maddy

Hype okolo Avengers mi príde síce trocha prehnaný (zase až taká mega-udalosť to nebola) a tak som aj na druhého Thora išiel len s triezvymi očakávaniami. Stalo sa však nečakané a z vidieckej bitky s jedným robotom zaobalenej do vesmírnej Shakespearovskej drámy sa z Thor: The Dark World stal „Lord of the Rings meets Star Wars meets Man of Steel (ešte aj ten červený plášť majú rovnaký). Pokračovanie bájneho Thora totiž nanovo definuje pravidlá sequelov, ktoré musia byť epickejšie, akčnejšie, výpravnejšie a v súčasnej dobe aj temnejšie (pod)názov „Dark“ by však nemusel mať každý tretí blockbuster, viď The Dark Night (Rises), Star Trek Into Darkness a pod.). Marvelovská Fáza 2 tak hravo prekonáva ich prvé komixové-filmové počiny. Mix serióznejšieho prístupu k látke, ale napodiv docieleného väčšou dávkou vtipu začal už vynikajúci Iron Man 3 a Thor 2 v nastolenom trende pokračuje. Na rozdiel od sympatickej, ale skromnej jednotky, rozvíja plnohodnotnú fantasy ságu monumentálnych rozmerov a zároveň dokazuje ako by to v Marvelovkách malo od týchto čias fungovať. Už to nie je len, síce zábavné, ale neškodné pošťuchovanie dvoch komixových postáv, ale dostaví sa aj neistota a obava, či sa všetky postavy skutočne dožijú konca a tým aj nápor na divákove emócie. Samozrejme, všetci vieme, že takého Thora nenechá nikto umrieť (resp. nie tak skoro, ešte nás určite bude čakať niekoľko (desiatok) filmov ...a následne reboot), ale konečne sa stiera aspoň aká taká predvídateľnosť. Tým nehovorím, že príbeh je servírovaný obzvlášť premyslenou a komplikovanou štruktúrou. Samotný dej sa síce zo začiatku tvári prešpekulovane, môže sa opierať o to, že Asgard aj udalosti v Avengers už divák dobre pozná, ale nakoniec skĺzne aj tak len do otrepanej formulky záchrany sveta pred ďalším záporákom, ktorý sa nečakane vynoril z hlbín vesmíru aj s nejakou hmotou menom Aether (obyčajná náhrada za Tesseract z Avengers). Čo je tá najväčšia slabina, nakoľko Thor má rozhodne bohatšiu mytológiu ako dokazuje aj veľkolepým úvodom, ktorý nápadne pripomína Pána Prsteňov (konečne sa pozrieme do Vanaheim, Svartalfheim a všetkých tých vizuálne pútavých svetov), v prostriedku filmu servíruje epickú sci-fi akciu plnú vesmírnych lodí, pri ktorej si nie je možné nespomenúť na ságu Star Wars a pri záverečnej deštrukcii Londýna sa zase vybaví nedávny Man of Steel, za ktorým masívnou deštrukciou všetkého navôkol v ničom nezaostáva. Akurát ten hudobný doprovod by si zaslúžil byť o niečo nápaditejší. Napodiv však všetky tieto prvky podobné iným ságam do bájneho Thorovho sveta dokonale sedia, preto je trocha škoda toho opäť banálneho príbehu a nevyužitého záporáka, ktorý má síce hrôzostrašný vzhľad, ale inak je jeho motivácia ako aj motivácia elfov odôvodnená jednoducho tým, že sú „zlí od prírody“. Ale obzvlášť pri týchto veľkolepých komiksoch to až tak nevadí, pretože v prvom rade ide o prvotriedny zážitok a nie o komplikovanú štruktúru deja, na ktorou by diváci museli dumať ešte týždne po premiére. Keď už nič iné, tak story aspoň privádza na scénu vynikajúceho Lokiho, ktorý pre seba