maddy

Z raz vylúhovaných surovín jednoducho tú istú dobrotu nenavaríš. Rovnaký prípad ako španielsky REC a jeho zbytočný americký remake Quarantine, aj holandský Loft len pretáča scénu po scéne z belgického Loftu bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Od pôvodného snímku ho navyše delia len dva roky, čiže diváci ho majú dostatočne zakorenený v pamäti. Amerických tvorcov za podobný nedostatok originálnych nápadov kritizujeme, takže neviem prečo by z toho Holanďania mali vyjsť s čistejším štítom. Nehovoriac o tom, že originál pochádza z Belgicka a remake si natočili Holanďania, čo sú dostatočne príbuzné krajiny, resp. určite „príbuznejšie“ než keď Američania vo veľkom remakujú Japoncov alebo aspoň tých Španielov. Zmysel vzniku holandského Loft tak zaniká o to viac. Osobne považuje pôvodný Loft za priam vynikajúci thriller (4,5*) s prekvapivými zvratmi a napätou atmosférou po celý čas, hodnotiť doslovne to isté len s inými hercami mi preto príde zvláštne. Všetky scény sa dejú totožne, bez akéhokoľvek rozdielu, ich vyústenie som poznal vopred a tak holandský Loft už len z princípu nemôže nijako prekvapiť. Porovnať môžem akurát atmosféru a hercov, ale aj v tomto prípade mi belgický snímok vychádza omnoho lepšie. Má lepšie tempo, atmosféru stupňuje po celý film a vybudoval aj bližší vzťah k postavám. Holanďania natočili len takú neambicióznu kopírku, s ktorou sa chceli bez akejkoľvek námahy zviesť na úspechu pôvodného filmu. Ako thriller/krimi síce stále funguje, ale len na tých neoboznámených s prvým Loftom. A čochvíľa bude na plátne preLOFTované, keďže svoju verziu si neprekvapivo nezabudli tento rok natočiť aj v USA, tak snáď nebudú pretáčať zase len scénu po scéne ako Holanďania a pridajú aspoň jednu zmenu. To nechcem ani tak veľa. V tomto prípade ani neviem ako presne hodnotiť a preto volím neškodný priemer.

Datadisc k minuloročnému Jackass Presents: Bad Grandpa. Hodilo by sa to skôr ako bonusový materiál na DVD/BluRay, no tvorcovia sa to z nejakého dôvodu rozhodli vydať samostatne, tak budiž. „Polovičný“ Bad Grandpa ukazuje, že materiálu, z ktorého sa zostrihal film bolo dostatok a skutočne ho mnoho ostalo nevyužitého. Občas zaujímavého (scény s manželskými poradkyňami), občas zbytočného (scéna s vajcami zastrčenými v ponožkách), občas vtipnejšieho ako ten ktorý sa dostal do filmu (mŕtva manželka v aute a černoška), občas takého kde tvorcom zámer nachytať ľudí až tak nevyšiel. Každopádne bolo príjemné vidieť aká kamarátska, uvoľnená a trhnutá atmosféra a vzťahy panovali na pľace. Pre tých, ktorým sa páčil Bad Grandpa a zasmiali sa pri ňom celkom svieži prírastok, pre všetkých ostatných úplná zbytočnosť, ale v taktom prípade by sa do toho púšťal skutočne len niekto s masochistickými chúťkami a potrebuje u viac menej toho istého dobrovoľne pretrpieť aj druhý krát.

