maddy

Gandhi je mŕtvy, nech žije Trevor Slattery! Marvel sa opäť prekonáva a po pomerne nevýrazných prvotných kraťasoch (Item-47) servíruje ďalší nápaditý bonus, ktorý má v samotnom deji Iron Man 3 svoj zmysel a je dosť možné, že bude slúžiť ako pojítko k ďalším udalostiam v samostatnom filme „železňáka“ a navyše upokojuje pár naštvaných fanúšikov, ktorí odhalenie Mandarina dodnes nerozdýchali – za mňa však môžem povedať, že sa jednalo o doteraz to najodvážnejšie, a skutočne nápadité a vtipné, rozhodnutie zo všetkých natočených Marveloviek (vďaka ti Shane Black!). Po akčnom Agent Carter sa tento krát jedná o humorný kúsok s „falošným Mandarinom“, priam famózne stvárneným Benom Kingsleyim. Tento jeho výstup v úlohe Slatteryho by som mohol sledovať aj celé hodiny a nikdy by ma neomrzel. Nápadité, vtipné, s opäť skvele napísanými hláškami, výborne zahrané a hlavne sebaironické ("And you will never see me coming..."). Niektorých možno nenadchne tak ako Agent Carter, keďže tu chýba akcia alebo použitie CGI, a v podstate sa jedna o obyčajné vypočúvanie postavy vo väzení, ale ako bonusový kraťas viac ako výživné a rozhodne nie zbytočné.

Všeobecne v zábavnom biznise platí, že dobrý spevák sa zákonite nerovná dobrý herec a presne opačne. A taktiež platí, že dobrý spisovateľ sa automaticky nerovná dobrý scenárista (a presne opačne!). Takže v tomto prípade nebudem nijako haniť réžiu Ridleyho Scotta, aj keď sa jedná o jeho suverénne najhorší film a nikdy by som si nemyslel, že dokáže sfilmovať až takúto nudu. Celý podiel viny tu totiž nesie Cormac McCarthy (The Road, No Country For Old Men). Nech ma nikto nechápe zle. Jeho beletristickú tvorbu bezpodmienečne uznávam (na Vysokej sme ho dokonca čítali POVINNE!), ale ako scenárista jednoducho napísal jeden vykonštruovaný, pseudofilozofický film, ktorý navyše pôsobí veľmi povrchne. Jedná sa v podstate o nekonečnú líniu kvázi inteligentných dialógov, počas ktorých každá postava hovorí v metaforách a na pozadí toho by sa mal odohrávať akýsi krimi thriller. Rozhovory postáv však vôbec nefungujú, pôsobia vykonštruovane, nereálne (takto sa medzi sebou vážne nikto nebaví!) a navyše im chýbajú dostatočne vykreslené motivácie. Dialógové výmeny tak nemajú žiadne opodstatnenie v ďalšom vývoji deja. Respektíve on sa ani ten samotný dej absolútne nijako nevyvíja. Príbeh je o akomsi obchode s drogami, pričom sa len veľmi povrchne dozvieme kto, ako a prečo je v tom vlastne zaplatený. Nie, vážne nepotrebujem všetko polopatisticky vysvetlené a pochopil som aj základnú kostru deja, ale celé to neskutočne „šuští papierom“, nevyznieva dôveryhodne a tá snaha o filozofický film sa míňa účinku. Film sa silou mocou tvári, že má hĺbku, ale v skutočnosti v ňom žiadna nie je. Filozofovanie, stavba príbehu, vykreslenie motivácii mu vôbec nejdú, a tak jediné čo film tiahne sú herecké výkony a prvotriedne technické prevedenie: vizuál hýriaci farbami, efektné kamerové zábery dokázal Ridley už tradične sprostredkovať na vysokej úrovni. Herecká elita sa snaží: Michael Fassbender má charizmy na rozdávanie, Cameron Dian s Penelope Cruz sú sexuálne bohyne, Javier Bardem je správne