kradne každú sekundu na plátne. Už tak neskutočne trefným hláškam, ktoré sršia humorom a sprevádzajú film od prvej sekundy dodáva o to väčšiu šťavu. Tento svieži prístup tým pádom dokáže utiahnuť celý film stojaci na pomerne absurdných základoch. Tempo je dravé, plné akcie a vo výsledku sa jedná o prvotriedny blockbuster. Áno, čakal som väčšie prekvapenie, sviežejší závan niečoho nového (oproti iných blockbusterom, pretože zmena oproti prvému Thorovi je badateľná a ten vyzerá oproti The Dark World len ako nevýrazný predkrm), ale pre tento krát tú plochú zápletku, nevýrazného záporáka a jednoduchú motivácii postáv plne vynahradzuje priam dokonalé skĺbenie temnejšej atmosféry, ale o to väčšej nadsázky (výborné situačné vtípky: Thor v metre, Thor a vešiak!); veľkolepou výpravou, ktorá z Thora konečne urobila pravý „veľkofilm“; neutíchajúce tempo plné akcie, ktorá konečne mieša žáner plnohodnotného fantasy so sci-fi; kvantum už známych a obľúbených postáv (Loki, Jane Foster, Odin, Erik Selvig, Heimdall ...), s ktorými divák bez problémov sympatizuje a ich činy/osud predstavujú väčší nápor na emócie. Síce žiadne „veľdielo“, ale to snáď ani nikto nečakal. Na poli blockbusterov však tá najefektnejšia udalosť, navyše s niekoľkými bonusmi pre fanúšikov v podobe najzábavnejšej cameo úlohy (Captain America) v doterajšej histórii Marveloviek; a dvoch bonusových scén pri záverečných titulkoch (jedna trápna, ale dôležitá pre budúci počin Guardians of the Galaxy; druhá fajn, ale absolútne nepodstatná). PS: za premietanie v 3D film nijako nemôže (navyše naše lokálne kino neponúka možnosť výberu 2D/3D, ale zase sme aspoň ušetrení otrasnej zrady v podobe dabingu na rozdiel od kolegov Čechov), ale inak je úplne nefunkčné, zbytočné a maximálne nevýrazné, nakoľko obsahuje snáď jednu scénu (letecký Star Wars súboj v Asgarde), ktorá sa mu hodí.

Skôr ako o pokus o „akčňák z 90 rokov“ sa len z Islanďana Baltasara Kormákura s príchodom do Hollywoodu stal obyčajný rutinér bez štipky originality. Rovnako ako bol jeho predošlý Contraband, je aj 2 Guns obyčajnou akčnou jednohubkou, len po druhý krát to už začína byť mierne otravné. Kormákur veľmi dobré pozná pravidlá žánru, ale absolútne ničím ho neozvláštňuje. Pokiaľ by v ruke držal kvalitnejší scenár tak by to možno aj mohlo fungovať, ale s obohraným námetom dvoch dvojitých agentov, ktorý je pretavený do zbytočne komplikovaného rozprávania veľa vody nenamúti. Chýba poriadna akcia – akčných scén je trestuhodne málo, scény sú bez nápadu a navyše veľmi krátke (viď záverečná prestrelka z plagátu, ktorá vlastne skončí skôr než začne a vidíme akurát pár sekúnd záberov hrdinov stojacich oproti sebe), ale keď už nič iné aspoň sú prehľadne nasnímané; chýba väčšia dávka humoru – zapôsobí hlavne vtipná scéna so sliepkami; a film aj dosť nešťastne strieda vážnejšie polohy (scéna mučenia pri býkovi) s tými odľahčenými (automobilová naháňačka) a tak vo výsledku jedine čo to celé drží pohromade je výborne fungujúca chémia medzi Wahlbergom a Washingtonom, aj keď v závere už film skončí skôr na „voľnobeh“. V tomto prípade