maddy

Niekto tu evidentne čítal Brooksov World War Z (nie, teraz skutočne neporovnávam so síce veľmi slušnou filmovou adaptáciou s Bradom Pittom, ale tá z knihy vyčerpala asi tak 2 stránky .. aj to ešte veľmi voľne a inak s ňou nemala takmer nič spoločné). Returned má zaujímavý nápad s ľudstvom po prekonaní zombie nákazy, kedy už spoločnosť opäť funguje ako kedysi a vyliečení „zombie“-ľudia žijú ďalej, akurát si musia pichať protilátku, podobne ako si napríklad cukrovkári pichajú inzulín. Bohužiaľ, tu všetky klady aj končia. Námet s vyliečeným zombie vírusom nie je nijako ďalej rozvíjaný a mohol by byť zameniteľný s obyčajným vírusom chrípky a na filme by to vôbec nič nemenilo. Použitie zombie mi prišlo len ako účelová snaha prilákať väčšiu pozornosť hororových divákov. Čo je na škodu, pretože práve s týmto námetom sa dalo pracovať oveľa šikovnejšie. Vo výsledku to tak je nemastný-neslaný film, ktorý sa nevie rozhodnúť o čom vlastne chce byť. V žiadnom prípade nie je hororom (hororová scéna je asi tak jedna, keď prižmúrim oči možno dve!), ani fungujúcou drámou (to by chcelo látku hlbšie rozpracovať). Navyše to má dosť chabý vizuál, kde je vidieť, že rozpočet bol držaný poriadne na uzde a dosť slabých hercov. Nepomáha ani pomalé tempo, ktoré sa v druhej polovici už neskutočne vlečie, situácie zbytočne naťahujú a dej sa ďalej nijako nevyvíja. Potešia akurát slušné masky zombies, ktorí tam však vystupujú asi na 3 minúty – navyše dnes už nie sú výnimkou oveľa nadštandardnejšie masky aj v televíznej tvorbe (Walking Dead). Tým pádom ani nemám čo veľmi pochváliť. Film síce nepôsobí vôbec hlúpo, ale slušný námet sám o sebe na dobrý film nestačí, a preto je to hodnotenie také aké je. Možno je priveľmi prísne a zdôvodniť by som krkolomne vedel aj aspoň tie dve hviezdy, ale načo? Síce sú oveľa horšie, amatérskejšie, hlúpejšie prírastky do zombie žánru, ale mne tento pokus o pohľad na nákazu z inej perspektívy vôbec nesadol. Aj napriek tomu, že som od filmu ani nič nečakal, keďže som sa o jeho existencii dozvedel až na poslednú chvíľu a pozrel ho skôr z povinnosti, keďže „zombies“ zbožňujem, tak nedokázal uspokojivo naplniť ani jedno kritérium. CELKOVO: 1,5*

Pravdupovediac som sa tohto filmu bál viac ako čert kríža. Lesbická dráma opulentnej dĺžky troch hodín sa pre mňa javila ako nestráviteľný zážitok, aj napriek všadeprítomným nadmieru pozitívnym ohlasom a tomu, že sa rozhodne neradím k vrstve prízemných zabednencov, ktorým by odlišná orientácia iných ľudí akokoľvek prekážala, takže ani tematikou ma film nijako neodradzoval. A stalo sa skutočne nečakané. Život Adéle si to v mojej pomyslenej topke toho najlepšieho za rok 2013 vybojoval až takmer na najpoprednejšiu priečku. Všetky obavy boli totiž absolútne zbytočné a subjektívne sa jedná o ten „najkratší trojhodinový film“ aký som kedy videl. Aj u nedávneho Vlk z Wall Street (žánrovo samozrejme neporovnateľný) som mal k stopáži malé výhrady, napriek tomu, že ma bavil po celý čas. Pri Adele by som však nemenil ani sekundu, práve naopak pokojne vydržal ešte ďalšie dve hodiny! Film o láske, vášni a komplikovanom vzťahu, v ktorom je viac pravdy ako v ktoromkoľvek počine o heterosexuálnom páre. Na kosť pitvaný