maddy

Čakal som pomerne rutinný thriller a dostal som vskutku originálnu fabulu. Scenár drží diváka v blaženej nevedomosti po vzore Saw od prvých minút. O postavách nevieme nič a postupne sa dozvedáme len informácie, ktoré kladú čoraz viac otázok: Prečo sa hlavná postava prebudila v hromadnom hrobe? Odkiaľ sú tie mŕtvoly? Prečo si nikto nič nepamätá? Prečo má modriny po injekciách? Kto je tá nemá záhadná aziatka? Prečo sú uväznení v lese? Kto sú tie divne zmutované postavy? atď. V úvode to funguje náramne, odhaľovanie odpovedí vytvára napätie a drží aj slušné tempo. Samotný záver je potom prekvapivou variáciou takmer na nedávny World War Z a skutočne nečakanou pointou. Bohužiaľ, problém je dianie medzí tým. Gonzalo Lopez-Gallego opäť dokázal, ako aj v prípade Apollo 18, doslovne zabiť pútavý scenáristický námet (v rámci hororu) svojou mdlou réžiou. Výsledkom je tak film, ktorý v úvode síce vyvolá až neprimerané očakávania, aby s pribúdajúcimi minútami mohol nádejný príbeh skĺznuť do nechceného chaosu, až absolútneho divákovho nezáujmu. A nezvládnuté vyrozprávanie sa pri podobnom námete odhalí ako prvé na ubúdajúcej atmosfére, čo zamrzí o to viac, že tento film si nie je problém predstaviť oveľa dynamickejší. Čo potom zo šokujúceho záveru, keď predošlé minúty ho nedokážu vôbec predať! Medzi atmosférickým úvodom a zakončením tak film väčšinou tiahnu len herci - Sharlto Copley je po Elysium a District 9 zárukou drňáckej charizmy, potešia aj celkom slušní televízni herci ako Joseph Morgan (The Vampire Diaries) alebo Thomas Kretschmann (Dracula), a mňa osobne aj rockerka Josie Ho (ale to bude mojou záľubou v Hong Kongu). CELKOVO tie 3* bez problémov udelím. Nie je to taká katastrofa ako iné hororové/thrillerové DVD/BluRay prírastky z posledného obdobia, ide o slušnú jednohubku v určitých momentoch s fungujúcim napätím a atmosférou, ale je až trestuhodné ako svojou nezáživnou réžiou dokázal Gallego zabiť už dva sľubné námety po sebe.

Prvého Percyho som nevidel, ale zaujímavo nastrihané ukážky ma presvedčili o tom dať „Moři nestvůr“ šancu. Popravde, do prvého filmu sa po tejto skúsenosti už rozhodne nepustím. Na Percy Jacksonovi je totiž možné nájsť pozitíva len veľmi ťažko. (pod)Priemerný režisér Thor Freudenthal natočil jednu infantilnú, nesúrodú vykrádačku Harry Pottera, ktorej by svedčal akurát doobedňajší vysielací čas počas pracovného týždňa na nejakej druhoradej televíznej stanici, a nie veľké plátno. Celá mytológia, ktorú sa film snaží vytvoriť je úplne chabá a nepodstatná. O samotných bohoch sa tu síce hovorí v každej druhej vete, ale nie sú nijako znázornení, čiže by sa nič nestalo, ak sa v scenári vôbec nevyskytovali, a tým pádom pre príbeh pôsobia úplne nepodstatne. Navyše samotné ľudské postavy sú nezaujímavé, dohromady tárajú o ničom, chovajú sa detinsky a vo výsledku Vám bude od prvej sekundy ukradnuté, čo sa s nimi stane a kam dej smeruje. Celé to je navyše až príliš okatá vykrádačka Potteroviek, resp. snaha zviesť sa na ich úspechu – pri scéne s taxíkom to priam až bije do očí! (a to vôbec nie som fanúšikom Pottera, takže udelené hodnotenie nie je výsledkom pocitu krivdy). Namiesto toho sa film sústredí na predvedenie čo najväčšieho množstva chabej akcie, ktorá má základ v hromade digitálnych efektov. To by možno nebolo na škodu, ak by film dokázal ponúknuť pútavý vysokorozpočtový vizuál. S 90 miliónmi amerických doláčov však dnes už blockbuster nenatočíš a druhý Percy Jackson aj tak vyzerá. Triky sú na úrovni ledva konca deväťdesiatich rokov, bájne stvorenia do obrazu vôbec nesedia, nepôsobia ani jedným pixelom prirodzene a navyše sa s takouto mizériou pokúšajú každú chvíľu o 3D efekt hádzaním predmetov priamo do plátna, čo len podčiarkuje hlúposť celého filmu. Tým pádom trpí aj spád filmu, pretože napriek tomu, že film servíruje akčnejšie scény každú chvíľu, tak budete si priať, aby čím skôr skončili. Aby som len nekritizoval, tak akcia, aj napriek tomu, že je úplne zúfala, sterilná, rutinná a miestami až trápna, je natočená aspoň maximálne prehľadne. Mladiství herci nie sú úplne na zahodenie a občas budia aj sympatie, len hrajú absolútne nezaujímavé postavy. Vydaril sa asi aj tak jeden vtip – o zrušenom seriály. Stále to je však zúfalo málo, na viac ako tú jednu hviezdu to rozhodne nebude.