vďaka castingovému oddeleniu, lebo neviem neviem ako by to dopadlo s menej výraznými tvárami. Obaja spomínaní síce hrajú rokmi omieľaný štandard: pri Washingtonovi si nie je problém vybaviť jeho postavu z Training Day a hlavne Wahlberg si na podobných úlohách policajtov/kriminálnikov v podstate postavil celú kariéru (v jeho filmografii je podobných típkov celá kopa: Contraband, Broken City, Pain and Gain, Shooter, We Own the Night, Other Guys, Departed, Italian Job, Four Brothers ...), ale spoločne to medzi nimi správne iskrí. Uznávam, že Kormákum nič nepokašľal, ale niekedy by to možno bola lepšia voľba ako servírovať opäť len takúto neinvenčnú rutinu. Vo výsledku film vôbec neurazí, keďže veľa skaziť ani nešlo, natočený je zručne, zohraná ústredná dvojica ho utiahne takmer po celý čas, ale absolútne ničím nenadchne. Stereotypná jednohubka. CELKOVO: 2,5*

„Nevesta“ bola nudná, „Semeno“ chutí o poznanie lepšie! Teraz sa už konečne jedná a ten pravý Ultimátny GUILTY PLEASURE! Normálne by som sa u takéhoto filmu ani nerozpisoval, ale tento krát si tie (veľmi slabé) tri hviezdy jednoducho musím obhájiť. Na pôvodnej „Child's Play“ trilógii započatej roku 1988 Tomom Hollandom (4*) som vyrastal. Je síce pravda, že nasledujúca časť (3*) už kvalitou jemne upadala a s pribúdajúcim vekom, treťou „vojnovou“ častou (2*) a zbytočnými video-pokračovaniami som sa o sériu prestal zaujímať, no na legendárneho Chuckyho som vždy spomínal. S tohtoročným (2013) uvedením Curse of Chucky (2*) som sa odhodlal spätne dohnať aj zvyšné dva diely, ktoré mi za tie roky ušli. A tam kde som na Bride of Chucky (2*) nevidel absolútne žiadne čaro v miešaní hororu a komédie, tak ma nasledujúce Seed of Chucky (Chuckyho Sémě – skutočne odvážny český názov) prekvapilo. Problém spočíva jedine v divákovej ochote naladiť sa na tú správnu nôtu. Seed of Chucky je totiž hlúpe, takmer až video-Céčko s nezmyselným príbehom (ktorý tu však nie je absolútne podstatný!), ale správne pochopil kadiaľ vedie cesta a tak sa konečne jedná o čistokrvnú čiernu komédiu s neskutočne cynickým humorom a vynikajúcimi trefnými hláškami, ktoré pre tento krát nezaobstaráva len samotný Chucky a jeho nevesta Tiffany, ale aj „made-in-Japan“ syn Glen (alebo Glenda?!, ktorý/á dokonca občas utrúsi aj vetu v japončine). Navyše to je celé paródiou na Hollywood, kde si aj otrasná herečka Jennifer Tilly robí srandu sama zo seba, obsahuje to nespočetné množstvo popkultúrnych odkazov (Ed Wood, Takeshi Kitano, Britney ... Ooop! I Did It Again, teda pokiaľ film nepozeráte v trápnom dabingu) a servítku si neberie ani pred inými filmovými klasikami (Psycho, The Shining). Uznávam je to dejovo stupídne, po technickej stránke absolútne odfláknuté, ale celá to je pre tento krát absolútnym zámerom. Tento Chucky je totiž natočený len pre zábavu a s rovnakou nadsázkou je k nemu potrebné pristupovať. Chápem tých, čo tomu udelili oveľa nižšia hodnotenia, ale kto sa s Chuckym počas detstva kamarátil ten tú poriadnu dávku cynizmu jednoducho musí oceniť. PS: záverečné „5 years later“ maximálne zbytočné a vôbec sa sem nehodí.