dlhodobý vzťah dvoch dievčat/žien v priebehu rôznych životných dekád je natočený neuveriteľne autenticky. Cieľavedomou réžiou, ktorá sprostredkováva dokonalé divákove zžitie sa s pocitmi postáv, kde nepredstavuje najmenší problém ani to, že s nimi nezdieľate tú istú orientáciu! Romanticko-dramatický príbeh tak naberá na sile s každou pribúdajúcou minútou a postupne čoraz viac zachádza do hĺbky, do psychológie postáv a dostáva sa divákovi pod kožu. Výrazným plusom je daná autentickosť celé filmu, ktorý zobrazuje postavy bez zbytočných filmových príkras so všetkými ich neduhmi (mastná pleť, sople, rôzne mľaskanie pri jedle atď.), ale hlavne sa zámerne nevyhýba žiadnym životným situáciám. Intenzívny zážitok tak zabezpečujú explicitné sexuálne scény, ktoré sa nezainteresovaným bez znalosti kontextu-samotného filmu (väčšinou na základe internetového šumu) môžu zdať až príliš na hranici s výslovným lesbickým pornom a odradiť od sledovania, opak je však pravdou. Režisér Abdellatif Kechice aj v tejto rovine pristupuje k filmu veľmi decentným, kultivovaným spôsobom. Napriek tomu, že sexuálnych scén je mnoho, tak rozhodne nie sú hlavnou devízou filmu ako sa môže zdať z poniektorých ohlasov. Je v nich síce vidieť skutočne všetko, ale vôbec nepôsobia poburujúco. Sex patrí k bežnému životu každého človeka a takouto úplne prirodzenou formou sú podávané aj dané scény dvoch žien. Nepoburujú, nadmerne nevzrušujú (ako napríklad v porno videách), ani nijako nepreháňajú s uplatňovaním rôznych erotických praktík. Zásluhu na to rozhodne má aj skvelé ústredné duo Adéle Exarchopoulos (Adéle) a Léa Seydoux (Emma). Nijako nechcem znevažovať výkon hlavne predstaviteľky Adéle, nakoľko je priam úchvatné aké dokázala len vo veku dvadsať rokov (!!) zahrať práve takúto postavu, ale mňa osobne o niečo viac zaujala druhá menovaná, ktorej už len fyzická premena na „modrú“ neveľmi zženštilú postavu priam šokovala (skutočne som ani len náznakom neodhadol, že sa jedná o tú istú sexi ženu z Mission Impossible: Ghost Protocol, Polnoc v Paríži alebo z Robina Hooda). Ostatné postavy sú už skôr len do počtu a plnia epizódne úlohy, o to viac sa však zintenzívňuje vzťah medzi ústrednou dvojicou, nakoľko ho po celý čas nič nenarušuje. Jediná výčitka, ktorú mám nie je pre samotnú kvalitu až tak podstatná a smeruje k mierne nezvládnutému časovému vymedzeniu. Postava Adele, hraná spomínanou dvadsaťročnou herečkou, prechádza jednou rozsiahlou životnou etapou, avšak na samotnej herečke sa tento niekoľkoročný posun vôbec neodráža a je vyriešený pomerne diletantsky – rozdiel pubertálnej dievčiny zo začiatku filmu a učiteľky v stredných rokoch, resp. po tridsiatke, prestavujú jedné nasadené okuliare. Otvorený koniec mi síce vyhovoval, nakoľko mám rád pokiaľ film ponecháva vývoj udalostí na vlastnej interpretácii diváka a nenaservíruje mu zakončenie každej línie ako na striebornom podnose, avšak samotný záver pomerne výrazne nabáda k „Adéle: Chapter 3“, ktorej sa ale nedočkáme, keďže v podstate ani nemáme prečo. Vo výsledku sa ale jedná o vynikajúci, skutočne „organický“ film, ktorý si ten plný počet odo mňa bez debaty vyslúžil. CELKOVO: 5*