potrhlý a poteší aj umiernený Brad Pitt. Všetci sa síce tvária, že hrajú v najkultovejšom filme tohto tisícročia (a z papiera to tak vyzerať aj mohlo), ale čo z toho keď samotný snímok nestojí ani na tých najchabejších základoch. Konzultant tak nie je prehrou samotného Scotta (po technickej stránke je natočený dobre), ani hercov (zahraný taktiež dobre). Celú vinu bez ostychu zvaľujem na McCartyho – je do seba zahľadený do takej miery, že mu jeho súčasný status „najlepšieho žijúceho amerického spisovateľa“ prerástol cez hlavu a púšťa sa do vecí, v ktorých NIJAKO nevyniká. A pritom, filozofiu mám veľmi rád, ale pravda je taká, že z celých vyše dvoch hodín Konzultanta si odnesiete menej ako z prečítania synopsie o dĺžke troch viet uverejnenej na jeho plagáte, a to vypovedá o mnohom. A jedna zapamätania hodná scéna (Cameron Diaz doslovne ošuká auto) za ten čas nestojí. McCarthy nech sa radšej naďalej venuje knihám, kde dokáže napísať fungujúce dialógy, ktoré svojim vyznením naozaj nútia k zamysleniu. V tejto rovine o ňom nemôžem napísať krivého slova, ale nech sa viac nepúšťa do scenárov. Jeden krát si to vyskúšal a stačilo. Nenapísal totiž ani dobrú drámu, ani dobrú kriminálku, ani dobrý thriller a už vôbec nie dobrý film. Možno som teraz až nadmieru kritický s udeleným hodnotením, ale ja túto vyprázdnenú, namyslenú, do seba zahľadenú, pseudofilozofickú, pseudointelektuálnu NUDU nedokážem ohodnotiť vyšším počtom hviezdičiek (ani s prihladnutím na hercov a réžiu) a razantne v nej odmietam hľadať niečo viac (nebodaj ju ešte raz vidieť).

Na rovinu sa priznám, že kultovú predlohu od Orsona Scotta Carda som nečítal (navyše s autorovými mediálnymi vyjadreniami sa vôbec nestotožňujem), ale aj tak cítim, že v prípade filmovej verzie sa až príliš škrtalo, krátilo a vo výsledku vzniklo len pomerne vyprázdnené sci-fi, ktoré pár silných, pomerne kontroverzných myšlienok síce naznačí, ale hlbšie ich nerozvíja. Mimoriadne zhustený dej nedostatočne vysvetľuje jednotlivé motívy. Mnoho z nich je len naznačených, ale viac sa s nimi nepracuje. Táto látka si zaslúžila rozhodne silnejšie režisérske meno ako Gavin Hood, ktorý pred pár rokmi podobne pokašľal aj sólového Wolverina. A tak sa v jeho podaní v Enderovej hre nie je možné zžiť s postavami, resp. so samotným Enderom (slušný Asa Butterfield), na ktorom celý film stojí. Ostatné postavy sa javia len ako do počtu a pre samotný dej nepodstatné (vrátane Harrisona Forda). Na jednej strane je Ender prezentovaný ako silná vodcovská osobnosť, na druhej už nie je dotiahnuté prečo by tomu tak malo byť a chýba zdôvodnenie, v čom sa od ostatných detí vlastne líši, prečo by práve tento ledva pubertálny chlapec mal rozkazovať celej posádke, prečo by dospelí velitelia mali nechať osud celej planéty práve na jeho zodpovednosti. Vzťah so sestrou je vyriešené dvoma zábermi, a tým absentuje väčšie preniknutie diváka do jeho pocitov. Všetky jeho činy tak vyznievajú samoúčelne, jednorozmerne a počas tréningov/súbojov sa nedostavujú žiadne vypäté situácie. V knihe možno vývoj jeho charakteru pôsobil uveriteľnejším dojmom, vo filme je dianie skratovité a o nejakej