maddy

Už aj Nemci by chceli mať svoj vlastný veľkolepý, výpravný, historický biják. A podarilo sa im to o dosť lepšie ako keď sa o podobné snímky snažia bratia Rusi. Skutočne precízne spracovaná výprava, skvelá kamera a výborná orientálna hudba sprostredkúvajú skvelý estetický pôžitok. Prvá anglická efektne vykreslí špinu chudobného vidieku, aby v druhej polovici mohla prísť na rad kontrastná ukážkovo čisté arabské prostredie. Herci si odvádzajú svoju prácu ukážkovo, či už to je mladý Tom Payne, ktorý prakticky nezlezie z plátna alebo tradične výborný Stellan Skarsgård v menšej úlohe, prípadne Ben Kingsley stvárňujúci zaujímavý charakter. Tempo je vyvážené a ani napriek objemnej 150 minútovej dĺžke ani raz nenudí. Zamrzí len pomerne rutinný scenár. Knižnú predlohu som síce nečítal, ale predpokladám, že ponúka o niečo viac prepracované myšlienky. Scenár filmu totiž vidí mnoho zásadnú udalosti aj príliš čiernobiele. Má síce podobný námet ako kontroverzná Agora, ale tá túto tému podalo o mnoho lepšie. Ponúkala niekoľko inteligentných myšlienok nútiacich k zamysleniu a nebol tak jednostranná ako Ranhojič. Ten je síce európsky, resp. nemecký film, ale pôsobí ako zákazková veľkolepá hollywoodska produkcia oklieštená o akúkoľvek kontroverziu. Aj vďaka takmer až naivnému záveru pôsobí Ranhojič skôr ako taká „rozprávka pre dospelých“ skôr ako seriózna historická dráma (a posledná vsuvka so Skarsgård je už maximálne zbytočná a účelová). V podstate je to celé veľmi fajn, film sa veľmi príjemne sleduje, v tempe ani raz nezaváha, ale nemôže sa zbaviť dojmu, že s odvážnejším režisérom sme tu mohli mať hotový klenot, takto vznikol skôr len taký absolútne neškodný štandard. Keby to natočili Amíci, tak sú aj tie hodnotenia určite nižšie. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Nechápem prečo je niektorými užívateľmi Philomene vytýkaná akási televíznosť. Nanajvýš ľudských príbeh podľa skutočnej udalosti o hľadaní strateného syna totiž nepotrebuje žiadnu náročnú výpravu, dôležité je skôr podanie príbehu a to zvládol režisér viac ako uspokojivo. Neskĺzol k žiadnemu citového vydieraniu, zbytočnému tlačeniu na slzné kanáliky, ale s ľahkosťou podáva pokojne plynúci príbeh jednej staršej ženy. Vyhol sa akémukoľvek pátosu a vznikla úprimná, skromná, ľudská dráma, ktorá sa nepotrebuje hrať na nič viac. Dianie občas osvieži aj suchým anglickým humorom a celý film sa tak nesie v príjemnej atmosfére. Scenár dokázal pútavo podať jeden všedný príbeh, navyše sa dokáže veľmi inteligentne, avšak v žiadnom príbeh nijako poburujúco upozorňovať na praktiky v cirkvi. Nikdy však neponúka len kritický, jednostranný pohľad, ale dáva priestor aj protistrane. Civilný, nenútený herecký výkon tradične skvelej Judy Dench je už len čerešničkou na torte. Priznám, že pôvodne som sa Philomeny bál a čakal, že sa bude jednať o ďalšiu „akademickú nudu“ bojujúcu o Oscara a vôbec sa mi do filmu nechcelo púšťať. Výsledkom je však dobre natočená, skromná melodráma, ktorá sa zbytočne nemusí pokúšať o niečo svetoborné. Nenudí, neurazí, pohladí na duši a skončí. Až zamrzí, že podobne nenáročné snímky nevieme natočiť aj u nás. Nepotrebujeme k tomu totiž žiadnu drahú, modernú techniku, len kúsok talentu. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Adoptívny otec Vaughn predstavil sériu s First Class aj súčasným divákom, pokrvný otec Singer ju však vracia späť do jej začiatkov a navyše vzdáva poctu všetkým dlhoročným fanúšikom. K sérii mám oddaný vzťah už od prvého filmu, na ktorý som bol svojho času aj v kine. Bolo to iné obdobie, keď sa komixové filmy ešte len etablovali na veľkom plátne, Marvel o svojom prepojenom univerze ani neuvažoval a u každého nešlo len o to predviesť čo najviac CGI atrakcií. Bolo to obdobie, kedy práve Bryan Singer oficiálne začal „komixovú mániu“ a dokázal, že aj tie „v smiešnych kostýmoch odeté postavičky“ môžu mať svoju hĺbku. Obdobie, v ktorom vsadil na psychológiu a prepracované postavy. Séria mala svoje vrcholy (X2), pády (Origins: Wolverine), aj reinkarnácie (First Class). Od trinástich som s ňou zotrval, a po 14. rokoch jej existencie sa práve Singer s Days of Future Past odvďačuje jej fanúšikom a pomyselne uzatvára jednu etapu, aby prirodzene mohla nasledovať ďalšia. Označenie „letný blockbuster“ je pre Days of Future Past až urážka, pretože tam kde väčšina letnej konkurencie vsádza na čo najväčšie a najhlučnejšie CGI atrakcie, tu Singer predviedol skutočne dospelý film, v ktorom obsah jednoznačne víťazí nad formou. Šikovne napísaný, ale hlavne skvelo zrežírovaný film. Úprimne priznávam, že toho deja odohrávajúceho sa v rôznych časopriestorových rovinách som sa bál. Väčšinou podobné časom-cestujúce-hrátky predznamenávajú bezradnosť tvorcov, keď si už s príbehom nevedia ďalej poradiť. Výsledkom je potom značný dejový guláš, v ktorom sa je ľahké stratiť, prípadne nedáva zmysel. Príbeh Days of Future Past je však až prekvapivo dokonale prehľadný a do detailov rozvrhnutý. Nestratia sa v ňom dokonca ani tí ktorí s X-Men nikdy neprišli do styku (aj keď samozrejme ostanú ukrátení o mnoho narážok). Singer dej vystaval do najmenšieho detailu, šikovne využíva všetky predošlé udalosti a prepojuje jednotlivé filmy do zmysluplného a jasne definovaného celku, v ktorom má každá postava zo značného počtu (spolu okolo 20, keďže na scéne sú opäť „starí“ mutanti z pôvodnej trilógie, ako aj omladina z First Class) svoje pevne stanovené miesto. Či už je na plátne 5 alebo 50 minút nikdy nebudete mať pocit, že je tu niekto navyše, zbytočný, nevyužitý alebo jeho priveľa, nebodaj primálo. Každá postava je maximálne potrebná a pre dianie podstatná. Pracuje sa s nimi ako v šachovej partii, niekto je kráľovná, iný len nepodstatný pešiak, bez ktorého by ale celá tá hra nemala zmysel. Singer kladie dôraz hlavne na ne a vyhrotené vzťahy medzi nimi, podobne ako v prvých dvoch filmoch. Nadväzuje však aj na retro atmosféru z First Class. Hlavne prvá hodina navodí príjemný dobový pocit 70. rokoch 20. storočia. Oproti Vaughnovi síce nie je jeho retro tak hravé a odľahčené, ale stále sa nesie v uvoľnenom duchu. X-Menov nikdy neženie dopredu prehnanou akciou, ale zaujímavými dialógmi. V prvej polovici Singer hlavne spomína, rozosmieva hláškujúcim Wolverinom a dej len občas osviežuje menšou akciou, za to však patrične prepracovanou a neuveriteľne nápaditou (takmer až kultový výstup Quicksilvera pri oslobodení Magneta). V druhej polovici upúšťa od akéhokoľvek vtipkovania a plynulo do popredia dostáva osudovosť celého snímku, kde sa vzťahy postáv vyhrocujú a emócie žmýkajú na maximum (teda v prípade, že k postávam máte vybudovaný vzťah z predošlých filmov). Napodiv mu tieto dve roviny k sebe dokonale sedia, pretože sú odôvodnené ako rozumným konaním postáv, tak aj intenzitou deja. Nikdy nebudete mať pocit, že v scéne chýba vtip alebo že v danom momente je toho hláškovania už priveľa. Všetko vyplýva zo situácie a tak ako sa zo začiatku s Wolverinom bavíte návratom z budúcnosti do minulosti medzi mladšie „staromódne“ postavy, rovnako na Vás dopadá aj osudovosť, intenzita záverečného zúčtovania, ktoré