Úprimne, veľmi sa mi do tohto filmu nechcelo. Na prvý pohľad sa mi javil ako vykalkulovaná snaha o „art“ (zámerne čiernobiely obraz), a to mám pritom staré čiernobiele snímky veľmi rád (Hitchcock a.i.) a americkú indie scénu taktiež (napr. Starlet, Short Term 12 a pod.). Viac som sa mýliť však nemohol, pretože ma čakala jedna z tých kultivovanejších drám za poslednú dobu, ktorá rozhodne nie je tak „čiernobiela“, ale pod ktorej povrchom sa skrýva niekoľko ďalších vrstiev. V podstate obyčajná road movie o starcovi, ktorému už neslúži pamäť a jeho synovi za vopred zrejmou podvodnou výhrou milióna dolárov, tak postupne zobrazuje reálny život na americký spôsob vo vnútrozemí, ktorý neprekypuje rozkvitajúcim priemyslom, ani obrovskými mestami; ťažký údel staroby a spolunažívania; pokrivené vzťahy medzi priateľmi; odcudzenie/upevnenie pút medzi najbližšou rodinou; ale aj hodnoty obyčajných ľudí. Všetko bez akýchkoľvek príkras alebo zaužívaných charakterových stereotypov. To všetko v až neuveriteľnej nostalgickej a zároveň príjemne sentimentálnej atmosfére, ktorá vo svojej podstate ukrýva smútok, ale bez toho aby akokoľvek účelovo tlačila na citovú stránku diváka, namiesto toho si trefne dopomáha decentným sarkastickým humorom, ktorého hlavnou devízou sú skvelo napísané hlášky a vypointované dialógy, ktorá sa prekvapivo vôbec neboja aj čosi explicitnejších výrazov, ale pritom stále ostávajú vo veľmi inteligentnej rovine. Absencia čoby len jednej slabej scény (za to tých zapamätanie hodných tam je požehnane: cintorín, bar, rodinná hádka) alebo akejkoľvek straty tempa počas celých 115 minút už len potvrdzuje výnimočnosť snímku, ktorý je navyše doprevádzaný zaujímavo zvolenou hudbou na pomedzí country (a to tento žáner veľmi nemusím). Vo výsledku tak neskutočne silná dráma o dôchodcoch, ale bez pochýb pre divákov všetkých vekových kategórii, ktorá dokáže rovnako úprimne dojať, ako aj pobaviť. Dokonca som zabudol, že sledujem film a priam dokonale sa vžil do diania a mal pocit, že prežívam skutočnú udalosť v reálnom prenose, ktorej som sám účastníkom, čomu rozhodne dopomohli aj utlmené, zbytočne nepreafektované (do čoho mohla úloha starca ľahko skĺznuť), ale precízne herecké výkony všetkých zúčastnených. A ten čiernobiely, zámerne volený vizuál, tak nakoniec skvelo podčiarkuje melancholické vyznenie celého snímku. Až nakoniec ani nemám čo kritizovať. Tie nominácie na Oscara sú v tomto prípade zaslúžené! CELKOVO: 4,5* (pôvodne som chcel „čisté štyri“, ale nakoľko to vo mne rezonuje ešte aj pár dní po zhliadnutí, tak sa možno časom na CSFD prikloním aj plnej paľbe) ...and "You can all just go fuck yourselves!" / 01:12:01,984 --> 01:12:03,759 Kate Grant played by June Squibb. Môj preklad anglických titulkov tu = > http://www.titulky.com/Nebraska-232224.htm

