maddy

300: Litrov krvi v jednom Sparťanovi (resp. v pokračovaní skôr Aténčanovi). A je tu prvé regulárne sklamanie v roku 2014. Prvá tristovka bola svojho času originálnou komixovou adaptáciou, ktorá kombinovala, na tú dobu stále neopotrebovaný, videoherný vizuál po vzore Sin City a prepálenú slow-motion akciu, vďaka čomu pôsobil každý záber filmu takmer ako umelecké dielo. Nie je si však potrebné nič nahovárať, v jadre išlo len o bezduchú rúbačku, ktorú práve efektná Snyderová réžia povýšila na takýto eye-candy akčňák. Pokračovanie sa viac menej snaží o to isté, akurát neznámy Noam Murro evidentne nie je Zack Snyder a tak je Rise of an Empire len otrocky prepálenou kópiou Snyderovho konceptu, ktorému však chýba údernosť a ten požadovaný efekt, ktorý by z nej urobil nadpriemerný kúsok. 30(2) tak zachádza za hranicu únosnosti a je len smiešne preštylizovaným pokusom. Preč je vycibrený vizuál a účelová drsnosť. Všetko čo sa v ďalšej tristovke deje je samoúčelné, pre efekt, ktorý sa však nedostavuje. Chýba všetko, čo robí prvý film niečím výnimočným. Bitky sa síce presúvajú na more, čo je príjemné osvieženie, ale samotná akcia toho veľa nepredvedie. Súboje na lodiach veľmi rýchlo omrzia a po prvej bitke nemajú čo viac ponúknuť, nie to ešte v ďalších 100 minútach. Akcia sa rýchlo opozerá, pribúdajúcimi minútami sa už len opakuje a aj napriek spomaľovačkám je značne chaotická. Apropo spomaľovačky, ktoré Snyder efektne využíval v momentoch, do ktorých sa skutočne hodili (aby napríklad vynikol ten ktorý útok), sype Murro bez rozmyslu. Je to vidieť už v prvom súboji v úvode filmu, ktorý je doslovne spomalený v každej tretej sekunde, často aj v záberoch kde je to úplne zbytočné, až to irituje. Táto zúfale nenápaditá akcia, ktorá nič extra nepredvedie a tvári sa „cool“ len vďaka neúčinným spomaľovačkám, je navyše čo sa týka brutality totálne prepálená. Áno, aj v prvej 300 striekala preexponovane krv na všetky strany, ale dotváralo to ten komixový vizuál. V pokračovaní však aj pri sebe menšom zamávaní mečom do ktorejkoľvek časti tela strieka z postáv akási neidentifikovateľná digitálna tmavo čierna tekutina konzistencie pudingu. A je to jeden z tých momentov, v ktorom som si hovoril, že Murro by sa chcel silou mocou priblížiť Snyderovi, ale všetky jeho „trademarky“ servíruje bez rozmyslu v dupľovanej porcii. Nefunguje to. O samotný príbeh tu síce nejde, ale pokračovanie je šikovne našrúbované na pôvodnú story. Jedná sa o takzvaný sidequel, ktorý sa odohráva zároveň pred, počas a vlastne aj po deji prvej 300vky. Lenže, jeho prekombinované podanie, kde sa zbytočne často zaoberá nepodstatnými odbočkami vytvára len pocit nekonzistentného celku a podčiarkuje jeho vyprázdnenosť – Xerxesov pôvod je ešte príjemné a užitočné osvieženie v rámci série, ale pôvod postavy Artemisia(Eva Green) len zdržujúcou nepodstatnou odbočkou. A film má takýchto odbočiek mnoho, úmyselne a okato sa naťahuje do celovečernej podoby, pretože základná dejová kostra by nevystačila snáď ani na 15 minútový film (to síce ani prvá tristovka, ale tá aspoň išla priamočiaro za svojím cieľom). Navyše tu chýba plnohodnotné vyvrcholenie a nasilu otvorený záver je len klincom po hlavičke inak bezvýznamného deja. Akonáhle dôjde na dialógy (na smolu filmu dosť často) je už vyslovene zle. Patetickým, ukričaným motivačným predslovom postáv chýba požadovaná sila a opakujú sa až nepríjemne často. Sullivana Stapletona mám síce rád zo skvelej akčnej série Strike Back, kde stvárňuje vtipného macho-vojaka, ale od charizmy Gerarda Butlera má skutočne ďaleko a tak je len ťažkopádnou, nevýraznou postav v mase ďalších bojovníkov, ktorých väčšinou stvárňujú zabudnutiahodní treťotriedny herci. Napriek proklamovaniu Xerxesovho mena v ukážkach a na plagátoch zohráva jeho postava len nepodstatnú úlohu v asi 2-3 scénach. Jedinou prínosnou ostáva fantastická Eva Green, ktorá síce občas prehráva až za mieru únosnosti, ale k danej postave to patrí a skvele tým vykreslila jej živočíšnosť. Hudba z pera