psychológií postáv, o ktorú sa príbeh vo svojej podstate snažil (viď pomerne originálny záver), nie je možné vôbec hovoriť. Neuspokojivé, okresané vysvetlenia motivácii nabádajú k tomu, že dialógy pôsobia zbytočne pateticky a samotný film až príliš naivne, odťažito, bez emócií alebo zaangažovanie diváka. Pritom v základoch je badať silnú myšlienku, len Gavin Hood ju predáva tým „najhollywoodskejším“ spôsobom (aj zvrat: „musíme zabiť hmyziu matku a tým zneškodníme všetkých votrelcov“ pôsobí ako omieľané sci-fi klišé a vôbec sa ho nedarí predať). Táto látka si rozhodne zaslúžila citlivejší prístup. Perfektná vizuálna stránka podobná Tronovi od Kosinskeho vyzerá skvele. Scény z tréningového centra s nulovou gravitáciou a doprovodom Jablonského hudby sprostredkovávajú pravý audiovizuálny zážitok. Ale čo z toho, keď vo výsledku sa medzi sebou doslovne bije chladná, odosobnená filmová adaptácia, ktorá by chcela byť o niečom, ale v skutočnosti je o ničom a pestrofarebná, do detailu prepracovaná vizuálna stránka, ktorá útočí na tie najzákladnejšie vnemy a sprostredkováva len tradičnú blockbusterovú show bez hlbšieho zmyslu. A to je zásadná výčitka: film sa ženie dopredu, namiesto sústredenia sa na postavy a dôsledky konaní (a je ich tam naznačených mnoho: genocída inej rasy - nikto nevie prečo hmyzí votrelci prišli, ale ľudia sa samozrejme zhodli, že ich je potrebné hneď vyhladiť aj s celou planétou; pocit zneužitia kvôli „vyššiemu blahu“; psychické zdeptanie po uvedomení si pravdy; využívanie detí atď.) ponúka skôr vypiplanú vizuálnu stránku. Namiesto síce eye-candy, ale inak nekonečných, opakujúcich sa tréningov v beztiažovom simulátore by sa film mal radšej sústrediť na silný filozofický podtón, ktorý je zakorenený v jeho jadre. Bohužiaľ... v závere sa tak z predlohy, ktorá nesie označenie „najlepšie literárne sci-fi“ stáva zabudnuteľný sci-fi film pre teenagerov. Veľmi slabučké tri hviezdičky (a to som chcel byť ešte o niečo prísnejší). CELKOVO: 3* (6/10)

Obrovské sklamanie! Možno nie až taký zlý film, ale ja som teda do J.C. Chandora vkladal veľké nádeje. Už na prvý pohľad tak nudný námet akým je zákulisie sveta investičnej firmy na Wall Street v momente vypuknutia svetovej finančnej krízy (Margin Call) totiž dokázal spracovať v roku 2011 do pútavého filmu. Čosi podobné som preto čakal, že zrealizuje aj s ďalším nevľúdnym námetom „starca na mori“. Jeden herec, jeden čln, jedna veta v scenári a pokus o ďalšiu survival drámu v roku 2013. Všade omieľané prirovnanie ku Gravity je však nadmieru prehnané a od naliehavosti Cuarónovho spektáklu má All Is Lost veľmi ďaleko. Toto je len o tri pomyselné kvalitatívne stupne slabší pokus o survival drámu. Úprimne, ťažkopádnosť nastúpila už na začiatku a moje nádeje, že s príchodom búrky, rozpadu lode sa bude napätie už len stupňovať sa vôbec nenaplnili. All Is Lost postupuje celými vyše 100 minútami v jednom a tom istom tempe – či už sa Robert Redford obzerá nečinne po lodi alebo sedí skrčený v nafukovacom člne v noci a okolo neho buráca oceán počas búrky, nijako sa nálada filmu nemení (a obzvlášť pri druhej menovanej udalosti by mal strach priam sŕkať z obrazovky/plátna). Vo svojej podstate mi bolo úplne jedno, či sa nebodaj utopí v 15. minúte filmu a bude koniec alebo prežije ešte ďalšiu hodinu. Absolútne som s ním nesúcitil, a tým pádom vôbec neprežíval vypäté situácie. Čo by mal byť základ každej survival drámy. Absencia príbehu mi pri podobných filmoch vôbec nevadí, ale v tomto prípade chýba aj základná premisa „prečo sa vôbec plaví?