Meh ... že to tých Amíkov ešte baví! Po relatívne pokojnom období, kde sa už zdalo, že pretáčať ázijské klasiky do americkej podoby je konečne „out“ (chudáci Španieli, teraz prišla rada na nich) sa na scéne objavuje ďalší chabý remake ázijského, tento krát famózneho, skvelo napísaného a precízne zrežírovaného, dnes už kultového kórejského snímku, z ktorého sa v americkej verzii stáva len ďalších prihlúply produkt pre masy, kde motívy postáv pôsobia neskutočne fádne a kde je každý detail divákovi vysvetlený do tej najmenšej podrobnosti. Drsný thriller sa tak mení na obohranú frašku. Dokonca aj kultová scéna s kladivom tu pôsobí sterilne, vykalkulovane a s odfláknutou choreografiou. Skutočne som sa snažil pristupovať k tomuto filmu bez akýchkoľvek predsudkov (jedným časom som sa na jeho vznik dokonca aj tešil a chystal do kina!), ale bohužiaľ originál je natoľko silný, že túto americkú oklieštenú verziu nemôžem akceptovať. Problémom by ani nebolo to, že film neprináša absolútne nič nové (to sa väčšinou podarí len minimu remakov) a variuje sa len prostredie a postavy. Hlavnou chybou tu je maximálne zjednodušenie všetkých tém, motívov a celkového vyznenia pomerne kontroverzného a jemne úchylného príbehu. Americký Oldboy tak v skutočnosti nevie, čím by chcel byť. Na jednej stráne vsádza na explicitnú brutalitu (napríklad scéna s futbalistami je super!) a chce byť drsným thrillerom, na druhej strane ale v závere upúšťa od spomínanej kontroverzie a úchylnosti, ktorá je v tejto zápletke tak dôležitá a vyznieva ako opatrný, zmäkčený produkt. Prekvapivý záverečný zvrat sa neuveriteľne dlhú dobu naťahuje až do neúnosnej miery, čím stráca na intenzite, pretože kým s ním film príde, tak stihne ponúknuť tisíc rôznych narážok a zbytočných zdĺhavých minút, aby bolo každému jasné, čo sa bude diať. Čistý hollywoodsky kalkul, ktorý nenúti diváka ani na sekundu premýšľať. Po hereckej stránke však prekvapivo veľmi fajn. Joshovi Brolinovi, vzhľadom na jeho robustnú postavu a primerane vyšší vek, sadne úloha prekvapivo viac ako pôvodnému Choi Min-Sikovi, poteší aj veľmi snaživá Elizabeth Olsen - jediná talentovaná z rodiny Olsenových a postupne si raziaca cestu do veľkých blockbusterov. Chémia medzi dvojicou funguje od prvej scény a bez problémov im je možné úlohy uveriť. Taktiež aj Sharlto Copley, po Elysiu už tradične v ďalšej úlohe šialeného záporáka, dokazuje kde sú jeho kvality. Dokonca má film aj pomerne štýlový vizuál, zaujímavú kameru, ktorá ponúka prehľadné zábery a celkovo po celý čas slušný spád, kde šliape bez výrazného zaváhania. Od režiséra 25 Hours by som však čakal oveľa viac. CELKOVO: 2,5* - ale neštandardne sa v tomto prípade prikloním k tej trojke, aj keď pomerne nerád. Napriek mojej zdrvujúcej kritike to až taká katastrofa obrovských rozmerov ako iné remaky nie je. Dokonca uznávam, že remake sa vo všeobecsnosti automaticky nemusí rovnať zlý film (niekoľko remakov mám dokonca oveľa radšej ako originálne filmy, odhliadnuc od krajiny pôvodu). Divákovi neznajúcemu pôvodný Oldboy snímok (a ako v USA, tak aj u nás ich bude stále mnoho) môže prísť film značne originálny. Nakoľko sa ale ja radím k už dlhoročným obdivovateľom originálu, tak tento oklieštený mainstreamový produkt nemôžem akceptovať. Avšak tento krát urobím výnimku, nebudem sa rozhodovať čisto subjektívne, ale skúsim zvážiť aj objektívne dôvody a zaokrúhľujem (aspoň dočasne) na tie tri hviezdy. Vo výsledku totiž podobné ako Tale of Two Sisters/The Uninvited: ako americký film možno ani nie také zlé, ale vo svete kde existuje o niekoľko úrovní lepší pôvodný film považovaný vo svojom žánri takmer za vrchol, len neskutočne sterilné a hlavne zbytočné. Ako inak.