Napriek nadšeným ohlasom a rečiach o nástupcovi kultového Se7en, si Villeneuve natočil skôr svoj vlastný Zodiac, prípadne The Girl With The Dragon Tattoo, ako ďalší míľnik žánru a kultový snímok. Napriek tomu sa stále jedná o jednu z tých najlepších krimi, ktorú je možnosť tento rok vidieť, akurát tie očakávania je potrebné znížiť do rozumných výšok. Villeneuve režíruje už tradične dosť odťažito, čo však v tomto prípade plne korešponduje s temnou atmosférou a pochmúrnym vizuálom, ktoré sú najsilnejšou stránkou filmu. Svoje sily spojil s prvotriednym kameramanom Rogerom Deakinsom, ktorý dokázal priam dokonale zachytiť špinu jedného amerického predmestia. Pohráva sa s dlhými statickými zábermi, pomalým približovaním objektov, dokonalou hrou svetla a tieňom (Alexovo oko v mučiarni), so sivými farbami, ktoré nečakane naruší pestrou paletou farieb (záverečná cesta do nemocnice), aby diváka zmiatol a navodil mu rovnaké psychologické rozpoloženie ako postavám, a funguje to znamenite (Oscara za kameru mu priam prajem!). Táto ponurá „hra“ s divákom plná stiesnenej, nepríjemnej atmosféry funguje priam na výbornú a výsledkom je nekompromisný thriller, ktorý v divákovi budí pocit zúfalstva a pri viacerých scénach zrýchli tep. Dopomáha aj minimalistický hudobný podklad (aj keď za mňa mohol v určitých scénach o niečo viac pritlačiť). Výsledkom je komorná detektívka s pomalým, ale intenzívnym tempom, ktorá sa zaderie pod kožu a aj tie nadmerné dve a pol hodiny pri nej utečú ako voda. Avšak scenár od Aarona Guzikowskeho (scenárista len ľahko nadpriemerného Kontrabandu z minulého roku) nejde úplne ruka v ruke s pútavým vizuálom a pochmúrnou atmosférou. Pohráva sa síce s dvomi líniami – psychologickou (postavy rodičov unesených detí) a štandardnou kriminálnou, žiadna z nich však vo výsledku nejde príliš do hĺbky. Zatiaľ čo v psychologickej rovine ostáva viacero pochodov riešených pomerne skratovito po pár záberoch (prerod otca do mučiteľa), tá kriminálna je zase pomerne strohá. Príbeh sa totiž prekvapivo neuberá odhaľovaním dôkazov, ale spolieha sa prevažne na náhody, úplne zbytočné odbočky (labyrint na papieri) a sústredí sa skôr na obyčajné naháňanie jednej „záhadnej“ postavy a vo výsledku tak hlavu veľmi nezamotá. Svoje kvality síce má, ale odhalenie „kto, prečo, ako“ nie je príliš prekvapivé, aj vďaka tomu, že dianie rozohráva medzi minimom postáv, a tak nebude pre skúsenejších divákov problém vopred odhadnúť jeho vyústenie. Našťastie sa aj v pár slabších momentoch môže opierať o prvotriedne herecké výkony. Hugh Jackman je konečne po tých rokoch v úlohe Wolverina v roli, kde môže okrem svojich sympatií dokázať aj herecké kvality a zúfalý rodič, ktorý koná razantne je v jeho podaní nanajvýš uveriteľná postava a emócie prenáša aj smerom k divákovi (v podstate všetky rozhovory s detektívom). Jake Gyllenhaal sa už roky profiluje ako všestranný herec a aj jeho detektív Loki (zábavná voľba mena pri pomyslené na Marvel) je tento krát správne záhadná postava s prapodivnými tikmi v oku, o ktorej sa síce divák nedozvie mnoho, ale práve istou aurou neurčitosti ohľadom jeho minulosti budí