maddy

Čakanie sa vyplatilo! Po všetkých tých sporoch, kedy nebolo jasné, či a v ako zostrihanej podobe uzrie Snowpiercer svetlo západného sveta, sme sa po dlhom čakaní dočkali. A aj napriek mojim určitých obavám z režiséra Joon-ho Bonga (jeho kúsky ako The Host, Memories of Murderer považuje len za priemerné, navyše v nich priveľmi tlačí na nehodiacu sa humornú stránku) sa jedná o viac ako príjemné prekvapenie. Pre dystopické sci-fi mám slabosť a toto bola navyše po dlhej dobe aj veľmi originálna záležitosť. Netradičný príbeh z blízkej budúcnosti, kde poslední ľudia žijú po rapídnom ochladení planéty v jednom špeciálnom vlaku, ktorý vďaka motoru neustále jazdí okolo sveta a tým vytvára vo vnútri vlastný ekosystém je námet, ktorý spracovaný ešte nebol. A aj keď som sa obával určitej monotónnosti, keďže sa kvôli príbehu celý dej logicky nemôže presunúť mimo vagóny spomínaného vlaku, tak nápaditá réžia Joon-ho Bonga má v tomto prípade presvedčila o opaku. Režisér zo začiatku prekvapuje veľmi slušným vizuálom, kde sa nebojí v rámci vagónov aj efektných preletov kamery, excelentným zobrazením špinavej atmosféry a aj výbornou akciou, ktorú na moje prekvapenie neservíruje len občas (ako sa to mohlo javiť z traileru), ale v dostatočnej miere v podstate počas celého filmu. Zhruba od polovice začnú na povrch plynúť nečakané dejové zvraty, nechýbajú momenty prekvapenia a film si po celý čas drží značnú nepredvídateľnosť. Samotného záveru som sa nakoniec obával najviac, keďže nevydarené zakončenie/zdôvodnenie udalostí by mohlo ľahko z filmu spraviť nechcený gýč a skaziť dojem aj z inak skvelých predošlých minút. Našťastie rozuzlenie v rámci vystaveného deja dáva zmysel, je v ňom badať pár fungujúcich filozofických myšlienok, aj nejaká tá sociálna kritika spoločnosti (síce nijako hlboká, ale predsa). Z časti som si v záverečnom akte spomenul na Matrix, rozdelenie sociálnych vrstiev zase počas filmu jemne evokovalo Hunger Games a drsná „špinavá“ akcia dala spomenúť na Mad Maxa. Napriek týmto prirovnaniam sa však nejedná o kópiu ani jedného z nich a film nikdy nestratí na svojej originalite. Má vlastný dej (aj keď občas s jemnými logickými dierami, ale to sa v takomto námete akým je „perpetuum mobile vlak“ dá prehliadnuť) a hlavne mal myšlienku, na ktorej staval. Do hlavných úloh sa navyše podarilo obsadiť slušnú zbierku á-čkových hercov: Chris Evans dokazuje, že vie byť sympaťákom aj mimo úlohy Kapitána Ameriku, Song Kang-Ho je prvotriedna záruka kvality z Kórei, Jamie Bell odvádza svoj nadpriemerný štandard a najviac vynikne úchylná Tilda Swinton. Jediná, ktorá zamrzí je nevyužitá „oscarová“ Octavia Spencer. Ale aby som len nechválil, tak k filmu mám bohužiaľ aj nie jednu podstatnú výhradu. Prvá smeruje k nevyváženému tempu, kde sa tie 2 hodiny v určitých momentoch nepríjemne vlečú kvôli naťahovanosti niektorých scén. Úplne zbytočné je napríklad celé dianie pred bránou posledného vagónu a súboj Kórejca s mladými obyvateľmi predošlého „disco-vagónu“. Naťahovaných scén, ktoré by si zaslúžili skrátiť je však podstatne viac: spočiatku originálny súboj s ťažko-odencami v tme zo začiatku sa svojou dĺžkou stáva monotónnym, rovnako ako aj napríklad prestrelka z vrchného vagónu do nižšieho. Režisér si jednoducho nevie ustrážiť dĺžku scén, tak aby nestratili na efektivite a občas pôsobia prepálene. Práve od tohto režiséra by som navyše čakal aj o niečo osobitejšie prevedenie – pár bizarných