Presladené do takej miery, že aj torta z Nutelly plnená marcipánom, zaliata lesným medom s kúskami čokolády a posypaná práškovým cukrom pôsobí len ako kyslý príbuzný, ale čert to ber, keď v About Time je toľko dávky pozitívnej atmosféry a romantiky, že aj pokiaľ Vás v tejto sekunde vyhodili z práce z dôvodu nadbytočnosti, medzitým ste zistili, že Vám podvodníci z Latinskej Ameriky vybielili celý účet, cestou domov znásilnila banda prepotených bezdomovcov, v posteli Vás čakala neverná manželka a na stole list od exekútora, tak po pozretí tohto filmu sa budete cítiť ako keby ste žili v LOVELANDe, ktorý ste si sami vysnívali. Ale aby som napísal aj o niečo serióznejší komentár, tak musím skonštatovať, že About Time je krásne romantická rozprávka s prímesou sci-fi (cestovanie v čase), ktorá síce len námetovo okato vykráda Niffeneggerovej knihu Time Travelers Wife, sfilmovanú Robertom Schwentke, ale robí to s takou radosťou, že jej to nie je možné ani v najmenšom zazlievať. Richard Curtis (Love Actually) je v romantickom žánri doma a tak tento gýč drží vo vodách nadpriemeru. Romantická línia tu je bez akéhokoľvek zaváhania privedená k dokonalosti; dialógy sú trefné, znejú prirodzene a jej ich radosť počúvať. Do toho všetkého sa mieša jemný humor; film má hravo vystavanú, celkom inteligentnú zápletku a je úžasne dojemný. Navyše v závere čaká jedno malé a jednoduché ponaučenie, ale s o to silnejším odkazom: „Užívajte si každého dňa!“. Kastingový výber sa podaril na jednotku: Rachel McAdams v úlohách týchto zasnených priateliek jednoducho zbožňujem a Domhnall Gleeson je zaujímavá netradičná voľba neobsadiť ako protipól k božsky rozkošnej McAdams práve toho najpopulárnejšieho hollywoodskeho krásavca, ale jedného sympatického britského „ryšavca“. Objektívne by som tomu mohol vyčítať snáď tisíc vecí a komentár rozpísať o ďalších 50 viet (božechráň, pre niektorých ktorí ho čítajú): od monotónnej, predvídateľnej a opakujúcej sa zápletky v druhej polovici, mierne sa vlečúcej druhej hodinke až po určité vykrádanie námetov/situácii, prípadne až zaslepenú naivitu celého diania, ale prečo vlastne? Keď tento film sa neprezentuje ako tá najsofistikovanejšia, najambicióznejšia romantika pod slnkom, ale len sa snaží o sprostredkovanie toho najpríjemnejšieho zasneného romantického zážitku so zatiaľ nie až nie tak vyčerpaným, aj keď rozhodne nie originálnym, námetom v rámci tohto žánru. Krásne ožiari naše inak pomerne obyčajné životy. Priznám sa, že daný žáner nie je až tak mojou šálkou kávy, ale musím uznať, že „more friendly“ snímok snáď v roku 2013 natočený nebol a tak smelo zaokrúhlim smerom nahor. CELKOVO: 3,5*

Od tohto nemohol nikto očakávať serióznu filmárčinu. Stačí pozrieť na plagát, trailer, obsadenie, režiséra a „kvality“ sú vopred jasné. Príbeh o vraždiacej sestričke plný nahoty (a to som Vám teraz skutočne vyspoileroval kompletne celú story), v ktorom sa ohavne škaredá Paz de la Huerta prezentuje ako vyslovene tá najsexi kosť na planéte, či pomaly v celej galaxii, a pritom predvádza ten najhorší, najotravnejší, najnedôveryhodnejší a prekvapivo, aj napriek tomu, že niekoľko krát ukáže bobra, aj najmenej vzrušujúci herecký výkon v rámci hororu v tomto storočí. Úprimne som jej neveril ani len jedno zavrtenie zadkom. A neverím, že to bolo akokoľvek zámerne. Je to jednoducho nepríťažlivé poleno! Ale keď už nič iné, aspoň kvôli tomuto sa tento, ehm, horor oplatí vidieť. Je tú zle úplne všetko: od réžie, cez scenár, po herecké výkony, ale je to pomerne prekvapivo taká podvratná zábavka, na ktorú sa celkom dobre pozerá a nad tou demenciou sa po celý čas veľmi slušne zabáva (aj keď snímok rozhodne nie je taký zámerne vtipný ako sa prezentuje), ale hľadať v tom akékoľvek kvality nie je možné. Takže vyššie hodnotenie v žiadnom prípade.

