maddy

Najoriginálnejšia biografia ako som mal možnosť doteraz vidieť! Napriek veľkému množstvu výčitiek, ktoré k filmu mám sa mi svojim spôsobom veľmi páčil. Ale od začiatku ... Haynes sa pokúsil spracovať komplikovanú biografiu Boba Dylana (najväčšia legenda amerického folku) skutočne experimentálny spôsobom. Šesť príbehov, ktoré stvárňujú šiesti odlišní herci. Každý príbeh je iný, každý má inú atmosféru, každý pôsobí ako samostatný segment a pritom spoločne tvoria jeden celok. Komplikovaný, veľmi komplikovaný film, hlavne pre divákov, ktorí vôbec nepoznajú Dylanov životopis, čo je aj presne môj prípad. Režisér totiž neponúka vôbec žiadne vodítko, pevnú dejovú kostru, ktorej by sa divák mohol chytiť, dostať do príbehu, vžiť sa s osudom postáv a pochopiť jednotlivé súvislosti. Film je tak pre nezainteresovaných (ba priam by som povedal až pre tých ktorí nie sú oddanými fanúšikmi) nepochopiteľný, extrémne chaotický a takmer po celú dobu divácky neprístupný. Na druhej strane však má neuveriteľný vizuál, kde sa s každým príbehom mení celkový feeling, paleta farieb v obraze, snímanie kamery a po celý čas hrajú neuveriteľne silné Dylanov piesne na pozadí. Zároveň sa pre mňa až nepochopiteľných spôsobom podarilo režisérovi doslovne znovu zrodiť atmosféru „beat generation“. Samotným plusom, na ktorých snímok silne stojí sú aj priam dokonalé herecké výkony. Cate Blanchett dokazuje, že sa dokáže doslovne prevteliť do postavy (a je úplne jedno, či je to chlap!), jej pohybov, mimiky, aj celkového vyžarovania. Tú správnu dobovú atmosféru dodáva ešte čiernobiely obraz a filozofické múdra pretavené do scenára. Nezaostávajú však ani, prekvapivo aj vokálne skvelý Christian Bale, výborný Heather Ledger v jednej z jeho posledných úloh alebo vedľajšie postavy ako Julianne Moore alebo Charlotte Gainsbourg. Richard Gere svoju westernovú časť síce zvládol bez problémov, ale tento záverečný segment je už nadbytočný, nečakane brzdí tempo a len zbytočne naťahuje stopáž na 135 minút. Vo výsledku tak síce jedna z najoriginálnejších biografií, ale inak veľmi komplikovaný oriešok (a to som s podobnými viacvrstvovými filmami ako Mr. Nobody, Cloud Atlas a pod. nemal nikdy problém, a predsa som I'm Not There, vďaka mojej neznalosti látky - Dylanovho životopisu, na prvý krát plne nepochopil), no aj napriek tomuto hendikep ma atmosféra vtiahla, jednotlivé dejové segmenty bavili, scenár zapôsobil a problémov dokázal odprezentovať Dylanove myšlienky tak aby nepôsobili gýčovito, rovnako ako do detailov prepracovaný vizuál. Nebyť naťahovaného záveru s Richardom Gereom o štyroch hviezdach by som snáď ani neváhal. Takto CELKOVO: 3,5* ale za famóznu Cate Blanchett a skvelú hudbu (kde sú tie časy, keď hudba nebola len o obohraných electro-dance hitoch, ale mala vo svojej podstate aj kultúrny, politický, sociálny odkaz) musím zaokrúhliť predsa len na tie štyri! Avšak POZOR toto vážne neskúsne každý, fanúšikov nevynímajúc (a v podstate ich aj chápem)! Priveľmi nemainstreamový film.