Súčasné (05.11.2013) hodnotenie 80% sa mi zdá nadmieru prestrelené, ale nemôžem poprieť, že sa jedna o skutočne podarenú komédiu, len som po všetkých tých nadšených ohlasoch a prekvapivých kino zárobkoch čakal viac. We're the Millers je postavená na jednom jedinom nápade falošnej rodiny, ktorá pašuje drogy z Mexika a ďalej to je už len spŕška klišé scén, ale tento krát maximálne zámerných. Millerovci sú totiž jedna drzá, nekorektná, vulgárna, sexistická komédia, pri ktorej je evidentné, že herecké obsadenie je až neuveriteľné zohrané, na pľaci bola poriadna zábava, mnoho humorných situácii vzniklo čistou improvizáciou a tak film s prehľadom predá aj tie najlacnejšie vtipy, ktoré dopĺňajú skvelé cynické hlášky. A najpodstatnejšie je, že rovnako dobre sa baví aj divák (pokiaľ nie ste zaťatý puritán!). Potom je o to väčšia škoda, že celé je to až príliš schematické, v závere zbytočne infantilné a zamerané na prezentovanie rodinných hodnôt, ktoré sa do toho typu komédie vôbec nehodia a hlavne v druhej polovici tomu postupne dochádza šťava, a tak do samotného záveru sa film dopracuje už skôr na „voľnobeh“ ako zásluhou šikovného scenára.. Zostrihanie na skromnejších 90 minút by rozhodne nebolo na škodu, film by rozhodne bežal na plné obrátky po celý čas. Z viacerých scén totiž išlo ubrať, či už boli až príliš cez čiaru a hraničiace až s trápnosťou alebo až priveľmi naťahované (napr. opuchnutý semenník). CELKOVO: 3,5* ale za sympatických hercov: Jennifer Aniston a jej absolútne megasexi striptíz; správne drzú Emmu Roberts a potrhlého Jasona Sudeikisa zaokrúhlim smerom na hor bez najmenšieho problému, nakoľko toto je presne typ snímku, pri ktorom najviac záleží na dokonale zohratých hercov, ktorí tú správnu atmosféru dokážu preniesť aj na diváka. PS: komentáre iných užívateľov nezvyknem riešiť, ale tento krát si záverom neodpustím krátku poznámku na vetu od užívateľa Hunt („Mám trochu problem,když se z dealerů drog či pornoherecek dělají "hrdinové" a znázorňují,že jde o zcela normální záležitost (nejsem žádný moralita,ale na tyto filmy koukají děti,které si nazory teprve upevňuji).“) – pre deti je skôr určená rodinka Croodovcov, ako nekompromisní Millerovci s ratingom „R“, resp. u nás nevhodné pre mládež do 15 rokov ;)

Po tých nenadšených, resp. dosť rozporuplných ohlasoch som čakal podstatne väčší prúser. Priznám sa, že Stevena Jobs a jeho nesporné zásluhy síce z médií poznám a uznávam, ale nikdy pre mňa nebol až tak významný človek, aby som sa dopodrobna musel oboznamovať s jeho životopisom. Preto na akékoľvek posudzovanie toho, či sa film dostatočne zaoberá jeho súkromným životom alebo či nevynecháva nejaké zásadne fakty, nie som kompetentný. Rovnako ani nie som zarytý fanúšik Apple (aj keď niekoľko zariadení vlastním), ale ani Microsoftu a pod., takže preto budem brať situácie, ktoré tento biografický snímok prezentuje ako východiskové. S výsledným filmovým produktom som totiž viac menej spokojný. Napodiv sa zameriava prevažne na éru vzniku Applu a nakoniec výtvor prvého revolučného domáceho počítača Apple II. Do Jobsovho súkromia odskakuje len okrajovo na lepšie vysvetlenie jeho charakteru. Zrozumiteľne podáva mnoho faktických informácii, prezentované myšlienky sú inšpirujúce a celé tempo filmu je napriek objemnejšej stopáži veľmi energické, zároveň skvele funguje ako akýsi „self-motivačný film“. Nakoniec tak veľmi príjemne strávené dve hodinky plné názorov, s ktorými prevažne 100%-ntne súhlasím. Ashton Kutcher po dlhej dobe od The Butterfly Effect v ďalšej zaujímavej a vynikajúco zvládnutej úlohe. Vadí mi tak prevažne len prílišná skratovitosť a oklieštenosť celého snímku. Chápem, že na celý Jobsov životopis rozhodne nebol čas, ale takto pôsobia občas niektoré jeho rozhodnutia, správanie, nápady jemne vytrhnuté z kontextu bez nejakého širšieho zdôvodnenia (ten kto pozná Jobsov životopis podrobne si však určite sám doplní súvislosti). Zároveň mi je trocha ľúto, že film končí v podstate v období 90. rokov, keď som ešte o Applu nemal ani poňatia a éra (2000+ / iPod, iPhone, Mac ...), ktorá by mi snáď najviac zaujímala je okrem úvodného prológu vynechaná úplne. Spolu so zameraním sa na nečakané Jobsovo úmrtie by to v závere mohlo na plátno priniesť hromadu emócii, čoho sa film v podstate dobrovoľne vzdal z mne nepochopiteľných dôvodov. CELKOVO: 3,5* o niečo lepšie ako mierne fádny a obyčajný životopisný Hitchcock (3*) z 2012, ale zase poriadne ďaleko od do detailov premysleného The Social Network (4*). Tento krát však čisto subjektívne dávam aj tú štvrtú hviezdu, nakoľko s Jobsovým počínaním, názormi, rozhodnutiami sa stotožňujem a tento film ich nijako neznevážil, ale odprezentoval na decentnej úrovni.