je čo sa týka „životnosti“ postáv až prekvapivo nekompromisné. Filmu navyše chýba jednoznačný záporák, pretože každá postava má pre svoje činy rozumný dôvod a motív. Nikto nie je „zlý“ len preto, lebo musí (resp. sa vynoril z hlbín vesmíru a chce ovládnuť svet ako v prípade Marveloviek). V podstate sa dá každá postava pochopiť, neustále sa vyvíja a samotný dej aj niekam posúva. Days of Future Past tak nedefinujú čo najväčšie akčné scény, ale práve postavy a ich rozhovory. Akcie tu popravde veľa nie je, okrem nijako zvlášť dlhého úvodu a záveru sa vyskytujú skôr len veľmi krátke akčné scénky, a suverénne sa jedná o najmenej akčných X-Menov. Namiesto toho však film pútavo nahliada na doterajšie dejové línie a predošlé udalosti rôzne variuje, čím rovnako ako jednoznačne uzatvára doterajšie filmy, tak zároveň aj otvára dvere takmer neobmedzených možností pre tie ďalšie. Či to bol nevyhnutný krok, aby sa napravila kontinuita a mohlo pokračovať ďalej po vzore Marvelu v budovaní uceleného univerza je úplne jedno. Faktom je, že sa jedná o šikovný ťah, ktorý v rámci série dáva zmysel a tie hrátky s časom, ktorých som sa tak bál využíva plne vo svoj prospech, aby vystaval čo najosudovejší príbeh. Samotný záver s Jean Grey a Cyclopsom následne vženie do oka nostalgickú slzu nejedného fanúšikovi. Úchvatné CGI efekty, ktoré nezahaprujú ani v jednej scéne pri 225 miliónovom rozpočte ani nie je potrebné spomínať, rovnako ani herecký ansámbel, keď ho tvoria také mená ako James McAvoy, Michael Fassbender, Jennifer Lawrence, Ian McKellen, Patrick Stewart, Hugh Jackman, Ellen Page, Fan Bing Bing alebo Halle Berry. V podstate mám k filmu len dve výčitky. Prvá smeruje k pomerne nevýraznej hudbe, ktorá nedokáže mnoho scén emočne podfarbiť nejakými výraznejšími, zapamätania hodnými tónmi a tým z nich vytrieskať maximum. O to viac to zamrzí, že práve takýto snímok by si rozhodne zaslúžil aj nápaditejší soundtrack. Neponúka žiaden konkrétny motív a popravde vo väčšine filmu som hudbu vôbec nevnímal (snáď okrem piesne pri výstupe Quicksilvera, ale to nie je zásluha skladateľa). Tá druhá smeruje k trocha naťahovanej druhej polovici. V žiadnom prípade ani na sekundu nenudí, ale Singer nedokázal udržať konzistentné tempo po celú stopáž a po prvej odľahčenej hodinke mierne stratí potrebný „drajv“ a v závere aj intenzívnejší ťah na bránku. Stále prvotriedne baví, ale občas by sa hodil šikovnejší zostrih niektorých scén. Napriek tomu sú noví X-Meni vynikajúci film, ktorý je o úroveň vyššie ako väčšina Marveloviek. Singer dokázal, že Jack a obri bolo len ojedinelé zaváhanie a stále vie predviesť dospelú komixovku, ktoré nie je len o bezhlavej akcii, ale o samotných postavách a príbehu. Záverom tak len nepatrne horšie ako prvé dva X-Men filmy, ale o niekoľko tried lepšie ako The Last Stand alebo sólovky s Wolverinom. A keďže First Class som dal 4*, tak tu jednoducho musím zaokrúhliť smerom nahor! Uznávam, že diváci, ktorí poznajú/adorujú len Vaughnových X-Menov môžu očakávať niečo iné, nás ostatných Singer nemohol viac potešiť. PS: 3D tento krát skutočne výborné, nie je síce pre film vyslovene potrebné, ale je vidieť, že sa nejedná len o násilnú post-produkciu, ale natáčalo sa priamo v tomto formáte, takže pokiaľ si niekto priplatil za vstupenku tak ten rozmer navyše je v ňom skutočne vidieť. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Hm, nie až taký „awkward“ (alebo skôr „annoying“) film ako som čakal. Nečakal som však ani záchvat akejkoľvek originality, takže ma v podstate ničím nesklamal, ale stále tu nie je o čo stáť. Pri takto „awkward“ námete, ktorý dej filmu značne obmedzuje a postavy núti k hlúpym rozhodnutiam, o troch kamošoch, ktorý sa zaviažu, že si ani jeden z nich nájde priateľku som čakal podobne fekálnu teen-komédiu rovnajúcu sa „kvalitám“ video-pokračovaní Prci, Prci, Pričiek (ani neviem koľko ich bolo?!). Jedná sa však, v rámci možností, o nevulgárnu (fuck už dnes do varu nikoho neprivedie), nekonfliktnú komédiu o troch „teen-pôsobiacich“ dospelákoch. No komédiu ... faktom totiž ostávam, že That Awkward Moment je komédia, ktorá sa až priveľmi drží na uzde. Humorných situácii tu je minimum (zasmial som sa iba raz pri záverečných vtipoch s babkou) a ako romantika to taktiež veľmi nefunguje, nakoľko línia zbližovanie postáv je dosť naivná. Herci vyložene neštavali, aj keď Zac Efron mi sympatický nebude asi ešte poriadne dlhú dobu a Michael B. Jordan, ktorého som poznal z drámy Fruitvale Station mi vyslovene do role nesadol, na druhej strane tu však bola príjemná Imogen Poots. Cieľovku (13-16) film pravdepodobne zaujme a napodiv ani tí o pár rokov starší sa nebudú cítiť trápne ako to občas býva pri iných amerických komédiách. Celé to však smeruje od nikadiaľ nikam a medzitým sa nič nestane, takže o nič neprídete ani keď tento film vynecháte. Prekvapivo neurazilo a bol som pripravený na tisíc krát horší „zážitok“, ale na druhej strane ani absolútne ničím nenadchlo. CELKOVO: 2* (4/10)

Súčasný trend amerických televíznych staníc rozvádzať námety z filmov do seriálovej obdoby síce plne kvitujem a neraz priniesol skutočné kvalitné počiny, ale ako to väčšinou býva časom začne kvantita prevažovať kvalitu. Rosemary 's Baby je toho žiarivým príkladom. Aj keď v tomto prípade sa nejedná o štandardný seriál, ale o mini-sériu (dve epizódy o dĺžke 85 min.). Osobne by som sa novú Rosemary neváhal označiť doslovným televíznym remakom pôvodného snímku, pretože ten samotný mal 136 minút. Novodobá Rosemary má 170 minút, čo je len o pol hodinu navyše. Využíva ju, ale k dobru? Jednoznačne nie. Pôvodný film síce nebol po príbehovej stránke nijako výrazne komplikovaný, ale o to sa ani nesnažil. Išlo skôr o kvalitné uchopenie režiséra Romana Polanského, ktoré dokázal na scénu priniesť stiesnenú, neistú, až paranoidnú atmosféru, na ktorej celý čas staval a zaujímavo sa pohrával s divákom až do samotného záverečného aktu, kedy nebolo úplne jasné, či hlavná postava má len psychické problémy spojené s halucináciami alebo dočinenia s okultizmom. Slušne napínal nervy diváka, inteligentne pracoval s charaktermi a právom sa z neho stal (hororový) kult. Remake na to celé vyslovene kašle. Príbeh plynie bez výraznejších prekvapení, okolo postáv sa síce snaží vytvoriť akúsi auru záhadnosti, ale ide len o smiešny pokus, lebo od začiatku je zrejmé kam dej smeruje a ako sa bude vyvíjať (a to aj tomu, kto pôvodný film nevidel). Chýbajú akékoľvek zvraty, postavy jednajú hlúpo a hlavne s každým novým záberom čoraz skratovitejšie. Napriek trojhodinovej dĺžke sa vôbec nedarí vykresliť ich charakter a motivácie, namiesto toho si ich film účelovo prispôsobuje v každom ďalšom zábere (nie je vôbec zdôvodnené kedy sa manžel Rosemary pridal na stranu Satanistov atď.). Stopáž je naťahovaná zbytočnými scénami a postavu Rosemary stavia do úlohy hysterickej ženy, ktorá sa o seba nevie sama postarať a len bez rozmyslu plní pokyny zúčastnených. Občas zapochybuje a dokonca kontaktuje vyšetrovateľa, ale len preto aby v ďalej scéne mohla akúkoľvek ostražitosť zahodiť za hlavu a naďalej konať neuvážene. Part I bola doslovne