maddy

Jeden by čakal, že od roku 2007 kedy po Blair Witch opäť oživila formu found footage nekončená séria Paranormal Activity, už tento novodobý lacný hororový trend opadne. Ale nie, máme tu rok 2014 a stále sa ročne vynorí niekoľko desiatok kúskov, ktoré sa chcú zviesť na tejto módnej vlne. The Borderlands nie je žiadnou výnimkou, ktorá by tento námet niečím ozvláštnila. Mení sa akurát tak prostredie, kde je tento krát dianie situované do rozpadnutého kostola. Od found footage už nečakám žiadne zázraky a zvyčajne odpustím aj otrepaný námet, predvídateľnosť a spoliehanie sa na tie najopotrebovanejšie hororové mechanizmy (opakované ľakačky ako náhle buchnutia do steny, spadnutie obrazu a pod.), pokiaľ je to aspoň slušná hororová zábava a od tej má Borderlands bohužiaľ ďaleko. Prostredie kostola zo začiatku síce vyvolá prísľub tajomnej atmosféry, ale faktom je, že väčšinu stopáže sa vo filme nič zaujímavé, resp. ani strašidelné nedeje. Úvod je neskutočne naťahovaný - v podstate celých prvých 40 minút je úplne zbytočných; sledovanie debát postáv nezaujímavé - navyše ich stvárňujú dosť nevýrazní herci a keď konečne príde aj na nejaké to strašenie, tak trvá nanajvýš 2-3 minúty a podobné scény sú vo filme asi len tri alebo štyri. Záver nijako negraduje a finálna scéna je skôr na zasmiatie ako by znepokojovala. Musím síce uznať, že tie strašidelné scény prekvapivo fungujú bezproblémovo a v nich režisér dokazuje, že vie diváka aj efektne poľakať, takže to pobehovanie po tmavom kostle má skutočne niečo do seba (hlavne, ak to človek pozerá sám v noci), dokonca sú scény v rámci found footage aj dostatočne prehľadné, takže divák nesleduje len rotrasené zábery kamery, v ktorých nechápe čo sa práve deje, ale čo z toho keď to hovoríme asi o 10. minútách celého filmu a zvyšok je obyčajná, ničím zaujímavá nuda. Možno som v tomto prípade s hodnotením až nadmieru kritický, ale mňa už jednoducho tie nevýrazné, opotrebované, stereotypné found footage horory vôbec nebavia. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Mali sme tu už množstvo found footage hororov s duchmi, so zombies, s mimozemšťanmi, s démonmi, s masovými vrahmi, s trolmi, s Yetim atď. a teraz prichádzajú na rad, áno opäť raz mimozemšťania a trápna hra na efekt, ktorá sa diváka snaží presvedčiť, že opäť sleduje „reálnu“ udalosť akýchsi Brown Mountain Lights (to si vážne niekto v dnešnej dobe myslí, že na to diváci skočia?!). Ako by toho už nebolo dosť. Alien Abduction má síce celkom rýchly rozbeh a tak divák nemusí pretrpieť pre found footage takmer až povinnú prvú pol hodinu, kde sa postavy len rozprávajú o ničom. Mimozemšťania nastúpia na scénu takmer hneď v úvode, resp. po nejakých 10 minútach (dianie v tunely), ale ďalej sa vo filme už vôbec nič nedeje a rodina len sedí ukrytá v dome jedného burana (klišé zobrazenie amerického redneck-a: vulgárneho, špinavého, ryšavého poľnohospodára) alebo sa prechádza po lese. Najväčším kameňom úrazu tu je však kamera (akože v rukách autistického chlapca), kde je nie absolútne nič vidieť. Je to len jeden chaotický sled nadmieru roztrasených, rozmazaných záberov do tmy alebo žiarivého bieleho svetla. Vyslovene tu nie je vidieť, čo sa vlastne na scéne deje a nebojím sa povedať, že Alien Abduction je jeden z tých NAJNEPREHĽADNEJŠÍCH found footage horor aké som videl. To už aj zábery v Slumber Party zo série V/H/S/2, kde mal kameru prichytenú na chrbte pes boli tisíc krát prehľadnejšie, čo o mnohom vypovedá. Takže pokiaľ si chcete užiť „epileptické záchvaty“, pri ktorých budete 85 minút rozoznávať, či je v zábere rozmazaný strom, balvan alebo ksicht E.T.-ho, smelo do toho. Za mňa teda nie, takto rozhodne nie! Preto je aj to hodnotenie také aké je. CELKOVO: 0,5* (1/10)