Hravé, kúzelné, očarujúce, gýčovité, infantilné, absurdné, abstraktné, surrealistické, prapodivné a zároveň aj ubíjajúce. To sú prívlastky, ktoré charakterizujú tento skrz na skrz neobvyklý snímok. Gondry je rozhodne jeden z najosobitejších režisérov a tento krát si navyše vybral za úlohu sfilmovať aj neobvyklý text z pera Borisa Viana. Nič iné ako čistá absurdita z toho vzísť nemohla. Film, ktorého štýlu a nálade sa buď poddáte v prvej sekunde alebo ho okamžite zahodíte ako tú najväčšiu nezmyselnosť. Opísať ho slovami snáď ani nie je možné. Toto je totiž jeden z najoriginálnejších príbehov o láske odohrávajúci sa výhradne vo fiktívnom svete, ktorý má síce základy v tom našom, ale funguje na úplne odlišných princípoch. Kto videl od Gondryho The Science of Sleep, ten nech si pripočíta ešte 100x väčšiu dávku fantázie a môže zhruba získať predstavu o Mood Indigo. Len náhodne spomeniem pár výjavov ako: koktejlpianino - stroj, ktorý vyrába miešané drinky podľa zahranej melódie; dopravný prostriedok v tvare oblaku zavesený o žeriav premávajúci turistov po Paríži; závod po schodoch katedrály pred svadbou; zbraň, ktorá sa vyrába tak, že sa zasadí do zeme a človek na nej musí ležať nahý ... podobných nápadov je snáď sto za minútu a pri niektorých je až neuveriteľné, že sa ich podarilo zhmotniť na filmové plátno. Jedna absurdnosť strieda druhú, ale prekvapivo vo veľmi pútavom podaní a tak žiaden výjav nepôsobí vtrhnutý z kontextu, ale v rámci fungovania sveta má svoje opodstatnenie, a tak sa je každú chvíľu možné doslovne tešiť nové nápady, ktoré sa pred zrakom diváka objavia. Samotný príbeh je hravý a vďaka skvelým hercom v podaní roztomilej Audrey Tautou, bláznivého Romaina Durisa alebo zábavného Omara Sy (známy vďaka Intouchables) je jeho sledovanie pútavé a bláznivé ako celý film. V podstate som sa minimálne 80-90 minút dokonale bavil. Bohužiaľ, 130 minútová stopáž filmu sa nakoniec javí ako jeho najväčším záporom. To čo začína plné pozitivizmu, nápadov a v príjemnej atmosfére sa pomaly mení na úplný protiklad. Z roztomilej kvázi komédie sa síce logicky stane smutná dráma, ale táto zmena so sebou prináša aj nečakané neduhy ústiace do straty tempa, neustálom obohrávaní tých istých nápadov, zbytočnej zdĺhavosti v časti príbehu, ktorá už takýto detailný rozbor ani nepotrebovala a pokojne ju bolo možné okresať aj na skromnejších 10-15 minút a filmu by nič nechýbalo. Vo výsledku to zamrzí o to viac, že prvá polovica bola perfektná, dokonale naladila na tú správnu strunu, bohužiaľ tá druhá až neskutočne uťahaná (posledná pol hodina je vážne ako za trest!), opakujúca sa a vo finálne neprinášajúca žiadnu satisfakciu. CELKOVO: 3,5* PS: zároveň pre mňa jedno z najťažších hodnotení za posledné obdobie, nevylučujem, že ak snímok uvidím ešte raz udelené hodnotenie ešte prehodnotím. Zatiaľ rovno na rozmedzí 3* a 4* a neviem úplne s istotou čo zvoliť.