zbytočná a na zoznámenie s postavami by v tomto prípade stačilo aj 10 minút ako útrpných 85 minút, Part II síce pridala navyše pár gore scén (asi 2) oproti pôvodného filmu, ktorý si bez nich plne vystačil a napriek tomu perfektne fungoval, ale je to len márna snaha, ktorá dnes nikoho neohúri. Týmto scénam navyše v deji chýba akýkoľvek zmysel a sú v scenári evidentne nadbytočné. Dúfal som aspoň v akékoľvek osvieženie počas záverečnej kultovej scény s kolískou. Tá však nesprostredkováva žiaden intenzívnejší nátlak na postavy. Len unáhlene (zo 170 minút je na ňu vyhradený ešte menší čas ako v originále) a nedôveryhodne zakončuje predošlý dej. Nešokuje, neprekvapuje, nakoľko je celý čas jednoznačné k čomu smeruje, necítiť pri nej napätie ... asi tak ako nie je nič cítiť počas celých tých 170 minút. Zmysel tohto okliešteného remaku mi teda úplne uniká, nakoľko pôvodná Rosemary funguje bez problémov aj dnes, takmer 36 rokov od vzniku, táto nová verzia neponúka nič navyše, čo by neobsahoval už skvelý originál a to čo v ňom fungovalo v nej nefunguje ani náznakom. Zoe Saldana je síce sympatická a pokojne som ju dokázal akceptovať namiesto skvelej Mie Farrow, ale v takto nevďačnej úlohe, resp. pod takýmto režisérskym vedením, veľa nezmôže. Patrick J. Adams, v úlohe manžela, bol napodiv výraznejšia postava ako manžel v pôvodnom snímku a oceňujem aj premiestnenie deja do Paríža, vďaka čomu sa zvýraznila odcudzenosť charakterov (Američanov) v neznámom prostredí, ale to sú prevažne len nepodstatné klady v inak nezáživnom, sterilnom remaku. Od Agnieszky Holland by som čakal rozhodne viac a práve kvôli nej na režisérskej stoličke som sa na novú Rosemary tešil. Výsledok je však ten, že takúto rutinu by dokázal sprostredkovať ktorýkoľvek béčkový režisér a ani by sa nemusel snažiť. To je pre Agnieszku veľmi zlá vizitka. Part I = 2* / Part II = 2,5* - CELKOVO: 2* (4/10)

Sakra, že ja som sa nechal znova nachytať. Už som sa tisíc krát zaprisahal, že s týmito novodobými found footagmi smerujúcimi rovno na DVD/iTunes končím, keďže to s nimi ide rapídne dole vodou (niežeby tam niekedy bola nejaká výrazná kvalita), ale nie! Zas a znova som skočil na lep! Tento krát ma presvedčilo meno režiséra Bernarda Roseho, ktorý v 90. rokoch natočil malý hororový kult Candyman (3*). V jeho ďalšej tvorbe už síce figuruje len jeden odpad za druhým, ale stále som bol zvedavý ako si poradí so v súčasnosti populárnym FF subžánrom. No a teda radšej mal tých pár drobných, za ktoré natočil tento „klenot“ spáliť na záhrade ako otravovať so SxTape. Čo toto malo akože byť? Ako horor to nefunguje ani omylom (to už aj čisto „podomácky“ vyrobené kraťasy od hororových fanboyov sú omnoho pútavejšie) a stavať na erotických scénach bolo možno strašne cool v 80. rokoch, ale len pri kúskoch ktoré sme našli vo videopožičovni v C-éčkovej kvalitatívnej sekcii zapadať prachom. A navyše to ako porno ani nemôže fungovať, lebo jednak toho vidno málo a navyše je hlavná hrdinka tak neuveriteľne otravná a nesympatická osoba, že už dlho som v žiadnom filme nikomu takto neprial tú najkrutejšiu a najbolestivejšiu smrť! Skutočne, tak neskutočne tupé, že to až presahuje všetky hranice tuposti. Tu nefunguje vyslovene nič, pobehovanie po tisíc krát opozeraných, ničím nápaditých chodbách starej nemocnice nudí a pokusy o ľakačky sú vyslovene na smiech. Celé zle! Nevravím, že som od toho čakal „zázrak“, ale toto?! Jediné čo na tom desí, je fakt, že si aj v roku 2013/14 niekto môže myslieť, že s takýmto hororovým prírastkom „prerazí“. CELKOVO: ODPAD! ako vyšitý (0/10)