Nechápem zámer rozvádzať pôvodný, už tak podpriemerný Rothov Cabin Fever do celej série. Námet o mäsožravom víruse je jednak pomerne chabý a veľa priestoru na nápady neponúka (vo výsledku sa tu z ľudí nestávajú ani zombie, ani ... ani nič konkrétne) a navyše sériu nepostretol ani finančný úspech (ako napr. Saw alebo Paranormal Activity, kde sa tých XY zbytočných pokračovaní dá odôvodniť aspoň lačnosťou producentov po peniazoch – čo je v podstate z ich strany pochopiteľný krok). Každopádne máme tu tretí diel (a čo chvíľa aj štvrtý), ktorý síce mierne odlišuje od tých predošlých, čím minimálne zo začiatku vyvoláva prísľub aspoň akej takej kvality, ale vo výsledku sa nakoniec jedná o rovnako chabý pokus ako v prípade Spring Fever. To čo najprv vyzerá ako slušne rozohraný vírusový horor z podzemného laboratória sa s každou pribúdajúcou minútou, a v deji s príchodom pubertálnych výrastkov na ostrov, mení na neskutočne hlúpy pokus, ktorý sa berie až priveľmi vážne. Všetky postavy tak čoraz viac jednajú ako najväčší idioti, ich konanie je priam retardované, hádajú sa kvôli totálnym blbostiam a v závere to už je doslovne na vydržanie. V tomto prípade to ale občas zamrzí, pretože v jednotlivostiach by film nebol až taký úplne strašný – poteší atmosférický úvod, veľmi slušne spracované gore scény, fajn masky, aj pomerne zaujímavý pokus o zmenu od predošlých dvoch filmov, ale v celku sa nejedná o nič iné, než o ďalšie absolútne zbytočné a značne zbabrané pokračovanie, už tak nijako pútavej série. Ale od režiséra chabého Altitude mohlo byť aj oveľa horšie.

V hlavných úlohách: The Hunger Games, The Hangover, The Lone Ranger, Thor / Vo vedľajších úlohách: Carrie, The Walking Dead, Ted, Charlie and the Chocolate Factory, Pirates of the Caribbean, Avatar / Ďalej hrajú: Desperate Housewifes, Muppets, Obama, Fifty Shades of Grey, World War Z, Human Centipede a ďalší. Po treťotriednych parodických variáciách na Paranormal Activity ako napríklad už len názvom dementné 30 Nights of Paranormal Activity with the Devil Inside the Girl with the Dragon Tattoo a mnohých ďalších, postretol po megaúspechu The Hunger Games tento trend aj túto sériu a kvázi humorné zmesi všetkého možného, avšak stavajúce na základnej premise Hunger Games, sa začínajú objavovať ako huby po daždi. Bohužiaľ, akákoľvek kvalita alebo aspoň akýkoľvek náznak čoby len miestami normálneho humoru sa v nich objavovať rozhodne nezačal. Po otrasných The Starving Games, ktoré si keď už nič iné aspoň uvedomovali svoj podradnú úlohu, prichádzajú na rad The Hungover Games, ktoré si myslia, že čím viac postáv/situácii alebo len obyčajných odkazov/zmienky/citácii na slávne snímky predvedú, tým viac diváka ohúria svojou sofistikovanosťou. Sorry, tu sa evidentne niekto zbytočne snažil predviesť niečo viac ako ďalšiu chabú paródiu štvrtej cenovej skupiny, avšak ani v najmenšom si neuvedomil ako sračku drží v rukách. Na Hungover Games nie je vtipné skutočne nič, a čo je najhoršie nedá sa zasmiať ani nad naivitou samotných tvorcov, prípadne nad lacným vizuálom alebo len nad obyčajnou demenciou všetkých zúčastnených. Oproti tomuto totiž aj ten najidiotskejší piaty diel Scary Movie pôsobí ako veľdielo a to je čo povedať. Odpad ako vyšitý!