Junkie XL toho veľa nepredvedie a len nešťastne variuje perkusie z repertoára Hansa Zimmera. Je vidieť, u koho sa Tom Holkenborg (aka Junkie XL) priúčal, ale tam kde Zimmer v Man of Steel vie kedy zvoľniť, Junkie XL len tlačí na pílu a neustále intenzívne udiera do bubnov. Baví to v úvode, potom sa už len opakuje, keďže celému tomuto burácaniu chýba ústredná melódia. A tak ani neviem čo chváliť, pamätných scén sa tu veľa nenájde na rozdiel od prvého filmu, kde ním bola takmer každá druhá scéna - spomeňme len na skopnutie do studne, pád bojovníkov z útesu osvietený len lúčmi Slnka atď.; pamätných hlášok už vôbec nie - podobne ako „This is Sparta!“ nenaberie kultový status ani jedna; a navyše to je približne od polovice už neskutočná nuda. Tie vyslovené „what-the-fuck“ momenty ako absolútne trápna, z prsta vycucaná, sexuálna scéna (ktorú mimochodom dokresľuje akčná hudba akoby sa v tej chvíli mlátil Predátor s Votrelcom) alebo beh koňa po horiacich lodiach (pri ktorom aj nepríjemne haprujú vizuálne efekty) už ani nestoja za slovo. Osobne ma navyše pobavila aj ignorácia, čo by len základov fyziky. Postavy hádžu kopije, šípy do vzdialenosti takmer ako Hulk a na drevených lodičkách na burácajúcom mori s mohutnými vlnami stoja ako lego panáčikovia prilepení sekundovým lepidlom o podložku, ani to s nimi nehne. Osobne mi prispôsobovanie fyziky dianiu na plátne vôbec nevadí, napríklad Fast & Furious 6, resp. celá táto séria, ju dokáže bravúrne skĺbiť s efektnou akciou, tu to však nemá požadovaný efekt a zachádza za hranicu únosnosti. Jedna hviezdička preto za skvelú Evu Green, ktorá film drží nad vodou každou scénou, v ktorej sa objaví (našťastie je to väčšinu stopáže) a druhá za ten prepálený digitálny vizuál, ktorý mi ako videohernému odchovancovi stále imponuje. Tá okáta umelosť, farebnosť, štýlovosť všetkých exteriérov je jednoducho žiaduca, aj keď CGI občas nepríjemne zahaprujú (napr. záverečná jazda na koni alebo široký záber na celú flotilu, ale napríklad všetky scény so Xerxesom sú vyslovene oku lahodiace). A že sa celý tento štýl nijako verne nedrží historických predlôh tu nemôže prekážať nikomu, veď je to podľa komixu. Ale čo viac? Keď pravdou je, že dnes čosi podobné ponúkne už aj seriálová tvorba (Spartacus), a to pre Rise of an Empire rozhodne nie je dobrá vizitka. Vo výsledku tak film neohúril svojou odlišnosťou ako svojho času prvá tristovka, pretože už ani nemohol, ale zároveň ani neskĺzol do takej miery, aby sa dal užiť ako príjemné guiltry pleasure. Ostal len pocit, že tu to celé niekto zásadne nepochopil. Ukazujem na teba Murro! Mal si radšej vziať to natáčanie A Good Day to Die Hard. Viac ako Moore by si to tam už asi ani nepokašľal a tento sidequel si mohol ešte nejaký ten rok počkať, kým si nájde čas samotný Snyder. Po natáčaní Man of Steel by to pre neho už bola len taká rýchlovka. Tak či tak sme bezdôvodne čakali 8 rokov (alebo niekto vážne chápe prečo to tak dlho trvalo?), nejaký ten rok navyše už hore dole. Tretí film tu určite máme čo nevidieť a ja sa len obávam kam to v rukách Murra povedie. Pre sériu nie je prínosom a to z toho mohla byť skutočne poradená akčná trilógia. Pokiaľ k nej neukecajú Snydera, takže ďalší film v kine už ignorujem. A to podotýkam, že tento komentár píše človek, ktorý sa k fanúšikom prvej 300vky neradí, aj napriek tomu, že to z komentára tak môže vyznieť. Považujem ju len za lepší akčný priemer (3,5*), ktorý Snyder dokázal povzniesť do efektného filmu. To Murro s Rise of an Empire nedokázal ani z polovice. CELKOVO: 2* (4/10) / PS: záverom ešte musím neštandardne zmieniť aj 3D. Osobne ho síce vôbec nevyhľadávam, ale v tomto prípade bolo k úžitku veci. Vo filme prakticky neustále lieta po plátne prach, iskry, popol (ehm, a aj tá želatínová krv), takže to celkom umocňovalo priestorový zážitok. Popravde, už dlhú dobu som nevidel film, ku ktorému by sa 3D takto hodilo, ale to k tomu digitálnemu vizuálu tak nejako patrí. Vždy lepšie ako tie silené post-konverzie z posledného obdobia.