Teenegerský slasher vo forme muzikálu s prvkami komédie. Neviem ako iným, ale mne toto označenie znie ako dostatočné varovanie, ktoré mnoho napovie o kvalitách výsledného počinu. Každopádne neodsudzuj, čo si ešte nevidel a tak som sa do Stage Fright pustil ... a žiadne prekvapenie sa nekonalo. Neviem o čo konkrétne sa tu kto snažil (a asi mi to ostane navždy záhadou), ale skutočne nerozumiem, čo sa malo docieliť a pre koho mala byť táto kombinácia vlastne určená. Muzikálová časť je infantilná, s nemelodickými piesňami a ešte aj s hlúpymi textami, čo malo byť pravdepodobne zámerom, ale problém je, že celé je to až zúfalo nevtipné, navyše štylizované takmer ako High School Musical pre dvanásťročné deti. Hororová časť, ktorá by asi mala byť už určená pre tých vekovo aspoň o pár rokov starších, je zase amatérska, málo krvavá (za zmienku stojí jedine efektná úvodná vražda) a až prehnane, resp. nefunkčne parodizujúca slasher žáner. Nechápem, čo týmto spojením chcel básnik povedať. Výsledok je totiž jeden guláš, ako keď pes s mačičkou piekli tortu ... CELKOVO: 1* (2/10)

Ah. Erotica. Romance. My name is Dita, I'll be your mistress tonight. I'd like to put you in a trance ... oh, sorry, to som si zamenil s inou nymfomankou. Tá filmová nakoniec nie je taká kontroverzná ako sa snaží tváriť. Trier je síce úchylák a to priam znamenitý (a my dvaja si slušne rozumieme, takže má odo mňa niekoľko plných päťkových hodnotení), ale tento krát natočil viac menej štandardnú drámu ... akurát o zmlátenej nymf()manke. Toť celé. Pár odvážnych záberov sa síce nájde, ale nič čo by poburovalo alebo by to dnes už nevidel každý dvanásťročný vo free porno klipoch na Xtube. Paradoxne, napriek téme, tak najnormálnejší a v podstate aj najprístupnejší Trierov film zo všetkých. Trier tento krát oveľa viac dráždi divákove očakávania ako by chcel šokovať výsledným produktom. Ten je takmer až „životopisne“ vyrozprávaný príbeh o sexuálnych aférach mierne narušenej ženy, ktorá jednoducho potrebuje sex. No mater what. Rozhodne žiaden škandál, ani žiaden hardcore. Dokonca ani žiadna hlboká štúdia ženskej sexuality, nebodaj psychiky. Práve naopak. Trier sa tento krát nenápadne vysmieva všetkých pseudointelektuálom. Účelovo sa utápa v násilných alegóriách a metaforách (diskusie Charlotte Gainsbourg and Stellena Skärsgarda a ich prirovnávanie sexuálnych zážitkov k rybárčeniu) a uvedomelo sa vysmieva všetkých samozvaným filmovým filozofom, ktorý sa snažia hľadať zmysel aj tam kde nie je. A ja mu tento prístupu kvitujem (teda pokiaľ som ho správne pochopil a nemyslel to smrteľne vážne, v tom prípade ... radšej nechcem pomyslieť). Čo však ostalo pri starom je kvalitná filmárčina. Prvotriedne napísané dialógy, vypointované scény rozdelené do kapitol a precízne vedení herci. Trier je jeden z tých skutočne zručných režisérov, ktorý stále dokážu bez problémom utiahnuť film hlavne na dialógoch, k ním navyše pridáva hromadu zapamätania hodných scén, ktoré majú šancu nabrať kultový status, samostatnou kapitolou sú vynikajúci herci. Charlotte Gainsbourg je už moja dlho ročná obľúbenkyňa, aj keď v prvej časti Nymph()manky sa jej dostáva prekvapivo málo priestoru a prevažne ju strávi zbitá na posteli, výborne ju však zastúpila debutujúca Stacy Martin, ktorá napriek