Po dlhšom čase som zavítal do Južnej Kórei, a práve vtedy keď sa tam masovo rozšírila vtáčia chrípka! Našťastie len vo filme, ale predsa. Po úspechu Deranged bolo len otázkou času, kedy sa naskytne prežiť podobnú katastrofu ešte raz a vo väčšom. Kórejskí producenti sa s ničím nezadajú s tými americkými a tak na scénu nastúpilo o niečo dynamickejšie The Flu. Bohužiaľ, stále platí, že menej je niekedy viac. Po XY-tý krát tu je opäť len ďalší predvídateľný mix katastrofického thrilleru (šanca jedna k milión, že imúnna bude práve dcéra tej najdôležitejšej vedkyne) a otravnej romantickej melodrámy, až komédie. Priznám sa, že zo začiatku som mal chuť film vypnúť. Zdĺhavý, kvázi komediálny, úvod je doslovne otravný, postavy prezentuje ako vyšinuté infantilné typy, ku ktorým si nie je možné vybudovať žiadne sympatie (skôr idú na nervy). Nanešťastie to trvá dobrú hodinu. Ako náhle sa však film presunie k zobrazenie epidémie a jej následkoch je z toho celkom neškodný blockbuster so štýlovými davovými zábermi, so správne intenzívnym diváckym pôžitkom, kde tempo nezaváha ani na minútu. Záverečná trištvrte hodinka šliape na plné obrátky, naberá ten správny „drajv“ a aj napriek predvídateľnosti, ponúka hromadu skvelých momentov (armáda strieľajúca civilistov, útek na diaľnici, pálenie mŕtvol, vybudovanie karantény a pod.), ktoré film vzapätí vystrelia o niekoľko kvalitatívnych tried vyššie. Akurát sentimentálny scenár a hromada pátosu bránia, aby z toho bolo niečo viac ako neškodná jednohubka. Škoda, tu bol potenciál rozhodne väčší. V druhej polovici a hlavne v dostatočne dlhom závere totiž film dokazuje, že vie priniesť aj správny katastrofický thriller. Akurát by to chcelo vystrihnúť úvod ako z iného filmu (a to mi prelínanie žánrov vôbec nevadí, akurát tu sa s tým nepracuje uvážene), a v závere sa zbaviť tej až nezdravo veľkej dávky pátosu. CELKOVO: 3*

Vo štvorici po opici pre dôchodcov! Vo svojej podstate príjemná komédia, ktorá síce ani raz netrhá od smiechu bránice, ale blažený úsmev na tvári zaručí (takmer) po celý čas. Môžeme byť radi, že to Turteltaub ukočíroval takto solídne, nakoľko v jeho podaní som sa bál oveľa väčšie prúseru. Síce neviem akým zázrakom sa producentom podarilo na takto banálny scenár presvedčiť štyry zostarnuté herecké legendy: De Niro, Douglas, Freeman, Kline, ale natáčanie si evidentne užívali a tak sa táto celková uvoľnená atmosféra odráža aj na filme. Vo výsledku milá oddychovka, ktorá síce omieľa len zaužívané klišé a variuje sto krát videné, ale na druhej strane absolútne neurazí. Ako taká neškodná jednohubka určite splní svoj účel. Len tú sentimentálnu romantickú líniu s Mary Steenburgen by chcelo vynechať, je zbytočná, brzí tempo, po chvíľi vyslovene otravuje a v závere ešte aj pôsobí trápne (dvaja starci hádajúc sa o afektovanú ženskú). CELKOVO: 3*

Scorsese, ty starý úchylák! Toľko bobrov ako v lese po kalamite, jednu DiCapriovu riť, aby sa nepovedalo a do kina prišli aj ženy, a kadencia nadávok (506x fuck) si na plátne nikto nedovolí. Ja som ťa už po síce filmársky precíznom, ale inak sterilnom Hugovi odpísal a ty na staré kolená odhodíš všetku morálku (ak si nejakú mal) a predvedieš trojhodinovú výkonnostnú výdrž, ktorú ti môžu závidieť aj oveľa mladšie ročníky. Šnupanie, šukanie, chlastanie, bohapusté rozhadzovanie dolárov v jednom z tvojich najlepších filmov! Vlk z Wall Street je skutočne hodný svojho mena. Je dynamický a dravo sa ženie dopredu bez jediného zaváhania. Bez