Najpríjemnejšia filmová depka! S Coenovcami sme sa po dlhom čase neminuli. Staršiu tvorbu obdivujem (Fargo), ale ich kúsky z posledného obdobia (True Grit) si ma nikdy nedokázali plne získať, napriek ich nesporným kvalitám. Až bratia prišli s, na ich tvorbu mierne netypickým, filmom Inside Llweyn Davis. Sonda do života jedného fiktívneho hudobníka na folkovej scéne v období 60. rokov. A túto realitu zobrazujú bez zbytočného pozlátka ako príbeh o ľudskom sklamaní, ktorý v jadre tvorí veľmi smutný film, kde beznádej, premrhané životné šance a neľahký osud hrajú prím. V rámci neho sa pohybuje nejednorozmerne vykreslená, charizmatická postava Llewyna Davisa, ktorý si síce za svoj údel síce môže z veľkej časti sám (nezodpovedný spôsob života, prehnané ambície a pod.), ale napriek tomu budí sympatie. Toto vykreslenie prázdneho a nikam nesmerujúceho života (debata so sestrou o tom ako „my mimo showbiznisu“ vedieme prázdne životy je priam fantastická a neuveriteľne trefná a realistická!) však nepôsobí depresívne, skôr vytvára príjemnú melancholickú atmosféru. Za čo rozhodne môže skvelá americká folková hudba, ktorá pohladí ucho každého poslucháča kvalitnej muziky. Precízne melódie so silnými textami sprevádzajú celý film (pripomenú Bob Dylena, a kto videl experimentálny životopisný hudobný film I'm Not There. vie si živo predstaviť aj hudobný repertoár tohto filmu) a tak sa tento deilúzivný príbeh o tom, že byť v niečom dobrý jednoducho nestačí stáva príjemne sledovateľným kúskom. Kvôli neucelenému príbehu, ktorý je skôr sledom jednotlivých epizód z jednej časti života speváka ako širším pohľadom na jeho kariéru/život nadobúda pocitu, že sa v ňom veľa nestane. Avšak opak je pravdou, myšlienok, názorov, tém je vďaka precíznemu scenáru, aj skvelej hudbe (resp. jej textom) načrtnutých celé kvantum. Akurát nie sú divákovi prezentované priamou formou, ale musí si ich nájsť „pod povrchom“. Na povrchu krásny film je totiž vo svojom jadre smutným a tragickým vyobrazením nefungujúceho amerického sna. Pomalý film tak ponúka veľa príležitostí na uvažovanie. Bratia Coenovci nezaprú ani svoj charakteristický rukopis a tak je aj tento dej doprevádzaný nezameniteľným humor a svojráznymi, bizarnými vedľajšími postavami. Hlavne v druhej polovici, s príchodom Johna Goodmana, film hravo kombinuje citlivé a hlboké vykreslenie života jedného nedoceneného hudobníka s jemným, nepatrným, nijako nevyrušujúcim, inteligentným humorom. Precízna réžia s do detailov zachyteným obdobím 60. rokov je pre Coenovcov už samozrejmosť. Celý film navyše silne stojí na výkone Oscara Isaaca, ktorý dokazuje, že je aj viac ako slušný spevák, resp. všetci zúčastnený predvádzajú vynikajúce spevácke výkony a tak ani prítomnosť „pop-idola“ Justina Timberlake vo filme nijako nevyrušuje. Práve naopak, až sa čudujem prečo Timberlake neskúsi občas ozvláštniť súčasnú populárnu scénu aj takouto tvorbou a namiesto toho neustále obmieľa RnB vyprodukované obohraným Timbalandom (aj keď jeho 20/20 Experience bol slušný kúsok!). Vo výsledku je tak Inside Llewyn Davis tou príjemnou filmovou depkou, s kvalitnou hudbou, skvelými hereckými výkonmi, vedený bezchybnou réžiou, v jadre so silnými myšlienkami, ale na povrchu s príjemnou melancholickou atmosférou. A ten nejednoznačný typicky coenovský koniec je už len čerešničkou na torte! Až sa čudujem, že film ostal neprávom nepovšimnutý pri tohto ročným Oscaroch a upadol pomerne do zabudnutia. Tu mali byť minimálne nominácie za hudbu, réžiu, herecké výkony samozrejmosťou! CELKOVO: 4* (8/10)