svojmu nižšiemu veku a neveľkým hereckým skúsenostiam dokáže plnohodnotne konkurovať, ak nie aj predčiť všetkých zúčastnených. Skĺbi sa v nej nevinnosť, jemná narušenosť, aj príjemné erotické vyžarovanie. Ostatné prevažne epizódne úlohy potešia hlavne svojou vypointovanosťou – po veľmi dlhom čase excelujúca Uma Thurman v roli vyšinutej ex-manželky alebo aj prekvapivo veľmi slušný (aj keď mnou neznášaný) Shia LaBeouf. Každopádne, ani tento krát sa nejedná o návrat prvotriedneho Larsa. Štvorhodinová verzia by bola neskutočne ubíjajúca (a je otázne, či sa jej niekedy dočkáme, resp. či vôbec existuje), avšak Nymfomanka pôsobí aj v tej prvej dvojhodinovej verzii dosť neucelene. Ako plnohodnotný samostatný film však nemôže fungovať. Chýba jej v závere potrebné katarzia a viac ako ucelený príbeh tak pôsobí ako sled jednotlivých epizód bez akéhokoľvek zmyslu. Rozdelenie na Volume I & II jednoducho nebolo najšťastnejšie a mohol to byť pokojne len jeden razantne zostrihaný film. Hlavne pri pomyslení, že z Volume II mohla byť radšej vystrihnutá celá záverečná tretina, o tom však v príslušnom komentári. Ani Volume I však nie je bez dejových zádrhelov alebo zakolísaní v tempe a taký predposledný akt s umierajúcim otcom je úplne zbytočný. Chýba mu potrebné emočné zázemie a bližší súcit s postavami, aby nevyznel do absolútne prázdna. Škoda, že druhá polovica nedala celej tejto sexuálnej odysei aj nejaký zmysel a namiesto toho vyvrcholila do nedôveryhodného kriminálneho zakončenia. O tom však v ďalšom komentári. Samotné Volume I na tento neduh ešte nedopláca. Skôr vyvolá prísľub očakávania niečo intenzívnejšieho, premyslenejšieho, prepojenejšieho. Takže ako hlása slogan filmu: „Zabudnite na lásku“ ... Toto totiž nie je umenie, toto je sex. Vo výsledku tak rozhodne kvalitatívny vzostup od priemerného fantasmagorického Antichrista (3*), kde sa Trier utopil vo vlastných alegóriách a nudnej Melanchólii (2,5*), avšak stále to nie je prvotriedny Dogville (5*), Dancer in the Dark (4,5*) alebo ani Breaking the Waves (4*). By the way, keď si striháte nehty na rukách, ktorú ruku ostriháte ako prvú? PS: Volume I & II som dal hneď za sebou, takže v podstate som sledoval jeden celý štvorhodinový sexuálny epos. / PS II: pri písaní recenzie príznačne hrá Madonna – Erotica album (1992)

Bublina spľaskla, a Volume II je tak ako 2 minúty po orgazmu, keď blažený pocit z predošle strávených minút síce pretrváva, ale ihneď na neho nemá chuť nikto. A paradoxne, sa vyvrcholenie ani nedostavilo. Podstatu som napísal v komentári k prvej Nymfomanke. Všetky pozitíva viac menej bez zmeny platia aj počas tej druhej, takže tento krát vytknem hlavne zápory, ktoré smerujem k Volume II, resp. k samotnému vyvrcholeniu. Druhá Nymph()manka sa v úvode ešte drží povahy prvého filmu, avšak s pribúdajúcimi minútami sa jej hravosť razantne vytráca a zameriava sa na sebadeštruktívnu cestu hlavnej hrdinky. Pridáva sa na erotike a do popredia sa oveľa viac dostáva kontroverzia celého filmu. Hlavne v prvej polovici to je až výslovná sado-mäsochystická sonda do života pár sexuálne zvrhlých postáv. V pamäti utkvie mnoho explicitných scén oproti prvej nymfomanke (negerské penisy, „kláda“ Shia LaBeoufa atď.) a v závere až doslovne znechucuje (odhalenie pedofila a jeho následné orálne uspokojenie). Celkový pokus o šokovanie diváka tak stúpa až riskantne vysoko. Film pôsobí ako taký kontrast medzi Volume I a II. „Dvojka“ sa už zameria na zdeptaný život dospelej nymfomanky a tak konečne vyniknú aj herecké