scén sa mu do finálneho zostrihu prepašovať podarilo (škola je toho jasným príkladom), ale inak sa až priveľmi drží na uzde a film prispôsobuje potrebám západného diváka bez nejakého výrazného pokusu ozvláštniť ho „inakosťou“. Výhrady mám aj k úplne poslednému záberu filmu, ktorý už je pomerne nepodstatný a skutočný koniec filmu prišiel tak o 3 minúty skôr ako sa film snaží prezentovať. Triky boli v poriadku, aj keď rozhodne nie prvotriedna kvalita, avšak táto videoherná štylizácia k filmu sadla. Výrazne haprovali len pri rozsiahlejších záberoch na vlak z diaľky, ktoré keby v zostrihu neboli určite by to filmu nijako neuškodilo. Vo výsledku však slušný, netradičný, postapokalyptický, dystopický snímok, ktorého zbytočná snaha o veľkoleposť a násilné tlačenie filmu do „blockbusteru“ občas vedie ku kýču, občas sa zbytočne prispôsobuje potrebám západného diváka, ale hlavne by si zaslúžil o niečo šikovnejší zostrih, aby miestami netrpel stratou tempa (tá prvotne odsudzovaná americká požiadavka zostrihať film o 20 minút sa mi nakoniec nejaví až taká márna a má svoje opodstatnenie, uvidíme ako bude film pôsobiť v tomto zostrihu, ak sa ho nakoniec vôbec dočkáme). Všetky tieto nedostatky však vynahrádza špinavou atmosférou, efektnou akciu, zaujímavým vizuálom, vskutku originálnym príbehom, ktorému nechýbajú fungujúce momenty prekvapenia a neočakávané zvraty. A to sú dostatočné dôvody na to, aby som zaokrúhlil na tie štyri hviezdičky. Veď predsa sa jedná o jeden z najodvážnejších „národnostných“ mixov posledného obdobia: koprodukčný kórejsko-americký sci-fi veľkofilm natáčaný v Česku (Barrandov), a v tejto čudesnej kombinácii to mohlo dopadnúť akokoľvek. Som preto rád, že nikto zo zúčastnených sa nemusí hanbiť a na výsledok môžu byť patrične hrdí! (po tom zákulisnom súboji s americkými producentmi hlavne Chris Evans, ktorý sa prejavil ako charakter, ktorému skutočne záleží na výslednom filme a nie len na výplatnej páske). CELKOVO: 3,5* (7/10)

Najvykalkulovanejšia biografia v dejinách filmu ... ale nie je sa čomu čudovať. Film vyprodukoval štúdio Disney, ktoré námet o patáliách s nakrúcaním Mary Poppins využilo k obyčajnej propagácii svojej „rodinne zameranej“ spoločnosti a vlastných atrakcií (Disneyland). Saving Mr. Banks tak nie je možné chápať ako plnohodnotnú biografiu, na tú aj až nadmieru prikrášlená. Všetky atribúty sú prispôsobované potrebám rodinného filmu. Naivný príbeh vynecháva kontroverzné témy (bisexualitu hlavnej hrdinky - spisovateľky) a postavy si prikrášľuje po vzore všetkých klišé tabuliek (Walt Disney ako typický, oslavovaný, americký biznisman). Charakteristika sa obmedzuje na vykreslenie len tých najzákladnejších, navyše maximálne skreslených povahových vlastností (konzervatívna viktoriánska žena v stredných rokoch – slušná, ale až priveľmi umiernená Emma Thompson VS podnikavý Američan, ktorému ide o „blaho“ všetkých navôkol – v tomto prípade prekvapivo ničím nevynikajúci Tom Hanks), kde v závere následne dochádza aj na predvídateľné „osvietenie“, kde vplyvom radostných gýčovitých Disney piesní obmäkne aj tá najviac zatrpkla osoba (spisovateľka Traversová). Príbeh je tak jeden obrovský gýč, ktorý nemá jeden prekvapivý a v podstate ani úprimne pravdivý moment (vynútené hľadanie paralel medzi reálnymi postavami – rodina Traversovej z flashbackoch a fiktívnymi postavami z knihy Marry Poppis). Nadmerná dávka sentimentality len, aby sa vytvoril „family-friendly