maddy

The Quite Boring Ones. Po (miernom) nadšení z Flanaganovho Oculus som sa netrpezlivo pustil do ďalšieho hororového prírastku, ktorý tento rok okupoval americké kiná a úprimne radšej som to ani nemal robiť. Legendárne štúdio Hammer síce v minulom storočí priviedlo na filmový svet niekoľko kultových monštier ako Frankenstein, Dracula, Mummy a mnoho ďalších a dlhý čas patrilo medzi hororovú špičku, ale časy sa menia a jeho znovuzrodenie v novom miléniu je len chabý výkrikom za zašlou slávou. Kultové postavenie sa totiž nedá obhajovať s priemernou Ženou v Čiernom, priemerným remakom Let Me In, podpriemerným The Resident a už vôbec nie s odpadovým The Quiet Ones. Ale čo čakať, keď na režisérskej stoličke sedí John Pogue, ktorý svojho času natočil len nudné pokračovanie Quarantine 2: Terminal (zbytočný americký remake španielskeho REC s ešte zbytočnejším a navyše oveľa lacnejším pokračovaním) a napísal také otrasné kúsky ako Rollerball alebo Ghost Ship. The Quiet Ones síce vsádza na slušnú retro štylizáciu a sympatických hercov (Sam Claflin z Hunger Games a Olivia Cooke zo seriálu Bates Motel series), ale čo z toho, keď akákoľvek snaha o budovanie atmosféry, nebodaj strachu absolútne nefunguje. Ľakačky sú lacno a bez akéhokoľvek nápadu nasadené do každej piatej minúty filmu a dobové found footage zábery sú vyslovene zbytočné, bez opodstatnenia a až iritujúce. Predvídateľný, tisíc krát omieľaný príbeh by som nemal najmenší problém odpustiť keby ten horor po akejkoľvek stránke fungoval, ale aj napriek tomu, že sa snaží, aby sa v ňom po celý čas niečo dialo, tak neuveriteľne nudí od prvej minúty. Nijako negraduje, nijako nezintenzívňuje tempo, nič. Len monotónne plynie od úplného začiatku po samotný koniec. Skutočne, takto nezáživne podaný horor som nevidel už dlhé roky. Mal som problém udržať oči nepretržite otvorené po dobu 10 minút (a to spánok považujem len za nutné zlo, ktoré musí človek absolvovať, aby mohol normálne fungovať aj na druhý deň), v závere ma to celé už neopísateľne otravovalo. A to radšej ani nespomínam dementné postavy, ktoré aj po čo im slečna vypľuje z úst akési „chápadlo“ (pardon, „ektoplazmu“) vážne diskutujú o tom, že by sa mohlo jednať o podvod. Tu nie je doslovne o čo stáť. Pri Quarantine 2 som vinu hádzal na vynútené pokračovanie, ktoré nemalo žiadne ambície, takže prečo by sa mal pri ňom režisér snažiť. On sa však akokoľvek nesnaží ani teraz a po tomto „zážitku“ sa ho nebojím vyhlásiť za najhoršieho súčasného hororového režiséra. To už aj pri Uwe Bollovi sa dá aspoň zasmiať nad jeho hlúposťou a amatérizmom. Pogue tak akurát unudí na smrť. Tento krát ten totálny prepad v amerických kinách prajem tvorcom z celého srdca, lebo pokiaľ si niekto toto dovolí so všetkou serióznosťou naservírovať platiacim divákom, tak si nič iné nezaslúži. Štúdio Hammer nech svoje brány radšej znova zatvorí. CELKOVO: 0,5* (1/10)