schopnosti Charlotte Gainsbourg. S ničím z predošle vymenovaného vo svojej podstate nemám najmenší problém, keby celé dianie nebolo bez akéhokoľvek obsahu. Trierovi ako scenáristovi evidentne dochádza dych, a kým v úvode sa ešte môže spoľahnúť na kapitolu so sadistickým pánom K (výborný Jamie Bell), ktorá je tesne na hrane medzi tým čo divák ešte znesie (detailný záber na Gainbourgovej vagínu a jej úmyselné bitie) a čo už sa javí ako neprimeraný pokus šokovať, v závere už jednoznačne sklamáva. Posledná, takmer až kriminálna tretina je len nastavovanou kašou, kedy Trier pravdepodobne nevedel ako túto látku adekvátne zakončiť. Síce sám netuším ako to šlo zmysluplne uzavrieť, ale pravdou ostáva, že práve vyvrcholenie je to, na čo sa každý nymfoman teší. Tu sa prekvapivo žiadne nedostavilo. Nie je v tom žiadne prepojenie jednotlivých častí, ani motívov. Rozdelenie len na tri pomerne zdĺhavé kapitoly film nepríjemne spomaľuje a výsledkom je jeden nekonzistentný zážitok, ktorý ako celok nefunguje. Volume II tak mierne kazí dojem a očakávania, ku ktorým predohrou navnadila prvá nymfomanka. Preto je aj to hodnotenie tento krát o bod nižšie. Ale ako som písal v úvode, pozitíva som už vypísal v prvom komentári, tu sa už vyslovene zameriavam len na negatíva. Stále to je obstojný Trier, ale zvyknutý som na výborného Triera, takže v tomto prípade skôr sklamanie.

V jednoduchosti je krása a Walter Mitty sa nebojí priznať, že je len takou „rozjarenou rozprávkou“, ale za to nadmieru efektnou. Oslavuje radosť zo života a zároveň si ho užíva plnými dúškami. Optimistická jednohubka, z ktorej srší pozitívna energia a pohodová atmosféra, ale kvôli banálnej story, rovnako ako jej rozuzleniu a dosť prostoduchým myšlienkam sa k nej vracať asi nebudete. To v tomto prípade však až tak nevadí. Je pre mňa prekvapivé akým schopným režisérom je Stiller a ani raz počas dvoch hodín nespadol za hranicu pátosu, ku ktorému mohol v tomto filme hravo skĺznuť. Miestami do neho zakomponoval veľmi decentný, nesilený humor (scény s „Viete kde je Eyjafjallajokull?“ sú snáď najúsmevnejšie za tento rok) a ustriehol si aj prvotriedne vypiplaný vizuál. Má úchvatné scenérie s prekrásnymi zábermi prírody a dianie navyše hravo dotvárajú nápadité fantasy scény z Walterovej mysli, ktoré nikdy nestiahnu film do prepálenej frašky (otravná je jedine „superhrdinská“ naháňačka v uliciach zo začiatku filmu, ktorá silne evokuje časy prepálených Stillerových komédií). Je to taký vyvážený pomer strelených fantasy scén a prikrášlenej reality. Nechýba tomu pár trefných nápadov (napr. rőntgenová bitka) a celé je to dotvárané energickým soundtracom (napr. Dirty Paws od Of Monsters and Men). Navyše veľmi slušný Ben Stiller v hlavnej úlohe, ktorý dokazuje, že najlepšie vie zrežírovať sám seba a po mnohých otravných rolách v podpriemerných komédiach (česť výnimkám) mi vôbec nevadil, práve naopak sympatizoval som s ním v každej sekunde. Prekvapivou úlohou je následne tradične skvelý Sean Penn v závere. Vznikol tak jeden „good-feeling movie“, z ktorého cítiť radosť a hľadať v ňom hlbší zmysel alebo silnejšie myšlienky je úplne zbytočné. Stále je to viac menej „klasický Hollywood“, ale v tej najpríjemnejšej presladenej forme. Režijnú tvorbu Bena Stillera odteraz sledujem s veľkými očakávaniami. Nech sa vykašle na účinkovanie v tých trápnych komédiach, ktoré servíruje posledné roky a vrhne radšej na réžiu (Ben Affleck buď mu príklad, ktorý sa z priemerného herca vypracoval na prvotriedneho režiséra).