feeling“ je už od Disneyho očakávaná. Napriek všetkej kritike je však film až tak prehnane prívetivý a ľudomilsky napísaný, že tento celý gýč ani nemá čím naštvať. Áno, je to neskutočne naivné, vykonštruované, ale celá tá sentimentálnosť nejakým zázrakom neprekáža a je od Disneyho už vopred očakávaná. Zrežírované to je následne s tak prekvapivou sebaistotou, že ani otravne zdržujúce rozdelenie deja do dvoch paralelných príbehov (Traversová a Disney VS flashbackové rozprávanie z jej detstva s pomerne nevýrazným Collinom Farrellom) neruší a vo finálnom výsledku film vlastne ako celok v základnej rovine funguje. Má to však až príliš veľa ale ... CELKOVO: 2,5*

Najskratovitejšia biografia za posledné obdobie. Už v základoch si scenár na seba naložil pomerne veľké sústo, keď sa rozhodol zmapovať celý život Mandelu, no aj napriek mnohým prezentovaným udalostiam vyznie pomerne plytko. Čo je paradox, keďže mapuje ďalšiu smutú etapu ľudstva, no kvôli tomu, že sa snaží do dvoch hodín vtesnať niekoľko desiatok rokov ani jednej udalosti sa nevenuje v dostatočnej miere. Všetky sú zobrazené povrchne, takmer ako povinná prednáška z histórie, bez širšieho kontextu. Film len tak nezáživne líči jednu udalosť za druhou a všetky dosť jednoducho skresľuje. Pritom silných udalostí má dostatok (streľba do civilistov počas protestu, genocída atď.), avšak ani jedna nedokáže hlbšie zasiahnuť, dejú sa bez akéhokoľvek zaangažovania diváka a výsledok je ten, že aj napriek tomu, že sa jedná o biografiu, tak po skončení filmu nebudete o nič múdrejší ohľadom Mandelovho života ako pred ňou. S tým súvisí aj strata tempa, kde sa film v podstate od začiatku dosť vlečie a tie dve+ hodiny sú nakoniec neskutočne ubíjajúce. Výrazným pozitívom je jedine Idris Elba, ktorý po všetkých Prometheusoch, Pacific Rimoch a iných blockbusteroch dokazuje, že je skutočným hercom. Do role sa vžil a celkovo mu je možné uveriť každý pohyb, gesto, prednášanú vetu. Jeho herecký koncert však sám o sebe nestačí pokiaľ nemá oporu v kvalitnej réžii. A tú mu Chadwick rozhodne neposkytol. Celkovo film neurazí, pojednáva o dostatočne silných udalostiach, po technickej stránke je natočený zručne a na Elbu ho tiahne na svojich pleciach, ale je to podobne nezáživná prednáška z histórie ako Spielbergov Lincoln. Po vedomostnej stránke nijako neobohatí, na to prezentuje udalosti príliš plytko; po tej filmovej zase vôbec nestrhne, nakoľko na to je natočený veľmi nudne. Vyššie hodnotenie si preto nezaslúži.

I have never been a fan of Veronica Mars series. A preto rovnaké hodnotenie udeľujem aj tejto jej „filmovej“ verzii. Tie úvodzovky pri slove „filmovej“ sú schválne, pretože toto má od filmu ďaleko. Je to len XY-tá epizóda seriálu a tak tu aj ostalo všetko na presne rovnakej úrovni ako v seriály, akurát tento krát sa jednoduchý krimi prípad s mnoho klišé naťahuje do úmornej sto minútovej dĺžky, kde je väčšina minút vyplnená nepodstatným kecaním hlavnej hrdinky, ktorá sa snaží síce pôsobiť neuveriteľne „nahláškovane“ a „cool“, ale mne opäť neprišla ani jedna hláška skutočne vtipná. Navyše aj samotná Kristen Bell mi príde značne otravná, nesympatická a afektovaná. Na celovečernej Veronice Mars tak ostáva zaujímavý akurát jej vznik, kde si ho fanúšikovia zaplitli na Kickstarteri, ale to nemá so samotnou kvalitou výsledného produktu nič spoločné. Pre fanúšikov určite fajn, ale u mňa tým pádom ostáva hodnotenie bez zmeny oproti seriálu.