Joy Ride 3 alebo v súčasnosti najzbytočnejšia hororová séria. Rozvádzať pôvodný Joy Ride do celej trilógie mi príde ako úplne scestný nápad. Už prvý film bol v roku 2001 len ťažko priemernou jednohubkou, ktorá ťažila akurát z toho, že v nej účinkoval v tom čase práve „Rýchlo a Zbesilo“ preslávený Paul Walker. Nasledujúce video-pokračovanie som pre istotu vynechal a trojka, ktorá sa ku mne dostala skôr omylom. Na starosti ju má Declan O'Brien - režisér takých „skvostov“ ako Sharktopus, Cyclops alebo Rock Monster, ktoré ma odrádzajúcu už len svojimi názvami, niežeby som sa na tieto filmy okupujúce na CSFD čierne farby ešte nebodaj pozeral. A áno, ten O'Brien, ktorý skazil tretím, štvrtým a piatym pokračovaním už aj sériu Wrong Turn. Takže čo od Joy Ride 3 chcieť? Čakal som síce oveľa väčšiu tragédiu, ale žeby tu bolo o čo stáť. Zase len dementné postavy, žiadne napätie, lacný vizuál. Tento krát sa podarilo akurát celkom výživné gore, takže aspoň tie úmrtia stoja za to. Ale to je málo, sakra málo! Keď si O'Briena porovnám s McLeanom, ktorý sa rokmi medzi Wolf Creek 1 a Wolf Creek 2 zlepšil po každej stránke, tak z toho O'Brien vychádza ako totálny looser, ktorý točí stále tie isté blbosti, bez akejkoľvek ambície sa aspoň trocha zlepšiť ...v čomkoľvek.

S Andersonom sme sa doteraz len oťukávali, až pri Grand Budapest Hotel sme si konečne potykali! Aj keď sa priznám, že v prvotných minútach som mal trocha problém naladiť sa na jeho nôtu, pristúpiť na tieto absurdné pravidlá, ale s každou pribúdajúcou si ma získaval čoraz viac až som nakoniec tento takmer groteskný svet nechcel opustiť. Grand Budapest Hotel je asi tá divácky najprístupnejšia a najvďačnejšia andersonovka, v ktorej zužitkováva všetky svoje trademarky na maximum, ale stále si zachoval v plnej miere svoj nezameniteľný a nenapodobniteľný rukopis. Anderson opäť buduje svojský magický svet na hrane detinskej fantázie a gýču, do ktorého sype množstvo bláznivých ingrediencií a v ktorom srší brilantnými nápadmi. Je svižný, zábavný, hravý, odvážny, pestrofarebný, trpký, nekorektný, nekompromisný aj infantilný a spolu mu to akýmsi zázrakom funguje skvele. Bezchybný timing všetkých gagov podporený až karikatúrnymi postavičkami dotvára celú tú hravosť. Príval originality nepozná hraníc a Anderson dokazuje svoj dokonalý zmysel aj pre ten najmenší detail. Vznikol tak najvypiplanejší film, aký som za posledné roky videl, kde má aj každé zrnko prachu svoj jasne určený priestor v obraze. Aproro, obraz! Anderson doslovne kúzli aj s obrazom a pomer strán (1.85:1, 2.35:1 ...) sa mení s jednotlivými obdobiami vo filme a celkovo vzdáva svojráznu poctu hlavne staršiemu obdobiu kinematografie. Ďalší dôkaz jeho neskutočnej nápaditosti, ktorá sa rovnako zavďačuje ako fajnšmekrom, tak aj bežným divákom. Doslovná filmová mágia v zhmotnenej podobe, v ktorej som sa s potešením na tie dve hodinky stratil. Grand Budapest Hotel bola ako jazda v dobovom lunaparku s tou zvláštnou atmosférou starej doby, navyše dotváraná originálnym hudobným doprovodom. Množstvo hereckých es (aj keď väčšina len v cameo úlohách) snáď v tomto prípade ani nie je potrebné spomínať. Ich odľahčené, uvoľnené podania si evidentne užívajú plnými dúškami a srší to z plátna/obrazovky v každom zábere. Alebo by snáď mohlo byť na filme, v ktorom sa zišli Bill Murray, Adrian Brody, Edward Norton, Willem Dafoe, Owen Wilson, Jeff Goldblum, Tilda Swinton, Saoirse Ronan alebo Ralph Fiennes niečo zlé? Výčitku mám v podstate jedinú a smeruje k udalostiam v asi troch štvrtinách filmu v kláštore a následnej „snehovej naháňačky“, kde sa na môj vkus Anderson už príliš utrhol z reťaze. Neprimerane a hlavne zbytočne používa CGI efekty, ktoré navyše pôsobia strašne chabo a zachádza až za hranicu infantilnosti. Navyše podporená faktom, že keby táto scéna vo filme nebola tak by sa vôbec nič nestalo. Táto 10 minútovka bola pre mňa takým malým utrpením a prišla hlavne v čase, keď spopod tejto zábavnej grotesky začal na povrch vyplývať pomerne trpký príbeh, ktorý sa v jej jadre skrýval po celý čas (aj keď Anderson nikdy neskĺzne k vyslovenej dráme). To je však len drobná chyba na inak do detailov vystavanom filme, či už po vizuálnej, kompozičnej alebo rozprávačskej stránke. CELKOVO: 4* (8/10) ...a po druhom pozretí, keď už budem na túto nezastaviteľnú spleť nachystaný, možno pôjdem aj vyššie!