Najzúfalejšia komédia roku. Priznám sa, že prvého Anchormana som nevidel, ale nemyslím si, že by som tým bol pri dvojke o niečo ukrátený, resp. že je v žánri komédia nutné poznať celé sériu, aby človek pochopil, ehm, dej. Po Legend Continues mi je navyše jasné, že sa k prvému filmu ani tak skoro nestanem. V USA patrí síce prvý Anchorman medzi novodobý komediálny kult, z ktorého sa neraz cituje a na ktorého sa pop-kultúrne odkazuje, a preto som aj do sequelu išiel s vysokým očakávaniami. Vytriezvenie však prišlo hneď v úvodných minútach, vtip ma úplne míňal a mnoho kvázi humorných situácii som úprimne vôbec nechápal (ako príklad môže slúžiť hneď úvodná hádka „zpravaře“ s manželkou a následná rozprava so synom). Trápnosť tu naberá monstróznych rozmerov a zachádza za hranice akéhokoľvek vkusu. Väčšina, až sa to bojím tak nazvať, „vtipov“ spočíva v chovaní hercov, ktorí po sebe buď nepríčetne vrieskajú, robia debilné grimasy a/alebo pazvuky, prípadne otrasne spievajú. Kým sa stará parta dala v prvej hodine dokopy, tak už som bol tak otrávený, že ma film absolútne nezaujímal. Nezasmial som sa pri ňom ani jediný krát, a to sa vážne nepovažujem za nejakého puritána. Ale to bude asi tým, že humor Willa Ferrella som nikdy nemal rád. To už vážne radšej Bena Stillera. A to som prosím pekne pozeral „Super sized R rated version“, kde mali byť údajne všetky vtipy bez cenzúry. Neviem si ani predstaviť ako vylúhovaná musí byť štandardná verzia, ktorá šla do kín. Toto je totiž skôr ako komédia len prehliadka známych tvári v cameo rolách. Nikdy viac.

Ale jo! Tento krát rád prižmúrim jedno oko. Sprvu som chcel „Den-u“ napáliť nekompromisné dve hviezdičky, ale ono to napodiv až také zlé nebolo. Rozhodne jedna z tých lepších „direct-to-video“, resp. skôr „direct-to-web“ noviniek za posledné obdobie. Celý found footageje síce už nadmieru opotrebovaný a podobné snímky začínajú pôsobiť čoraz lacnejšie, avšak Den sa aspoň z časti snaží tento subžáner nápadito osvieť cez zábery skrz video chat, komunikáciu cez skype, e-maily a pod. Jednoduchý námet o študentke, ktorá chce vypracovať štúdiu o webových chatoch dokáže bez problémov utiahnuť celú stopáž a aj keď má film dosť pomalý rozjazd a v prvej polovici sa tam mnoho nedeje, tak to prekvapivo nie je až taká strašná otrava. Hlavná hrdinka si postupne získava sympatie a následne film ponúkne niekoľko skutočne infarktových ľakačiek a slušne napätých momentoch. V záverečnom akte sa navyše uberá nie až tak očakávaným smerom – síce sa nekoná nijaké zvlášť prekvapenie (a pri zamyslení nad celým dejom sa dostáva na svetlo aj hromada nelogickostí), ale rozhodne som čakal oveľa viac „obyčajnejšie“ zakončenie. V závere sa tak rozbehne slušná brutalita a celkovo po skončení zostane pocit slušnej odvedenej prácičky. Vo výsledku tak neškodná nízkorozpočtová thrillerová/hororová jednohubka s jednoduchým námetom, ale účinným spracovaním. Dopomáha aj veľmi striedma stopáž, ktorá sa nesnaží film naťahovať dlhšie ako je potrebné. CELKOVO: 2,5*

Nie som síce hráč DOTA, resp. ani žiadnej MMORPG hry (dokonca ani takého obyčajného Farmville), ale za PC/Playstation hráča sa rozhodne už dlhé roky považujem (avšak nie týchto nekonečných onlineoviek). S joystickom a klávesnicou v ruke som v 90. rokoch vyrástol a vôbec sa nebojím priznať, že ma to drží do dnes. Preto sa mi ako hráčovi páči v dokumente prezentovaná myšlienka, že by hranie hier malo byť považované za šport ako je tomu napríklad v Číne, kde majú profesionálni hráči aj svoju hŕstku (teda v Číne skôr poriadnu hrsť) fanúšikov. Avšak samotný dokument Free to Play skôr ako k tomu skĺza do vykalkulovanie reklamy na spoločnosť Valve a je akousi zidealizovanou obhajobou takého až závislého hrania. Tu zachytené príbehy/osudy jednotlivých hráčov sú totiž na hrane s normálnosťou a všetci prezentovaní účastníci tohto miliónového turnaja mi úprimne prišli zrelí skôr na návštevu psychiatra (a to myslím so všetkou vážnosťou) ako hodní akéhokoľvek obdivovania. Mohla to byť fajn promo reklama na e-sporting, takto to je skôr prezentácia hráčov, ktorí sú skôr mierne narušení jedinci s neusporiadanými životmi ako skutoční profesionáli. Škoda, pre DOTA hráčov bode tento pohľad z druhej strany určite zaujímavý, ale tak nejako netuším kto iný by ho mohol oceniť. V tomto prípade ťažko hodnotiť. Nie som z toho ani nadšený, ale ani ma to vyslovene neotravovalo kvôli triezvej stopáži.

