko. Pusťte si trailer, teraz si ho pusťte ešte raz a teraz zahoďte všetky prípadné očakávania. Je totiž možné postaviť film len na vizuále? Z časti síce áno, ale chce to silného tvorcu. Stalingrad ho bohužiaľ nemá. To, že film nedbá na presné historické reálie a udalosti som mu schopný bez najmenšieho problému odpustiť. Plne akceptujem jeho videoherný vizuál, ktorý je v tomto prípade vycibrený do najmenšieho detailu. Štylizovaný podobne ako Snyderove 300 alebo Sucker Punch a bez nátlaku priznávam, že pre podobný vizuál mám pomerne slabosť. Spomaľovačky majú niečo do seba a ruská produkcia po technickej stránke v tomto prípade v ničom nezaostáva za tou americkou. Ale v dnešnej dobe už samotný takýto vizuál nie je ničím zaujímavý, nebodaj originálny, pokiaľ mu chýba akákoľvek prídavná hodnota. A to je presne prípad Stalingradu. Možno keby sa zameral viac na akciu, tak mohol fungovať, ale tej tu je skutočne pramálo. Začiatok s nalodením ešte vyvolá prísľub efektného akčného filmu, avšak následne sa dej situuje len do jednej rozpadnutej budovy a ponúkne už len pár chvíľkových efektných momentov (napr. pád lietadla). Načo potom podobný vizuál, keď ho film plnohodnotne nevyužíva?! To by možno nebol až taký problém, keby mal film plnohodnotný príbeh. Ten sa síce väčšinu času sa zameriava na postavy, ale scenár je maximálne jednoduchý, nezaujímavý a celý ten vyše dvojhodinový pokus o vojnový film stojí na nezmyselnom rozprávaní si zábavných historiek vojakov a snahe zbaliť jednu hlúpu Rusku v rúcajúcom sa paneláku obklopenom Nemeckou armádou, ktorá má evidentne aj so všetkou technikou veľký problém so zabitím šiestich Rusov. Heroické reči otravujú a herci zahrajú len to čo sa od nich vyžaduje, ale chýba výrazná hlavná postava, na ktorej by divákovi aspoň trocha záležalo. Celý dej je navyše úplne nezmyselne orámovaný katastrofou v Japonsku, kde Rus zachraňuje Nemcov zo zavalenej budovy a popritom im rozpráva históriu Stalingradu. Zmysel však tento úvod a záver situovaný do súčasnosti nemá absolútne žiaden, len umelo naťahuje film o ďalšie už tak poriadne sa vlečúce minúty. Nehovoriac o tom, že o Stalingrade sa tu nedozvieme zhola nič, keďže film sa sústredí len do jednej budovy, ono sa však nedozvieme nič ani o postavách, pretože na všetkom okrem vizuálu tu nezáleží. A ten je bohužiaľ využitý aj tak len v pár minútach filmu. Škoda, mohol to byť slušný vojnový film, ale jeho tvorca sa vydal cestou, ktorá k zvolenému štýlu vôbec nesedí. Na akčný film pramálo akcie, na vojnovú drámu pramálo príbehu, pútavých dialógov alebo dôveryhodných postáv. Jedine, čo tak môže divák vnímať sú slušné efekty, občasná fajn akcia a dobrá kamera. Ale čo z toho, keď to mu vystačí tak prvých 10 minút a medzitým kým sa prepracuje k ďalšej zaujímavej asi dvoj-minútovej scéne tak 3x zaspí pri zbytočných rečiach nezaujímavých postáv a takmer neexistujúcom deji. CELKOVO: 2* (4/10)

Mindscape? Skôr Mindfuck. Ešteže to premenovali na Anna. O tomto filme som nevedel zhola nič a v podstate som sa o neho začal zaujímať len kvôli Taisse Farmiga (fanúšik AHS sa jednoducho nezaprie). Každopádne by sa nič nestalo, keby mi ušiel. Anna je v podstatne len vykalkulovaný film s nedôveryhodnou zápletkou rozohranou čisto na efekt kvôli udiveniu diváka, avšak pri spätnom zamyslení značne nelogický (celá tá zápletka s trojitou vraždou je len zbytočná nadstavba). Rozuzlenie sa navyše tvári ako „nový Šiesty zmysel“ (nenarážam na konkrétnu pointu, len na to ako originálne by chcelo pôsobiť), ale celé je to od samotného