Príjemné prekvapenie. To čo sa sprvu javilo ako ďalší zbytočný remake je nakoniec dôkazom, že ani v dnešnej dobe nemusí remake vyslovene pošliapavať obraz pôvodného filmu. Starý osemdesiatkový Robocop patrí ku klasikám mojich detských čias, ale nijako nelipnem na jeho pôvodnom odkaze. O tom viac ma však potešilo, že novodobá verzia skôr aby na ňom parazitovala ho vskutku inteligentne rozvádza do mnohovrstevnejšieho filmu. Nový Robocop tak nie je primárne o akcii, čo je veľmi príjemná zmena v rámci blockbusterov po všetkých tých po strop nabušených komiksovkách z poslednej doby (Thor: The Dark World, Man of Steel ... aj keď nie že by som proti nim niečo mal, to vôbec nie!), ale o psychológii hlavnej postavy. Zmena prístupu z cheesy-krvavej akcie mu vôbec neuškodila, film sa neženie zbesilo dopredu, je zameraný na pomerne slušný scenár, ktorý má aj nejaký ten ľahký filozofický presah a pomerne inteligentne rieši prerod človeka v stroj a následky z toho vyplývajúce pre postavu aj jej okolie. Občas sa nebojí byť aj pomerne šokujúci (odstránenie obleku a zobrazenie čo z „Robocopa“ ostalo, úvodné zabitie dieťaťa pri výbuchu bomby, aj keď mimo záber, operáciu mozgu a pod.). Obávaný oklieštený rating PG-13 nie je na škodu, nakoľko mu v ňom prešlo mnoho odvážnych scén na hrane a pri akcii sa zvyčajne strieľa do robotov, takže ani tá krvavosť z pôvodného Robocopa tu nie je vyslovene žiaduca. Napriek tomu, že v prvej hodine sa v podstate nič nové nestane sa Padilhovi podarilo vystavať dej tak, že vôbec nepôsobí nudne, ba naopak. Situácie ozvláštňuje zasadením do nového prostredia – čínska fabrika, a aj v tak predvídateľnej scéne, pri ktorej má dôjsť k smrti policajta, aby sa z neho následne mohol stať Robocop (to v dnešnej dobe už ani nie je SPOILER, nakoľko základná premisa je známa aj tomu, kto pôvodného Robocopa v živote nevidel), je badať maximálne fungujúce napätie a očakávania z vývoja situácie. Prím tu hrá nelichotivý osud postavy, zákulisné ťahy mocnej korporácie, zdeptané rodinné vzťahy, nejednorozmerné postavy (napr. vynikajúci Gary Oldman v podaní vedca-stvoriteľa, ktorému je jednak Robocopa ľúto a chce mu pomôcť; na druhej strane mu ide aj o vlastný výskum a jeho ďalšie financovanie). Po výbornej prvej hodinke sa trocha na škodu začína film v druhej polovici točiť v kruhu. Odvážnejšie nápady a vôbec nie hlúpe myšlienky ustupujú mierne do pozadia, aby sa film zavďačil aj po akcii bažiacim divákom. Samotná akcia nepredstavuje žiaden problém, avšak samotný dej s odhaľovaním Robocopovho vraha nemá potrebné silu, pôsobí príliš rutinne a vo výsledku neprináša žiadne zadosťučinenie. Neprináša žiaden zvrat a servíruje len pomerne opakujúce sa zábery Robocopa hľadajúceho rôzne nepodstatné postavy a popritom jazdiaceho na motorke, čo je síce takmer až fetišisticky snímané a vizuálne pútavé, ale po chvíli omrzí. Doslovný záver už je potom očakávaný. José Padilha sa však aj v týchto momentoch pomerne slušne popasoval s akčnými scénami, ktorých síce nie je prehnane mnoho, ale o to viac poteší obmenený prístup, s ktorým k ich natáčaniu pristupuje a ich štylizovanie do videoherného štýlu. Od veľkolepých záberov počas tréningového súboja v sklade, kde kamera krúži po celej aréne okolo postáv, prechádza až do roztrasenej ručnej kamery ala Greengrass, ktorá však nikdy nestratí na prehľadnosti, občas sleduje postavy z tesnej blízkosti od chrbta ako vo videoherných strieľačkách alebo ponúkne nápaditý súboj s vypnutými svetlami, kde je orientácia obmedzená len na záblesky zo zbraní. V podstate zamrzí len záverečné zúčtovanie s robotmi