Winter's Tale? Skôr Wanker's Tale! alebo What the f*ck, have I just seen?! Ty bláho, tak takúto vyslovenú hovadinu som na poli vysokorozpočtových filmov už dlho nevidel a to som aj napriek otrasným recenziám vážne až do poslednej chvíle dúfal, že ten film bude rovnako kúzelný ako jeho trailer. Kdeže, to len Akiva Goldsman dokazuje, že keď vie písať (zväčša priemerné) scenáre neznamená, že vie točiť aspoň priemerné filmy (prípadne filmy natáčať na kameru, zdraví Pfister s Transcendence). Jeho debut je totiž tragédia neopísateľných rozmerov. Príbeh nedáva absolútne žiaden zmysel, ba čo navyše v tom filme nie je jedna minúta, ktorá by ho dávala. Je to sled scén, pri ktorých sa nie je ani možné škodoradostne smiať nad demenciou tvorcov, ostáva len nechápavé krútenie hlavo po celý čas, či to celé môže niekto myslieť vážne. Jediné, čo by film oprávňovalo by bol fakt, že je to celé myslené ako paródia, bohužiaľ nie je a film sa snaží pôsobiť neuveriteľne osudovo a divákovi podať epickú romancu „cloud atlasových“ rozmerov, kde je všetko so všetkým prepojené naprieč časom. To však nie je možné pokiaľ je dej nezmyselný, jeho pravidlá neustále porušované, nedodržuje sa akákoľvek časová postupnosť a všetky postavy sa chovajú debilne a prednášajú tie najidiotskejšie dialógy. Vyslovene sa tu zachádza až do stavu „ad absurdum“, do takej miery, že tá zúfalosť sa ani nedá popísať slovami. Chápem, že je to fantasy, ale aj napriek tomu je film ukotvený v realite a nikto sa tu nepozastavuje napríklad nad lietajúcim koňom; alebo tým, že mladšia sestra mojej priateľky má v roku 1916 cca 8-rokov, avšak keď sa prenesiem do roku 2014 a stretnem ju nemala by byť ledva-sa-pohybujúcou babičkou? Kdeže! Bude čulou 60-ročnicou; a keď sa mi do domu vláme zlodej, tak namiesto toho, aby som kričal/a mu uvarím čaj ...a vôbec aj ten lietajúci kôň je vlastne pes! Ale to len zopár príkladov pre utvorenie matného obrazu o dovedení nelogickostí a hlúpeho správania postáv do krajnosti. Škoda ďalších slov, ono sa to ani rozumne popísať nedá, to je potrebné na vlastné riziko vidieť. Aj keby som celú túto frašku nejakým zázrakom pochopil tak stále nie je len hrozne napísaná, ona je aj hrozne zrežírovaná. Bez tempa, bez gradácie, neskutočne nudí, vlečie sa a ešte k tomu má neschopne vedených hercov. Väčšina z nich si tu kazí renomé, či už je to Colin Farrell, ktorý s jedným vyplašeným výrazom uhrá celý film a chýba mu akákoľvek charizma (ale tú v takomto film ani mať nemohol), nevýrazná Jennifer Connelly, ktorá tu je doslovne len na okrasu v závere filmu alebo potom úplne mimózny Russell Crowe s otrasným írskym prízvukom, nehovoriac o totálnom fiasku v podobe camea Willa Smitha ako diabla. Až som nechápal ako sa mohli hviezdy podobného formátu angažovať v takomto filme a aké chabé výkony boli schopní podať pod vedením Goldsmana. Tomu chlapovi nedovoliť už napísať ani jeden film, nie to ho ešte púšťať k réžii. Vo výsledku jeden takmer nesledovateľný gýč ďaleko za hranou trápnosti. Jediné pozitívum ktoré nachádzam je roztomilá Jessica Brown Findlay v úlohe Beverly a občas celkom