začiatku predvídateľné a bez prekvapenia. Dej sa v priebehu stopáže rozpadáva na drobné kúsky, aby vyplnil celovečernú dĺžku, ale mnoho udalostí je v ňom nepotrebných (návšteva detstva). Uznávam, že občas má príjemnú, takú až „psycho“ atmosféru, kde sa rôzne zahráva s ľudskou mysľou, spomienkami, a medzi ústredným duom (Farmiga VS Mark Strong) panuje tiež akási zvláštna chémia, ale samotná Taissa bola skôr sklamanie. Dievča už asi tretí rok po sebe hráva s tým istým výrazom v tvári. Vo výsledku tak nič výnimočné. Debutujúci španielsky režisér by síce chcel pripomínať Hitchcocka alebo Finchera, ale do tých má ešte veľmi ďaleko. V rukách silnejšieho režiséra, ktorý by si v scenári vykonal drobné úpravy to mohol byť vynikajúci psycho-thriller, v rukách neskúseného debutanta len ničím nevynikajúci priemer, ktorý hlavne v druhej polovici rapídne stráca tempo a po jeho zakončení ostane len pocit, že tvorcovia ho nedotiahli celkom do konca. SPOILER A ten happy end bol už zbytočne vynútený a k záverečnému zúčtovaniu vôbec nesadol. KONIEC SPOILERU Tomuto by vyslovene sadla krátkometrážna stopáž o dĺžke max. 20 minút, aby sa nevytratil požadovaný efekt. V celovečernej stopáži nemá čím zaujať a pôsobí len ako o niečo dlhšia krimi/mystery zápletka seriálu. CELKOVO: 2* (4/10)

Seriously? Toto, že Amazon vybral ako jeden zo svojich seriálov, resp. že za toto ľudia hlasovali, že chcú vidieť v celej sérii? Nechápem kto hlasoval, keď všade sa to pri The After hemží len skrz naskrz podpriemernými recenziami. Chris Carter síce mohol byť hviezda v 90. rokoch s Aktmi X (a ako dieťa som na nich vyrastal, takže vďaka mu za to!), ale v roku 2014 jednoducho zaspal dobu. The After je len lacný seriál s obohraným sci-fi/mystery námetom, ktorý by možno mohol byť hitom pred 20. rokmi, ale v dnešnom svete, keď sú diváci rozmaznávaní takou kvalitou akú prezentujú Hry o tróny, Hannibal, American Horror Story (alebo zo sci-fi seriálovej konkurencie nedávny remake V-éčka, prípadne Caprica) a mnohými ďalšími, nemá tento takmer až amatérsky pôsobiaci počin čím zaujať. Vizuál je vyslovene odporný s chabými maskami a ohavnými CGI trikmi (asi preto sa radšej ¾ času odohráva v jednej garáži), otravne roztrasenou kamerou, ktorá sa snaží len umelo zakryť nedostatok financií (narážam na tú vynútenú davovú scén s piatimi komparzistami) a takmer až treťotriednymi hercami. K tomu si je ešte potrebné pripočítať tisíc krát omieľaný, až naivne jednoduchý námet s mimozemšťanmi a nanajvýš dementné chovanie postav. Vážne, tak ma svojim imbecilným konaním už dlho nikto neotravoval. Navyše je to celé jedno veľké klišé, kde sa medzi hlavnou partiou ocitajú figúrky ako z príručky pre začínajúcich scenáristov: klaun, babka s cukrovkou, modelka/herečka, odsúdený na úteku a pod. Pilot som len pretrpel, pôsobilo to na mňa ako nehorázna kravina a pri záverečnom twiste, SPOILER kde sa mimozemšťan transformoval do akéhosi pavúka a zutekal preč KONIEC SPOILERU som sa už vyslovene neubránil smiechu. Bohužiaľ, to nebol zámer tvorcu, lebo ten to celé bral smrteľne vážne. Sci-Fi zbožňujem, ale takto teda nie. Na rovinu píšem, že z The After už nechcem viac vidieť ani sekundu. Jedna hviezda aspoň za tú snahu a za to, že Chrisa Cartera mi je pri tomto až ľúto. CELKOVO: 1* (2/10)