záujem a strháva na sebe pozornosť. Je naozaj tým oddaným detektívom akým sa snaží prezentovať alebo si len rutinne vykonáva svoju prácu nakoľko vyšetrovanie nikam neposúva? Koná otec-Hugh Jackman správne ak sa rozhodne situáciu zúfalo riešiť sám, nakoľko polícia v prípade nijako nepomáha? Viacero otázok z ich chovania vyplýva na povrch. Opomenúť však nemožno ani Paula Dano v úlohe zaostalého Alexa, ktorý takmer stiera rozdiel medzi hereckým výkonom a skutočným mentálnym zaostaním svojej postavy. Trocha na škodu tak je, že aj keď vedľajšie postavy zastupujú ďalší skvelí herci ako Maria Bello, Melissa Leo alebo Terence Howard, ich role vo filme sú po chvíli zatlačené do úzadia a v podstate pre dej absolútne nepodstatné, čo zamrzí, pretože napríklad motív zlomenej matky by si zaslúžil oveľa viac zdramatizovať. Samotný záver a posledná scéna si zaslúži pochvalu vďaka tomu, že nabáda k vlastnej interpretácii. Hlavnú vyšetrovaciu líniu síce kompletne uzatvára, ale tie vedľajšie (otec a jeho následný osud) necháva príjemne otvorené bez toho aby divák nemal pocit zadosťučinenia. Vo výsledku tak pochmúrna, pomalá, staromilá detektívka, avšak v niektorých momentoch s mierne nevyváženým scenárom, ktorý nezachádza do špiku kosti ani v psychologickej, ani v tej kriminálne rovine, no vďaka vynikajúcemu režisérovi si ani na tento nedostatok nespomeniete nakoľko budete zavalení poriadnou dávkou neúprosnej atmosféry, vynikajúcim temným vizuálom, prvotriednymi hereckými výkonmi a objemnou stopážou, ktorá vôbec nie je na škodu. CELKOVO: 4*

Bol to doslovná skúška ohňom a s návštevou kina som bol veľmi opatrný, počkal som si až na recenzie a tunajšie hodnotenia (tá CSFD je občas aj k prospechu veci) a oplatilo sa. Catching Fire je totiž jedno z najpríjemnejších tohtoročných prekvapení. Prvému filmu som mal problém udeliť aj tie veľmi slabé 3*, ale pokračovanie je svetlou výnimkou, že aj sequel môže mať vzostupnú kvalitu. Kvalitatívne zlepšenie nastalo totiž doslovne v každom a jednom smere a film sa transformoval z „teenagerskej zábavky“ (nástupca odpadového Twilight je odteraz doslovná urážka) do skutočne dospelého filmu. Zásluhu na tom má rozhodne Francis Lawrence (I Am Legend, Constantine), ktorý prvú hodinu a pol servíruje depresívnu atmosféru s ubitými postavami a nelichotivé dystopické zobrazenie budúcnosti (samozrejme v rámci možnosti PG-13 filmov). Nechýba ani sociálna a mediálna kritika. V prvej časti kritizovaný ľúbostný trojuholník sa tu nesústreďuje na viac ako je potrebné (skutočne Liam Hemsworth má asi len tri scény) a v podstate o neho vôbec nejde, namiesto toho sa riešia rôzne politické machinácie v pozadí. Každá postava a jej konanie je divákovi dostatočne vykreslené – ten koho máte neznášať rovnakou silou ako hrdinka toho aj budete (President Snow – Denis Sutherland ). Vedľajšie postavy nie sú len zbytočne do počtu (Finnick Odair - Sam Claflin, Cinna - Lenny Kravitz), ale majú v príbehu svoj zmysel. Vďaka vynikajúcemu vykresleniu sveta a napísaným postavám, s ktorými sa divák zžije dokáže film konečne na scénu priniesť aj maximálne fungujúce emócie (cesta výťahom