Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Krátkometrážny
  • Akčný
  • Horor
  • Komédia

Recenzie (1 458)

plagát

Pečovatel (2014) 

Treatment aka Prisoners (Made in Belgium). Prirovnania z komentárov ku kultovému Fincherovmu Se7en mi síce prídu dosť nadsadené, ale s minuloročnými Prisoners má belgický Treatment spoločné skutočne mnoho. Pochmúrnu atmosféru podporenú sychravým počasím a zasadenie deja do ničím lákavých, sivých obytných oblastí, zdeptané postavy, odporného záporáka, aj podobne nosnú kriminálnu zápletku s retardovaným podozrivým. Film predstavuje dosť ohavne páchaný zločin, a aj keď ani raz nijako explicitnejšie neukáže vykonávané zverstvá, tak neustále budí dojem znechutenia a rezonuje skôr v podvedomí, nakoľko udiera na struny morálky akoby chcel šokovať výjavmi zobrazujúcimi priamo na plátne/obrazovke. Atmosféra hustne každou minútou, postavy konajú po celý čas rozumne a všetko skvele graduje v záverečnej adrenalínovej pol hodine, ktorá síce nie je nijako výrazne prekvapivá, čo sa týka samotného rozuzlenia, ale v rámci príbehu maximálne logická. Navyše sa v nej predstavil ten najnechutnejší záporák za poslednú dobu. Len škoda, že jeho motív nie je odprezentovaný o niečo obšírnejšie ako len v jednej scéne v byte. Vo výsledku ale kvalitný, napínavý, výborne natočený, atmosférický thriller s nepríjemným vyznením a ťaživou atmosférou. Občas jemne predvídateľný, ale stále inteligentný. Nijako strmhlavo sa sneženie dopredu, avšak pozornosť diváka bez najmenšieho zaváhania udrží po celú dvojhodinovú stopáž. Síce mi to neprišlo vyslovene temné, ani výrazne depresívne ako spomínajú niektorí užívatelia, stále však veľká spokojnosť. CELKOVO: 4* (8/10)

plagát

Animal (2014) 

Od Betta Simmonsa som nečakal ktovieaké zázraky, ale jeho Husk bol, keď už ničím iným, aspoň absolútne neškodnou jednohubkou. Animal je však úplne prostoduchá, béčková lesná vyvražďovačka s gumovým monštrom, ktorá akoby vypadlo z 80. rokov. Problém je, že takýto jednoduchý námet berie až príliš vážne, chýba akékoľvek odľahčenie a ako seriózny horor to nemôže fungovať ani omylom. Strach absolútne žiaden, atmosféra už vôbec nie, ľakačky sú z radu tých najlacnejších a gore nezaujímavé. Tu bolo priam žiaduce, aby sa Simmons poriadne odviazal, inak tak jednoduchý horor o vraždiacom monštre v lese (mimochodom s maskou bez hanby vykradnutou z Feast) nemôže v dnešnej dobe fungovať. Keď si k tomu pripočítam vyslovene dementné postavy ako z lacnej paródie na horory (černoška, macho-man, teploš ...) a neustále „wtf“ situácie (napríklad dvojmetrové dvere z pivnice zatarasia ledva pol metrovou skrinkou a monštrum, ktoré inak bežne trhá dosky pribité o okno sa z nej zázračne nedostane alebo namiesto toho aby postavy utekali, tak počkajú kým monštrum roztrhá ich priateľa a potom si spomenú, že je čas na útek .. to nech mi niekto nehovorí, že by sa v skutočnosti takto niekto choval), tak tu nie je o čo stáť. A ten úplne debilný milostný bisexuálny trojuholník, o ktorom sa zmieňuje v polovici filmu radšej ani nespomínam, lebo to som teda vôbec nepochopil potrebu Simmonsa so všetkou serióznosťou miešať niečo podobné do hororu akým je Animal. Vedel som, že Simmons je len obyčajný rutinér, ale že je až takýto kazisvet?! CELKOVO: 0,5* (1/10)

plagát

Poslední mlčení (2010) 