ako vystrihnutými z kultovej hernej série Metal Gear Solid. Tu už nastupuje na rad veľkolepá akčná záverečná scéna po vzore mnohých blockbusterov, avšak je pomerne krátka. Vynahrádza ju však pompézny nekompromisný úvod z Teheránu, v ktorom hneď badať nápaditý vizuál krížiaci sci-fi a spustošené obydlia v štýle Blomkampového District 9 alebo Elysia. Novodobý lesklo-čierny oblek Roboca pôsobí štýlovo a jedná sa rozhodne o krok vpred oproti pôvodnému pomerne zastaranému plechovému obleku (aj keď v určitej chvíli príde na rad aj ten). Zamrzí len nevýrazná hudba, ktorá dotvára scény a občas aj nevhodne zvolený výber vokálnych skladieb. Pôvodný Verhoevenov snímok bol pomerne odvážna satira na americkú spoločnosť, avšak že si aj v dnešnej dobe so 100 miliónovým rozpočtom dovolí byť Robocop takto kritický voči samotnej Amerike je veľmi odvážny krok (pravdepodobne si tým zabil komerčný úspech v USA, ale čert to ber, zvyšok sveta to dúfam zachráni!). Minimálne scény so Samuelom L. Jacksonom sú na hrane vyslovenej urážky a satiry. A za tento odvážny krok rozhodne palec hore! Po ideologickej stránke prekvapivo odvážny film, vzhľadom na krajinu pôvodu. Škoda, že tých nápadov Padilhovi, podľa jeho slov (údajne 1 z 10), neprešlo omnoho viac. Mohli sme tu mať nový kult, ktorý by mal na to zatieniť aj originál, a stať sa skutočne inovatívnym blockbusterom. Takto to je „len“ príjemná zmena na poli vysokorozpočtných Hollywoodskych akčných snímkov, ktorá našla fungujúcu zhodu medzi efektnou akciou a dramatickým príbehom s určitým presahom a satirou ako čerešničkou na torte. Záverom mi nedá spomenúť nečakanú kastingovú voľbu Joela Kinnamana (môj obľúbenec z výbornej krimi série The Killing), ktorý sa s úlohou viac ako slušne popasoval, má dostatok charizmy a bez problémov zvláda aj niekoľko emocionálnych scén. CELKOVO: 3,5* (7/10) = KLADY: pútavá prvá hodinka so zoznamovaním sa s Robocopom, perfektný vizuál v štýle kultovej videohry Metal Gear Solid, v podstate inteligentný scenár, nejednorozmerné postavy s motiváciami, dostatotčný filozofický/psychologický presah, odvážne načrtnuté myšlienky a niekoľko novátorských nápadov, fungujúca satira, neustále obmieňaná akcia, občas netradičná, ale inak skvelá voľba hercov / ZÁPORY: rutinná druhá hodinka s úplne zbytočnou líniou pátrania po Robocopovom vrahovi, strohý záver, ktorý sa až priveľmi drží na uzde, chýba moment prekvapenia, nevýrazná alebo nevhodne zvolená hudba.

Gandhi je mŕtvy, nech žije Trevor Slattery! Marvel sa opäť prekonáva a po pomerne nevýrazných prvotných kraťasoch (Item-47) servíruje ďalší nápaditý bonus, ktorý má v samotnom deji Iron Man 3 svoj zmysel a je dosť možné, že bude slúžiť ako pojítko k ďalším udalostiam v samostatnom filme „železňáka“ a navyše upokojuje pár naštvaných fanúšikov, ktorí odhalenie Mandarina dodnes nerozdýchali – za mňa však môžem povedať, že sa jednalo o doteraz to najodvážnejšie, a skutočne nápadité a vtipné, rozhodnutie zo všetkých natočených Marveloviek (vďaka ti Shane Black!). Po akčnom Agent Carter sa tento krát jedná o humorný kúsok s „falošným Mandarinom“, priam famózne stvárneným Benom Kingsleyim. Tento jeho výstup v úlohe Slatteryho by som mohol sledovať aj celé hodiny a nikdy by ma neomrzel. Nápadité, vtipné, s opäť skvele napísanými hláškami, výborne zahrané a hlavne sebaironické ("And you will never see me coming..."). Niektorých možno nenadchne tak ako Agent Carter, keďže tu chýba akcia alebo použitie CGI, a v podstate sa jedna o obyčajné vypočúvanie postavy vo väzení, ale ako bonusový kraťas viac ako výživné a rozhodne nie zbytočné.