Pretvárať klasické rozprávky (Snow White, Maleficent atď.) do veľkolepých fantasy ság je dnes moderné, preto bolo len otázkou času kedy dôjde rad aj na tú najklasickejšiu „rozprávkovú“ knižku všetkých čias. Biblia napodiv ponúka mnoho pútavých námetov pre súčasný Hollywood a Noemova archa je jedným z najvďačnejších/najznámejších (pokiaľ nepočítam Adama a Evu v rajskej záhrade, ale vo filme dôjde aj na to). Noe je tak veľmi ambicióznym projektom, kde sa však stretáva záujem štúdia natočiť ďalší veľkolepý blockbuster s umeleckou víziou artového režiséra o komornú story. Výsledkom je mierne nevyrovnaný film, ale po poriadku. Noe nie je vyslovene náboženským filmom, z Biblii čerpá len základný príbeh, ktorého sa síce musí striktne držať, ale inak sa mu akákoľvek náboženská agitka prekvapivo vyhla. V prvej polovici celkom efektne kombinuje fantasy s katastrofickým, post-apokalyptickým filmom a počas veľkolepej bitky kamenných obrov/padlých anjelov silne pripomenie aj najlepšie časy z Lord of the Rings: Two Towers, len z trocha haprujúcim vizuálom, kde do očí často udrie pomerne umelá triková stránka (prvotriedne spracovaná je asi len potopa). Prechod k veľkolepému fantasy zvládol Aronofsky podať na jednotku, vyhol sa akejkoľvek trápnosti, nedôveryhodnosti zobrazovaných momentov a celkovú mytológiu sa mu podarilo veľmi slušne zapracovať do pútavého fantasy sveta. Spomínaná bitka v cca 90. minúte a následne pútavo spracovaná potopa, kde aj napriek tomu, že divák vie ako to celé dopadne (samozrejme sa nalodí len Noe s rodinou a zvieratami, i keď ....) badať na maximum fungujúce napätie, sú však dve zásadné udalosti, ktoré zároveň predstavujú akýsi medzník, kde sa film láme zo žánru LotR-ovského fantasy do akéhosi psycho-thrilleru. A tu je hlavný kameň úrazu, nakoľko dané spojenie plnohodnotne nefunguje. Komorná poloha v záverečných 40 minútach by filmu sadla, keby sa až príliš neutápala v predvídateľných melodramatických momentoch, ktoré nakoniec aj tak vygradujú do štandardného, ničím neprekvapivého záveru (kde si síce pozornejší divák domyslí, že celé ľudstvo muselo podľa biblických textov vzniknúť v podstate z incestu, ale táto myšlienka napadne len nás úchylnejších). V úplnom závere tu v podstate čaká nekonfliktné rozriešenie na pomedzí všetkých klišé. Chýbajú tomu emotívne momenty (v podstate tu je len jeden krátky počas scény zatopenia ako ľudia kričia na skale, zmietie ich vlna, ale vyvolený Noe im nepomohol, lebo to je „božia vôľa“), viac rozpracované myšlienky, silnejšia dávka kontroverzie, ktorá sa priam ponúka. Chápem, že nikto zo zúčastnených si nechcel rozoštvať veriacich, ktorí by zase raz ďalší film bojkotovali, ale v tom prípade nerozumiem tej druhej komornej polovici po potope na arche, kde sa z Noeho stáva v podstate vyšinutý záporák. Fungovať to funguje, samostatne sú obe roviny v poriadku, len spoločne tá fantasy verzia a melodramatický psychologický thriller nevykazujú žiadnu spojitosť, respektíve minimálne sa Aronofskému nepodarilo dostatočne zdôvodniť a vykresliť daný prerod žánrov. Niečo podobné ide totiž len veľmi ťažko spojiť dohromady. Film tak paradoxne ako celok dosť hapruje, ale v jednotlivostiach je až prekvapivo súdržný. Má celú