Tak už aj Sam Mendes má svoj vlastný seriál. Tento novodobý trend, ktorý dokazuje, že seriály už nie sú len doplnkom k filmovej tvorbe, ale skutočne kvalitnými počinmi, ktoré lákajú aj prvotriednych režisérov plne kvitujem. Niektorým sa to podarí lepšie (napríklad nedávne Fargo bratov Coenovcov), iným horšie (tohtoročný Believe od Cuaróna). Po pilote Penny Dreadful sa zdá, že Mendes sa bude hrdo radiť k tej prvej skupine. Penny Dreadful je síce trocha odlišne ladený seriál ako by sa od režiséra takých filmových skvostoch ako Skyfall, Jarhead a podobne čakalo, ale to neznamená, že by to malo akýkoľvek vplyv na jeho kvalitu. Ponurá atmosféra Londýna 19. storočia je vynikajúca, seriál dokáže skvele kombinovať odľahčenú atmosféru (úvod s vystúpením Josha Hartnetta) so stiesnenou, až mrazivou atmosférou (záver s Victorom F.), má skvelo napísané dialógy (debata Sira Malcolma vs Victorom o vede) a každý z charakterov je dostatočne zaujímavý, navyše obsadený vynikajúco zvolenými hercami. Eva Green je jednoznačný tromf a do podobného seriálu sa vyslovene hodí, či už svojím záludným pohľadom alebo zastretým hlasom a potešil aj Josh Hartnett, ktorý po rokoch účinkovania v menej výrazných filmoch dostal konečne väčší priestor. Seriál navyše všetky tromfy nevyložil na stôl hneď v úvode a zaujímavo vybudoval akúsi auru záhadnosti okolo postáv, ktoré ešte nie sú jednoznačne vyprofilované (hlavne tým myslím Evu Green) a na ďalšie odhaľovanie ich zámerov a minulosti som skutočne zvedavý. Bonusom sú potom odvážne a slušne odvedené gore scény. Dúfam, že tento zaujímavý nápad, kde sa miesia rôzne ikonické hororové postavy (upíri, Frankenstein, v novinách spomínaný Jack Rozparovač a ďalej je rozhodne z čoho vyberať) sa podarí rozvinúť do vynikajúcej série a nebude sa jednať len o, ako sa hovorí, mlátenie prázdnej slamy. Ostáva len dúfať, avšak 8 častí prvej série by malo byť zárukou, že sa podarí udržať rovnakú kvalitu aj naďalej a nebude sa jednať o jeden z tých neskutočne naťahovaných seriálov s 20+ epizódami, kde polovica nemá svoje opodstatnenie. Možno by som od Mendesa očakával po jeho prvotriednych filmoch ešte o niečo väčšiu pecku (napríklad ako nedávne Fargo od Coenovcov), ale zatiaľ aj tak veľká spokojnosť. Showtime mi po minulý rok zakončenom Dexterovi servíruje plnohodnotnú seriálovú náhradu. / Edit: po plnej sérii trocha nenaplnený potenciál, ale stále kvalitná podívaná. Season 1 = 3,5* (7/10) / Season 2 = 3,5* (7/10)

Ako uvariť tuctový hollywoodsky biják? Inu, potrebujeme tri prísady: Gladiátor (odtučnená, televízna verzia), Titanic (pasterizovaná, naivná verzia), Sopka (chuťovo modifikovaná verzia), to všetko okoreníme koreninami ako Emily Browning (tuctová, vyplašená verzia z rodu Sucker Punch) a Kit Harigton (tuctová verzia naklonovaná z odrody Game of Thrones), môžete dochutiť značkou Kiefer Sutherland (pomaly plesnivá, roky už bez zmeny zaužívaná verzia). Pár krát premiešame joystickom z Playstationu za pomoci šéfkuchára Paula W. S. Andersona až dokým nevzniknú Pom(p)eje. To by bola skrátená verzia a teraz moja tradične zdĺhavá verzia. Anderson ani po rokoch v brandží nevyšiel z cviku a tento krát len zamenil v Playstationu disk Resident Evilu za novučičké Pompeii. Jeho réžia opäť pripomína skôr nadšené hranie ďalšej videohry ako plnohodnotne vystavaný film. A vďaka tomu nadšeniu mu to ani tento krát nie je možné úplne zazlievať. Príbeh ide tradične podľa tej najpredvídateľnejšie šablóny a nešťastne miesi katastrofický film s osudovou romancou. V prvej polovici sa síce prekvapivo nejedná len o otravné čakanie na vybuchnutie sopky a aj tá štylizácia (resp. skôr kópia) do „televízneho“ Gladiátora celkom funguje. Súboje v aréne potešia, tento krát dokonca bez tradičných Andersonových spomaľovačiek a celkovo sa darí vystavať aj