Ďalšia tohtoročná dráma z prostredia amerického zapadákova s polorozpadnutými fabrikami a postavami bez akýchkoľvek ilúzii zo začiatku rozohráva pomerne drsnú a na autenticitu mierenú drámu bez príkras a taktiež aj štylizácia do sivo-žltých farieb vyvolá prísľub ponurého thrilleru, ale nasleduje zistenie, že na prvý pohľad precízne vystavaný dej vo svojom jadre smeruje od ničoho k ničomu a nemá potrebnú katarziu. Nevyrovnaný scenár síce kladie postavám do úst slušne napísané dialógy, ale chýba mu akákoľvek gradácia a čo je horšie nefunguje ani po emocionálnej rovine. Nevyvoláva žiaden súcit s postavami, ktorého sa tak dožaduje (neposlušný brat, ktorého zdeptala vojna) a aj zásadné udalosti (SPOILER smrť jedného z bratov KONIEC SPOILERU alebo v podstate aj celý záverečný akt zúčtovania) sú riešené bez akéhokoľvek zaangažovania diváka, nemajú potrebný efekt a v podstate nevyvolávajú potrebný záujem. Navyše chýba napätie a v druhej polovici aj spád. Precízne vedená režisérska ruka (od Coopera si určite rád pozriem aj jeho nasledujúci film) síce bráni filmu, aby sa z neho stal vyslovene zlý produkt a rozhodne ho zachraňuje aj skvostné herecké obsadenie - Christian Bale je jedným z mojich top hercov a nemôže sklamať snáď v žiadnom filme, navyše je zaujímavé ho vidieť po všetkých tých heroických Batmanoch v úlohe životom ubitého muža; Woody Harrelson ako slizký buran odvádza svoj štandard; poteší aj civilná Zoe Saldana, ktorá tento krát nie je modrá, zelená, ani sa nepovaľuje nikde vo vesmíre; a Casey Affleck dokazuje, že tomuto chlapovi by sa malo konečne dostať viac pozornosti - ale čo z toho, keď výsledkom je len uťahaný, dejovo slabý film na pomedzí plytkej drámy a thrilleru bez napätia, ktorý síce má určité kvality a v úvode vyvolá prísľub kvalitnej filmárčiny, no nakoniec skĺzne len do príliš štandardnej rutiny a vyšumí absolútne do prázdna. Neurazí, ale ani nenadchne. CELKOVO: 3*

Po tých recenzentských hláškach z traileru („Watch It .. Just do not watch it alone!“) by som teda čakal viac. In Fear je ultra-lacný, minimalistický britský hororový prírastok odohrávajúci sa doslovne v jednom aute na jednej lesnej cestičke s 2 postavami, ale to mu nijako nebráni v budovaní stiesnenej atmosféry. Práve naopak, z minima vyťažuje maximum. Napriek minimalistického podaniu nepôsobí amatérsky, a prvá polovica je vyslovene príjemne tajomná, s neistou atmosférou, efektnými ľakačkami a skutočne fungujúcim strachom. Zároveň je to jeden z tých „malých“ hororov, ktoré výborne fungujú v noci, v tme, úplne osamote. Pri akejkoľvek inej situácii sa efekt vytráca. Požičiava si síce z mnohých iných snímkoch, ale vôbec to nie je na škodu – atmosférou lesa pripomenie kultový Blair Watch, tajomný dej a udalosti zasadené v okolí auta zase nedajú nespomenúť na Dead End. Svojmu názvu - In Fear - tak hanbu vôbec nerobí. Bohužiaľ, po slušnej prvej polovici sa na povrch dostáva pomerne nešikovne napísaný a samoúčelný scenár, ktorý z pútavo rozohranej mysterióznej zápletky robí len obyčajnú variáciu na kultového Stopára (skutočne som mal pred sebou tisíc iných point ako tú ktorú ponúkol film). Záverečnému dianiu tak chýba akékoľvek zdôvodnenie, vykreslenie motivácie a čo je najhoršie z postáv, resp. z ich predošlého konania, robí blbcov (POZOR MEGASPOILER: alebo to mám vážne veriť, že keď im jeden stopár poprehadzoval značky na ceste, tak si dve dospelé postavy, navyše ešte aj s GPSkom v aute nevedia zapamätať jednu cestu a namiesto toho dlhé hodiny v noci blúdia v lesíku?! Veď to nie je križovatka v centru New Yorku! KONIEC SPOILERU). S príchodom „stopára“ tak film v druhej polovici rapídne stráca na intenzite, strachu, začne sa aj napriek veľmi skromnej - 70 minút čistého času - stopáži vliecť a končí len ako taký nemastný-neslaný produkt, ktorý nedokázal využiť skvelo vybudované napätie/atmosféru/tajomno z prvej polovice a vyšumí úplne do prázdna. To čo prvotne vyzeralo na mysterióznu zápletku sa tak stáva len úderom pod pás. Škoda, tieto záverečné negatívne dojmy mi dosť pokazili zážitok z inak príjemne atmosférickej prvej polovice. V režisérovi bdejú určité kvality, takže na jeho ďalší pokus som rozhodne zvedavý, tu ich však zabil v jednoduchom scenári, ktorý sa úplne zbytočne hral na niečo čím nie je. Prisľúbil mysteriózny horor, ale končí len ako rutinný ničím zaujímavý thriller. CELKOVO: chcel som tri, ale nie! Snaha sa síce cení, no ten odbitý záver mi pokazil aj slušný zážtok z inak príjemne strávenej prvej polovice, takže nakoniec len 2*