do arény). Samozrejme, všetkému dopomáhajú prvotriedny herci – oscarová Jennifer Lawrence je pre sériu tá najlepšia voľba, ale zlepšenie nastalo u všetkých zúčastnených (kritizovaný Peeta – Josh Hutcherson už vôbec nepôsobí tak prkene!) a noví účastníci (Philip Seymour Hoffman) si pre seba kradnú doslovne každú minútu. Ani extravagantné kostýmy už nie sú tak pestrofarebné a prehnane štylizované (dostáva sa pocitu, že ku hlavnému mestu Kapitol patria), a podstatne navŕšený rozpočet ponúka kvalitný sci-fi vizuál (rozsiahle futuristické mesto, vznášadlá a pod.). Áno, prvú hodinu a pol hrá prvé husle pochmúrna atmosféra a inteligentný scenár zameraný na konverzácie postáv a prekvapivo to funguje. Najslabšia je však (opäť) časť v aréne v záverečnej hodinke. Nejedná sa vyslovene o takú nudnú mizériu ako v prvej časti (kde Katniss väčšinu sedela na ihličnatom strome), aréna v podobe džungle je o mnoho pútavejšia a zmieril som sa aj s tým, že Hunger Games nikdy nebudú žiadne krvavé „Rko“, ale stále to nemá ten požadovaný drive, tú požadovanú silu, ktorá by mala z plátna sršať pri vzájomnom vraždení postáv. Takmer všetky úmrtia sa odohrajú úplne mimo kamier po prvých 5 minútach, čo sa divákovi oznámi len na obrazovke/stene arény a zvyšok je skôr „dobrodružný film“ ako „aréna smrti“. Ale dobrodružstvo správne napínavé a svižné. Už tú nelietajú digitálne včely a nepôsobí to tak okato ako oklieštený „Battle Royale“, ale miesto toho sa uteká pred smrtiacou-jedovatou hmlou, vodnými živlami, krvilačnými opicami (s jednou efektnou ľakačkou), variuje sa aréna v podobe meniaceho sa prostredia, čo každú minútu púta divákovu pozornosť. Nejde sa tak striktne podľa predvídateľnej šablóny ako v prvom filme a finálne zvraty dokážu skutočne prekvapiť. Samotný záver je síce vyriešený priveľmi narýchlo a trpí takzvaným „Matrix Reloaded efektom“, kde sa dianie namiesto rozuzlenia ešte viac zamotá a ... divák musí čakať ďalší rok, resp. dva, keďže záverečná kniha bola už tradične (ďalší „Harry Potter syndróm“) rozdelená do dvoch filmov. Aj napriek tomu, že pokračovania mám vo všeobecnosti rád, tak tu chýbal už len nápis „To Be Continued“ a aspoň akési provizórne uzatvorenie aspoň jednej z dejových línii nastať mohlo (ale keď už nič iné aspoň vybičoval očakávania na Mockingjay do nepredstaviteľných výšok!). Vo výsledku tak spojovací mostík k (snáď) veľkolepému finále a nečakane veľmi inteligentný, už zďaleka nie teenagerský, blockbuster. Väčší, drahší, pútavejší a po každej stránke prepracovanejší než priemerný prvý film. A tých 150 minút mi nikdy tak rýchlo neutieklo. Záverom tak CELKOVO: 4* (8/10) - Skvelo vykreslený svet, nelichotivá atmosféra, zdeptané postavy, príbehová hĺbka, fungujúce emócie, svižné tempo, trocha štandardná, ale za to správne dobrodružná akcia v aréne a prirýchly záver. Pokiaľ to takto bude pokračovať nebudem sa báť dať o rok tretiemu dielu aj plný počet, režisér našťastie ostáva prítomný po celú sériu. Hrdo vyhlasujem, že sa začínam radiť k zástupu fanúšikom (čo by som ešte pred rokom ani len v stave najväčšej extázy nepovedal) a idem si okamžite zohnať knižnú trilógiu!