Božský film, skutočne božský. Až sa mi pri jeho pozeraní chcelo radšej na druhý svet ako pri ňom vydržať ďalšie minúty. A to, že som zarytý ateista s tým nemá absolútne nič spoločné. Druhých ľudí plne rešpektujem a nemám problém akceptovať akékoľvek vierovyznanie, akúkoľvek rasu alebo orientáciu. Avšak pokiaľ sa mi Hollywood snaží bohapusto naservírovať celovečerný filmový produkt zostrihaný z už natočeného a odvysielaného seriálu, tak tu akýkoľvek môj rešpekt končí. Dúfam, že sa z toho nestane nový trend a 10/20-hodinové seriály sa nezačnú hromadne zostrihávať do dvojhodinovej kino-podoby, lebo inak beda nám divákom. Odhliadnuc od toho, že ani The Bible nepovažujem za žiaden seriálový klenot (videl som asi len jednu/dve epizódy, viac ma to nezaujímalo), je Son of God vyslovene filmovým utrpením. Televízny pôvod na ňom badať na kilometre ďaleko, výpravou, ani trikmi sa nemôže rovnať filmom, ktoré momentálne okupujú kiná, ale to by nebol najväčší problém, veď existuje mnoho filmov, ktoré prepracované CGI nepotrebujú. On ten film však nefunguje ani po „vyprávačskej stránke“. Nielenže otrocky podáva udalosti z Biblie bez akéhokoľvek vlastného pričinenia, ale ešte je aj neuveriteľne skratovitý, scény na seba nenadväzujú, dej sa nikam neposúva a vôbec tento zostrih do cca dvoch hodín nedáva absolútne žiaden zmysel. Navyše to je aj mizerne zahrané s doslovne otravnou postavou Ježiša (Diogo Morgado), ktorý nemá žiadnu charizmu a stvárňuje ho ukážkový model ako z PlayGirl magazínu, ktorý sa po celý čas len dementne usmieva. Hudbu síce zložil Zimmer, ale v tomto prípade ma ten film tak iritoval, že si skutočne nevybavujem ani jeden tón. Jednoducho nezvládnutý, ehm, „film“. Druhý krát by som u toho vydržal jedine v prípade, že by ma konštantne plieskali bičom. Idem si pustiť radšej Gibsonove Umučenie Krista alebo aspoň toho Noaha od Aronofskeho. CELKOVO: TRAGÉDIA BIBLICKÝCH ROZMEROV!

Indie fantasy/mystery horor? Z toho mohlo vzísť teda ledačo a preto ma celkom teší, že After sa nesnaží o nejaké „veľké veci“, ale len poctivo naplňuje pomyslenú žánrovú škatuľku mystery hororu. Samozrejme, nízky rozpočet v podobe chabých CGI je badať, ale v rámci takého malého, nezávislého, prevažne komorného hororu obstojí. Príbeh je síce prehľadný doslovne od prvej sekundy, ale v tomto prípade to ani nevadí. Tajomná atmosféra celkom funguje, dvojica hlavných hrdinov je sympatická, vizuál s tajomnou čiernou hmlou dostatočne pútavý a slušne sa pracuje aj s napätím. Ako celok to síce nie je nič objavné, ale mňa to svojím spôsobom potešilo a hlavne neurazilo na rozdiel od iných skrz naskrz odpadových nízkorozpočtových snímkov, ktoré dokážu v hororovom žánri vzniknúť. Po všetkých tých Insidiousoch, Conjuringoch a im podobných osviežujúca jednohubka, ktorá vďaka krátkej stopáži aj rýchlo uplynie, takže nestihne výrazne nudiť. Kopnúť sa do nej dá hravo, ale prečo to v tomto prípade robiť? Svoj účel splnila a tu iné ambície rozhodne ani neboli, preto smelo zaokrúhlim smerom nahor. A do budúcna na zaujíma, čo režisér predvedie s väčším rozpočtom a prepracovanejším scenárom. Potenciál by tu bol. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pôvodný kanadský snímok síce nepoznám, ale od komédii so slovenským/českým názvom Pozdrav zo Spermobanky by som teda čakal o niečo nekorektnejšiu zábavku ako nekonfliktnú komédiu o rodinných hodnotách. Na žáner komédie pomerne originálna zápletka o darcovi spermií je však spracovaná do skôr priemernej, ničím nevynikajúcej komédie akých sa už urodili tisícky. Humor je pomerne neškodný, netlačí sa na pílu, ale ani nerozosmieva každú minútu. Zaobstarávajú ho prevažne trefné hlášky Chrisa Pratta v úlohe otca. Nikdy neskĺzne do vyslovenej trápnosti, ale na druhej strane ani nikdy plnohodnotne nepobaví. Miesto smiechu je to skôr taký prehnane optimistický film. Nesie sa v takej až naivnej „good-feeling“ atmosfére, kde sa majú všetci radi a nakoniec všetko dobre dopadne, mávnutím prútika sa v závere vyrieši k spokojnosti všetkých takmer ako v rozprávke a všetci žijú šťastne až do .... ďalšieho darovanie spermií. Posledné minúty to s tou sentimentálnosťou až preháňajú. Každopádne musím uznať, že emócie v rámci žánru fungujú, film ničím neurazí, je ľudský a občas aj, ako sa hovorí, zahreje na srdci. Takýto námet by si však zaslúžil zaujímavejšie spracovanie ako len ďalšiu naivnú rodinnú hollywoodsku komédiu bez štipky originality (a tá sa veruže v niektorých scénach priam sama ponúkala!). Kto je navyknutý na podobné Vaughnové komédie, ktorých už natočil desiatky, ten pravdepodobne sklamaný nebude. Mňa to vyslovene neotravovalo, ale ani výrazne nezaujalo. Takýto neškodný priemer, raz vidieť a zabudnúť. Premrhaný potenciál však nemožno odoprieť. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Už aj Nemci by chceli mať svoj vlastný veľkolepý, výpravný, historický biják. A podarilo sa im to o dosť lepšie ako keď sa o podobné snímky snažia bratia Rusi. Skutočne precízne spracovaná výprava, skvelá kamera a výborná orientálna hudba sprostredkúvajú skvelý estetický pôžitok. Prvá anglická efektne vykreslí špinu chudobného vidieku, aby v druhej polovici mohla prísť na rad kontrastná ukážkovo čisté arabské prostredie. Herci si odvádzajú svoju prácu ukážkovo, či už to je mladý Tom Payne, ktorý prakticky nezlezie z plátna alebo tradične výborný Stellan Skarsgård v menšej úlohe, prípadne Ben Kingsley stvárňujúci zaujímavý charakter. Tempo je vyvážené a ani napriek objemnej 150 minútovej dĺžke ani raz nenudí. Zamrzí len pomerne rutinný scenár. Knižnú predlohu som síce nečítal, ale predpokladám, že ponúka o niečo viac prepracované myšlienky. Scenár filmu totiž vidí mnoho zásadnú udalosti aj príliš čiernobiele. Má síce podobný námet ako kontroverzná Agora, ale tá túto tému podalo o mnoho lepšie. Ponúkala niekoľko inteligentných myšlienok nútiacich k zamysleniu a nebol tak jednostranná ako Ranhojič. Ten je síce európsky, resp. nemecký film, ale pôsobí ako zákazková veľkolepá hollywoodska produkcia oklieštená o akúkoľvek kontroverziu. Aj vďaka takmer až naivnému záveru pôsobí Ranhojič skôr ako taká „rozprávka pre dospelých“ skôr ako seriózna historická dráma (a posledná vsuvka so Skarsgård je už maximálne zbytočná a účelová). V podstate je to celé veľmi fajn, film sa veľmi príjemne sleduje, v tempe ani raz nezaváha, ale nemôže sa zbaviť dojmu, že s odvážnejším režisérom sme tu mohli mať hotový klenot, takto vznikol skôr len taký absolútne neškodný štandard. Keby to natočili Amíci, tak sú aj tie hodnotenia určite nižšie. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Nechápem prečo je niektorými užívateľmi Philomene vytýkaná akási televíznosť. Nanajvýš ľudských príbeh podľa skutočnej udalosti o hľadaní strateného syna totiž nepotrebuje žiadnu náročnú výpravu, dôležité je skôr podanie príbehu a to zvládol režisér viac ako uspokojivo. Neskĺzol k žiadnemu citového vydieraniu, zbytočnému tlačeniu na slzné kanáliky, ale s ľahkosťou podáva pokojne plynúci príbeh jednej staršej ženy. Vyhol sa akémukoľvek pátosu a vznikla úprimná, skromná, ľudská dráma, ktorá sa nepotrebuje hrať na nič viac. Dianie občas osvieži aj suchým anglickým humorom a celý film sa tak nesie v príjemnej atmosfére. Scenár dokázal pútavo podať jeden všedný príbeh, navyše sa dokáže veľmi inteligentne, avšak v žiadnom príbeh nijako poburujúco upozorňovať na praktiky v cirkvi. Nikdy však neponúka len kritický, jednostranný pohľad, ale dáva priestor aj protistrane. Civilný, nenútený herecký výkon tradične skvelej Judy Dench je už len čerešničkou na torte. Priznám, že pôvodne som sa Philomeny bál a čakal, že sa bude jednať o ďalšiu „akademickú nudu“ bojujúcu o Oscara a vôbec sa mi do filmu nechcelo púšťať. Výsledkom je však dobre natočená, skromná melodráma, ktorá sa zbytočne nemusí pokúšať o niečo svetoborné. Nenudí, neurazí, pohladí na duši a skončí. Až zamrzí, že podobne nenáročné snímky nevieme natočiť aj u nás. Nepotrebujeme k tomu totiž žiadnu drahú, modernú techniku, len kúsok talentu. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Adoptívny otec Vaughn predstavil sériu s First Class aj súčasným divákom, pokrvný otec Singer ju však vracia späť do jej začiatkov a navyše vzdáva poctu všetkým dlhoročným fanúšikom. K sérii mám oddaný vzťah už od prvého filmu, na ktorý som bol svojho času aj v kine. Bolo to iné obdobie, keď sa komixové filmy ešte len etablovali na veľkom plátne, Marvel o svojom prepojenom univerze ani neuvažoval a u každého nešlo len o to predviesť čo najviac CGI atrakcií. Bolo to obdobie, kedy práve Bryan Singer oficiálne začal „komixovú mániu“ a dokázal, že aj tie „v smiešnych kostýmoch odeté postavičky“ môžu mať svoju hĺbku. Obdobie, v ktorom vsadil na psychológiu a prepracované postavy. Séria mala svoje vrcholy (X2), pády (Origins: Wolverine), aj reinkarnácie (First Class). Od trinástich som s ňou zotrval, a po 14. rokoch jej existencie sa práve Singer s Days of Future Past odvďačuje jej fanúšikom a pomyselne uzatvára jednu etapu, aby prirodzene mohla nasledovať ďalšia. Označenie „letný blockbuster“ je pre Days of Future Past až urážka, pretože tam kde väčšina letnej konkurencie vsádza na čo najväčšie a najhlučnejšie CGI atrakcie, tu Singer predviedol skutočne dospelý film, v ktorom obsah jednoznačne víťazí nad formou. Šikovne napísaný, ale hlavne skvelo zrežírovaný film. Úprimne priznávam, že toho deja odohrávajúceho sa v rôznych časopriestorových rovinách som sa bál. Väčšinou podobné časom-cestujúce-hrátky predznamenávajú bezradnosť tvorcov, keď si už s príbehom nevedia ďalej poradiť. Výsledkom je potom značný dejový guláš, v ktorom sa je ľahké stratiť, prípadne nedáva zmysel. Príbeh Days of Future Past je však až prekvapivo dokonale prehľadný a do detailov rozvrhnutý. Nestratia sa v ňom dokonca ani tí ktorí s X-Men nikdy neprišli do styku (aj keď