kúzelný vizuál. Tých 60 miliónov dolár sa v pár momentoch odrazilo. Inak však nič, väčšinou sa nad dementnými filmami pousmejem a viac ich neriešim, veď načo?! V živote je dostatok iných zaujímavejších aktivít. Winter's Tale ma ale svojou priblblosťou doslovne vytáčal, až urážal. Toto snáď triezvo uvažujúci človek nemohol myslieť akokoľvek vážne! Kravina na entú a zaslúžený totálny prepad v kinách. Za toto zaplatiť, tak skutočne žalujem producentov za ujmu na zdraví ... a nezabúdajte ten kôň je vlastne pes! CELKOVO: 1* (2/10)

Takto to dopadne, keď Zed z Policajnej Akadémie pozerá nezdravo často Blair Witch a pri tisíc-a-štvrtom opakovaní si povie, že by niečo podobné dokázal natočiť aj sám. No nedokázal ... prvých 40 minút bolo maximálne zbytočných, ktoré namiesto budovania mytológie okolo Big Foota ukazujú také blbosti ako napríklad otrasná country pesnička (na druhej strane vystrašila ma statočne, ale asi nie tak ako zamýšľal režisér), potom trápne navodenie strachu ponožkou zavesenou na strome, následne neskutočne dlhá scéna v stane, ktorá funguje asi tak 2 minúty, ale namiesto toho trvá ubíjajúcich 20 minút, v závere sa to celé zvrhne do doslovnej lacnej vykrádačky Blair Witch, kde sa vykrádajú celé scény („okolo tohto stromu sme prešli už pred tromi hodinami“, preskakovanie potoka a pod.) a celé to dianie končí neprekvapivo rovnako nudne akým bol aj celý predošlý film. Pokiaľ by to bol dokument o turistickej atrakcii kdesi v USA, tak by ma tá prvá polovica s evidentne reálnym americkým mestečkom, ktoré žije len z turizmu za Big Footom možno aj zaujímala. Toto bol však údajne horor, takže tie 2 minúty čo ako tak fungoval je z 80 minút veľmi málo. Síce to nie je tak neskutočne hlúpe ako nespočet C-éčkových prírastkov, ktoré sa v hororovom žánri dokážu urodiť, ale na druhej strane tu ani nemalo byť čo hlúpe, ono tu totiž nie je nič o čo by šlo aspoň v najmenšom stáť. CELKOVO: 0,5* (1/10)

Na Hromnice o jedného Cruisa menej alebo ako aj nevýrazný režisér dokáže prekvapiť nadpriemerným filmom. Teda nevýrazný je možno prehnané označenie, ale každopádne Doug Liman pre mňa nebolo meno, ktoré by vzbudzovalo akékoľvek očakávania. Doteraz natočil akurát jeden nadpriemerný film (The Bourne Identity), jeden priemerný (Mr. & Mrs. Smith), ktorý staval akurát na hviezdnom páre v hlavných úlohách a potom už len podpriemernosti typu Jumper. Mená scenáristov, ktorí majú za sebou akurát nevýrazné kúsky ako Fair Game nestoja ani za reč. Je preto prekvapivé ako všetci zúčastnení dokázali šikovne pretaviť opozeraný námet o časovej slučke z diela All You Need Is Kill od japonského autora Hiroshiho Sakurazakiho do fungujúceho sci-fi fláku. Vzniklo totiž plnohodnotné akčné sci-fi, ktoré na plátnach dlho chýbalo. V dobe, keď sa každý druhý blockbuster pokúša o akýsi, zväčša nefungujúci, presah Edge of Tomorrow servíruje čistokrvné akčné sci-fi, ktoré nepoľavuje v zábavnosti, má neuveriteľnú dynamiku a nesnaží sa zbytočne byť niečím viac než práve tým neskutočne našlápnutým akčným sci-fi. Presne vyvažuje pomer medzi neprehnanou vážnosťou celého diania a odľahčeným