NIE, Nie, nie a ešte raz NIE! Síce nie som zásadne proti americkým remakom ázijských filmov ako mnoho divákov, väčšinu z nich som ochotný vziať aj na milosť (prvotriedny Ring, veľmi dobrý Grudge, slušné Mirrors, solídny The Uninvited a pod.) a zvyčajne aj chápem zmysel remaku priblížiť námety západnému divákovi. Ale dôvod prečo sa vynikajúci thajský 13 Game Sayawng pretočil do amerického 13 Sins úprimne vôbec nechápem! Z vizuálne pestrého thajského snímku sa totiž stal americký, amatérsky, ultralacný paškvil. Zvykne to byť presne opačne a ázijské snímky sa v amerických filmoch snažia pôsobiť o dosť veľkolepejšie. Tento krát však aj osem rokov starý thajský originál vyzerá oproti tejto americkej verzii ako diamant. Chabý vizuál a evidentne nízky rozpočet tohto remaku by možno nebol taký problém, keby film dosiahol aspoň tretinu kvality pôvodného snímku. Bohužiaľ, akákoľvek rafinovanosť pôvodného snímku , na ktorej v podstate celý čas staval, je úplne preč. Preč je originalita (logicky keďže sa len o nové spracovanie už raz videného), preč je zbesilé tempo, úchylná atmosféra, preč je intenzita jednotlivých úloh (väčšina pôsobí vyslovene smiešnie a tie najkontroverznejšie – jedenie hovna – úplne ignoruje, namiesto toho nahrádza kávičkovaním v reštaurácii s mŕtvolou) a preč je aj záverečné rozuzlenie, ktoré by diváka odrovnalo (to nahrádza kŕčovitým sentimentálnym koncom). 13 Sins doslovne všetky pozitíva pôvodného filmu zahadzuje a nahrádza ich samými negatívami. Verný je len v základnej premise a všetky zmeny, ktorými sa snaží odlíšiť nemajú žiaden prínos. Film to tak nie je zábavný, aj pri triezvej stopáži neskutočne nudí, chýba mu tempo a dynamika jednotlivých scén. Celkovú biedu už len podčiarkujú ochotnícke herecké výkony, kde namiesto sympatizovania s postavou z pôvodného thajského filmu, lezie svojou neschopnosťou Američan tak akurát na nervy. Od režiséra Daniela Stamma som nečakal ktovieaké zázraky, ale jeho predošlý horor The Last Exorcism bola aspoň neškodná jednohubka, toto je amaterizmus najhrubšieho zrna. Možno, keby som nebol oboznámený s vysokými kvalitami originálu tak tú jedno hviezdu udelím ... takto však nie! Namiesto plnenia trinástich bizarných úloh kvôli šesť miliónovej výhre by stačila jedna – dopozerať tento film. Prehra každého súťažiaceho by bola prehra viac ako stopercentne zaručená.

Safe Haven (Gareth Evans & Timo Tjahjanto) – mnohými považovaný za najkvalitnejší príspevok v rámci série V/H/S2 je u mňa ten najslabší. Od spojenia režiséra priam ospevovaného akčňáku The Raid (3*, pre mňa však len mlátička so slušnou choreografiou) a režiséra vychvaľovaného brutálneho Macabre (2*, u mňa opäť len maximálne samoúčelný a prehnane uvrieskaný kúsok) som čakal rozhodne viac. Ich príspevok má priveľmi rozvláčny úvod s nekončene dlhými monológmi jedného vyšinutého náboženského fanatika. Následne udalosti s pokusom o vyvolanie démona sú nesúdržné, navyše ich dotvárajú otrasné digitálne efekty, prehnané gore scény (samovoľné vybuchnutie človeka) a v samotnom závere kazí dojem záber na priam až C-éčkovú masku okrídleného kozľa ako z toho najlacnejšieho hororu. Čo potom z toho, že tu sú tie najprehľadnejšie zábery kamier z celého V/H/S/2. V rámci spomínanej série ma Safe Haven mierne sklamal, ako samostatný počin, keď pred ním, ani po ňom nenasledujú ďalšie found-footage kraťasy dojem nepatrne vylepšuje. (2,5*)