samozrejme ostanú ukrátení o mnoho narážok). Singer dej vystaval do najmenšieho detailu, šikovne využíva všetky predošlé udalosti a prepojuje jednotlivé filmy do zmysluplného a jasne definovaného celku, v ktorom má každá postava zo značného počtu (spolu okolo 20, keďže na scéne sú opäť „starí“ mutanti z pôvodnej trilógie, ako aj omladina z First Class) svoje pevne stanovené miesto. Či už je na plátne 5 alebo 50 minút nikdy nebudete mať pocit, že je tu niekto navyše, zbytočný, nevyužitý alebo jeho priveľa, nebodaj primálo. Každá postava je maximálne potrebná a pre dianie podstatná. Pracuje sa s nimi ako v šachovej partii, niekto je kráľovná, iný len nepodstatný pešiak, bez ktorého by ale celá tá hra nemala zmysel. Singer kladie dôraz hlavne na ne a vyhrotené vzťahy medzi nimi, podobne ako v prvých dvoch filmoch. Nadväzuje však aj na retro atmosféru z First Class. Hlavne prvá hodina navodí príjemný dobový pocit 70. rokoch 20. storočia. Oproti Vaughnovi síce nie je jeho retro tak hravé a odľahčené, ale stále sa nesie v uvoľnenom duchu. X-Menov nikdy neženie dopredu prehnanou akciou, ale zaujímavými dialógmi. V prvej polovici Singer hlavne spomína, rozosmieva hláškujúcim Wolverinom a dej len občas osviežuje menšou akciou, za to však patrične prepracovanou a neuveriteľne nápaditou (takmer až kultový výstup Quicksilvera pri oslobodení Magneta). V druhej polovici upúšťa od akéhokoľvek vtipkovania a plynulo do popredia dostáva osudovosť celého snímku, kde sa vzťahy postáv vyhrocujú a emócie žmýkajú na maximum (teda v prípade, že k postávam máte vybudovaný vzťah z predošlých filmov). Napodiv mu tieto dve roviny k sebe dokonale sedia, pretože sú odôvodnené ako rozumným konaním postáv, tak aj intenzitou deja. Nikdy nebudete mať pocit, že v scéne chýba vtip alebo že v danom momente je toho hláškovania už priveľa. Všetko vyplýva zo situácie a tak ako sa zo začiatku s Wolverinom bavíte návratom z budúcnosti do minulosti medzi mladšie „staromódne“ postavy, rovnako na Vás dopadá aj osudovosť, intenzita záverečného zúčtovania, ktoré je čo sa týka „životnosti“ postáv až prekvapivo nekompromisné. Filmu navyše chýba jednoznačný záporák, pretože každá postava má pre svoje činy rozumný dôvod a motív. Nikto nie je „zlý“ len preto, lebo musí (resp. sa vynoril z hlbín vesmíru a chce ovládnuť svet ako v prípade Marveloviek). V podstate sa dá každá postava pochopiť, neustále sa vyvíja a samotný dej aj niekam posúva. Days of Future Past tak nedefinujú čo najväčšie akčné scény, ale práve postavy a ich rozhovory. Akcie tu popravde veľa nie je, okrem nijako zvlášť dlhého úvodu a záveru sa vyskytujú skôr len veľmi krátke akčné scénky, a suverénne sa jedná o najmenej akčných X-Menov. Namiesto toho však film pútavo nahliada na doterajšie dejové línie a predošlé udalosti rôzne variuje, čím rovnako ako jednoznačne uzatvára doterajšie filmy, tak zároveň aj otvára dvere takmer neobmedzených možností pre tie ďalšie. Či to bol nevyhnutný krok, aby sa napravila kontinuita a mohlo pokračovať ďalej po vzore Marvelu v budovaní uceleného univerza je úplne jedno. Faktom je, že sa jedná o šikovný ťah, ktorý v rámci série dáva zmysel a tie hrátky s časom, ktorých