“ a tým pádom hneď v úvode nenastupuje zžitie sa s jedinou postavou na plátne! Navyše je celý film natočený veľmi minimalisticky. Kamera neustále zaberá detaily Redfordovej tváre, vnútro lode a rozsiahlejšie zábery na hrozivú silu oceánu nastávajú len poskromne. Situácie navyše nie sú dokreslené takmer žiadnou alebo len veľmi nevýraznou hudbou, pritom o nejakú depresívnu melódiu, ktorá by podčiarkovala psychický stav postavy si film priam žiadal. Následkom všetkých týchto neduhov, kedy mi je ako divákovi ukradnuté čo bude nasledovať, sa čoraz viac do popredia dostáva chabý scenár. Áno, aj Gravitácia v tomto neprišla s ničím novým, len stavala každých 15 minút Sandre Bullock do cesty nové prekážky. All Is Lost je však navyše jedno veľké klišé. Počas celých 100 minút si tak môže človek pomyslene odškrtávať všetky zaužívané stereotypy survival drám ešte aj v tradične zaužívanom poradí: utrhnutá plachta (check!), voda v podpalubí (check!), obrovská búrka (check!), okolo plaviaca sa loď, ktorá nezaregistruje hlavnú postavu (check!), POZOR SPOILER záverečné obohrané topenia sa a záchrana v tej poslednej možnej chvíli (check!). KONIEC SPOILERU. V tomto prípade tvorcovia skutočne neprichádzajú ani len s jedinou inováciou, o nič sa nepokúšajú a to je veľká škoda. Aspoň keby ten záver dopadol inak (kto videl film alebo čítal vyššie uvedený spoiler si určite domyslí na čo narážam) mohol by som povedať, že ma film prekvapil aspoň v jednom momente. Neprekvapil. Vo výsledku to je 100 minútový film o skoku z jednej drevenej jachty do nafukovacieho člnu, pri ktorom som sa ani na minútu nezžil s postavou a ani na minútu s ňou neprežíval tento boj. A to je najväčšia chyba, ktorej sa môže survival snímok dopustiť. Pretože kde nie je scenár, kde nie je príbeh, kde nie sú žiadne emócie, tam by mala sprostredkovať aspoň intenzívny zážitok. Nestalo sa. Napriek všetkým výčitkám a určitej sterilite celého diania, ktorú som pociťoval, mal film prekvapivo slušné tempo a až tak výrazne nenudil. Proti Robertovi Redfordovi nemôže taktiež smerovať ani jednu námietku. Herec jeho formátu dokázal sám hravo utiahnuť celý film a herectvo sprostredkovať nie slovami alebo prehnanou gestikulácoiu, ale predať sa len utrápeným pohľadom očí. Ako krátkometrážny (maximálne 30 minútový) snímok by možno film fungoval omnoho lepšie, v celovečernej dĺžke v ňom nie je nič, čím by si svoju stopáž obhájil. Vo výsledku nemôžem povedať, že sa jedná o vyslovene zlý film. Od toho ma skutočne ďaleko, na mňa však po tej „survival stránke“ nefungoval ako námetovo podobná Gravitácia, a tak z pôvodne zvažovaných troch hviezd, musí udeliť tie priemerné až podpriemerné dve. Veľká škoda a mrzí ma to o to viac, že práve od Chandora som čakal o dosť viac.