„Total Recall (2012 remake) meets Blade Runner meets I, Robot meets Minority Report in Bromance story." Nový seriál z produkcie J.J. Abramsa (Person of Interest, Alcatraz, Revolution ...) vyzerá byť jeden z tých najzaujímavejších, ktoré v poslednom čase vyprodukoval a rovnako aj tým najzaujímavejším v pomerne chudobnej jesennej sezóne 2013/2014. Epizódne seriály síce nemám v obľube, ale Almost Human má vďaka žánru sci-fi o niečo zaujímavejšie prípady ako štandardné kriminálky, ktorých je už nespočetné množstvo. Scenárista J.H. Wyman by navyše mohol byť zárukou, že dej bude neskôr zasadený do hlbšej mytológie ako v prípade jeho predošlej práce na Fringe. Úprimne dúfam, že sa nemýlim a seriál neskĺzne do podobnej nudy ako dlho očakávaný Agents of S.H.I.E.L.D., ktorí každou epizódou prinášajú len o to väčšie sklamanie. Oproti „televíznemu“ SHIELDu má Almost Human konečne aj ten pravý filmový look, kde sa CGI efektmi vôbec nešetrí a svet budúcnosti, kde každému policajtovi dopomáha android, je na každom rohu zastúpený futuristickými technológiami (reklamy v tuneloch, lietajúce autá, holografické pásky, sexboti atď.). Nešetrí sa ani s akčnými sekvenciami a medzi ústredným duom funguje vynikajúca chémia. Postavy sú zatiaľ štandardne vyprofilované a uvidíme ako sa vzťahy budú vyvíjať do budúcna, no potenciál na niečo viac ako štandardnú buddy-kriminálku tu rozhodne je. „Hollywoodsky“ Karl Urban bol do role drsňáka trefná voľba a hrá ho ako „Dredda bez helmy“, jeho oponent Michael Ealy je zase neopozeraná televízna tvár. Akurát ostatné postavy dosť v úzadí a v podstate o nich nevie divák vôbec nič. Pokiaľ však tvorcovia neskĺznu do rutiny, mohli by z toho vyšperkovať sci-fi, ktoré konečne nepôsobí lacno a ktoré na obrazovkách už dlho chýbalo. S tým príbehom sa totiž do budúcna dá pracovať! (teda minimálne dve série potom to bude chcieť oživiť) a preto sa nateraz priklánať k tým vyšším hviezdičkám. Season 1 = 3* (6/10) (just watching ... a komentár upravím samozrejme v závislosti od (ne)kvality pribúdajúcich epizód. Teda keď nám to rušením-seriálov-preslávený-FOX nezatrhne skôr ako sa nazdáme i edit: tak nakoniec to ničím pútavé nebolo, kfajn vizuál a občas slušné vtípky, ale každá ďalšia epizóda ponúkla len úplne štandardnú krimi zápletku a na nejaké prepojený príbeh, ktorý by sa tiahol celou sériou seriál rezignoval.)

Prvý RED bola sympatická zábavná akčná jednohubka s fantastickým námetom dôchodcov-agentov. Klasická „blbosť“ (v tom najlepšom zmysle slova), ktorá síce nezbúra rebríčky najlepších filmov v danom roku, ale svoj účel splní a spomínať na ňu budete len v dobrom. Jednoducho typický príklad filmu, ktorý absolútne nepotrebuje sequel. A predsa! Zmena Roberta Schwentke za seriálového režiséra Deana Parisota však nebola najšťastnejšia, takže tam kde Schwentke dokázal naservírovať odľahčenú zábavku, tam Parisot servíruje len obyčajnú rutinu. Film ma problém už od začiatku diváka akokoľvek vtiahnuť do deja. Za prvú polhodinu sa v ňom zbytočne vystrieda snáď desať rôznych lokácií (Londýn, Moskva, Paríž ...), čo sa síce dialo už v prvom RED, ale ten mal aspoň prehľadný dej. Pokračovanie však rozvíja nadmieru prekombinovanú špionážnu story s množstvom ešte zbytočnejších vedľajších postáv (taký Byeong-heon Lee je môj obľúbenec takže potešil, ale inak je jeho rola vo filme úplne nepodstatná, rovnako ako Catherine Zeta-Jones). Navyše sa to celú prvú polovicu tiahne a doslovne nudí (úprimne baviť som sa začal až v záverečných 30. minútach). Nepomáha tomu ani scenár, ktorý z postáv robí buď otrepané infantilné typy (ešte stále príjemná Mary Louise Parker) alebo znudených seniorov bez jedinej zapamätania hodnej hlášky (nestarnúci Bruce Willis). Je síce vidieť, že herecké osadenstvo sa výborné baví (John Malkovich) a role si úživa (Helen Miller), ale vo výsledku ostáva pre diváka najzaujímavejšou akurát postava skvelého Anthonyho Hopkinsa, z ktorého tá odviazanosť priam srší z plátna (škoda, že sa objaví takmer až po hodine). Film s potrhlým námetom podľa komixu o dôchodcov si rôzne chybičky dovoliť môže, pokiaľ správne pobaví. RED 2 sa však spolieha len na auru prvého filmu a skutočne baviť začne až v samotnom závere. Režisérsku rutinu, scenáristickú nudu, chaotický dej, uťahané tempo a absenciu väčšej dávky humoru totiž pár slušných akčných scén (Byeong-heon Lee s mrazákom a automobilová naháňačka) a fajn obsadenie nespasí. RED 2 síce v žiadnom prípade neurazí, má príjemný nadhľad, ale je to snáď ten najtypickejší príklad toho najzbytočnejšieho pokračovania, o ktoré nikto nestál. Keď som prvému RED dal slušné tri hviezdičky, tak pri dvojke jednoducho musím zaokrúhliť nadol. CELKOVO: 2,5*