som sa tak bál využíva plne vo svoj prospech, aby vystaval čo najosudovejší príbeh. Samotný záver s Jean Grey a Cyclopsom následne vženie do oka nostalgickú slzu nejedného fanúšikovi. Úchvatné CGI efekty, ktoré nezahaprujú ani v jednej scéne pri 225 miliónovom rozpočte ani nie je potrebné spomínať, rovnako ani herecký ansámbel, keď ho tvoria také mená ako James McAvoy, Michael Fassbender, Jennifer Lawrence, Ian McKellen, Patrick Stewart, Hugh Jackman, Ellen Page, Fan Bing Bing alebo Halle Berry. V podstate mám k filmu len dve výčitky. Prvá smeruje k pomerne nevýraznej hudbe, ktorá nedokáže mnoho scén emočne podfarbiť nejakými výraznejšími, zapamätania hodnými tónmi a tým z nich vytrieskať maximum. O to viac to zamrzí, že práve takýto snímok by si rozhodne zaslúžil aj nápaditejší soundtrack. Neponúka žiaden konkrétny motív a popravde vo väčšine filmu som hudbu vôbec nevnímal (snáď okrem piesne pri výstupe Quicksilvera, ale to nie je zásluha skladateľa). Tá druhá smeruje k trocha naťahovanej druhej polovici. V žiadnom prípade ani na sekundu nenudí, ale Singer nedokázal udržať konzistentné tempo po celú stopáž a po prvej odľahčenej hodinke mierne stratí potrebný „drajv“ a v závere aj intenzívnejší ťah na bránku. Stále prvotriedne baví, ale občas by sa hodil šikovnejší zostrih niektorých scén. Napriek tomu sú noví X-Meni vynikajúci film, ktorý je o úroveň vyššie ako väčšina Marveloviek. Singer dokázal, že Jack a obri bolo len ojedinelé zaváhanie a stále vie predviesť dospelú komixovku, ktoré nie je len o bezhlavej akcii, ale o samotných postavách a príbehu. Záverom tak len nepatrne horšie ako prvé dva X-Men filmy, ale o niekoľko tried lepšie ako The Last Stand alebo sólovky s Wolverinom. A keďže First Class som dal 4*, tak tu jednoducho musím zaokrúhliť smerom nahor! Uznávam, že diváci, ktorí poznajú/adorujú len Vaughnových X-Menov môžu očakávať niečo iné, nás ostatných Singer nemohol viac potešiť. PS: 3D tento krát skutočne výborné, nie je síce pre film vyslovene potrebné, ale je vidieť, že sa nejedná len o násilnú post-produkciu, ale natáčalo sa priamo v tomto formáte, takže pokiaľ si niekto priplatil za vstupenku tak ten rozmer navyše je v ňom skutočne vidieť. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Hm, nie až taký „awkward“ (alebo skôr „annoying“) film ako som čakal. Nečakal som však ani záchvat akejkoľvek originality, takže ma v podstate ničím nesklamal, ale stále tu nie je o čo stáť. Pri takto „awkward“ námete, ktorý dej filmu značne obmedzuje a postavy núti k hlúpym rozhodnutiam, o troch kamošoch, ktorý sa zaviažu, že si ani jeden z nich nájde priateľku som čakal podobne fekálnu teen-komédiu rovnajúcu sa „kvalitám“ video-pokračovaní Prci, Prci, Pričiek (ani neviem koľko ich bolo?!). Jedná sa však, v rámci možností, o nevulgárnu (fuck už dnes do varu nikoho neprivedie), nekonfliktnú komédiu o troch „teen-pôsobiacich“ dospelákoch. No komédiu ... faktom totiž ostávam, že That Awkward Moment je komédia, ktorá sa až priveľmi drží na uzde. Humorných situácii tu je minimum (zasmial som sa iba raz pri záverečných vtipoch s babkou) a ako romantika to taktiež veľmi nefunguje, nakoľko línia zbližovanie postáv je