Berg si napravuje povesť, zohnal si skutočne nabité herecké obsadenie (Mark Wahlberg [Fighter, Ted, Planet of the Apes], Taylor Kitsch [Battleship, John Carter], Ben Foster [Pandorum, Mechanic, 30 Days of Night], Emile Hirsch [Into the Wild, Alpha Dog, The Darkest Hour], Eric Bana [Star Trek, Hulk, Troy, Munich, Black Hawk Down]), nechal im narásť brady a na mušku si vzal jednu skutočnú nepodarenú vojenskú operáciu Američanov v Afganistane. Samo to sebe síce môže znieť odradzujúco, keďže podobné snímky zvyknú skĺznuť do nadmieru patetických amerických náborových propagánd, ale v tomto prípade sa Berg, síce nie úplne, ale obstojne vyhol zbytočnej politickej/vojenskej agitácii a servíruje skôr, síce mierne prestrelený, ale stále efektný survival akčňák. Úvodné titulky doprevádzané realistickými zábermi z afganskej základe príjemne zamrazia, len trocha na škodu, že prvých 40 minút je pomerne zbytočných. Dohromady sa v nich nič zásadné nedozvieme ani o jednej strane (či už o afganských teroristoch alebo amerických vojakoch) a zdĺhavé zoznamovanie s postavami zlyháva na tom, že si k ním divák nevytvorí žiaden vzťah. Sú podané pomerne plocho, s vykreslením len tých najzákladnejších schopností (dohromady bude zrejmé len to, že jeden vie dobre zaobchádzať s ďalekohľadom a druhý má za manželku Aziatku a to je asi všetko), načo stačilo aj desať minút namiesto spomínaných štyridsiatich. Prekvapivo však nasledujúca akčná hodinka funguje výborne. Tam, kde Berg v úvode potvrdil ako mu práca s postavami ani po tých rokoch na režisérskej stoličke nejde, v druhej polovici už dokazuje, že akčná stránka hrá medzi jeho schopnostiam prím. Survival časť, na ktorej je našťastie postavaná väčšia časť filmu je strhujúca, napínavá, náležite drsná, podporená štýlovým špinavým vizuálom (nechýbajú prelety kamery, spomaľovačky), a aj pri svojom over-the-top režime a prehnanom tlačení na pílu (rôzne pády z 10 metrových skál) napodiv stále v rámci filmu vierohodná. Samozrejme, niektoré zranenia by na vlastných nohách neustál ani Terminátor, ale stále sa jedná len o film (aj keď podľa skutočnej udalosti) a nie o dokument. Bežne sa v blockbusteroch tolerujú oveľa väčšie úlety s postavami, takže mierne prepálenosť mi v tomto prípade vôbec nevadila, lebo výrazne nenarušovala dôveryhodnosť udalostí. Na rozdiel od zdĺhavého úvodu tu už Berg nenudí ani na sekundu a aj keď sa miestami nevyhol občasnému pátosu (obetavý vojak s vysielačkou), tak v závere dokazuje, že sa nejedná len o čiernobiele videnie sveta prikrášlené potrebám amerického diváka ako sa to môže na prvý pohľad zdať a táto „americko-afgánska vojna“ nie je len o dvoch stranách, ale aj o obyčajných „Afgancov z ľudu“, ktorí s daným konfliktom taktiež nesympatizujú. To, že sa tento príbeh skutočne stal a je dôveryhodne sfilmovaný na základe knihy vrhá reálny obraz na záverečná dianie v dedine, ktorá by inak pôsobilo dosť vykonštruovane (s výnimkou úplného záveru SPOILER kde namiesto prestrelky s armádou došlo k úteku hlavného vojaka do lesov, kde ho následne našli a zachránili, čím by však vo filmovej verzii vo finále chýbala potrebná gradácia, takže dané prikrášlenie chápem KONIEC SPOILERU) Vo výsledku tak občas nadmieru „hollywoodska zábavka“, ale v základe stále pravdivá bez toho, aby skĺzla do prehnaného pátosu alebo čiernobieleho videnia sveta (propaganda americkej armády, budenie nenávisti k celému Afgánistanu). Na odreagovanie fajn a Berg sa tu ako obvykle o nič iné nesnažil, takže prečo od neho vyžadovať nejaký sofistikovanejší prístup?! Kto chce ten zavíta do spoločnosti vojenských filmov s podobnou tématikou ako Zero Dark Thirty alebo The Hurt Locker. CELKOVO: 3,5* ale za tie dojemné záverečné titulky zaokrúhlim smerom nahor!