Neprekvapivo ďalší zbytočný found footage, až ma začína udivovať, že na to v dnešnej dobe niekto neustále dáva peniaze. Nie sú moje, takže čert to ber! Každopádne potenciál by tu bol, rozvádzať mytológiu okolo Frankensteina je celkom vďačná téma, akurát by nemohla byť spracovaná tak debilne a nezáživne. Zasnežené kanadské hory síce majú niečo do seba, ale je až trestuhodné, že sa tvorcom zo záberov na takúto krajinu nepodarilo vydolovať ani kúsok atmosféry. Samotné Frankensteinovo monštrum tu vystupuje asi 2,5 sekundu, čo by nebol vôbec problém keby filmu fungovalo budovanie strachu z neznáma. Ale vŕzganie konárov a kvílenie vlkov skutočne nikoho po tisíci krát nevystraší. Navyše, keď už sa Frankenstein ukáže tak v maske ala bezdomovec. Inak je film len o vedeckej výprave na čele s otravným vedcom. Záver nijako negraduje a napätie necítiť ani v jednej scéne. Už to začína vyzerať, že som voči found footage zaujatý, ale takéto amatérske, nič zaujímavé prírastky teda skutočne nie. CELKOVO: odpad! (1/10)

SPOILERS ALERT! Známu Emmerichovu verziu z deväťdesiateho-ôsmeho som svojho času zhltol taktiež v kine, ale to som mal jedenásť rokov. Dnes už svojou naivitou a preplácanosťou skôr rozosmieva. O 16 rokov neskôr sa Hollywood pokúša o reparát a z nostalgických dôvodov som u toho opäť nechýbal. Dlhé roky len Emmerichov Godzillou vychovávaní diváci však budú mať v dnešnej dobe problém akceptovať Godzillu ako monštrum, ktorého prioritnou úlohou nie je bohapusté rúcanie New Yorských mrakodrapov (o šľahaní modrých plameňov radšej ani nehovoriac). Ja naopak kvitujem Edwardsov prístup, že berie ohľad na kultovú japonskú sériu a ctí si jej odkaz. Podarilo sa mu do filmu vniesť ten správny pomer veľkolepého hollywoodskeho blockbusteru a zároveň cit pre tradičnú japonskú mytológiu okolo tohto bájneho monštra. Nebojí sa ísť vlastnou, pre neznalcov japonskej série netradičnou, cestou, kde Godzillu necharakterizuje ako monštrum, ktoré prišlo zničiť svet a jeho potrebné čo najefektnejšie zničiť. V základoch tiež badať režisérov pôvod v nezávislej tvorbe (Monsters) a napodiv mu toto skĺbenie veľkolepého blockbusteru s takmer až dokumenatristickým lookom funguje. Dianie zaberá len akoby nezúčastnene z diaľky, spoza okien, zvnútra budov, počas televíznych prenosoch a vtĺka tým filmu pocit väčšej autentickosti. Okolo Godzilly nekrúži akčne kamerou vo veľkých oblúkoch, ale takmer až do záverečného aktu ju poodhaľuje len v náznakoch, podobne ako by ju videl bezmocne sa prizerajúci človek, ak by k takejto katastrofe skutočne došlo. Nevytvára tým po-akcii-bažiace-monštrum, ktoré prišlo rúcať čo najviac budov, ale budí skutočný rešpekt z jej majestátnosti. Sústredí sa skôr na vykreslenie zúfalej situácie počas ktorej je ako armáda, tak aj celé ľudstvo len bezvýznamným pozorovateľom, ktorý nič nezmôže. Neustále „teasuje“, od veľkej bitky dva krát neštandardne odbočí a tú pravú megalomániu nezmerateľných blockbusterových meradiel šetrí až do finále. To však neznamená, že medzitým by sa nič nedialo. Namiesto toho film na scénu prináša dve prerastené kobylky (MUTO), ktoré narobia chaosu viac ako dostatok. Edwards drží film pevne v rukách, skvelo vykresľuje atmosféru z neznáma (kostra v jaskyni), občas priam desí (výsadok parašutistov), občas príjemne napína (scéna vo vlaku), občas veľkolepo udivuje (scéna na moste, scéna na letisku a prvý príchod Godzilly) a občas aj uvoľnene baví (finále ala Pacific Rim). Ako celok mu film drží bez problémov pohromade a v prvej polovici zaujímavo vysvetľuje príbehové