dosť naivná. Herci vyložene neštavali, aj keď Zac Efron mi sympatický nebude asi ešte poriadne dlhú dobu a Michael B. Jordan, ktorého som poznal z drámy Fruitvale Station mi vyslovene do role nesadol, na druhej strane tu však bola príjemná Imogen Poots. Cieľovku (13-16) film pravdepodobne zaujme a napodiv ani tí o pár rokov starší sa nebudú cítiť trápne ako to občas býva pri iných amerických komédiách. Celé to však smeruje od nikadiaľ nikam a medzitým sa nič nestane, takže o nič neprídete ani keď tento film vynecháte. Prekvapivo neurazilo a bol som pripravený na tisíc krát horší „zážitok“, ale na druhej strane ani absolútne ničím nenadchlo. CELKOVO: 2* (4/10)

Súčasný trend amerických televíznych staníc rozvádzať námety z filmov do seriálovej obdoby síce plne kvitujem a neraz priniesol skutočné kvalitné počiny, ale ako to väčšinou býva časom začne kvantita prevažovať kvalitu. Rosemary 's Baby je toho žiarivým príkladom. Aj keď v tomto prípade sa nejedná o štandardný seriál, ale o mini-sériu (dve epizódy o dĺžke 85 min.). Osobne by som sa novú Rosemary neváhal označiť doslovným televíznym remakom pôvodného snímku, pretože ten samotný mal 136 minút. Novodobá Rosemary má 170 minút, čo je len o pol hodinu navyše. Využíva ju, ale k dobru? Jednoznačne nie. Pôvodný film síce nebol po príbehovej stránke nijako výrazne komplikovaný, ale o to sa ani nesnažil. Išlo skôr o kvalitné uchopenie režiséra Romana Polanského, ktoré dokázal na scénu priniesť stiesnenú, neistú, až paranoidnú atmosféru, na ktorej celý čas staval a zaujímavo sa pohrával s divákom až do samotného záverečného aktu, kedy nebolo úplne jasné, či hlavná postava má len psychické problémy spojené s halucináciami alebo dočinenia s okultizmom. Slušne napínal nervy diváka, inteligentne pracoval s charaktermi a právom sa z neho stal (hororový) kult. Remake na to celé vyslovene kašle. Príbeh plynie bez výraznejších prekvapení, okolo postáv sa síce snaží vytvoriť akúsi auru záhadnosti, ale ide len o smiešny pokus, lebo od začiatku je zrejmé kam dej smeruje a ako sa bude vyvíjať (a to aj tomu, kto pôvodný film nevidel). Chýbajú akékoľvek zvraty, postavy jednajú hlúpo a hlavne s každým novým záberom čoraz skratovitejšie. Napriek trojhodinovej dĺžke sa vôbec nedarí vykresliť ich charakter a motivácie, namiesto toho si ich film účelovo prispôsobuje v každom ďalšom zábere (nie je vôbec zdôvodnené kedy sa manžel Rosemary pridal na stranu Satanistov atď.). Stopáž je naťahovaná zbytočnými scénami a postavu Rosemary stavia do úlohy hysterickej ženy, ktorá sa o seba nevie sama postarať a len bez rozmyslu plní pokyny zúčastnených. Občas zapochybuje a dokonca kontaktuje vyšetrovateľa, ale len preto aby v ďalej scéne mohla akúkoľvek ostražitosť zahodiť za hlavu a naďalej konať neuvážene. Part I bola doslovne zbytočná a na zoznámenie s postavami by v tomto prípade stačilo aj 10 minút ako útrpných 85 minút, Part II síce pridala navyše pár gore scén (asi 2) oproti pôvodného filmu, ktorý si bez nich plne vystačil a napriek tomu perfektne fungoval, ale je to len márna snaha, ktorá dnes nikoho neohúri. Týmto scénam navyše v deji chýba akýkoľvek zmysel a sú v scenári evidentne nadbytočné. Dúfal