Nemecká tvorba nie je priam moja šálka kávy, ale po počiatočnom skepticizme ma Silence veľmi príjemné prekvapil. Zo strany Nemcov sa jedná o skutočne prvotriedne natočenú kriminálku, ktorá vynikajúco vyvažuje pomer medzi drámou pri ktorej diváka zaujíma každá a jedna postava a napínavým thrillerom s postupným odhaľovaním súvislostí. Pojedná o pedofilnej vražde z 80. rokov, kde sa pátranie následne presúva do súčasnosti. Stojí však hlavne na vynikajúco napísaných a vyprofilovaných postavách, ktoré majú komplexné motivácie k tomu čo vykonali a ako sa chovajú. Samotných páchateľov potom predstavuje ako bežných ľudí „od vedľa“, ktorí pre svoje činy majú v podstate obhájiteľné dôvody a nie sú len jednorozmernými figúrkami v podobe vyšinutých vrahov ako je vo väčšine prípadov zvykom. Rovnako plnohodnotne je rozpracovaná aj každá z vedľajších postáv, ktorá má v deji svoje miesto. Všetky samozrejmé podporené kvalitnými hereckými výkonmi. Film zo začiatku buduje prevažne melodramatickú líniu a zaujímavo mätie diváka tým, že presunom udalostí do súčasnosti mu hneď v prvom momente jednoznačne nepredstaví všetky postavy a tak je otázne s kým vlastne sympatizovať a s kým nie. Postupne umocňuje dusnú atmosféru policajným vyšetrovaním až v závere namiesto toho, aby adrenalínovo zintenzívnil finále prináša na scénu skôr depresívne pocity. A aj keď je ten príbeh v jadre zvrhlý, tak divák postupne dokáže pochopiť konanie obidvoch strán. V podstate mi vadila len postava mierne vyšinutého detektíva, ktorému umrela manželka a ktorý sa do takto v reáliách zasadeného príbehu svojimi výstupmi občas až nehodil a jeho postava zachádzal do zbytočnej karikatúrnej roviny, dokonca mierne iritovala. Našťastie týchto scén tu nebolo mnoho. CELKOVO: 4* (8/10)

plagát

Found (2012) 

„Are you scared? Then go watch PG-13 horror movies!“ a ja asi aj skutočne pôjdem :) Hororový žáner síce zbožňujem, aj keď strach pri týchto filmoch nikdy nezažívam, ľakačky na mňa absolútne nefungujú a ani z gore sa mi žalúdok nedvíha. Samotný Found síce ani nemá čím vystrašiť a je to skôr taká psychologická rodinná dráma ako horor, ale aj napriek tomu som už dlhú dobu nevidel film, pri ktorom by som bol takto znechutený. A nebolo to vôbec nejakými krvavými výjavmi na obrazovke, ale len podstatou príbehu. Pojednáva o dvoch bratoch (jeden z nich adolescent, druhý ešte dieťa), pričom ten starší z nich je masový vrah s odťatou hlavou ukrytou v izbe. To je v podstate kompletne celý dej, lenže dôležitá je tu skôr forma akou je film natočený. Je to síce veľmi amatérske (ale čo iné čakať za 8 000 dolárov!), ale práve to amatérske prevedenie umocňuje nepríjemné pocity a celému filmu dodáva taký dokumentárny look. Celý čas sa filmom nesie neskutočne ťažká, dusná, nepríjemná, dokonca až morbídna atmosféra, ktorá diváka doslovne traumatizuje. Temnosť je takmer hmatateľná a ani v jednom momente nezvoľňuje. Doslovná psycho-depka, ktorá ma však svojím prístupom vyslovene znechucovala skôr akoby ma akokoľvek bavila (viem, že to bol zámer, ale aj tak). Navyše má film množstvo hluchých miest a dosť prešľapuje na mieste. Oveľa viac by tomu sedela krátkometrážna stopáž o dĺžke max. 30 minút. Do celovečerného prevedenia sa takýto úchylný námet takmer nehodí. A nie som si istý, či chcem od Scotta Schirmera vidieť ešte nejaký film. Určitý talent má, ale v tomto prípade išla táto jeho prvotina úplne mimo mňa. CELKOVO: 1,5* (3/10)

plagát

Kosmonaut (2013) 