Od filmov s Jasonom Stathamom asi nikto neočakáva nejaký výrazne sofistikovaný film. Ročne na divákov sype niekoľko akčných filmov za sebou a len za minulý rok sme tu mali Parkera, Hummingbird a teraz aj Homefront. Rozdiel je v nich len ťažko pohľadať. Otázkou preto je, či to bude aspoň zábava alebo nuda. Vyššie ambície tieto snímky nemajú a Homefront opäť patrí skôr do tej druhej nudnejšej kategórie, ale stále je nepatrne lepší ako nedávny Parker. Sympatický Jason Statham svojou muskulatúrou drží snímok nad vodou, lebo inak by o neho ani pes nezavadil, ale zvyšok slušného obsadenia budí len zbytočné očakávania. James Franco tradične poteší, Kate Bosworth s (po dlhom čase opäť viditeľnou aj na plátne) Winonou Ryder role feťáčiek zvládajú skvele, a mihne sa aj Grillo, ale čo z toho keď väčšina postáv je len zbytočne do počtu, a keby traja z týchto štyroch menovaných vo filme vôbec nevystupovali tak ani nebadať rozdiel. Stalloneov scenár (bože chráň, keď toto mal byť pôvodne ďalší Rambo!) je totiž maximálne jednoduchý a účelový (alebo to mám skutočne veriť, že policajt sa po rokoch v takej veľkej krajine akou je Amerika nasťahoval rovno do susedstva k drogovému dealerovi, ktorý mal konexie s iných drogovým dealerom, ktorého Statham zabil – nie, to nie je spoiler. Odohrá sa to v úvode filmu). Od akčných filmov nevyžadujem kto vie ako prešpekulovaný scenár a odpustím aj žánrové klišé, ale odmietam veriť až takto naivnému podaniu. Prvá polovica je navyše pomerne nudná, naťahovaná a okrem bitky na benzínke sa v nej dohromady nič podstatné/zábavné neodohrá. Záverečná akčná polhodinka síce slušne šliape a poteší aj nekompromisná staromilská kontaktná akcia, ktorá sa nebojí poriadne drsných úderov, protivníci sa mlátia hlava nehlava aj so všetkými zlomeninami ako sa patrí, a nízky rozpočet sa v rámci možností žmýka na maximum. Ale čo z toho, keď to je len tisíc krát videný štandard – obzvlášť v Stathamových filmoch. Je síce potešujúce, že aj po dávno zabudnutej ére so Stallonem a Schwarzenegrom sa v dnešnej dobe našla rovnako silná akčná ikona, no pravdou je, že Homefront je len ďalší generický akčňák bez štipky inovácie, ktorý zapadne do zabudnutia. Na jednorazové zabitie času však nijako neurazí, ani až tak výrazne neunudí. Záverečná akcia, aj keď dosť rutinná, poteší a Statham v hlavnej úlohe je rozhodne výhrou v inak nevýraznom filme. A keďže tu sa ani nikto o nič viac nesnažil, tak zaokrúhlim smerom nahor, ale už to začína byť obohraná pesnička (a hlavne preto, že to bolo predsa len o trocha lepšie ako predošlý Parker, ktorému som dal tie dve hviezdy). Ďalšiu takúto „stathamovku“ už ale nekompromisne odsúdim. Začínajú sa totiž prejedať, keďže sa podobajú ako vajce vajcu. CELKOVO: 2,5* (zaokrúhlené na slabé tri hviezdy)

„I mistr tesař se někdy utne“ hovorí jedno známe české príslovie, a v prípade American Hustle to platí dvojnásobne, pretože inak si nedokážem vysvetliť ako môže film so skvelým režisérom na čele (David Russell ma svojho času prekvapil filmom s pre mňa tak nezaujímavou témou ako je box - vynikajúcim The Fighterom a následne uzemnil netradičnou romancou Silver Lining Playbook) a prvotriednymi hercami v popredí dopadnúť takto nemastne neslane. Síce som videl tunajšie hodnotenia, ale stále som si hovoril, že to len česko-slovenskí diváci nerozumejú tej pravej americkej satire. Stupid me! Pretože ihneď po pozretí filmu sa karta otočila a čosi podobné si začína myslieť o amerických kritikoch a tie nominácie na Oscara mi ostanú asi navždy záhadou. American Hustle je totiž len jedna samoúčelná fraška, v ktorej sa takmer až groteskné figúrky svojimi výstupmi snažia vyplniť bezvýznamnú zápletku s chaotickou zmesou nepodstatných postáv, ichj maximálne účelových motivácii a celkovú scenáristickú bezradnosť. Vinu tu plne prisudzujem práve Russellovi, ktorý po všetkých možných oceneniach za predošlé filmy, nabral bujaré ego až do takej miery, že je o svojich kvalitách bezpodmienečne presvedčený, avšak pritom si neuvedomuje, že film je o niečom inom ako o ukájaní si vlastných egoistických ambícii. Je o svojej jedinečnosti dokonca presvedčený do takej miery, že tento produkt evidentne prezentuje ako zamýšľaný výsmech americkému systému („Some of this actually happened.