Veľká škoda, že tento stret najväčších akčných hrdinov (aj keď popravde ja osobne som nikdy k filmom ani jedného z nich nezdieľal veľké sympatie. Skôr mám radšej iné kulty z danej doby ako Alien, Hellraiser, Blade Runner, Star Wars a pod.) nevznikol na konci 80., prípadne ešte na začiatku 90. rokov. Dnes by sa o ňom hovorilo ako o tom najväčšom kulte. Bohužiaľ, doba je k vkusu fanúšikov, aj k veku oboch pánov neúprosná a v roku 2014 už táto „tímovka“ hromadne ľudí do varu neprivedie. Každopádne, Escape Plan je priamočiary akčňák, ktorý sa ani na sekundu nehrá na nič viac. Nechýba mu poriadna dávka nadhľadu (Schwarzeneggerov nemecký výstup bude citovaný!) a odľahčenia, kde je na prvý pohľad zrejmé, že všetci zúčastnení (hlavne Stallone so Schwarzeneggrom, ale aj taký „Person of Jesus Interest“ James Caviezel v roli sadistického záporáka) si úlohy nesmierne užívali, a táto uvoľnená atmosféra sa našťastie prenáša aj smerom k divákovi. Zásluhu na tom má aj šikovná réžia Mikaela Håfströma, ktorý dokáže v rozumnej miere dávkovať akciu. Tým dokáže zatieniť aj inak značne hlúpy príbeh a až trestuhodnú absenciu nejakých šťavnatých hlášok. Škoda, aj toho pomerne lacného vizuálu, kde ultra-modernú väznicu s najlepších zabezpečením symbolizuje jeden ohavný sklad a užívané CGI efekty (loď) nevyzerajú ani v najmenšom dôveryhodne. Rozumiem, že vyšší rozpočet by tomuto filmu v dnešnej dobe už nikto neodklepol, nakoľko by sa jednalo o hotovú komerčnú samovraždu, ale v dobe, po trikovej stránke špičkových, blockbusterov od Marvelu pôsobí film len ako príbuzný z radu direct-to-video. Vo výsledku však správne hlúpy film, ale nie v tom mysle, že by svojou hlúposťou urážal. Práve naopak, v tomto prípade je tá hlúposť priam žiaduca a dokáže sprostredkovať solídnu béčkovú zábavku, lebo dnes by už asi nikto nebral podobný film s týmito dvoma hercami vážne. A o to viac oceňujem, že si to všetci pred kamerou, aj za kamerou uvedomili. Len škoda, že to klaplo takmer až po 25 rokoch. Dnes už stretnutie Terminátora a Ramba priveľa ľudí nezaujíma (viď nepríliš lichotivé tržby a žiaden veľký úspech v kinách, ešteže to opäť zachránila Čína). Radšej však takto ako v poniektorých úbohých sólovkách týchto pradávnych akčných hrdinov (viď napríklad silne podpriemerné Stallonove Bullet to the Head z minulého roku). Doba je však momentálne iná a pre väčšinu divákov je atraktívnejších stret Iron Mana s Hulkom. To je jednoducho fakt. Escape Plane je ale aj tak prekvapivo správne výživné „guilty pleasure“ za veľmi silné 3*. Pre cieľovku (predpokladám vekovo 35+) hotový orgazmus! Škoda, že do nej tak nejako nespadám.