Tento Cosmonaut divákom uštedrí teda nepríjemný knock-out. Na začiatku filmu nás autori oboznámia s tým, že tento film poskytujú úplne zadarmo a po jeho dopozeraní sa máte rozhodnúť či vôbec a keď áno akou čiastkou im prispejete. Wikipédia hovorí čosi o akomsi crowdfoundingu. To je však úplne jedno, pretože v tomto prípade by mal skôr Nicolás Alcalá platiť divákom za to, že jeho film vydržia pozerať do konca. Prehnané ambície sa tu totiž miesia s filmovou bezcitnosťou. Takto nekompaktný film som už dlho nevidel. Nedokáže sprostredkovať ani základný náčrt deja alebo vykresliť ktorúkoľvek postavu. Scény sú za sebou nekonzistentne zaradené, nie je vôbec jasné odkiaľ a kam film smeruje. Alcalá jednoducho nevie ako točiť filmy. A čo najhoršie, celý čas Kozmonauta prezentuje ako taký „nezávislý art, ktorý je niečím viac" a evidentne sa v tom vyžíva každou minútou, ale výsledkom je akurát jedna neuveriteľne nezáživná dráma. Snaha, ktorou sa podarilo film zrealizovať sa síce cení, ale čo z toho? Diváka tieto zákulisné machinácie so zháňaním rozpočtu vôbec nezaujímajú, keď výsledný produkt nestojí za nič. Pritom ten námet nebol na zahodenie, ale jediným čo na filme ostáva zaujímavé je akurát jeho názov kvôli ktorému som si ho vlastne pustil (ale aj to je platné len pre sci-fi fanúšikov). Najväčším gólom je, že cca 100 minútovým film tvoria asi 30-minútové záverečné titulky. To nemajú ani 200-miliónové blockbustre, na ktorých pracovalo o mnoho viac ľudí. Na druhej strane, zaplať pán boh za ne, aspoň som mohol film skôr vypnúť. CELKOVO: 0,5* (1/10)

plagát

Linkin Park: Road to Revolution (Live at Milton Keynes) (2008) (koncert) 

Jeden z tých koncertov pri ktorých záleží hlavne na tom, či tú kapelu máte radi alebo nie (ale v tom prípade nechápem ľudí, ktorí si to pustia). Toto jednoducho nie je Madonna a jej opulentné show (ktoré však zbožňujem!), ale poctivý koncert niekoľkých hudobníkov, ktorý nepotrebujú ohurovať čo najfarebnejším nasvietením a 400 metrovým pódiom. Stačí vynikajúci set-list s hitmi ako One Step Close, Papercut, Numb a mnohými ďalšími, perfektný chrapľavý vokál Chestera, vynikajúce publikum, hrať pod holým nebom a o skvelú atmosféru je postarané. Možno by som vytkol trocha obyčajnú kameru, ktorá sa nesnaží sprostredkovať obzvlášť rôznorodé zábery a viac menej používa dookola rovnaké uhly a aj dĺžka ledva hodinu a pol je dosť krátka, ale inak Linkin Park v najlepšej forme, aj s tým Jaz-Zim v závere (ktorý však nemusí sadnúť zarytým rockerom).

plagát

Futurologický kongres (2013) 