humorom. Má neskutočný timing a je pozoruhodné ako sa režisér popasoval s jednotlivými scénami. Edge of Tomorrow by malo vo svojej podstate neskutočne nudiť, nakoľko prvú polovicu tvorí pohľad na jednu a tú samú opakujúcu sa sekvenciu na vojenskej základni a následnú bitku s emzákmi. Namiesto toho však tento koncept plne vyťažuje a nesnaží sa zbytočne ponúknuť nič na rámec svojich možností. Dej sa zbavuje všetkého nepotrebného príbehového balastu, detailne nerozoberá mytológiu celého tohto sveta, sprostredkováva len tie najpotrebnejšie informácie, aby sa mohlo ďalej efektne pokračovať v nastolenom tempe a neutíchajúcej akcii. A vysoko nastavenú latku si drží dostatočne dlho, pokiaľ samozrejme pristúpite na túto hru, užívate si ju plnými dúškami a nehľadáte niečo navyše, čo sa film sám ani na sekundu nesnaží ponúknuť, v tom prípade ste na zlej adrese. Nedostatky badať až v samotnom závere, ktorý celému dianiu nasadzuje dosť nedôveryhodnú korunu. Edge of Tomorrow vo svojej podstate nie je nijako originálne sci-fi, prečo si nahovárať niečo iné. V určitých momentoch pripomenie dobrú desiatku ďalších filmov od druhých Votrelcov, Hviezdnu pechotu cez Zachráňte vojaka Ryana, Zdrojový kód, Na Hromnice od deň viac až po Matrix alebo minuloročné Elysium a to nespomínam množstvo rôznych videohier. To však zákonite nemusí byť žiadne negatívum, pokiaľ tieto inšpiračné zdroje dokáže šikovne využiť pre svoj prospech, s čím nemá Edge of Tomorrow najmenší problém a ani sekundu nepôsobí len ako prostá vykrádačka. Rovnako by som film neoznačil ani za inteligentný, to však opäť zákonite neznamená, že je akokoľvek hlúpy. Skôr je len veľmi šikovne zrežírovaný. Nepotrebuje mať objavný scenár, pokiaľ diváka ani raz neuráža, čo zvládol bravúrne. Celý čas sa zámerne, ale o to účinnejšie vyhýba rôznym časovým paradoxom a logickým lapsom, ktorý by takto vystavaný príbeh o opakujúcom sa dni mohol priniesť, pretože na ne jednoducho zvysoka kašle. Ide si strmhlavo za svojím cieľom bez potreby riešiť nepodstatnú dejovú omáčku navôkol, čo jednoznačne hrá v jeho prospech. Avšak samotné rozuzlenie je v tomto prípade až priveľmi obyčajné, bez akéhokoľvek nápadu, odbije sa pomerne prirýchlo, bez akejkoľvek snahy a vo svojej podstate nedáva zmysel, pretože zrazu vytvorí jeden veľký paradox. Ponúkalo sa snáď tisíc ďalších možností ako príbeh zakončiť bez toho, aby sa divák musel pozastaviť nad jeho (ne)zmyslom. Namiesto toho záver ponúka to najtriviálnejšie riešenie. Každopádne to je jediná zásadná výčitka, ktorú k filmu smerujem. Potom mi vadilo už len pár ďalších maličkostí ako napríklad dosť zbytočná, aj keď len pár minútová dejová odbočka Cruisa na pive alebo nasilu našraubovaný McGuffin (narážam na to zariadenie na detegovanie Alphy) v druhej polovici, ktoré by vo svojej podstate ľudstvo nemohlo zostrojiť, ale chápem jeho zaradenie pre rýchlejší posun deja. Inak Tom Cruise štandardne výborný, po minuloročnom skvelom Oblivion dokazuje, že má čuch na podobné projekty, ktoré mu sadnú ako uliate a dokázal uhrať ako zbabelého pracovníka z úvodu, tak nekompromisného borca