Po všetkých tých Hostiteľoch a Nádherných Bytostiach, tu máme ďalší chabý pokus o rozpútanie Twilight-like mánie. A na rovinu, ani s Nástrojmi smrteľníkov to nevyšlo. Jedného nástupcu v podobe prekvapivo veľmi znesiteľných Hunger Games tu už máme a ďalší nie je vôbec potrebný. Existujú síce horšie knižné adaptácie, ale Nástroje sú aj napriek tomu len zbytočne preplácané, bez zmyslu a hlavne sa pokúšajú žaner fantasy vystavať na neexistujúcej, resp. nerozvinutej mytológii. Základná myšlienka tajného sveta upírov, vlkolakov a všemožných iných monštier, v ktorej sa rozvíja ďalší infantilný ľúbostný trojuholník, nie je nijako zvlášť komplikovaná. Zo začiatku film v podstate pútavo predostrie fungovanie fiktívneho sveta, ale problém nastáva v momente, keď ho s pribudajúcimi minútami absolútne nijako ďalej nerozvíja. Divákovi jednoducho len stroho predkladá jeden magický výjav za druhým (napr. neviditeľné budovy, magické portály, tajné spolky, špeciálne zbrane, záhadné predmety atď.). bez toho aby vysvetlil ich podstatu alebo hlbší zmysel v príbehu. Namiesto toho sa príbeh snaží vyplniť nezmyselnými, pre dej nepodstatnými odbočkami ako napríklad boj s tlupou upírov, len aby dej pôsobil akčnejšie. Tomu všetkému nedopomáha ani chabý scenár, ktorý postávam kladie do úst pomerne nedôveryhodné repliky a ich chovanie činí skratovým a účelovým (viď napríklad scéna po prvom bozku, kde sa doslovne zo sekundy na sekundu rozvinie hádka kvôli ničomu alebo elementárna nelogika chovania postáv zasadených v reálnom svete, ktoré veria fantasy výjavom od prvej chvíle a vôbec sa nad ničím nepozastavujú). Pomerne slušní herci sa potom snažia úplne zbytočne. Jonathan Rhys-Meyers hrá presnú kópiu zákerného Draculu z rovnomenného tohtoročného seriálu, a taká Lily Collins pôsobí dojmom krehkej dievčiny a hravo dokáže vzbudiť sympatie, ale zvyšok sú len nevyužité vedľajšie postavy, u ktorých je maximálne jedno, či sa dožijú záveru (a navyše sa po celý čas premávajú v otrepaných kožených emo-kostýmoch). V niektorých situáciách film nechutne zachádza do kŕčovitých, infantilných momentoch ako keď napríklad približne v polovici začne hrať balada od Demi Lovato. Chápem zameranie na slintajúce 13-ročné pubertiačky, ale myslím, že aj tie by sa bez presladenej hitovky súčasnej teen-hviezdičky zaobišli. Aby som len nekritizoval, tak zase o vyslovený odpad sa nejedná. Vizuálne vyzerá film pútavo. Trikovými sekvenciami nijako nešetrí a rôzne fantasy prvky servíruje divákovi s dvojminútovou pravidelnosťou (len by to chcelo vystrihnúť trápne hádzanie predmetov „do kamery“ kvôli 3D efektu). Napriek vyše dvojhodinovej dĺžke má slušné tempo, nakoľko od úplného začiatku do samotného konca sa v ňom niečo deje, zoznamuje diváka s novým svetom, servíruje mu zručne natočené akčné sekvencie (v rámci teenegerských fantasy) a tak uplynie prekvapivo svižne. Vo výsledku sa na Mortal Instruments teda pozerá bezproblémovo (ale pre väčšinu určite len jednorázovo), len nabudúce by to chcelo oprostiť sa od toho striktného zamerania na výhradne dievčenské publikum. Po sérii troch podobne neúspešne zadaptovaných kníh v tomto roku – ako kvalitne (to je vždy subjektívne) tak finančným prepadom v kinách (tu sa tá objektívnosť nedá uprieť) by neuškodila zmena. Mortal Instruments mal minimálne predlohovo možnosť naservírovať plnohodnotnejšiu fantasy. Nabudúce sa len zbaviť všetkých tých „twilight-klišé“ a pátosu. PS: tie zjavné vtípky namierené proti sérii Twilight sú ináč najsebeckejší výkon roku, nakoľko od filmu, ktorý je ako „twilight-copycat“ akurát zasadený v odlišnom svete to pôsobí dosť nemiestne (OK, Nástroje sú o nepatrný stupienok kvality vyššie ako Twilight, ale to stále neznamená pochvalu).