Zaujímavé myšlienky v nezaujímavom spracovaní. V podstate len sfilmovaná verzia dokumentu We Steal Secrets: The Story of WikiLeaks z toho istého roku, avšak krátená o zásadné udalosti. Tak ako je náročné pútavo zadaptovať tak, na prvý pohľad, nevďačnú tému ako je založenie Facebooku a dokáže to snáď len Fincher (The Social Network), podobne sú na tom aj udalosti ohľadom Wikileaks. A je úplne jedno, či s „novodobým vizionárom, ktorý sa nebál postaviť celému svetu“ Julianom Assangeom súhlasíte alebo nie, stačilo by keby sa s jeho myšlienkami stotožnil aj samotný režisér a náležite ich odprezentoval. Nestalo sa. Toto je len výklad z učebnice, respektíve zo samotnej Wikileaks: množstvo informácii na jednom mieste, ale bez akéhokoľvek kategorizovania, vysvetlenia, nabádania k hľadaniu ďalších. Vo výsledku tak je úplne jedno koľko zaujímavých, kontroverzných, prekvapivých informácii tam je, keď sú divákom prezentované bez hlbšieho významu. Kontradikčné na tom je to, že film podkopáva to zásadné čo prezentuje – samotné myšlienky Juliana a tú „osvetu“ o ktorú sa snaží („If you want to know the truth, no one is going to tell you the truth. They're only going to tell you their version!“). Absolútne nedokáže vzbudiť záujem o danú problematiku, aj napriek tomu, že sa jedná o jednu z najzásadnejších internetových udalostí posledných rokov. Po dopozeraní si nespomeniete na jeden zaujímavý moment, udalosť, scénu alebo myšlienku. To je obzvlášť pri filme o Wikileaks tým najhorším prehreškom. Pred Benedictom Cumberbatchom však klobúk dole. Do úlohy sa vžil: jeho mimika, gestikulácia, hlasový prejav až stierajú hranicu medzi herectvom a skutočnosťou (zhodou okolností som nie tak dávno videl spomínaný dokument We Steal Secrets, takže ešte mám živo pred očami vystúpenia reálneho Juliana Assange). Bohužiaľ, on jediný drží pozornosť celého snímku a práve vďaka jeho výkonu si film akú takú drží úroveň. V závere však čaká len zle podaný príbeh na úrovni televíznej adaptácie so stopážou, ktorú nedokáže využiť, ktorý nedokáže predať ani jednu myšlienku a ktorý Vám ponúkne len veľmi základný pohľad na jednu z najzaujímavejších internetových udalostí 21. storočia, ktorá by si rozhodne zaslúžila o niekoľko úrovní kvalitnejšie spracovanie. Daná látka na to má a je až na smiech, že film o takom „jednoduchom“ Facebooku dokáže byť tisíc krát pútavejší ako ten o Wikileaks. Nuž, ale tak to dopadne pokiaľ sa do podobnej látky púšťa režisér posledných dvoch dielov Twilight ságy. Bleh...

Podobne ako sa Hollywoodu s radosťou vyčíta, že trpí nedostatkom originálnych námetov a len recykluje všetko možné: remaky, adaptácie videohier a kníh , to isté evidentne nie je cudzie ani iným kinematografiám. Tam kde svoj úspech začala adaptácia The Girl With The Dragon Tattoo (resp. celá Milénium trilógia), o to isté sa rok čo rok pokúšajú ďalšie a ďalšie adaptácie úspešných detektíviek. A popravde už to nie je ničím originálne. V prípade Keeper of Lost Cases sa jedná síce o zručne natočený film, ale po scenáristickej stránke len s tisíc krát omieľaným klišé. Vo výsledku tak film na úrovni televízneho pilotu, ktorý v dobe keď samotné televízie ponúkajú skvelé kriminálky ako The Killing, True Detective, Hannibal, nemá absolútne čím zaujať. Detektívna časť je až príliš predvídateľná, v závere neprekvapivá, počas vyšetrovania bez jediného prekvapenia a navyše prekvapivo nefunguje ani v emocionálnej rovine (chýba ľútosť pri flashbackoch zobrazujúcich väznenú ženu, ktoré sú navyše časovo chabo ohraničené - tie dlhé roky väznenia sa javia ako týždeň). Navyše v detektívke je asi niečo zle, pokiaľ ma viac ako samotné vyšetrovanie zaujíma práve postava utrápeného detektíva. Po hereckej stránke síce fajn, chémia medzi dvoma detektívmi funguje, dialógy neznejú vôbec hlúpo, občas poteší aj mrazivá „severská“ atmosféra, po technickej stránke nie je taktiež možné čokoľvek vytknúť a film trvá len štandardných 90 minút, takže celkom rýchlo utečie. V roku, keď sa do kín dostali aj americký Prisoners však pôsobí len ako veľmi chudý príbuzný. Zabudnuteľná kriminálna jednohubka, ktorá síce vôbec ničím neuškodí, ale ani nemá čím nadchnúť.