celkom slušný vizuál. Bohužiaľ, najväčším problém je Andersonova neschopnosť pracovať s postavami (alebo ho to minimálne absolútne nebaví). Tým pádom sa vôbec nedarí vybudovať ústredné puto medzi dvomi hlavnými postavami, nielenže medzi nimi nefunguje dostatočná chémia, ešte je aj ich vzťah vyriešený príliš unáhlene (ona sa do neho zamiluje, lebo jej utratí koňa a on sa jej snáď za celý film neopýta ani na meno). Scenár navyše postavám vkladá do úst tie najotrepanejšie hlášky, lebo aby pôsobil čo najosudovejšie a vedľajšia línia s rímskym vládcom stvárneným Kiefer Sutherlandom je jedno obrovské klišé. Jeho postava je otravná, činy chabo zdôvodnené a celé to pôsobí ako línia hodná telenovely o naťahovaní sa dvoch sokov o jednu dievčinu. Neviem, či to bol Andersovov zámer a presne vystihol „timing“, ale keď už celý film začína pomaly otravovať, tak presne včas prichádza záverečná deštruktívna tretina, v ktorej sa nadšene buráca všetko, čo príde cesty. OPÄŤ je to síce len jedno klišé za druhým s digitálnymi koňmi cválajúcimi ponad plamene a popod sopečné kamene, ale ako katastrofická „podívaná“ celkom uspokojivé. Absolútne ničím neprekvapí, tobôž nevynikne oproti inej blockbusterovskej konkurencii, ale v rámci možností slušne pobaví. Nechýba tomu dávka naivity (Pompeje sa rúcajú, ale postavy majú čas riešiť svoje spory o ženskú, pri ktorých samozrejme v danom momente utíchne všetko dianie navôkol, len aby sa mohol všetko znova drviť ihneď po tom, čo si medzi sebou vyriešia konflikt-súboj). Na reálnosť scén sa tu v žiadnom prípade ohľad neberie a celé to v Andersonových rukách opäť raz pripomína videohru, ktorú bohužiaľ nemôžete ovládať. S tým súvisia aj CGI efekty, ktoré v prvej polovici ešte pôsobia značne prepracovane, aby ich počas záverečnej megalománie už rozpočet nemohol ustáť a plne evokujú videoherné intro ako skutočný film. Vizuálne sa s tým Andersom možno nevyhral tak ako s Resident Evil sériou, ale pokiaľ vopred pristúpite na jeho hru, tak tá nereálna, očividne počítačová deštrukcia sa dá celkom vychutnať. Aspoň, že v úplnom závere sa film nepriklonil k tomu naj-klišé-odnejšiemu happy-endovskému zakončeniu. Vo výsledku tak úplne nenáročný, neškodný projekt (ako väčšina Andersonových filmov), ktorý prekvapivo slušne odsýpa a tempo si drží po väčšinu stopáže (ako väčšina Andersonových filmov), a aj keď je to len klasická blbina (ako väčšina Andersonových filmov), tak stále o úroveň, až dve lepšie ako tohtoročný takmer odpadový Hercules: The Legend Begins. Svedčal by tomu oveľa väčší nadhľad a zahodenie celej tej kvázi osudovej, romantickej línie bez akéhokoľvek opodstatnenia, čo by filmu dodalo taký správny guilty pleasure šmrnc (ako napríklad celej sérii Resident Evil), ale pokiaľ sa divák správne naladí na takú tú bezmozgovú jednohubku, tak Pompeje dokážu bez problémov pobaviť (ako väčšina Andersonových filmov). Chcieť od neho viac by bolo naivné, je to dospelé dieťa, ktoré dostalo možnosť zhmotniť svoje sny na veľkom plátne a veľkolepo ničiť, čo si zmyslí. Jeho filmy už tradične vyzerajú ako by hráčovi počítačových hier vytrhol z ruky ovládač a dianie preniesol na plátno. A Anderson sa každom novom projekte tvári rovnako nadšene ako ja, keď som v deviatich rokoch držal v rukách prvý krát ovládač od Playstation ... tak na čo by zase až prehnane kritický. CELKOVO: 2,5* (5/10) zaokrúhľujem však smerom nahor, keďže Andersonovi to dieťa vo mne odchované na videohrách z časti stále rozumie. Pre erudovaných kritikov musia byť jeho filmy zákonite hotové utrpenie.