Najambicióznejšie, najoriginálnejšie, najexperimentálnejšie, najodvážnejšie a najprekvapivejšie sci-fi za posledný roky. Od Futurologického Kongresu som čakal "artový gýč", ktorý bude bez rozmyslu miešať hrané scény s tými animovanými, nakoniec som však dostal originálne poňatý až dystopický sci-fi film, ktorý dokázal naservírovať oveľa vážnejšie témy a depresívnejšiu atmosféru ako som predpokladal. Jedná sa o skutočne ambicióznu psychologickú sci-fi drámu, ktorá postupom času prináša čoraz viac filozofických tém na zamyslenie. Zo začiatku pomaly buduje vzťah k ústrednej postave odpísanej herečky (skvelá Robin Wright), uštipačne rýpe a kritizuje fungovanie Hollywoodu, aby sa po hodine mohla z tejto satiry na filmový priemysel stať prechodom do animovanej časti až taká halucinogénna jazda, akoby ste dostali dávku LSD priamo z obrazovky. Tento prechod do polhodiny trvajúceho animáku má svoje opodstatnenie a nie je len prázdnym, nezmyselným úskokom bez hlbšieho zmyslu. Mení sa tempo, mení sa atmosféra, obmieňajú sa myšlienky a zo satiry sa film zmení na funkčnú metafora súčasnej spoločnosti umelo vytvárajúcej ideály, resp. individualisticky idealizujúcu samú seba. Dokazuje sa tu mimoriadne hravosť režiséra, aj keď mi tá animovaná časť prišla v určitých momentoch až príliš prestrelená s veľmi karikatúrnymi postavičkami, ktoré bola občas nahádzané do záberov bez ľadu a skladu až všetky nápady režiséra pôsobili ako taký mišmaš. Každopádne následný dystopický záver ma doslovne odzbrojil a priniesol prekvapivé vyústenie, pri ktorom som vôbec nečakal, že sa film vydá práve takto odvážnym smerom. Tam už po intelektuálnej stránke pracuje na plné obrátky a začne perfektne fungovať aj po tej emocionálnej (hlavne takmer až šokový prechod z animovaného obrazu späť do toho hraného). Veľkú úlohu zohráva aj vynikajúca hudba od Maxa Richtera, ktorá sa plne prispôsobovala postupne sa meniacej atmosfére a striedala ako hravé, tak aj stiesnené, až omamujúce melódie. A aj keď mám ku Congressu pár ďalších výčitiek ako napríklad kolísavé tempo, tak sa jedná po veľmi dlhej dobe o napodiv inteligentné (nedajte sa vôbec odradiť tým, že prostredná časť je animovaná) a hlavne netradičné sci-fi. V svojej podstate neskutočný filmový trip, avšak s neuveriteľne silným presahom. Pre bežných mainstreamovo zameraných divákov asi nestráviteľné, pre tých náročnejších, ktorí sa neboja odvážnych filmových experimentov však veľmi príjemné prekvapenie (naposledy si takto netradične dovolili zaexperimentovať snáď len súrodenci Wachovski s Cloud Atlasom ... aj keď tie dva filmy samozrejme nie je možné zrovnávať). CELKOVO: 3,5* (7/10)

plagát

Omar (2013) 

Síce dosť oneskorene, ale predsa len sa ku mne dostala aj posledná tohtoročná „Oscarovka“ (teda v tomto prípade len nominant). S palestínskou filmografiou má v našich končinách skúsenosti asi len málokto (ak vôbec niekto) a preto ma príjemne prekvapilo, že po technickej stránke nie je Omarovi čo vytknúť. Má výborné herecké výkony (hlavne Adam Bakri v ústrednej roli Omara), ale hlavne profesionálnu kameru, nasvietenie scén, ozvučenie a pod. Rozhodne má v tomto prípade navrch oproti slovenskej filmografii, ktorá ešte stále aj v roku 2014 vyzerá v mnohých prípadoch ako televízna inscenačná tvorba. A to je už skutočne čo povedať, keď nás v tomto tromfne aj Palestína. Avšak k samotného filmu. Ten ponúka zaujímavý pohľad na život ľudí v okupovanej Palestíne predelenej vysokým múrom. Má niekoľko adrenalínových naháňačiek medzi polorozpadnutými obydliami s roztrasenou kamerou v štýle „Bournoviek“, avšak nedostatkom je pomerne nekonzistentný dej, ktorému sa nedarí dostatočne zdôvodniť motiváciu postáv a vykresliť osudový ľúbostný trojuholník v jeho druhej polovici. Okrem hlavnej postavy v podobe Omara si divák k vedľajším postavám nevytvorí žiaden výraznejší vzťah a v druhej polovici tým trpí celý film, pretože dej nedokáže udržať pozornosť. Priznám sa, že v závere mi už bolo úplne jedno ako to celé s kýmkoľvek dopadne. Dochádza tak aj k nevyrovnanému tempu celého snímku, ktoré sa po svižnom začiatku hlavne v spomínanej druhej polovici až nepríjemne vlečie. Príbeh lásky dvoch mladých ľudí nefunguje a politická línia vyšumí dostratena. Stále sa však jedná o zaujímavý film, ktorému sa podarilo autenticky zachytiť prostredie Palestíny. Má niekoľko výborných scén Omara utekajúceho pred políciou alebo aj scénu mučenia, uveriteľné herecký výkony, nezvyčajné avšak pútavé lokality, aj dobrú hudbu, ale z napínavo pôsobiaceho thrilleru sa postupne mení na vážnu drámu s romantickým trojuholníkom, čo zákonite síce nemusí znamenať, že toto spojenie žánrov nemôže fungovať, ale tá romanca nemá dostatočnú silu a je viac menej nezáživná. Vo výsledku tak síce dobre spracovaný, ale ničím objavný film, ktorý mal vzhľadom k jemne kontroverznej téme z Palestíny oveľa väčší potenciál zasiahnuť diváka. Nevyužil ho však v plnej miere a namiesto toho sa v druhej polovici až zbytočne dlho motá okolo frázovitej romantickej zápletky s vedľajšími postavami (priateľka, kamarát), ktoré pre diváka ani nie sú dostatočne zaujímavé. Škoda, od tohto som čakal niečo viac ako síce zaujímavú (vzhľadom na krajinu vzniku), ale len obyčajnú jednohubku. CELKOVO: 3* (6/10)