Po ohavnostiach (a to vážne ani pri horore nemyslím ako kompliment) Tales from the Dark 1 & 2, v poradí ďalší tohtoročný (2013) Hong Kongský fantasmagorický pokus o horor s prehnane štylizovaným vizuálom a chaotickým príbehom. Story síce môže vychádzať z akejsi čínskej legendy, ale v tomto spracovaní je dej v podstate nesledovateľný, bez akéhokoľvek zmyslu. Všade prítomné CGI len podtrhujú lacnosť celého snímku - aj keď musím uznať, že v niektorých prípadoch tie efekty zase až tak strašné neboli, len sú používané v prehnanom množstve. Zámerom bolo pravdepodobne docieliť akúsi „štýlovosť“, ale tú nech Juno Mak nabudúce radšej prenechá v rukách bratov Pangovcov, tí to v Hong Kongu zvládnu lepšie (Diary, The Eye, Re-cycle a pod.). Pár scén síce zaujme, ale v rámci celého filmu buď nedávajú zmysel alebo sú nepodstatné a v závere je úplne ukradnuté čo sa vo filme celú dobu vlastne dialo. Vážne mám problém napísať aspoň jednu vetu o čom to celé vlastne bolo?! Márny mix hororu, fantasy, ázijskej mytológie, duchov, upírov a nevie čoho všetkého bez akejkoľvek atmosféry, napätia, nebodaj strachu a ešte aj s poriadnou dávkou sentimentu. Tá jedna hviezda len čisto subjektívne za to, že ázijská kinematografia, resp. celkovo Ázia, je inak môjmu srdcu veľmi blízka (a práve Hong Kong ešte aj s Taiwanom obzvlášť!), a za úctu k Junovi Makovi, ktorého uznávam ako celkom nápaditého hudobného interpreta, ktorý sa nebojí kontroverzie (viď jeho najnovšie provokatívne video: http://www.youtube.com/watch?v=JQ04wh1nic8). Svoj detský režisérsky sen si pravdepodobne splnil, ale nabudúce nech sa iným do práce radšej nepletie. Jeden útrpný pokus stačil, ten mu odpúšťam, avšak nikdy viac!

Zámer natočiť novodobý kult podobný Trainspottingu sa bohužiaľ nevydaril. Irvine Welsh (autor predlohy) síce opäť dokázal napísať jednu veľmi atypickú, kontroverznú story, ale Baird očividne nie je Boyle a tak vo Filth skĺbenie nekorektnej čiernej komédie s vážnou drámy nefunguje. Zo začiatku vyzerá všetko sľubne: drsné sarkastické hlášky, zvrátené výstupy hlavnej postavy vyvolávajú prísľub nevšedného zážitku, ktorému nebude žiadna zvrátenosť proti srsti. Nie všetkým divákom po chuti, ale mne minimálne táto rovina sadla. Bohužiaľ, preklopenie do vážnejšieho tónu v druhej polovici filmu nesedí, resp. v rámci príbehu by táto zmena aj dávala zmysel, ale samotný režisér danú zmenu žánru, nálady, atmosféry nedokázal dostatočne uchytiť, tak aby vo výsledku nepôsobila príliš účelovo, vykalkulovane a v postate vôbec nefungovala. Protiklad medzi začiatkom a záverom je totiž chabo zdôvodnený a deje sa rapídne od jedného záberu k druhému. Vážny tón, kde na scénu nastupujú halucinogénne stavy postavy a snaha o vyvolanie súcitu, ľútosti pôsobí ako by sa film zrazu nevedel rozhodnúť, či ich byť tou nekorektnou zábavkou z úvodu alebo vážnou psychologickou sondou do duše postavy. Čo ma za následok to, že 100% na mňa nefungovala ani jedna. Plne rozumiem o čo Welsh v príbehu snažil