I, Frankenstein; I, Robot; I Am Legend ...film by chcel svojím názvom pravdepodobne odkazovať k týmto filmom. Pravdou však je, že má bližšie k Priest alebo Abraham Lincoln: Vampire Hunter, čo uz je sama o sebe vyhrážka par excellence. Temná, do latexu odetá, štylizácia by chcela pripomínať sériu Underworld, ale na to zase Frankenstein (aj keď vo filme pomenovaný Adam) nemá dostatočne sexi hlavnú postavu v podobe Kate Beckinsale, ale len toporného Aarona Eckharta, nevýraznú Yvonne Strahovski a Billa Nighya, ktorému úloha absolútne nesedí. Najväčším kameňom úrazu tu však je ultra-debilný scenár, pri ktorom sa čudujem, že ho zfilmoval Stuart Beattie, ktorý je podpísaný pod vynikajúcim Collateral alebo veľmi dobrým 30 Days of Night! To, že je Beattie len priemerný režisér dokázal už pri debute Tomorrow, When the War Began, že však nerozpozná ani dobrý scenár od totálnej brečky je teda prekvapením. Scenár totiž vyzerá ako by ho napísalo 12-ročné decko, ktoré 6x prepadlo ročník na osobitnej škole (a to teraz vážne nechcem preháňať). Ešte ten prvotný béčkový námet postavený na mytológii okolo Frankensteina by nebol až taký zlý, keby nebol pretavený do nesúrodého paškvilu, v ktorom je toľko nezmyselností, že ich takmer ani nemám silu všetky menovať (a pravdepodobne by na to nestačila ani kapacita komentáru na CSFD). Dej je úplne banálny, motivácia všetkých zúčastnených bez štipky uváženia, dialógy nemajú žiadnu nadväznosť - Yvonne Strahovski tam jednu chvíľu Frankensteina-Adama takmer pobozká, lebo aby mu v sekunde mohla vyčítať, že sa stará aj tak celý život len sám o seba, napriek tomu, že ho stretla asi pred 15 minútami; každú chvíľu tam Adama, pardón Frankensteina, uväznia pretože je veľmi „dôležitý“ a musia ho chrániť, len aby ho vzápätí mohli bez rozmyslu pustiť do boja; raz sa tam bojuje s jednou stranou (anjelmi), raz druhou (démonmi), aby to celé mohlo skončiť aj tak tým najpredvídateľnejším spôsobom; evidentne sa to odohráva v súčasnom svete, ale na ľudstvo sa vo filme úplne zabudlo a tak nikomu nevadí, že uprostred noci prebieha pred katedrálou obrovská bitka, pri ktorej by sa zapotili aj Avengeri atď. atď. atď. Navyše chýbajú akékoľvek trefné hlášky alebo nadhľad, ktorý je pre takto dementný námet priam žiaduci. Čo film dvíha z dna je celkom slušný vizuál (vzhľadom na pomerne nízky 65 mil. rozpočet) a príval neustálej akcie. Akčné scény vyzerajú v rámci možností dostatočne veľkolepo a už úvodná bojová, dostatočne dlhá, sekvencia pri katedrále je celkom výživné guilty pleasure. Démoni umierajú efektnou ohnivou smrťou plnou dymu a iskier, anjeli umierajú žiarivým modrým teleportovaním sa do neba, a ani také CGI gotické budovy alebo laboratórium s tisíc Frankenstein-like mŕtvolami v závere nie je vôbec na zahodenie (aj keď pri poslednom zúčtovaní už tí garg...čert to ber...anjeli vyzerajú dosť chabo). Výsledkom sa dá povedať, že tá blbosť je aj celkom fajn natočená, dostatočne krátka a diváka neustále zahrňuje akčnými podnetmi (na rozdiel aj po akčnej stránke mdlého Priesta alebo Abrahama Lincolna) a ako také výrazne CGI preštylizované tupé akčné béčko jeden krát poslúžiť môže. Len keby to celé nebolo až nadmieru dementné, ako by všetci čo to majú na svedomí boli po lobotómii. Stále však aspoň o nepatrný kúsok lepšie ako taký druhý Ghost Rider: Spirit of Vengeance alebo tohtoročný Twilight's Hercules: The Legend Begins. CELKOVO: 2* (4/10)