Prometheus meets Europa Report meets Apollo 18 meets Ghosts of Mars = The Last Days On Mars. Film, ktorý nemá nejaké výrazné ambície, a tak z neho nie som vôbec sklamaný, skôr naopak prekvapený jeho remeselnou zručnosťou (vizuálom), ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že pri o niečo väčšej snahe mal na viac. Vo výsledku je the Last Days on Mars tradičným čistokrvným sci-fi hororom, ktorých sa už dnes toľko netočí, a ktorý od Britov prekvapivo dostal o niečo vyšší rozpočet ako je pri týchto snímkoch zvykom a tak si môže dovoliť aj pár skutočne prvotriednych záberoch z vesmíru, na kozmické lode a aj prostredie staníc na Marse nevyzerá ako z papundeklu. Rozhodne však nie je žiaduce čakať stomiliónový hollywoodsky blockbuster, no aj napriek tomu sa vizuál podaril na jednotku. Samotný príbeh o akejsi „takmer zombie“ nákaze počas misie astronautov/vedcov na Marse nie je žiadnym prelomovým dielom (v pár momentoch dá doslovne spomenúť na Scottovho Prometheusa), ale na rozpútanie stiesnenej atmosféry plne postačuje. Vyššie ambície ohľadom nejakého filozofického rozmeru príbeh rozhodne nemá, snaží sa ani o žiadnu originalitu a plne si uvedomuj svoj úlohu, takže vo výsledku so zvolenou látkou a žánrom sci-fi hororu pracuje slušne. O niečo horšie to už je so samotným prevedením. Neistá atmosféra zo začiatku funguje, dopomáhajú aj slušne vykreslené postavy (žiadne otravné „mäso“ určené len na porážku, ale v rámci možností uvažujúci vedci s nie úplne jednotvárnymi vlastnosťami, a s dostatočným vykreslením na to, aby ich bolo možné od seba bez problémov rozlíšiť), lenže s príchodom „zombie vírusu“ filmu chýba nejaký odvážnejší krok, ktorý by ho vyniesol o kvalitatívny level vyššie a odlíšil od konkurencie. Dej nie je síce úplne predvídateľný (napríklad slušný záver vo vesmíre), ale chýba tomu silnejší pocit strachu alebo napätia, čo mohol vynahradiť aspoň akčnejším prístupom (napríklad v štýle Snyderovho remaku Dawn of the Dead), ale ani to sa nedeje. Film sa síce vďaka 95 minútovej stopáži vôbec nevlečie, lenže od začiatku ubieha len v jednom nastolenom tempe bez pritlačenia, zvoľnenia alebo akejkoľvek zmeny. Ako sci-fi a hororovému fanúšikovi mi to však zážitok vôbec nekazilo. Horšie to už bolo s kamerou - útoky mutantov sú totiž natočené veľmi chaoticky s maximálne rozklepanými zábermi, kde nie je vidieť kam postavy bežia, kto ich naháňa, v akej sú pozícii, a tým pádom si ich nie je možné užiť, čo ma za následok to, že sa vytráca akékoľvek napätie. V samotnom závere už kamera doslovne až irituje, keď namiesto postáv sledujeme ledva ich siluety a jediné čo dlhé minúty divák vidí je len piesočná búrka a netuší čo sa deje. Vo výsledku sa na film síce nepozerá vyslovene zle, len s pribúdajúcimi minútami bez nejakého výraznejšieho zaangažovanie diváka stráca na pútavosti, hlavne vďaka kamere, ktorá kvôli neustálym „epileptickým záchvatom“ nedokáže vtiahnuť do diania. Vo výsledku tak síce slušná a maximálne neškodná, ale len jednohubka a nič viac. Fanúšikov sci-fi hororov (medzi ktorých sa radím aj ja) určite poteší, nakoľko to nie je žiaden hlúpy, céčkový, lacný, odfláknutý, „direct-to-video“ snímok, ale celkom poctivá práca. Viac ako tie tri hviezdy však nemôžem. CELKOVO: 3* = Takmer „Béčko“ (príbeh) bez jedinej ambície s takmer „Áčkovým“ prístupom (vizuál, herci, hudba, počiatočná atmosféra), ale s absolútne iritujúcou kamerou.