debaty, bezchybná filmárčina navyše okorenená štýlovým videoklipovým vizuálom, ktorý každú chvíľu dráždi divákove zmysly (slow motion, rýchly strih, skvelý soundtrack atď.). Očakávaná dráma sa tak vzápätí mení na komédiu, ba priam až satiru na súčasnú spoločnosť. Zaujímavé je, že Scorosese sa v podstate vyhol akejkoľvek prvoplánovej kritike a postavu Jordana Belforta (famózny DiCaprio v ďalšej z jeho zaujímavých, výnimočne stvárnených úloh) nijako neodsudzuje, ale na druhej strane ani neadoruje ako by sa mohlo na prvý pohľad z odľahčeného podania zdať. Scorsese si je vedomý, že jeho prioritnou úlohou tu je tento krát baviť a to sa mu darí prvotriedne. Celá skazenosť a prehnitosť príbehu ostáva tak len na pozadí. Interpretáciu len na oko odľahčených udalostí tak necháva plne na divákovi, aby si mohol kritiku nespravodlivého systému vyložil po svojom - kto chce ten si ju tam nájde v každej sekunde; kto netúži film hlbšie rozoberať môže si ho bez problémov užiť tiež. Vskutku šikovný ťah, ktorý sa podarí len skutočnému režisérovi. Napriek výraznému nadšeniu si však film u mňa nevyslúžil plný počet. Hlavná a v podstate jediná výčitka smeruje k opulentnej stopáži. Síce uznávam, že v ňom nie je jediná výrazne nudná, úplne zbytočná, nebodaj zlá scéna, ale niektoré z nich by predsa len zniesli svoje uvedenie až na „extended cut“ na BluRay. Nebrzdia tempo, ale zaslúžili by si skrátiť (ako napríklad zbytočne detailné dohadovanie sa maklérov s liliputánmi). Tento krát plne kvitujem, že producenti donútili Scorseseho film zostrihať aspoň na tie tri hodiny z pôvodne plánovaných štyroch, ale ešte 20 minút dole by rozhodne neuškodilo. Tempo je síce neúprosné, ale samotné scény si svoju dĺžku nedokážu až tak plnohodnotne obhájiť. Chýba v nich viac climax momentov: jeden skutočne emotívny s dcérou v aute; a jediný pokojný určený na zamyslenie (s FBI agentom v metre, kde sa záberom bez slov, len s pohľadom na ľudí čítajúcich noviny odzrkadlí to čo film celú dobu prezentuje) je na takúto dĺžku skutočne trochu málo. Vo výsledku však uvedomelý film o amorálnom chovaní jednej amorálnej postavy s ktorej chovaním/správaním/zmýšľaním sa absolútne nestotožňujem, ale so Scorseseho filmárskou víziou som sa teda stotožnil takmer dokonale. Akurát neviem, či si zaslúžia byť na plátne „glorifikovaný“ (tie úvodzovky by pri tomto slove mali byť omnoho väčšie) práve takýto ľudia. Ale to je len môj problém, nie výčitka k samotnému filmu. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Pilot: The Killing meets Hannibal (series). Ďalšia kvalitka od HBO, možno tento krát menej originálnejšia, ale za to vycibrená v každom detaile. Režisér Cary Fukunaga po skvelej Jane Eyrovej dokazuje, že mu sadne aj krimi žáner. V rukách navyše drží prepracovaný scenár od Pizzalotta, ktorý pútavo vrství dej do dvoch časových línii a priam mistrovsky ich od prvého momentu zlieva dohromady. Dôraz sa kladie aj na tie najmenšie detaily, a preto chvíľu trvá kým sa divák zžije s celým dianím, dej sa neženie zbytočne dopredu, rozjazd aj celkové tempo je značne pomalé, ale nenudí ani na sekundu. Atmosféra je stiesnená, neistá, aj keď možno ani zďaleka nie tak temná ako by som očakával alebo ako sa môže zdať z českého názvu (prvá séria spomínaného Hannibala alebo aj The Killing sa mi zdala temnejšia). To najpodstatnejšie – mnohovrstvý príbeh však funguje bravúrne. Podaný je formou akejsi retrospektívy, kde je celé vyšetrovanie rituálnej vraždy (obeť: žena s