pozadie a rozvíja mytológiu (úvodný Darwinov pôvod druhov, vysvetlenie pôvodu Godzilly a to prečo sa ukrýva celý čas v hlbinách oceánu, prečo sa práve teraz vynorila, prečo MUTO konajú tak ako konajú – volanie samice, rozmnožovanie, radiácia). Zo začiatku rozumne vystavaná zápletka sa však v druhej polovici rúca do prvoplánového katastrofického filmu, v ktorom sa bohužiaľ samotné potvory chovajú omnoho rozumnejšie ako ľudia. Postavy sú druhoradé a tú najzaujímavejšiu (Bryan Cranston) film odstráni v prvej tretine. Edwards rovnako ako v Monsters nevie pracovať s postavami - tam mi to však prekážalo o dosť viac, pretože na nich celý čas staval, tu stavia na epickom dobrodružstve obrovských rozmerov, takže sa v ňom našťastie stratia. Ich zbytočnú úlohu v celom deji, kde je jedno, či niektorá z nich nebodaj zahynie po 10 minútach však nezakryje. Aarona Taylor-Johnsona a Elizabeth Olsen mám síce rád, ale tu k nim film nebuduje žiaden bližší vzťah. Sú tu len kvôli účelovému dianiu, aby mohlo dôjsť k ďalšiemu stretu s monštrami práve v momente a v mieste, kde sa práva nachádzajú (teda hlavne Aaron Taylor-Johson, ktorý diváka doslovne prevedie všetkými katastrofami). Rozumiem, že pre blockbuster je účelové dianie žiaduce na rozpútanie čo najväčších „atrakcií“, inak by divák sledoval nezávislú drámu zo života rodiny ukrytej pred hrozbou v pivnici, ale dané dianie musí režisér aspoň efektne zamaskovať, ak už ho nezdôvodňuje. A v Godzille sa ide skoro ako na horskej dráhe od jedného momentu k druhému. V závere je táto účelovosť privedená až do absurnosti, kde sa priam dementne čachruje s bombou (armáda nastaví atómovú bombu s časovačom na 90 minút, aby zabili všetky tri monštrá jednou ranou. Jejda! Potvory im bombu unesú, lebo jej rádioaktívne žiarenie ich samozrejme priťahuje, o čom však vedia od začiatku filmu. Bombu odnesú do centra San Francisca a jej výbuch teraz ohrozuje ďalších milión ľudí a tak sa ju musí vydať hlavná postava zneškodniť). To v druhej polovici zamrzí, pretože zaujímavé motívy z úvodu o pôvode monštier film zahadzuje a sústredí sa len na nevýrazné postavy. Na druhej strane, je to možné vyčítať monster filmu, v ktorom je ľudstvo tak bezbranné až je v podstate nepodstatné? Dá sa totiž povedať, že ľudská línia v základoch funguje, akurát nie je ničím zaujímavá a navyše pôsobí divne, keď samotné monštrá a „živočíšne" motivácie ich činov pôsobia o dosť zaujímavejšie. Zamrzí aj nasilu vynútený, patetický happy end a priznávam, že po predchádzajúcej hodine a pol som sa mierne stratil aj v tom monštruóznom bojovom finále ala Pacific Rim. Vizuálne je však všetko toto dianie doslovne špičkové. Na CGI efektoch nebadať najmenšiu chybičku, nič nepôsobí ani náznakom umelo vytvorené na počítačoch a vydaril sa aj dizajn samotnej Godzilly. Do toho hrá epická hudba Alexandra Desplata, ktorý síce občas obohrane udiera do bubnov v štýle Zimmera, ale ponúka originálny ústredný motív, ktorý sa zaujímavo inšpiruje v pôvodom japonskom soundtracku a navodí príjemnú old schoolovú atmosféru. Edwards natočil civilnejšiu Godzillu, ktorá dovolí zabudnúť na patetickú príšerku v rukách Emmericha, ktorá bez rozmyslu borí Empire State Building za predslovu amerického prezidenta. Tento krát ju uchopil do rúk fanúšik série, ktorý si ctí jej odkaz a tak po divákovi vyžaduje aspoň základnú znalosť japonského pôvodu tejto „veľkej jašterice“. Neuspokojí tým hromadne všetkých blockbusterových divákoch v súčasnosti odchovaných na Marvelovkách, keďže sa krkolomne neženie s drajvom sebe vlastným od jedného