Keď po dlhom čase začnem dúfať v lepšie ázijské-hororové zajtrajšky, príde opäť prekvapenie, resp. vytriezvenie, ktoré má vráti späť do reality a nechá len nostalgicky spomínať na predošlé obdobie. Pokračovanie Horror Stories je presne tým príkladom. V prípade prvého filmu som v sebe začal živiť nádej, že Južná Kórea po dlhej dobe začne opäť produkovať kvalitné hororové kúsky. Horror Stories (2,5*) v roku 2012 bol prvou lastovičkou. Film síce neprekypoval kto vie akou kvalitou, ale s prižmúrením všetkých očí sa jednalo aspoň o solídny priemer, navyše efektne natočený (poviedky: Don't Answer to the Door a Endless Flight) a s pár slušnými nápadmi (zombie poviedka: Ambulance on the Death Zone). Pokračovanie sľubovalo veľa – pútavý trailer, vynikajúce plagáty, v podstate veľmi podobné režisérske zloženie, ale niečo sa cestou úplne pokazilo. Základný príbeh s názvom 4:44 od Min Kyu-dong, ktorý natočil aj rámcovú poviedky v prvom Horror Stories, tento krát tvorí rozprávanie akejsi dievčiny s nadprirodzenými schopnosťami, ktorá vyšetruje prípady v poisťovni a vo výsledku to nemá s hororom, okrem trápneho konca, absolútne nič spoločné. Rámcová poviedka o vrahovi z prvého filmu slúžila rozhodne ako lepší základ pre vyrozprávanie troch/štyroch hororových poviedok. Terajšia 4:44 nemá takmer žiadne opodstatnenie a až príliš okato pôsobí dojmom, že je tu zaradená len preto lebo musí. Nakoľko sa opäť nejedná o jeden ucelený príbeh, tak hodnotenie neudelím. Ako prvý plnohodnotný príbeh prichádza na scénu Cliff (2,5*) od Kim Sung-ho, ktorý je zároveň jeho debutom. Z počiatku sa jedná o akúsi variáciu na „127 Hours“ o dvoch turistoch, ktorí uviaznu na útese, až sa do toho začne tradične miešať ducharina s celkom netradičným zobrazením ducha (žiadna tradičná vlasatica), aby v závere mohol skĺznuť až do „revenge“ príbehu. Vskutku originálna poviedka, ktorej je však až príliš na prekážku 30 minútová dĺžka, pretože daná story mohla pokojne rozohrať aj celovečerný snímok. Takto je väčšina udalostí podaná príliš zbĺklo (napr. pocit hladovania po 5 dňoch na útese nastáva po prvom strihu) a aj motivácie postáv sú vykreslené len veľmi povrchne. Škoda, rozhodne však najlepšia časť z Horror Stories 2. / Druhý príbeh The Pain of Death (1*) od Kim Hwi, režisér kórejského thrilleru Neighbor z roku 2009, ktorý som však nevidel, je zo začiatku akousi variáciou na The Blair Witch Project. Tri študentky sa po havárii automobilu ocitnú v lese, v ktorom samozrejme straší. Prevedenie je však priam zúfalé. Príbeh je absolútne nepodstatný, vzhľadom na prostredie neponúka snímok ani jednu strašidelnú scénu, a v závere dielo skazy dokonajú chabé CGI efekty. Postavy troch dievčat sú navyše tak neskutočne otravné husi, že smrť im divák praje snáď od prvého záberu počas jazdy autom. / Po slabom druhom príspevku, som dúfal v zlepšenie, ale s treťou poviedkou klesol film takmer až na samotné dno. Posledný príbeh má názov Escape (odpad!) a natočil ho Jung Bum-sik, režisér slabého hororu Epitaph (2*) z roku 2007, ale veľmi slušného zárezu Don't Answer to the Door (3*) v predošlom Horror Stories. Ukazuje sa, že táto kvalita bola len ojedinelým úkazom jeho schopností a pri Escape klesol ešte oveľa hlbšie ako s nudným, ale stále aspoň pozerateľným Epitaph. Escape totiž nemá s hororom nič spoločné (snáď okrem záverečných dvoch minút, kde opäť prichádzajú na scénu zbytočné CGI triky). Sledujeme komédiu o idiotskom učiteľovi, ktorý polovicu času behá doslovne s holým zadkom, a jeho „cestu do pekla“. Trápne, nevtipné, zúfalé a priznám sa, že som mal veľký problém dopozerať to vôbec do konca (čo pri filmoch zo zásady nerobím, ale chvalabohu, že som si mohol minimálne 5x odbehnúť na internet, lebo inak by mi tá nuda privodila snáď aj infarkt!). CELKOVO: 1* a obrovské sklamanie. Po akýchkoľvek náznakoch režisérskych zručností, nápadoch z prvého filmu neostalo v pokračovaní ani stopy. Vďaka aspoň za priemernú prvú poviedku Cliff, ktorej uškodila hlavne krátka stopáž, inak by som išiel s hodnotením ešte nižšie.