radu silných momentov, nebojí sa text zo Starého Zákona vyťažiť na maximum, pridať dostatok vlastných pútavých nápadov, ktoré nepôsobia vôbec vykonštruovane (kamenní obri), dokonca ani na sekundu z celých skutočne rozmerných 138 minút nenudí a celú túto zmes žánrov je pútavé sledovať, nakoľko miestami svojím vývojom prekvapuje. Avšak vo výsledku netvorí až tak súdržný celok ak bolo pôvodne zamýšľané. Nejde totiž ani o vyslovený jednoduchý „letný“ blockbuster - na ten má niekoľko silných myšlienok a silný biblický príbeh v jeho základoch, ale ani o nijako hlboký film - na ten sú tie myšlienky rozpracované len veľmi plytko a a až príliš doslovne. Napodiv film nepôsobí vôbec ani trápne, napriek netradičnému zmiešaniu Biblie s Pánom Prsteňov, už vôbec nie hlúpo alebo nezmyselne. Príliš nemoralizuje a aj celá tá náboženská, environmentálna a vegetariánska agitka (áno, všetko z toho tam je aj napriek tomu ako odstrašujúco to takto dohromady napísané vyznie) je nanajvýš znesiteľná. Len skrátka žiadnu z týchto atribút nespracováva do takej hĺbky, aby bol niečím viac. Všetko podáva zjednodušene, nekonfliktne – vegánske posolstvo je tesne na hrane banálnosti. Vznikla tak pomerne rutinná práca, kde si je Aronofsky napriek jeho predošlým psychologickým filmom (Black Swan, Requiem for Dream) istejší skôr v tej „akčnej“-fantasy prvej polovici. V tej záverečnej, kde sa k slovu dostáva to prečo sa celého projektu ujal, sa mu nedarí dostatočne zdôvodniť zmysel takto vystaveného príbehu. Plne uznávam, že spracovať biblický príbeh nie je vôbec ľahký oriešok a má to mnoho mantinelov, Darren Aronofsky sa s tým vysporiadal dobre, bez problémov zaujal aj zarytého ateistu akým som ja, takže za to má rozhodne veľké plus, ale celkovo to je veľmi rozporuplný zážitok a z mojej strany preto rozporuplné hodnotenie, kde by som občas tú “štvorku“ aj rád udelil, inokedy pri ďalšom uvažovaní nad filmom mi tá “trojka“ príde tak akurát a ani omylom viac. CELKOVO: 3,5* (7/10) = na to, že to je Aronofsky skôr sklamanie, na to že to je biblický blockbuster čo je pre mňa ako ateistu dostatočne zastrašujúce označenie však viac menej príjemné prekvapenie, ktoré úspešne naštve ako veriacich tak aj neveriacich. Veriacich za to, že z Noeho robí v druhej polovici vyšinutého psychopata a až tak verne sa nedrží biblickej predlohy; neveriacich zase preto, že sa až príliš drží tej biblickej predlohy a bojí sa odvážnejších, kontroverznejších zmien. Všetky len naznačí, ale hlbšie nerozpracuje. Russell Crowe sa snaží, rola mu priam dokonale sedí a tiahne na pleciach celý film, Emma Watson hlavne v závere dokazuje, že časy Hermiony sú dávno preč a je z nej skutočná herečka, poteší aj štandardne dobrá Jennifer Connely, jediný kto ma tu iritoval bol „Percy Jackson“, ale k tomu hercovi mám všeobecnú apatiu v každom filme, takže to neberiem ako zápor, len ako moje čisto osobné nesympatie, no vo výsledku mi po rozume chodí len jedno obyčajné, hovorové označenie: fajn film, len v tomto prípade je to „fajn“ málo a potenciál tu bol väčší, jeho nevyužitie je na ňom navyše badať dosť výrazne. PS: je možné, že v tomto prípade bude moje hodnotenie oscilovať zo 4* na 3* každý pol rok, resp. s každým ďalším pozretím.