som aspoň v akékoľvek osvieženie počas záverečnej kultovej scény s kolískou. Tá však nesprostredkováva žiaden intenzívnejší nátlak na postavy. Len unáhlene (zo 170 minút je na ňu vyhradený ešte menší čas ako v originále) a nedôveryhodne zakončuje predošlý dej. Nešokuje, neprekvapuje, nakoľko je celý čas jednoznačné k čomu smeruje, necítiť pri nej napätie ... asi tak ako nie je nič cítiť počas celých tých 170 minút. Zmysel tohto okliešteného remaku mi teda úplne uniká, nakoľko pôvodná Rosemary funguje bez problémov aj dnes, takmer 36 rokov od vzniku, táto nová verzia neponúka nič navyše, čo by neobsahoval už skvelý originál a to čo v ňom fungovalo v nej nefunguje ani náznakom. Zoe Saldana je síce sympatická a pokojne som ju dokázal akceptovať namiesto skvelej Mie Farrow, ale v takto nevďačnej úlohe, resp. pod takýmto režisérskym vedením, veľa nezmôže. Patrick J. Adams, v úlohe manžela, bol napodiv výraznejšia postava ako manžel v pôvodnom snímku a oceňujem aj premiestnenie deja do Paríža, vďaka čomu sa zvýraznila odcudzenosť charakterov (Američanov) v neznámom prostredí, ale to sú prevažne len nepodstatné klady v inak nezáživnom, sterilnom remaku. Od Agnieszky Holland by som čakal rozhodne viac a práve kvôli nej na režisérskej stoličke som sa na novú Rosemary tešil. Výsledok je však ten, že takúto rutinu by dokázal sprostredkovať ktorýkoľvek béčkový režisér a ani by sa nemusel snažiť. To je pre Agnieszku veľmi zlá vizitka. Part I = 2* / Part II = 2,5* - CELKOVO: 2* (4/10)

Sakra, že ja som sa nechal znova nachytať. Už som sa tisíc krát zaprisahal, že s týmito novodobými found footagmi smerujúcimi rovno na DVD/iTunes končím, keďže to s nimi ide rapídne dole vodou (niežeby tam niekedy bola nejaká výrazná kvalita), ale nie! Zas a znova som skočil na lep! Tento krát ma presvedčilo meno režiséra Bernarda Roseho, ktorý v 90. rokoch natočil malý hororový kult Candyman (3*). V jeho ďalšej tvorbe už síce figuruje len jeden odpad za druhým, ale stále som bol zvedavý ako si poradí so v súčasnosti populárnym FF subžánrom. No a teda radšej mal tých pár drobných, za ktoré natočil tento „klenot“ spáliť na záhrade ako otravovať so SxTape. Čo toto malo akože byť? Ako horor to nefunguje ani omylom (to už aj čisto „podomácky“ vyrobené kraťasy od hororových fanboyov sú omnoho pútavejšie) a stavať na erotických scénach bolo možno strašne cool v 80. rokoch, ale len pri kúskoch ktoré sme našli vo videopožičovni v C-éčkovej kvalitatívnej sekcii zapadať prachom. A navyše to ako porno ani nemôže fungovať, lebo jednak toho vidno málo a navyše je hlavná hrdinka tak neuveriteľne otravná a nesympatická osoba, že už dlho som v žiadnom filme nikomu takto neprial tú najkrutejšiu a najbolestivejšiu smrť! Skutočne, tak neskutočne tupé, že to až presahuje všetky hranice tuposti. Tu nefunguje vyslovene nič, pobehovanie po tisíc krát opozeraných, ničím nápaditých chodbách starej nemocnice nudí a pokusy o ľakačky sú vyslovene na smiech. Celé zle! Nevravím, že som od toho čakal „zázrak“, ale toto?! Jediné čo na tom desí, je fakt, že si aj v roku 2013/14 niekto môže myslieť, že s takýmto hororovým prírastkom „prerazí“. CELKOVO: ODPAD! ako vyšitý (0/10)