plagát

Loft (2010) 

Z raz vylúhovaných surovín jednoducho tú istú dobrotu nenavaríš. Rovnaký prípad ako španielsky REC a jeho zbytočný americký remake Quarantine, aj holandský Loft len pretáča scénu po scéne z belgického Loftu bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Od pôvodného snímku ho navyše delia len dva roky, čiže diváci ho majú dostatočne zakorenený v pamäti. Amerických tvorcov za podobný nedostatok originálnych nápadov kritizujeme, takže neviem prečo by z toho Holanďania mali vyjsť s čistejším štítom. Nehovoriac o tom, že originál pochádza z Belgicka a remake si natočili Holanďania, čo sú dostatočne príbuzné krajiny, resp. určite „príbuznejšie“ než keď Američania vo veľkom remakujú Japoncov alebo aspoň tých Španielov. Zmysel vzniku holandského Loft tak zaniká o to viac. Osobne považuje pôvodný Loft za priam vynikajúci thriller (4,5*) s prekvapivými zvratmi a napätou atmosférou po celý čas, hodnotiť doslovne to isté len s inými hercami mi preto príde zvláštne. Všetky scény sa dejú totožne, bez akéhokoľvek rozdielu, ich vyústenie som poznal vopred a tak holandský Loft už len z princípu nemôže nijako prekvapiť. Porovnať môžem akurát atmosféru a hercov, ale aj v tomto prípade mi belgický snímok vychádza omnoho lepšie. Má lepšie tempo, atmosféru stupňuje po celý film a vybudoval aj bližší vzťah k postavám. Holanďania natočili len takú neambicióznu kopírku, s ktorou sa chceli bez akejkoľvek námahy zviesť na úspechu pôvodného filmu. Ako thriller/krimi síce stále funguje, ale len na tých neoboznámených s prvým Loftom. A čochvíľa bude na plátne preLOFTované, keďže svoju verziu si neprekvapivo nezabudli tento rok natočiť aj v USA, tak snáď nebudú pretáčať zase len scénu po scéne ako Holanďania a pridajú aspoň jednu zmenu. To nechcem ani tak veľa. V tomto prípade ani neviem ako presne hodnotiť a preto volím neškodný priemer.

plagát

Jackass: Děda Mizera .5 (2014) 

Datadisc k minuloročnému Jackass Presents: Bad Grandpa. Hodilo by sa to skôr ako bonusový materiál na DVD/BluRay, no tvorcovia sa to z nejakého dôvodu rozhodli vydať samostatne, tak budiž. „Polovičný“ Bad Grandpa ukazuje, že materiálu, z ktorého sa zostrihal film bolo dostatok a skutočne ho mnoho ostalo nevyužitého. Občas zaujímavého (scény s manželskými poradkyňami), občas zbytočného (scéna s vajcami zastrčenými v ponožkách), občas vtipnejšieho ako ten ktorý sa dostal do filmu (mŕtva manželka v aute a černoška), občas takého kde tvorcom zámer nachytať ľudí až tak nevyšiel. Každopádne bolo príjemné vidieť aká kamarátska, uvoľnená a trhnutá atmosféra a vzťahy panovali na pľace. Pre tých, ktorým sa páčil Bad Grandpa a zasmiali sa pri ňom celkom svieži prírastok, pre všetkých ostatných úplná zbytočnosť, ale v taktom prípade by sa do toho púšťal skutočne len niekto s masochistickými chúťkami a potrebuje u viac menej toho istého dobrovoľne pretrpieť aj druhý krát.