Dôkaz, že animovaný film neznamená automaticky film pre deti. A Japonci na to prišli už dávno, kde obyčajným kreslenými príbehmi dokážu sprostredkovať rovnaký zážitok ako tými hranými. Na Grave of the Fireflies navyše vďaka prekrásnej animácii ani náznakom nebadať tých takmer už 30 rokov od vzniku. Príbeh je síce jednoduchý, ale vo svojej podstate veľmi silný. Pojednáva o dvoch sirotách počas druhej svetovej vojny v Japonsku a ťažkom prežívaní obyčajných ľudí v tomto konflikte, ktorý sa ich nijako netýka a prináša len zbytočné obete na ľudských životoch. Nebojí sa aj odvážnejších záberov (hlavne pre diváka neskúseného s japonskou animovanou tvorbou) napríklad na mŕtve telá a všetko vykresľuje v čo najväčšie autenticite. V príbehovej jednoduchosti tkvie sila a tak sa nezameriava na komplikovaný dej, ale na čo najuveriteľnejšie zžitie diváka s dvomi uveriteľnými (aj keď len „nakreslenými“) postavami a vykreslením ich ťažkého osudu. Hravý tón zo začiatku filmu plný radosti a detských úsmevov sa postupom času mení na existenčnú drámu, a aj keď musím uznať, že v tomto prípade je to až príliš zámerné citové vydieranie, tak mi to vzhľadom na sympatie (aj keď mierne účelové, keďže sa jedná o malé deti) zdieľané s postavami vôbec nevadilo. Sentimentálny tón podčiarkol nelichotivé tému vojnového konfliktu na pozadí. A úplný záver je následne až prekvapivo dojemný a opäť len kvitujem, že Japonci neservírujú žiaden happy end, ktorý by sa očakával od amerického kresleného filmu, ale neboja sa síce prekvapivého, no vo svojej podstate najlogickejšieho možného zakončenia. „Obyčajný kreslený film“ tým tak svojou reálnosťou predčí aj hrané filmy.

Skupinu Daft Punk mám rád, ale majú už aj lepšie albumy ako Discovery, s ktorým je spätá Interstella, napríklad excelentný Random Access Memories, a toto ich skĺbenie elektronickej disco hudby z albumu Discovery s anime sa pri dĺžke cez jednu hodinu míňa účinku. Nápad vytvoriť jeden rozsiahly videoklip je síce pútavý, ale samotný príbeh z pera Daft Punku nie je vôbec ničím zaujímavý. Jedná sa len o jednoduchú story o únose mimozemskej kapely z jednej planéty a jej pretvorenie na populárnu kapelu na planéte inej. V jadre sa to síce snaží o kritiku fungovania hudobného biznisu, ale tá nie je nijako do hĺbky rozpracovaná. Zároveň hudba po väčšinu času nekorešponduje s dianím a tak sa vytráca aj súhra obrazu a zvuku. Samotná japonská animácia nie je vôbec ničím špeciálna a Japonci zvládli oveľa krajšie „nakreslené“ a rozhodne aj námetovo silnejšie anime filmy už pred 30 rokmi (viď napríklad Grave of the Fireflies, Akira atď.). Tým pádom táto dosť strohá animácia nemá v „novom miléniu“ čím zaujať. Mať to maximálne do pol hodiny dostavil by sa zamýšľaný efekt, ale pri hodinovej dĺžke sa sledovanie tohto plytkého deja bez jediného slova stáva hlavne v druhej polovici už neskutočne ubíjajúce. Daft Punk si tým síce svojho času splnili svoj detský sen, čo im nemôžem zazlievať, ale faktom ostáva, že nie je absolútne žiaden dôvod počúvať ich hudbu práve v takejto „celovečernej“ podobe, na to Vám plne vystačí aj album. A odmietam tento „film“ adorovať len kvôli hudbe Daft Punku, pre ňu sú určené iné média.