v závere. Emily Blunt prekvapila a úloha nekompromisnej FULL METAL BITCH jej sadla ako uliata. Ba čo navyše, chémia medzi ňou a Cruisom perfektne funguje, ich vzájomné podpichovanie neskutočne baví a navyše ich vzťah vo filme ani na sekundu neskĺzne do zbytočného romantického gýču. Vo výsledku je Edge of Tomorrow také malé tohtoročné letné zjavenie, od ktorého nikto priveľa nečakal a nakoniec všetkej konkurencii ukázal ako sa robí priamočiary akčný sci-fi biják, ktorý nie je nijako prepálený, zbytočne sa nesnaží filozofovať, ale so všetkou pompéznosťou predvedie to, čo sa od neho žiada. A to niekedy úplne stačí. Takýto vyslovene chlapský film tu už dlho chýbal. CELKOVO: 4* (8/10)

Everything is (almost) awesome! Musím uznať, že nápaditosť tvorcov v tomto prípade skutočne nepozná hraníc. Vznikol efektný mix animáku pre všetkých, v ktorom sa deti bavia nad jeho hravosťou, zmesou farbičiek a neutíchajúcou akciou a dospelých nielenže vráti späť do detských čias a boomu 90. rokov, kedy sa aj u nás rozbehla Lego mánia (áno, patril som do nej a s láskou spomínam na tieto stavebnice dodnes), ale navyše ich zaujme premysleným svetom, kde sa tvorcovia s nutnou dávkou odvahy neboja, aj v takomto až triviálnom príbehu, priniesť na scénu spoločenskú kritiku (úvod je doslovná variácia na Orwellov 1984), vtesnať mnoho popkultúrnych odkazov (trefné vtípky so Star Wars, Gandalfom, Batmanom, Green Lanternom, Supermanom, Abrahamom Lincolnom atď.) a narážok, ktorými potešia hlavne filmových fanúšikov (2001: Vesmírna Odysea, Matrix, Django a mnoho ďalšieho). Humor je miestami až absurdný, jeden gag strieda druhý, je to až neuveriteľne nahláškované, vizuálne nápadité, hravé, ale po chvíli som mal pocit, že je toho až priveľa. Uznávam, že z Lega mohol vzniknúť naivný film, ktorý by len ťažil zo známej značky a nikto by pri ňom nemusel vykázať akúkoľvek snahu, takže plne kvitujem, že na to tvorcovia šli omnoho sofistikovanejšou cestu a priniesli skutočne originálny a nápaditý film. Avšak v tomto prípade neustriehli mieru a nápadmi ho až presýtili. Je to jednoducho taký nezastaviteľný nápor, že občas ho je až obtiažné súvisle sledovať. V akčných scénach príliš zbesilé, v dialógových takmer nezastaviteľne dávkované, až sa občas stáva neprehľadným. V niektorých momentoch tak pôsobí ako splácanina všetkého možného, ktorú nie je možné ustáť. Našťastie šikovne vystavený záver tomu celému dáva zmysel, aj keď som ho očakával a vo svojej podstate len vykráda to čo už dávno predviedol Toy Story. Ja ale nemám rád tie príbehy, v ktorých sa môže stať doslovne čokoľvek - z westernového mestečka utekám na koni po streche vlaku, spadnem do mora na pirátsku loď, z ktorej má zachráni hviezda loď zo Star Wars a pokračujeme. Nejaké racionálne pravidlá musí mať aj ten animovaný svet, inak sa vytráca napätie, pretože divák vie, že tie postavičky by sa zachránili doslovne z každej jednej akokoľvek absurdnej situácie akýmkoľvek absurdným spôsobom. Pre samotný záver má celé dianie síce svoje opodstatnenie, ale aj tak! Animácia všetkých scén je skvelá, každý objekt tvorí z lega, postavy