Tradične sympatický Ethan Hawke vo video-béčku v štýle „Fast & Furious natočený found-footage formou v bulharskej Sofii“, ktoré sa omylom dostalo do širšej distribúcie a na plátna kín (teda našťastie u nás nie). Na rovinu Getaway je poriadna mizéria, ale natočil ju Courtney Solomon, ktorý sa vo svojej filmografii pýši kúskami ako odpadové Dungeons & Dragons a podpriemerný horor An American Haunting, takže prvotriedny kúsok nemohol očakávať snáď nikto a rovnako je k filmu potrebné aj pristupovať. Práve preto musím uznať, že tento jeho zatiaľ posledný automobilový počin je asi ten najznesiteľnejší. Áno, je to celé neskutočne naivné; má to maximálne nedôveryhodný príbeh s nadmierou logických chýb; jednoduchučký scenár, ktorý vkladá postavám do úst vety ako z pomocnej školy a rovnaké je aj ich chovanie; navyše topornú „herečku“ Selenu Gomez v jednej z hlavných úloh; žiadnu chémiu medzi jedinými dvomi postavami, ktoré prakticky nezlezú z pred kamier a v závere sa celý film ešte aj vykašle na objasňovanie akej takej pointy a skončí viac menej „do prázdna“. Ale na druhej strane musím uznať, že keď už nič iné, tak aspoň prekvapil slušnými akčnými scénami. Automobilové naháňačky totiž mužskú časť divákov určite potešia poctivými kaskadérskymi kúskami/haváriami, nakoľko je celý film natočený akýmsi „real-action“ štýlom, kde sú kamery umiestnené priamo na vozidlách a sprostredkovávajú takmer až „first-person-view“. Klasická „old-school“ akcia bez akýchkoľvek digitálnych efektov (aj keď ten výbuch továrne si mohli odpustiť), čo je rozhodne veľmi príjemná zmena oproti všetkým nereálnym blockbusterom. Napriek lacnému looku, rozklepaným kamerám a chaotickému strihu prekvapivo nestráca ani na prehľadnosti. Jazdí sa v podstate celý film, a aj keď je pravda, že s pribúdajúcimi minútami sa naháňačky stávajú čoraz viac monotónne, tak vďaka ani nie 80 minútovej stopáži (keď si navyše odpočívame úvodne a záverečné titulky, tak ani to nie) film skončí skôr než divák začne pociťovať neznesiteľnú nudu. Uznávam, že je to ultra-lacná blbosť, ale vďaka sympatickému Ethanovi v hlavnej úlohe, občas zaujímavej „reálnej“ automobilovej akcii a veľmi skromnej stopáži, pri ktorej film nestihne až tak výrazne nudiť si aspoň pár bodov k dobru naozaj zaslúži. Pokiaľ je človek v tej správnej nálade, nehľadá nič zmysluplné a chce sa len v rýchlosti odreagovať u nenáročného závodného filmu určeného pre chlapov, tak Getaway ho nemôže výrazne uraziť. Kto si to pustí s vyššími (resp. vôbec nejakými) očakávaniami, vzhľadom na predošlú tvorbu režiséra, ide sám proti sebe.