300: Litrov krvi v jednom Sparťanovi (resp. v pokračovaní skôr Aténčanovi). A je tu prvé regulárne sklamanie v roku 2014. Prvá tristovka bola svojho času originálnou komixovou adaptáciou, ktorá kombinovala, na tú dobu stále neopotrebovaný, videoherný vizuál po vzore Sin City a prepálenú slow-motion akciu, vďaka čomu pôsobil každý záber filmu takmer ako umelecké dielo. Nie je si však potrebné nič nahovárať, v jadre išlo len o bezduchú rúbačku, ktorú práve efektná Snyderová réžia povýšila na takýto eye-candy akčňák. Pokračovanie sa viac menej snaží o to isté, akurát neznámy Noam Murro evidentne nie je Zack Snyder a tak je Rise of an Empire len otrocky prepálenou kópiou Snyderovho konceptu, ktorému však chýba údernosť a ten požadovaný efekt, ktorý by z nej urobil nadpriemerný kúsok. 30(2) tak zachádza za hranicu únosnosti a je len smiešne preštylizovaným pokusom. Preč je vycibrený vizuál a účelová drsnosť. Všetko čo sa v ďalšej tristovke deje je samoúčelné, pre efekt, ktorý sa však nedostavuje. Chýba všetko, čo robí prvý film niečím výnimočným. Bitky sa síce presúvajú na more, čo je príjemné osvieženie, ale samotná akcia toho veľa nepredvedie. Súboje na lodiach veľmi rýchlo omrzia a po prvej bitke nemajú čo viac ponúknuť, nie to ešte v ďalších 100 minútach. Akcia sa rýchlo opozerá, pribúdajúcimi minútami sa už len opakuje a aj napriek spomaľovačkám je značne chaotická. Apropo spomaľovačky, ktoré Snyder efektne využíval v momentoch, do ktorých sa skutočne hodili (aby napríklad vynikol ten ktorý útok), sype Murro bez rozmyslu. Je to vidieť už v prvom súboji v úvode filmu, ktorý je doslovne spomalený v každej tretej sekunde, často aj v záberoch kde je to úplne zbytočné, až to irituje. Táto zúfale nenápaditá akcia, ktorá nič extra nepredvedie a tvári sa „cool“ len vďaka neúčinným spomaľovačkám, je navyše čo sa týka brutality totálne prepálená. Áno, aj v prvej 300 striekala preexponovane krv na všetky strany, ale dotváralo to ten komixový vizuál. V pokračovaní však aj pri sebe menšom zamávaní mečom do ktorejkoľvek časti tela strieka z postáv akási neidentifikovateľná digitálna tmavo čierna tekutina konzistencie pudingu. A je to jeden z tých momentov, v ktorom som si hovoril, že Murro by sa chcel silou mocou priblížiť Snyderovi, ale všetky jeho „trademarky“ servíruje bez rozmyslu v dupľovanej porcii. Nefunguje to. O samotný príbeh tu síce nejde, ale pokračovanie je šikovne našrúbované na pôvodnú story. Jedná sa o takzvaný sidequel, ktorý sa odohráva zároveň pred, počas a vlastne aj po deji prvej 300vky. Lenže, jeho prekombinované podanie, kde sa zbytočne často zaoberá nepodstatnými odbočkami vytvára len pocit nekonzistentného celku a podčiarkuje jeho vyprázdnenosť – Xerxesov pôvod je ešte príjemné a užitočné osvieženie v rámci série, ale pôvod postavy Artemisia(Eva Green) len zdržujúcou nepodstatnou odbočkou. A film má takýchto odbočiek mnoho, úmyselne a okato sa naťahuje do celovečernej podoby, pretože základná dejová kostra by nevystačila snáď ani na 15 minútový film (to síce ani prvá tristovka, ale tá aspoň išla priamočiaro za svojím cieľom). Navyše tu chýba plnohodnotné vyvrcholenie a nasilu otvorený záver je len klincom po hlavičke inak bezvýznamného deja. Akonáhle dôjde na dialógy (na smolu filmu dosť často) je už vyslovene zle. Patetickým, ukričaným motivačným predslovom postáv chýba požadovaná sila a opakujú sa až nepríjemne často. Sullivana Stapletona mám síce rád zo skvelej akčnej série Strike Back, kde stvárňuje vtipného macho-vojaka, ale od charizmy Gerarda Butlera má skutočne ďaleko a tak je len ťažkopádnou, nevýraznou postav v mase ďalších bojovníkov, ktorých väčšinou stvárňujú zabudnutiahodní treťotriedny herci. Napriek proklamovaniu Xerxesovho mena v ukážkach a na plagátoch zohráva jeho postava len nepodstatnú úlohu v asi 2-3 scénach. Jedinou prínosnou ostáva fantastická Eva Green, ktorá síce občas prehráva až za mieru únosnosti, ale k danej postave to patrí a skvele tým vykreslila jej živočíšnosť. Hudba z pera