“ ), ale vo svojej podstate je rovnako naivný ako jeho postavy. Snaží sa vyznieť neskutočne odľahčene, priam ohurujúco, ale výsledkom je len otravná póza. Russell jednoducho zatiaľ nie je novodobým Scorceseom (a po tomto filme aj pochybujem, že ním niekedy bude, aj keď ešte pár týždňov dozadu by som povedal, že nábeh na to rozhodne má). Totiž tam, kde Scorcese dokázal v nedávnom Wolf of Wall Street ukážkovo odprezentovať skazenosť systému veľmi hravou formou, tam Russell len neskutočná tápa. Vlk navyše dokázal tri hodiny suverénne baviť bez toho, aby pôsobil utlmujúco. American Hustle nedokáže zaplniť ani tie dve hodiny, vlečie sa takmer od úvodných minút a v druhej polovici už je táto spleť nezvládnuto vyrozprávanej zápletky, ktorá sa absolútne nikam nevyvíja a účelovo hysterických postáv stráviteľná len s veľkým sebazaprením. Jediné kvôli čomu sa oplatí sledovať tak ostávajú fantastické výkony všetkých zúčastnených. Herci si do jedného priam užívajú tieto prapodivné postavičky a ich výkony skutočne stoja za to. Či už je to (znova na nepoznanie zmenený) vypasený Christian Bale, Amy Adams v netradične sexi úlohe, Oscarová psychicky labilná Jennifer Lawrence, Bradley Cooper s trvalou alebo konečne zaujímavý Jeremy Reyner. Ich role je priam radosť sledovať a Russellovi sa dokonca darí skvele zachytiť dobu 70. rokov, natočiť niekoľko neskutočne cool scén s perfektne volenou hudbou (Amy Adams s Bradley Cooperom na záchode, úvodná scéna s kufríkom pri ktorej sa pošťuchuje Cooper s Baleom, vypointová scéna s mafiánskym bossom De Nirom a pod.), ale čo z toho, keď to všetko je len nepodstatné pozlátko v inak zbytočne namachrovanom filme. Nebyť tých výborných hercov tak to celé mohlo dopadnúť ešte horšie. Na druhej strane, nebyť tej samoľúbej réžie mohli sme tu mať skutočne novodobý kult o akom americká kritika píše. Ešte šťastie, že zvyšok sveta ma dostatok súdnosti a Russellovi slepo neskočila na túto egoistickú frašku. (PS: a snáď majú Akademici dostatok súdnosti, lebo inak Oscara nadobro bojkotujem .. aj keď po Spielbergovom Lincolnovi už je možné asi všetko). CELKOVO: 2,5* (5/10)

Her alebo How I felt in love with my Siri. Keď už si človek myslí, že originalita sa nadobro vytratila, vráti sa na celovečernú filmovú scénu Spike Jones s ďalším jeho príjemne-podivným scenárom. Alebo akým iným titulom označiť film z budúcnosti, v ktorom sa chlapík zamiluje do svojho operačného systému? Nikdy som si nemyslel, že zažijem dystopickú romancu, ale nad daným námetom sa po Jonesovom Being John Malkovich, prípadne Adaptation, ani nie je možné čudovať. Práve naopak, v jeho rukách sa z prapodivného scenára stáva mnoho vrstevnatý film, ktorý vynikajúco kombinuje citlivý vzťahový, pomerne komorný film a filozofické sci-fi. Stáva sa tak z neho veľmi inteligentný snímok skvelo zachycujúci neďalekú budúcnosť, v ktorom sa do popredia dostáva niekoľko aktuálnych problémov „online“ sveta. Či už je to vzďaľovanie sa ľudí a postupná asocializácia, prílišné lipnutie na umelo vytvorených technológiách alebo len neochota akceptovať skutočné vzťahy (v podstate všetky scény s Amy Adams), prípadne celková vyprázdnenosť doby (debata o dokumente ospaní od postavy Amy Adams). Navyše výborne kombinuje odľahčený komediálny prístup k látke v jej začiatkoch (trefné scény s videohernou postavou), romantiku v jeho jadre a znepokojivú drámu v závere. Najfunkčnejší je však v prvých dvoch rovinách. Darí sa mu tento na prvý pohľad absurdný námet predať, tak že ho divák dokáže bez problémov akceptovať. Najintímnejší je preto v rovine odohrávajúcej sa v byte, kde Joaquin Phoenix leží na posteli a zhovára sa s iOS Samantha. Čomu rozhodne dopomáha aj