rohami opäť evokuje prvú sériu Hannibala) odhaľované flashbackmi, ktoré súbežne rozprávajú dvaja diametrálne odlišní vyšetrovatelia. Vďaka čomu má seriál aj neuveriteľný dobový feeling a perfektne vykreslené prostredie jedného amerického zapadákova na Juhu krajiny. Inteligentný scenár sa nebojí filozofických otázok o viere, zároveň necháva diváka neustále v napätí nie len v otázkach vyšetrovania, ale necháva ho pátrať aj v otázkach vzťahov (Prečo sa obaja aktéri za tie roky tak výrazne zmenili?). Tomu dopomáhajú aj precízne herecké výkony. Woody Harrelson hrá viac menej len svoj rokmi zaužívaný štandard, ale rola rodinne založeného suverénneho detektíva mu sedí ako uliata. Skutočnou elitou tu je Matthew McConaughey v úlohe depresívneho vychudnutého pesimistu, úplného protipólu k postave Harrelsona. A ja až žasnem ako sa kedysi mnou neznášaný herec vďaka jeho otravným úlohám v podpriemerných romantických filmoch ako Svadby podľa Mary, Ako prísť o muža za 10 dní, Lemra Lemravá a pod. vypracoval za posledné dva roky na herca, z ktorého výkonov ma až mrazí (v tom dobrom slova zmysle: Killer Joe, Lincoln Layer, Mud ... a to nespomínam prichádzajúce oceňované snímky snímky ako Wolf of Wall Street, Dallas Buyers Club alebo Nolanov Interstellar=môj najočakávanejší film roku 2014!). A keďže všetkých osem častí ma na starosti ten istý režisér a ten istý scenárista poklesu kvality sa ani v najmenšom neobávam. CELKOVO: Season 1 = 4* (8/10)

Jedno z najpríjemnejších hollywoodskych prekvapení roka. Na úvod musím podotknúť, že od Rush som absolútne nič nečakal. Svet Formule 1 mi nie je vôbec blízky, daný šport nesledujem a životopis ústredných dvoch protagonistov (Lauda, Hunt) vôbec nepoznám, čo si som zachytil len popri dokumente Senna z roku 2010. Aj napriek tejto pre mňa nevďačnej téme ma snímok dokázal zaujať. Ako neznalec tak nebudem súdiť nakoľko si filmový svet prispôsobuje skutočnú realitu svojim potrebám. Plná zásluha tu totiž pripadá precíznej réžii „špecialistovi na biografie“ Ronovi Howardovi, ktorý sa skrz životopisy matematika, boxera, kozmonauta nakoniec dopracoval až k pretekárovi. Ako tento krát osviežil pomerne stereotypný, občas nudný žáner športových filmov? Prekvapivo sa vykašľal na celý šport a drámu prezentuje prevažne skrz interný (názorovo) a len občas externý (na trati) súboj dvoch večných rivalov. Príbeh netradične vyrozprávaný skrz dve odlišné postavy ponúka dostatok informácii, aby sa veľmi rýchlo zorientoval aj tematikou nedotknutý divák, neprezentuje mnoho nepodstatných faktov a zároveň sa rovnocenne snaží zamerať na oboch predstaviteľov, aby nepobúril fanúšikov ani jedného z nich. Dané zameranie na postavy skôr ako na samotný šport mi rozhodne sadlo. Prekvapivo sa samotnými závodmi skôr šetrí a vďaka skromnejšiemu rozpočtu ich Howard maskuje svojou remeselnou zručnosťou. Sústredí sa na priveľmi detailné zábery jednotlivých súčastí vozidiel, roztrasenú kameru, rýchly strih, upršané počasie a precízny zvuk motorov, čím dosahuje o to väčšiu dynamiku. Tie dve hodiny sú tak vyvážené po každej stránke a ani na sekundu nestrácajú tempo. Rush, ale aj napriek všetkým mojich pochvalám nie je ani zďaleka bezchybný film. Pár dialógov je skutočne až príliš naivných, prikrášlených potrebám filmu a do diaľky z nich počuť, že takto by sa určité rozhovory neodohrali. Na druhej strane však Howard netočí dokument, ale divácky vďačný „good-feeling“ film, ktorý dokáže plnohodnotne predať. K tomu sa môže opierať