Junkie XL toho veľa nepredvedie a len nešťastne variuje perkusie z repertoára Hansa Zimmera. Je vidieť, u koho sa Tom Holkenborg (aka Junkie XL) priúčal, ale tam kde Zimmer v Man of Steel vie kedy zvoľniť, Junkie XL len tlačí na pílu a neustále intenzívne udiera do bubnov. Baví to v úvode, potom sa už len opakuje, keďže celému tomuto burácaniu chýba ústredná melódia. A tak ani neviem čo chváliť, pamätných scén sa tu veľa nenájde na rozdiel od prvého filmu, kde ním bola takmer každá druhá scéna - spomeňme len na skopnutie do studne, pád bojovníkov z útesu osvietený len lúčmi Slnka atď.; pamätných hlášok už vôbec nie - podobne ako „This is Sparta!“ nenaberie kultový status ani jedna; a navyše to je približne od polovice už neskutočná nuda. Tie vyslovené „what-the-fuck“ momenty ako absolútne trápna, z prsta vycucaná, sexuálna scéna (ktorú mimochodom dokresľuje akčná hudba akoby sa v tej chvíli mlátil Predátor s Votrelcom) alebo beh koňa po horiacich lodiach (pri ktorom aj nepríjemne haprujú vizuálne efekty) už ani nestoja za slovo. Osobne ma navyše pobavila aj ignorácia, čo by len základov fyziky. Postavy hádžu kopije, šípy do vzdialenosti takmer ako Hulk a na drevených lodičkách na burácajúcom mori s mohutnými vlnami stoja ako lego panáčikovia prilepení sekundovým lepidlom o podložku, ani to s nimi nehne. Osobne mi prispôsobovanie fyziky dianiu na plátne vôbec nevadí, napríklad Fast & Furious 6, resp. celá táto séria, ju dokáže bravúrne skĺbiť s efektnou akciou, tu to však nemá požadovaný efekt a zachádza za hranicu únosnosti. Jedna hviezdička preto za skvelú Evu Green, ktorá film drží nad vodou každou scénou, v ktorej sa objaví (našťastie je to väčšinu stopáže) a druhá za ten prepálený digitálny vizuál, ktorý mi ako videohernému odchovancovi stále imponuje. Tá okáta umelosť, farebnosť, štýlovosť všetkých exteriérov je jednoducho žiaduca, aj keď CGI občas nepríjemne zahaprujú (napr. záverečná jazda na koni alebo široký záber na celú flotilu, ale napríklad všetky scény so Xerxesom sú vyslovene oku lahodiace). A že sa celý tento štýl nijako verne nedrží historických predlôh tu nemôže prekážať nikomu, veď je to podľa komixu. Ale čo viac? Keď pravdou je, že dnes čosi podobné ponúkne už aj seriálová tvorba (Spartacus), a to pre Rise of an Empire rozhodne nie je dobrá vizitka. Vo výsledku tak film neohúril svojou odlišnosťou ako svojho času prvá tristovka, pretože už ani nemohol, ale zároveň ani neskĺzol do takej miery, aby sa dal užiť ako príjemné guiltry pleasure. Ostal len pocit, že tu to celé niekto zásadne nepochopil. Ukazujem na teba Murro! Mal si radšej vziať to natáčanie A Good Day to Die Hard. Viac ako Moore by si to tam už asi ani nepokašľal a tento sidequel si mohol ešte nejaký ten rok počkať, kým si nájde čas samotný Snyder. Po natáčaní Man of Steel by to pre neho už bola len taká rýchlovka. Tak či tak sme bezdôvodne čakali 8 rokov (alebo niekto vážne chápe prečo to tak dlho trvalo?), nejaký ten rok navyše už hore dole. Tretí film tu určite máme čo nevidieť a ja sa len obávam kam to v rukách Murra povedie. Pre sériu nie je prínosom a to z toho mohla byť skutočne poradená akčná trilógia. Pokiaľ k nej neukecajú Snydera, takže ďalší film v kine už ignorujem. A to podotýkam, že tento komentár píše človek, ktorý sa k fanúšikom prvej 300vky neradí, aj napriek tomu, že to z komentára tak môže vyznieť. Považujem ju len za lepší akčný priemer (3,5*), ktorý Snyder dokázal povzniesť do efektného filmu. To Murro s Rise of an Empire nedokázal ani z polovice. CELKOVO: 2* (4/10) / PS: záverom ešte musím neštandardne zmieniť aj 3D. Osobne ho síce vôbec nevyhľadávam, ale v tomto prípade bolo k úžitku veci. Vo filme prakticky neustále lieta po plátne prach, iskry, popol (ehm, a aj tá želatínová krv), takže to celkom umocňovalo priestorový zážitok. Popravde, už dlhú dobu som nevidel film, ku ktorému by sa 3D takto hodilo, ale to k tomu digitálnemu vizuálu tak nejako patrí. Vždy lepšie ako tie silené post-konverzie z posledného obdobia.