veľmi príjemný hlas, skvelo zvolenej Scarlett „Black Widow“ Johansson. Tento ich milostný vzťah tak je pre diváka prijateľný rovnako ako pre postavy vo filme. Rôzne motívy, myšlienky film na seba v konečnom dôsledku naberá takou intenzitou, že záverečná pol hodina už až doslovne trpí týmto návalom a pocitom presýtenosti, aj keď ani na sekundu nevybočí z inteligentne vybudované sveta. Trpí tým aj tempo filmu, ktoré v konečnom dôsledku pôsobí mierne rozťahane. Samotný záver je potom prekvapivo až zbytočne doslovný a celkové vyznenie nie až také silné ako som po celý čas očakával. Čo je paradox, nakoľko film ktorý vo svojom základe po celý čas prezentoval filozofické myšlienky neponúka po zakončení vyslovený dôvod na hlbšie zamyslenie. Končí očakávane, bez jediného prekvapenia. Preto sa u mňa vyhol absolutóriu, ktoré som najprv zvažoval a musí sa uspokojiť so štyrmi hviezdičkami. Záverom ešte musím pochváliť vynikajúceho Juaquina Phoenixa v ďalšej z jeho jemne úchylných rolí. Pôsobí neuveriteľne sympaticky a hlavne celý film musel odohrať takmer sám s kamerou doslovne prilepenou na tvári a stále mu bolo možné uveriť každú a jednu emóciu. Ostatné úlohy sú skôr epizódne, ale rozhodne potešia svojimi známymi tvári, či už je to tradične sexi Olivia Wilde alebo zanedbaná Amy Adams. Vizuál svojou „čistotou“ zvládol zobraziť futuristický svet aj bez potreby výrazných CGI efektov. Hlavne z dôvodu, že exteriérové scény boli natáčané v Shanghai, ale pritom čínske mesto vo filme nie je badať ani na sekundu. Finálne tak veľká spokojnosť, ale s menšími zádrhelmi v záverečnej tretine. CELKOVO: 4*

Čakal som, že historický snímok o otrokoch v Amerike bude len ďalšou neprekvapivou stávkou na istotu v rámci Oscarových nominácii. To by však látku nesmel držať v rukách McQueen, ktorý ešte nedávno neváhal natočiť aj penis Michaela Fassbendra (Shame). Z pomerne opotrebovaného námetu a faktu, že vo filme sa v podstate nestane nič nečakané sa mu podarilo natočiť veľmi osobitý životopisný film, ktorý tému otroctva a zverstva zakoreneného v ľuďoch žmýka až do špiku kosti. Síce stále v rámci pomyslených mantinelov, aby mohol byť nominovaný na všetky rôzne ocenenia, ale o niekoľko kategórii odvážnejšie ako iné vykonštruované, umelé a hlavne nudné filmy točené akoby na zákazku pre Akademikov (áno, ohovorím o tebe Spielbergov Lincoln!). McQueenové majstrovstvo spočíva v tom, že sa vzďaľuje chápaniu historického filmu ako holého prezentovania faktov a namiesto toho sprostredkováva pomerne intenzívny zážitok. Vyhýba sa akémukoľvek moralizovaniu, či nebodaj pátosu, do ktorého majú podobné otrokárske snímky tendenciu skĺznuť. Namiesto toho sa sústreďuje na puto medzi divákom a hlavným predstaviteľom, aby jeho útrapy prežil akoby na vlastnú kožu. Bez príkras, bez zamlčovania faktov, bez odvracania pohľadu od krutých scén. Priebeh nijako nevyrušuje širším záberom na celé diania v danom období, nezaťažuje ho nepodstatnými historickými faktami. Divák vie preto o situácii rovnako málo ako samotná postava. A viac v podstate ani vedieť nepotrebuje, nakoľko samotná podstata nie je v tom odprezentovať celé otrokársku históriu Ameriky, ale len útrapy jedného jediného černocha, ktorý sa nešťastnou náhodou dostal do zajatia. Na takýto oscarový (čo chvíľa uvidíme, či ho skutočne dostane) film sa vôbec nebojí explicitných scén mučenia a zobrazuje ho bez akýchkoľvek príkras. Bičovanie, krv, rozorvané kusy ľudského mäsa, ale aj psychický nátlak na postavy. Čo oceňujem ešte viac, že ani na moment neskĺzne do dojímavej frašky a zbytočne nežmýka slzné kanáliky divákov. Aj tak emotívna scéna ako je záver s rodinou je natočená bez výraznej štylizácie filmu do prehnanej dramatickej línie. Z 12 Years a Slave sa tak stáva jeden nesmierne realistický zážitok. Problém je akurát s časovým vymedzením obdobia – nebyť zmienky o dvanástich rokoch v názve, tak udalosti pôsobia akoby sa odohrávali maximálne v rozmedzí dvoch rokoch (a možno ani to nie). Okrem jedinej, úplne záverečnej