o výraznú postavu Chrisa Hemswortha, ktorý dokazuje, že aj keď odloží kladivo tak je solídnym hercom, a o priam vynikajúcei výkon nemeckého herca Daniela Brühla, ktorému sa po rokoch snáď dostane najvyššieho hereckého uznania. Uznávam, že lokálny internetový „hype“, ako aj tunajší CSFD rating a umiestnenie v TOP 10 najlepších filmov je výrazne „overrated“, ale to bude spôsobené tým, že film sa vyslovene snaží zavďačiť takmer každému, nikoho tým pádom výrazne neurazí, a tak zbiera prevažne vysoké hodnotenia. O nejakom výnimočnom snímku, ktorý by boril zaužívané filmárske štandardy, nebodaj kvalitatívne rebríčky celej filmografie nemôže byť reč. Po námetovej a scenáristickej stránke sa jedná skôr o klasický, ničím výrazný štandard, ktorému však Howard svojou precíznou réžiou dokázal vložiť dušu. Ron Howard je tak podobne ako Niki Lauda strohý, racionálny, vykalkulovaný, s citom pre detail, a tým to doťahuje taktiež na najvyššie priečinky, len v iných remeselných kategóriách. CELKOVO: 4,5*

That escalated quickly! Helix bol jeden z mojich najočakávanejších seriálov na začiatku nového roka, bohužiaľ po troch epizódach to vzdávam. Za tie dlhé hodiny života mi sledovanie podpriemernej sci-fi variácie na The Thing skutočne nestojí. Námet o víruse šíriacom sa v odľahlých laboratóriách niekde na Antarktíde (či kde sa to vlastne odohrávalo?! nudilo ma to, nedával som pozor!) je síce maximálne pútavý, ale čo z toho keď nohy podkopáva absolútne rutinná réžia a množstvo klišé dejových barličiek (nakazený je brat jedného vedca; dvojica vedcou sú rozhádaní rozvedení manželia atď.) Celé dianie za tie cca dve hodiny (E01E2 – 85 min / E03 40 min) nemalo takmer žiadnu atmosféru, o napätí alebo strachu sa nedá hovoriť už vôbec, takže seriál pôsobil dosť nezáživne, bez výrazného tempa. Navyše scenár na začiatok neponúkol nič čo by tu už tisíc krát nebolo a čakať na odpovede, objasňovanie záhady ma v podstate ani nezaujíma. Do toho všetko dosť otravné postavy, ktoré často jednajú pomerne nelogicky (moletná vedkyňa) , naivné dialógy a chabý vizuál ako z lacného béčka 80. rokov. Nie, tomuto šancu do budúcna nedávam ... ani kvôli môjmu obľúbenému Billymi Campbellovi (z vynikajúcej prvej série The Killing). Márna snaha, Syfy, márna. Z tohto ďalší kult v podobe Battlestar Galactica rozhodne nebude.

Tradične skvelá Allenovka. Woody sa po zasnených tripoch po metropolách Európy vrátil späť do rodnej Ameriky a výsledkom je po dlhej dobe odklon od romanticko-komediálnej polohy. Namiesto to nám Pán režisér servíruje detailný rozklad identity a musím uznať, že táto jeho dramatická poloha mi sedí podstatne viac. Blue Jasmine trefne sociálno-kritickým pohľadom prezentuje vyprázdnenosť dnešnej doby. Sebeckú zbohatlú mrchu, ktorá sama absolútne nič nedokáže, ale vzhľadom na úspešný vydaj si pripadá, že sa okolo nej točí celý svet. Napriek neprajnosti osudu nevezme ani v najťažšom momente života prácu pod svoju úroveň, nemá záujem o ľudí z nižších sociálnych vrstiev napriek tomu, že do nich už sama patrí a jej jediným prostým cieľom je nájsť opätovné zázemie v rukách muža z vyššej spoločnosti. Lenže tieto časy sú už dávno preč ... Jasmine je skutočne jeden odporný charakter, avšak Allenovi sa skvele podarilo skĺbiť divákov odpor k podobnému chovaniu a zároveň ľútosť nad jej osudom. Jednoznačným kladom je v tomto prípade Cate Blanchett, ktorá sa s každou replikou vynikajúco popasovala. Tradičné Woodyho intelektuálne dialógy síce nahrádzajú