Cornetto trilógia sa završuje a režisér Edgar Wright opätovne dokazuje, že je v súčasnosti majstrom kombinovania vážnej zápletky s paródiou žánru. Po uťahovania si zo všemožných zombie klišé v Shaun of the Dead a následne z buddy krimináliek v Hot Fuzz prichádzajú vo World's End na rad sci-fi klasiky ako Invasion of the Body Snatcher, The Day The Earth Stood Still alebo Close Encounters of the Third Kind. Detailne premyslená štruktúra filmu opäť zo začiatku servíruje inteligentnú komédiu, ktorá sa v žiadnom prípade nezameriava na lacné vtípky a trápne situácie, ale humor vyplýva skôr z vynikajúceho scenára (preto si film rozhodne užijú lepšie tí anglicky zdatnejší, nakoľko množstvo gagov plynie z jazykových prešmyčiek; zlo v podobe dabingu rozhodne nebrať!). Film sa zameriava výhradne na slovný humor ako na ten situačný, a preto je kadencia odzbrojujúcich hlášok, plodných debát o starnutí a spomienok na pubertálne chlastačky priam nezastaviteľná. Vyžaduje si divákovu plnú pozornosť, ale v zapätí tých vnímavejších odmení skrz naskrz príjemnou odľahčenou atmosférou. To všetko zároveň na pozadí banálnej, ale funkčnej zápletky o návšteve krčiem v jednom anglickom zapadákove. Ústredná pätica hrdinov je správne vyvážená a budí sympatie hlavne vďaka vynikajúcim hercom v podaní tradične potrhlého Simona Pegga, ale potešia aj vedľajšie role napr. Martin „Bilbo Pytlík“ Freeman alebo cameo roličky v podobe Pierce „Bonda“ Brosnana, ktorí si natáčanie rozhodne užili a príjemná nálada sa našťastie prenáša aj na diváka. Ako už tradične, v polovici sa film nenásilne presunie takmer až k sci-fi thrilleru a napodiv táto náhla zmena nálady vôbec nedrhne a nestratí nadhľad nad žánrom. Wright opäť dokazuje aký je zručný režisér a akčné scény podáva s neuveriteľnou prehľadnosťou (osobne by som si nikdy nemyslel, že tú najzábavnejšiu akciu tohto roka zažijem pri komédii). Do toho sa mieša obrovské množstvo popkultúrnych odkazov a tak vôbec nevadí, že občas je tu toho humoru už primálo. Tento multižánrový mix nakoniec v závere dospeje až k parodickému ožratému-slovnému súboju s finálnym bossom, ktorý v niekoľkých trefných vetách efektne zotrie zápletky všetkých kultových sci-fi filmov, aby im v zapätí mohol vzdať poklonu. World's End rozhodne nie je typ komédie, ktorá smiechom natrhne bránice, ale kto dokáže súvisle vnímať aj 10 minút prednášané vety, ten si v nich nájde tie pravé perly (opätovne upozorňujem na vzhliadnutie filmu v originálnom znení, prípadne s anglickými titulkami, akýkoľvek preklad je v tomto prípade zabijak!). Znalcov tradičných sci-fi následne poteší variovaním a rozumných pohrávaním sa so žánrom. Má to síce niekoľko múch ako absolútne zbytočný záverečný postapokalyptický epilóg, občas nevyužité postavy (z osadenstva vyniká v podstate len skvelý Simon Pegg) a aj vyváženie humoru a sci-fi mohlo byť hlavne v druhej polovici o niečo pestrejšie, ale na druhej strane po filme ostane príjemná nálada a to sa cení o to viac. S tou správne naladenou partiou rozhodne tá najlepšia voľba na zábavu, ktorá neurazí žiadnymi lacnými fórkami. PS: POZOR, film spôsobuje neodolateľnú chuť na pivo! CELKOVO: 3,5*

Paul Walker One-Man Show! ... ehm, no skôr „boredom“ ako „show“. V hlavných úlohách totiž popri Walkerovi ešte plastový novorodenec, nefunkčná batéria, kalná voda a pes. Všetko zasadené do troch miestností nemocnice. Nedôveryhodný námet takmer-podľa-skutočnej-udalosti počas hurikánu Katrina v New Jersey je absolútne zbytočný a vo výsledku nemá čerpanie z reálnej katastrofy žiadne opodstatnenie. Celý námet s opusteným novorodencom a otcom, ktorý sa neustále snaží dobíjať baterku inkubačného prístroja a vyhľadať pomoc je nelogický nakoľko sústavne porušuje časovú osu filmu – batéria vydrží bez dobitia tri minúty, neskôr len dve a postupne sa znižuje, avšak otec nemá problém kdekoľvek odbehnúť, zotrvať tam plné dve/tri minúty, ale cestá späť sa akoby zámerne vynecháva a ako náhle opustí napríklad nájdenú vysielačku v aute, tak je zrazu naspäť pri batérii. Celé dianie sa navyše opiera o tie najbanálnejšie situácie ako napr. odpoveď z druhej strany vysielačky sa ozve práve vtedy keď už je postava na odchode a nemá šancu to počuť. Hlúpy námet bez momentu prekvapenia, bez jediného nápadu, ktorý neponúkne vôbec nič. S tým súvisí aj uťahané tempo, kde je problém film dopozerať aj pri skromnej hodinke a pol, keďže sa v ňom dohromady nič neudeje. A už vôbec tomu nedopomáha Paul Walker. Síce môže byť ten správny sympaťák do partie Rýchlo a Zbesilo (prípadne podobných akčných snímkov), avšak dramatické úlohy mu vyslovene nesedia, nakoľko zvláda tak maximálne dva výrazy tváre. Úplne tým zaniká emotívna línia o otcovi, ktorý chce zachrániť dieťa. Preto viac ako tá 1* rozhodne nie.