sa pohybujú len tak ako aj im to dovoľujú ich plastové modely, takže sa nejedná o žiadnu druhotriednu animáciu ako pri „Lego Lord of the Rings / Lego Star Wars / Lego Harry Potter“ a iných lego rozprávkach smerovaných rovno na DVD. Čerešničkou na torte je prvotriedny dabing v podobe Morgana Freeman, Chrisa Pratta, Chaninga Tatuma, Liama Neesona a iných. Aj tak sa však nemôžem zbaviť dojmu, že po tých nadšených ohlasoch som čakal viac, resp. v tomto prípade by sa skôr hodilo povedať menej. Lego Movie je síce neuveriteľne nápaditý, ale občas sa v tých nápadoch sám utápa. Spokojnosť, ale na originálnu tvorbu od Pixaru ako Up, Wall-E a iné nemá ani zďaleka. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Liam Neeson ide non-stop v úlohách naštvaných tatkov. A mňa to už pomaly, ale iste prestáva baviť. V Non-Stop predvádza to isté, čo už predtým desiatky krát predviedol napríklad v Taken, Unknown, Grey a mnohých ďalších thrilleroch. Dianie sa tento krát akurát situuje do lietadla, ale aj tým len vykráda iné snímky ako Flightplan, Red Eye, Airport atď. Neeson má stále charizmu a hravo utiahne celý film, ktorý má navyše slušné tempo, neustále graduje, niečo sa v ňom deje, diváka pútavo navnadí na takmer až konšpiračnú zápletku, v pravidelných intervaloch dávkuje nové informácie, mätie ho a necháva tápať nad rozuzlením, až sa v závere zlomí do frašky. Neeson s režisérom sa síce môžu snažiť koľko chcú, keď scenár akoby vypadol z naivných béčkových thrillerov 90. rokov. Trojica debutujúcich scenáristov sa vôbec nevyznamenala a nechápem načo ich bolo toľko, keď konečný výsledok sa dopúšťa až školáckych chýb. Celý dej je maximálne účelový a dookola recykluje hromadu klišé (kolega-agent pašuje počas služby drogy; načasovanie vrážd zachádza až do takých absurdností, že neznámych atentátnikov stavia do úlohy polobohov, keď vedia presne na sekundu odhadnúť kedy Neeson zlomí kolegovi na záchode väz ...), je plný logických dier, postavy sa chovajú hlúpo a menia svoje povahy zo sekundy na sekundy (Neesom raz racionálne uvažuje, aby v zapätí mohol zmlátiť nevinného človeka len preto, lebo mu vo vrecku našiel mobil, pritom si je vedomý, že to mohol rovnako niekto našiť, tak ako na neho našil atentát na lietadlo). Záverečné rozuzlenie po celom tom vyše hodinovom efektnom napínaní je odbité tým najfádnejším spôsobom a z paranoidného thrilleru sa stane taký béčkový akčňák, navyše s dosť chabými trikmi (otrasný pád lietadla). Ale čo viac chcieť od režiséra, ktorého je známy hlavne tým, že zabil Paris Hilton (House of Wax). Napriek dosť kritickému komentáru to zase až taký zlý film nie je. Ako nenáročná napínavá jednohubka poslúži výborne, len u nie je žiaduce veľmi zapájať mozog. Ja navyše ani nie som cieľová skupina podobných thrillerov zo starej školy, takže ma nie je potrebné brať vážne. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Amityville Horror meets The Shining meets Mirrors. Od Oculus som čakal ďalšiu z nevýrazných ducharín, ktorých sa za posledné roky urodili stovky. Flanagan však na dnešnú dobu neštandardne stavia skôr na ťaživej atmosfére a s pribúdajúcimi minútami sprostredkováva čoraz väčší „halucinogénny trip“ akoby sa uchýlil k nezmyselným jatkám alebo lacným ľakačkám. Ako aj niekoľko ďalších užívateľov som si pri sledovaní filmu spomenul práve na The Shining. Od Kubrickovho majsterštiku má Oculus samozrejme na kilometre ďaleko, ale aj napriek tomu je potešujúce vidieť, že ešte aj v dnešnej dobe na to niekto ide aspoň kúsok odlišnou cestou oproti konkurencii. Námet okolo tajomného zrkadla je rozohraný do zápletky odohrávajúcej sa v dvoch časových rovinách (minulosť/prítomnosť), ktoré sa do seba postupne čoraz viac zlievajú, ale nikdy nestratia na prehľadnosti a ponúknu jeden konzistentný príbeh. Film zo začiatku zaujímavo buduje tajomno okolo príbehu a získava si sympatie postáv tým, že na hororový žáner sú až prekvapivo aktívne a v rámci možnosti racionálne uvažujúce. V druhej polovici, keď do popredia viac nastúpi línia s detskými protagonisti sa dokonca darí priniesť aj pár emócií. Takmer to vyzerá, že Oculus má všetko, čo by správny horor mal mať, avšak nie. Samotná dejová štruktúra, aj keď podaná pútavou formou, nie je vôbec ničím objavná, nebodaj originálna a totožných námetov tu už bolo niekoľko (napríklad aj taký dodnes zatracovaný druhý Blair Witch pracoval). Chýba akákoľvek esencia, ktorá by dej povýšila na niečo nevídané, nápadité. Samotná záverečná pointa neprekvapí už vôbec a je nanajvýš očakávaná. Veľká škoda je hlavne v tom, že Flanagan šikovnejšie nepracuje s mätením diváka a s tým, čo je realita a čo z radu „mystery“. Mohol precíznejšie rozvinúť psychológiu postáv, kde by nebolo úplne jasné, či je vyšinutá sestra, ktorá verí vo vraždiace zrkadlo alebo logicky uvažujúci brat práve prepustený zo psychiatrie. Hranie sa s divákom a jeho držanie v neistote tým, že nie je jasné, či sa udalosti skutočne stali tak ako ich popisuje jedna postava (reálna vražda) alebo išlo o detskú fantáziu (záhadné zrkadlo) zahadzuje po prvej pol hodine a ďalej sa pokračuje s kartami plne vyloženými na stôl. A aj keď stiesnená atmosféra a psychický nátlak na postavy fungujú výborne, tak ten strach mi tu celú dobu jednoducho chýbal. Flanagan v jeho predošlom nízkorozpočtovom snímku Absentia dokázal v určitých momentoch sprostredkovať príjemné zimomriavkové pocity aj na malej ploche, kde mu k tomu stačil záber do tmavého rohu miestnosti. V Oculus sa o niečo podobné ani nesnaží, atmosféru síce buduje precízne, ale strach nevyvoláva. Dokonca ani skrz hudobný doprovod, čo je dosť na škodu. Síce nevyhľadávam v každom horore neutíchajúce ľakačky (pretože na mňa aj tak nikdy nefungujú), ale v tomto má Wan s Insidious, prípadne Derrickson so Sinister stále podstatne na vrch. Vo výsledku však stále solídny hororový prírastok. Úvodná vysvetľovacia polhodinka je dostatočne navnaďujúca a divák netrpezlivo čaká čo sa bude diať ďalej, záverečná zase dostatočne napätá, ale medzitým je to tak trochu rutina, ktorá však ponúkne minimálne jednu scénu, ktorá časom určite získa status kultu (tá s jablkom a žiarovkou) a v budúcnosti sa bude napodobňovať, vykrádať a parodovať. CELKOVO: 3,5* (7/10)