tie civilnejšie, ale majú o to väčšiu silu. Celé dianie sa navyše nesie v správne ironickom tóne (nikdy však nezachádza do komédie ako by mohlo byť u Allena zvykom). Vyšperkovaná stavba príbehu prelínaná nečakanými flashbackmi zobrazujúca udalosti pred a následne po len potvrdzuje premyslený režisérov zámer. Občas je dianie ale maximálne účelové – postavy sa aj v takom veľkom meste ako je San Francisco objavia na scéne v momente kedy je to najviac žiaduce, aby zdramatizovali situáciu: kúpa zásnubného prsteňa, návšteva sestrinho priateľa; Jasmine nájde partnera presne na tom jednom večierku ktorého sa zúčastní atď., a aj stavba príbehu môže v začiatku pôsobiť príliš zmätočne, ale ako už tradične v Allenovkách nie je úplne dôležité ako sa to deje, ale čo sa deje. A ten psychický rozklad jedného charakteru je vykreslený bravúrne. CELKOVO: 4*

Najúprimnejšie porno vo filmografii! Joseph Gordon-Levitt sa so svojím celovečerným debutom skutočne zdatne popasoval. Don Jon je síce tuctový film o chlapíkovi závislom na porne, ale zároveň aj neskutočne pravdivý film s trefnými dialógmi takmer ako zo života. Napriek porno námetu zbytočne neprovokuje, len veľmi príjemnou formou úprimne hovorí to, čo síce všetci (chlapi) vieme, ale ešte nikdy nám to nebolo takouto úprimnou formou hodené rovno do ksichtu. Milý malý film, ktorý bez väčšej námahy a bez potreby byť sprostý skutočne odráža dnešné vzťahy a slúži ako taká oddychová satira na modernú spoločnosť. Nebojí sa decentne rýpať vo vyprázdnených vzťahoch, v ktorých ide iba o jedno, do naivných mladých pipiniek, ani do náboženstva (tento týždeň som si iba 1x vyhonil, prečo sa mám znova modliť 10x Zdravas Mária, nemalo by to byť menej? Nie je v tom nijaký systém?) Levitt si rolu napísal priamo na telo a navyše mu skvele sekunduje alfa-samica Scarlett Johansson. Preto trocha škoda, že s pribúdajúcimi minútami sa zápletka stáva čoraz banálnejšou a v závere už doslovne moralizuje. Prehnaný romantický mód plný klišé v poslednej polhodinke sa zbytočne snaží prednášať múdra o tej „pravej“ láske, z ktorých si v predošlých minútach skvele uťahoval. Záver s Julianne Moore je tak tuctovým „hollywoodskym“ zakončením, ktoré kazí celkový dojem, aj feeling. Vo výsledku však celkom svieži, zábavný a hlavne príjemný film o porne bez porna, preto rád zaokrúhlim smerom nahor! Nabudúce však, Gordon, nabrať ešte viac odvahy a aj zakončiť to takto originálne. CELOKOVO: 3,5* My body. My pad. My ride. My family. My church. My boys. My girls. My porn

Estetická hodnota 1000 bodov, informačná hodnota 0 bodov. Nádherné zábery, ale v podstate som sa za celú dobu nedozvedel ani jednu podstatnú/novú/zaujímavú/užitočnú informáciu. Zároveň sa dokument bojí ukazovať „skutočnú“ prírodu a skôr sa stavia do úlohy akéhosi idealizovaného rozprávača, ktorý všetky javy podáva bezkonfliktnou formou „for all ages“ (ale nečudujem sa nakoľko je pod tým podpísaný Disney). Komentár tradične pútavý, verzia bez komentára už je pomerne zdĺhavá. Tie štyri hviezdy udelím nakoľko krajšie zábery oceánov a podmorského života som doteraz nikde nevidel a bola priam krása sa na to všetko pozerať (záverečný „súboj“ lode s vlnami je famózny!), avšak podobne ladené dokumenty ako Earth alebo Home predstavujú o dosť vyššiu kvalitu. PS: ten záverečný podmaz v podobe otrasného popového duetu by Demi Lovato & Joe Jonas si však film mohol odpustiť. Absolútne sa sem tento typ piesne nehodí a v závere skazí celú atmosféru, ergh!