a v rukách takého Finchera by to možno fungovalo bravúrne (aj napriek pomerne schematickým motívom), avšak v tomto podaní záver pôsobí zbytočne pateticky a samoúčelne, čo mi výsledný dojem kazilo. Ľúto postavy, ktorá na začiatku šuká neplnoleté dievčatá a v závere plače nad zosnulou manželkou mi jednoducho nebude (aspoň nie pokiaľ to je podané touto formou). Ale možno som len priveľmi konzervatívny! James McAvoy však v úlohe podáva bravúrny výkon. Je radosť sledovať s akou precíznosťou dokáže predať rôzne typy postáv a vyvážiť ich kontrast – bez problémov mu veríte aj pokojného, uvedomelého doktora Xaviera z X-men: First Class, ale následne aj oplzlého policajta bez štipky morálky vo Filth. Videoklipový vizuál a vydarený výber piesní, ktoré dotvárajú súlad s obrazom, aj dianím na plátne (99 Luftballons), a k tomu správne vystihnutá atmosféra škótskeho prostredia zaručujú, že nuda sa nedostaví (aj vďaka pomerne triezvej stopáži), avšak stále platí to hlavné zásadné negatívum, ktoré som menoval vyššie a preto na viac ako tie 3* ísť nemôžem. Škoda, tento „sviňák“ mal na to byť väčšou „sviňou“.

Matthew McConaughey Actors Club. Od tradičnej životopisnej oscarovky (čítaj sterilnej a nudnej – viď Spielbergov Lincoln) má Dallas Buyers Club skutočne ďaleko. Je to až prekvapivo svižný film, podaný nenásilnou formou, bez akýchkoľvek sentimentálnych výlevov, ale aj napriek tomu natočený s veľkým citom. Matthew McConaughey, ktorý nabral pred päťdesiatkou druhý herecký dych a zhodil 30 kilo, stvárňuje postavu, ktorá nemôže byť svojím životným štýlom európskemu divákovi vzdialenejšia. Na kosť vychudnutého špinavého Texaského cowboya z toho najväčšieho amerického zapadákova, ktorý pre whiskey, štetku, roztržku a nadávku nejde ďaleko. Postupne mu udalosti do cesty pripletú svojrázneho transvestitu závislého na drogách v podaní famózneho Jareda Leta, ktorý prešiel snáď ešte väčšou premenou ako samotný McConaughey. Napriek tomu, že obe postavy sú vo svojej podstate veľmi kontroverzné typy si s pribúdajúcimi minútami získavajú divákove sympatie, čo však nie je docielené žiadnym prvoplánovým útokom na slzné kanáliky, ku ktorým by téma nakazenia AIDS a postupného čakania na smrť mohla veľmi ľahko skĺznuť, ale kvalitným režisérskym vedením príbehu, kde postavy prirodzenou cestou pod vplyvom choroby prehodnocujú svoj život, činy a zostávajúci čas. Vznikla tak veľmi úprimná, autentická dobová dráma so skvele zachytenou atmosférou 80. rokov, ktorá po celý čas zostáva veľmi svojská. Divákov po emocionálnej stránke nijako nevydiera ako podobne ladené snímky a práve týmto prístupom si získava o to väčšie sympatie. Skutočná udalosť zachytená tak ako by ju reálne niekto v tom čase zdokumentoval. Bez zbytočného pátosu, postupne si budujúca vzťah k dvom netradičným postávam. V druhej polovici síce nemá čím prekvapiť, ale vďaka neprestrelenej stopáži skončí presne v momente, než začne mať divák pocit, že je v nej nejaká scéna zbytočne navyše. CELKOVO: 4*