scény mi chýbal akýkoľvek dopad na psychiku postáv z toho, že sú väznené celých 12. rokov. Detailnejšie vykreslenie ich počiatočnej vzbury, neskoršieho zmierenia sa so situáciu, upadnutie do letargie, až po konečné odhodlanie zasiahnuť. Môže za to z časti epizódne štylizovanie filmu, kde jednotlivé scény pôsobia skôr ako vybrané epizódky zo života Solomona a nevytvárajú pocit komplexnej „jednoliatej“ dejovej štruktúry. Vystriedal sa v nich však plejáda vynikajúcich hercov. Či už je to malá rola pre Benedicta „momentálne-som-v-každom-druhom-filme“ Cumberbatcha alebo trochu nadmieru moralizujúca postava Brada Pitta. Prím tu ale hrá Michael Fassbender v úlohe tyrana, ktorý opäť dokazuje, že vžiť do role sa vie so skutočnou intenzitou; a samozrejme doteraz pomerne neznámy černošský herec Chiwetel Ejiofor, ktorý nijako nezaostáva za hollywoodskou elitou. Výsledkom tak je podstatne odvážnejšia, precízne zrežírovaná a zahraná, dráma oproti zvyšku podobne tematických filmov, ktorá má však stále aj Oscarové ambície, no bez všetkých tých tradičných neduhov akademických snímkov. CELKOVO: 4,5*

Toto rozhodne nie je trefa do čierneho zo strany Španielov. House of the End Times pripomína tortu Psíka a Mačičky. Mieša sa toľko rôznych ingrediencií až sa z toho nakoniec stáva nestráviteľný produkt. To čo z počiatku vyzerá ako ďalší slušný prírastok do „haunted house“ subžánru sa neskôr mení na zmätenú frašku. Prvé „strašenie“ (kto film videl, vie prečo tie úvodzovky) a pobehovanie po dome v prvej polhodinke je pritom zvládnuté na jednotku. Nechýba hutná atmosféra, fungujúce ľakačky, moment prekvapenia a pocit intenzívneho strachu. Bohužiaľ s pribúdajúcimi minútami a prelínaním jednotlivých časových línii sa do popredia dostáva zbytočne prekombinovaný dej, ktorý sa síce tvári neuveriteľne prešpekulovane, no faktom ostáva, že to je len tisíca, navyše nezvládnutá, variácia na iné podobné snímky. Ťažko sa o tom píše alebo prirovnáva k iným filmom bez spoilerovania, ale uzavriem to len tým, že to čo sa chce silou mocou javiť ako precízne vystavaný príbeh je len maximálne účelovým zmäteným pobehovaním po dome v niekoľkých časových líniách. Navyše prekvapivé odhalenia uhádne každý druhý divák, ktorý už nejaký ten film videl aj zo samotného názvu filmu, ktorý je už sám o sebe pomerne výrazným spoilerom. Záver je tak obyčajným, štandardným zakončením bez jediného výrazného momentu, do ktorého sa film dopracuje už ledva na „pol plynu“. Nepomáha tomu aj pomerne televízny look, ktorý pripomína španielske telenovely. Herecky fajn, v prvej polovici aj slušne rozohraná atmosféra a skutočne fungujúce napätie, čo sa však v druhej polovice rapídne vytráca s každou pribúdajúcou minútou. Škoda, potenciál tu bol rozhodne väčší, len to pravdepodobne chcelo režiséra, ktorý by jednotlivé ingrediencie lepšie zmiešal dohromad(d)y. Takto to je len jeden trpký guláš. CELKOVO: 2,5*

Zaujímavý námet o klaviristovi spracovaný do nezáživného komorného thrilleru. Tam, kde sa podobne ladené snímky ako Phone Booth, Buried a pod. snažili námet s umiestnením deja do jednej lokality neustále osviežovať nejakým nápaditým dianím si Grand Piano vystačí len so základnou myšlienkou , ktorá sa po úvodným niekoľkých minútach stáva pomerne obohranou, nabaľuje na seba čoraz viac klišé situácii a pôsobí maximálne účelovo a vykalkulovane. Postavy sa navyše chovajú až prehnane nelogicky, čím sa vytráca napätie. Samotný neuspokojivý záver je už len klinčekom po hlavičke skrz naskrz priemerného filmu. Počiatočná atmosféra na pár chvíľ pripomenie Hitchcocka, ale veľmi rýchlo sa vytratí a celý film vyšumí do prázdna. A to ešte nespomínam, že aj tých pár svetlých chvíľ narúšajú trápne humorné vsuvky, ktoré sa tu absolútne nehodili. Skutočne, otravnejšie vedľajšie postavy ako tí dvaja kamarát sediaci v hľadisku som vo filme už dlho nevidel! V tomto prípade režisér až žalostne nezvládol spracovať pútavý námet. Pomerne paradox, že film o vážnej hudbe nepôsobí vôbec seriózne. CELKOVO: 2*