"I learned a new word today. Atom bomb. It was like the God taking a photograph." / Spielberg v najlepších rokoch. Po Schindler's List (5*) rozhodne jeho druhý najlepší film. Škoda, že napriek kultovému statusu je Ríša Slnka už mierne zabudnutá a od Oscarových akademikov nedocenená. Má totiž to všetky atribúty výborného filmu: Inteligentné – bodaj by aj nie, keď podľa oceňovanej knižnej-biografickej predlohy J.G. Ballarda; Veľkolepé – davové scény z Číny sú poctivá prvotriedna filmárčina, žiadne novodobé CGI; Emotívne – úplný záver si vystačí s jednoduchou krátkou, ale o to účinnejšou scénou bez slov; Dokonale nasnímané – maximálne prehľadná kamera ponúkajúca rozsiahle zábery; Precízne zrežírované – do najmenšieho detailu vystavený príbeh, každá línia s vedľajšími postavami opodstatnené a ani minútu nenudiaca stopáž dva a pol hodín; Vynikajúco ozvučené – John Williams vtláča obrazom od odľahčenej cez poriadne napätú atmosféru; a na záver samozrejme prvotriedne zahrané – to čo predvádza, vtedy ešte len 13-ročný, Christian Bale je jednoducho neuveriteľné (rozhodne najlepší detský výkon vo filme), navyše mu bravúrne sekunduje John Malkovich (až doteraz u mňa nie veľmi obľúbený), vďaka ktorým majú postavu dušu a zžijú sa s divákom. Zaujímavé je, že sa filme ani po tých vyše 25 rokov vôbec nepodpísal zub času ako pri iných kultoch. Škoda, že sa do takýchto námetov Spielberg nepúšťa aj v dnešnej dobe a namiesto toho nám servíruje síce precízne zrežirované, ale neuveriteľne uťahané, až nudné filmy typu Lincoln.

Plne chápem tie nadšené komentáre, hodnotenia za plný počet, dokonca aj umiestenie dokumentu v CSFĎáckej TOPke najlepších filmov. Avšak ako človek, ktorý prostredie formuly 1 absolútne nepozná, nezaujíma sa o neho a nesleduje ani jeden z pretekov, to jednoducho nebolo tak silné ako pre užívateľov oboznámených s problematikou. Dokonca ma podstatne minula aj éra úradovania pána Sennu, keďže v tom čase som ešte behal s plienkami a mliekom v ruke. Samozrejme, nijako Sennu, jeho víťazstvá a zásluhy nespochybňujem, ale pre mňa to je jednoducho postava, o ktorej som detailnejšie počul prvý krát a navyše spojená s tematikou, ktorá môjho srdcu blízka nie je. Oceňujem formu dokumentu – reálne zábery boli zosúladené naozaj prvotriedne, žiadne zbytočne zmätené skákanie v deji alebo od jednej udalosti k druhej. Dokument je podaný tak, že sa v ňom dokáže orientovať aj neznalý divák (ja!), zábery z pretekov mali neskutočný náboj a to všetko dokresľovala prvotriedna hudba, ale ... ako som spomínal, samotná tematika pre mňa jednoducho nie je dostatočne zaujímavá na to, aby som išiel s hodnotením vyššie. Navyše aj kvôli dosť jednostrannému pohľadu a prílišnej glorifikácii samotného Sennu mi záver neprišiel tak emotívny ako sa to snímok snažil prezentovať (možno aj preto, že nie som z Brazílie). Ako neznalec športovej (resp. „formulovej“) histórie je pre mňa snímok síce zaujímavým doplnením vedomostí, ale ako športovému barbarovi toho veľa nedal, napriek nesporným filmárskym kvalitám.