mega-súboja k druhému, ale predstavil fungujúci reboot, ktorý uctieva svoj pôvod v krajine vychádzajúceho Slnka, rešpektuje jeho pravidlá, a nie len účelovo „amerikanizuje“ všetko čo mu príde pod ruku. Takže ja v takom prípade kašlem na ploché postavy, kašlem na vynútené a maximálne účelové dejové odbočky v druhej polovici a kašlem aj na klišé situácie, pretože Godzille nechýba práve kúsok odvahy z japonského originálu (samozrejme, stále sa bavíme v rámci letnej hollywoodskej blockbusterovej konkurencie)! Viem si však predstaviť, že niektorým divákom značne nesadne. Je to síce len ďalší „hlučný americký blockbuster“, ale tento krát bez toho, aby musel akokoľvek pošliapavať odkazu ázijského originálu, práve naopak ešte si z neho hrdo berie inšpiráciu. PS: 3D opäť neprekvapivo úplne zbytočné, avšak na druhej strane ani vyslovene nerušilo, keďže sa vo filme našťastie nevyskytuje žiadne prvoplánové hádzanie predmetov priamo do kamery a ani nočné scény nijako nezatmievalo a tak film vôbec nestrácal na prehľadnosti. Avšak, že mal mať film aj nejaký tretí rozmer som si uvedomil až pri vychádzaní z kina, keď som musel odovzdať okuliare. CELKOVO: 4* (8/10)

Uf, tak tu sme sa s CSFD po dlhšej dobe doslovne na míle minuli. Po tých štvor- až päť-hviezdičkových nadšených komentároch som čakal skutočne mrazivý zážitok. Vo výsledku som však dostal len naťahovanú zívačiku a zbytočný remake dnes už kultového Nosferata z nemej éry filmu. Navyše sa na ňom až nepríjemne podpísal zub času, ale som presvedčený, že to nebude len tými vyše 30 rokmi od jeho natočenia. Obzvlášť éru 70. rokov mám veľmi rád a už som v nej našiel niekoľko skutočných filmových klenotov, ktoré bez problémov fungujú aj dnes. Nosferatu bohužiaľ nefunguje vôbec. Po technickej stránke je to aj na tú dobu veľká bieda. Vyslovene pôsobí ako desať krát lacnejší slovenský film z daného obdobia, s amatérskou kamerou, zrnitým obrazom, vyblednutými farbami, chabými maskami (resp. maskou v podobe ušatého Nosferata) a otravnou hudbou, ktorá sa síce snaží navodiť znepokojivý dojem, bohužiaľ aj v scénach, kde to vyslovene nie je ani žiaduce. Jednoduchý námet by nemusel byť problém, navyše keď sa v ňom dostáva do popredia zaujímavá téma samoty a nie až tak príjemný údel večného života, ale všetko mi to príde veľmi účelovo spracované. Postavy - narážam na hlavnú postavu Jonathana Harkera, ktorý ide za Draculom do Rumunska - akoby si neuvedomovali situácie, v ktorých sa ocitajú, postava Nosferata so špicatými zubami a dlhými pazúrmi im ani v jednom momente nepríde divná, dokonca ani v situáciách, keď sa vrhá vycucať krku zo zranenia po porezaní nožom alebo keď v noci okupuje ich izbu. Uznávam, že občas má film príjemne znepokojivú atmosféru a aj prostredie hradu má niečo do seba, ale čo z toho, keď vo výsledku to je len rozťahaný počin a strašidelné scény v ňom doslovne pohľadať, resp. aspoň na mňa takmer nefungovali. Vekovo navyše zostarol viac ako by bolo žiaduce a dnešného diváka už skutočne nemá čím zaujať. Možno keby som film videl v roku jeho vzniku tak so mnou pár scén zamáva, ale aj to silne pochybujem, pretože iné filmy z tohto obdobia s tým nemajú ani po rokoch problém. Bohužiaľ, Nosferatu sa k nim ani zďaleka radiť nebude. CELKOVO: 2* (4/10)

Podobne staromilský špionážny thriller ako nedávny Jack Reacher. Rozdiel je akurát v tom, že Reacher bol jednoznačná pocta oldschoolovým krimi thrillerom. Ryan by sa napriek svojmu oldschoolovému poňatiu chcel podobať skôr moderným Bournom. A výsledok je ten, že vznikol pomerne obyčajný, všedne pôsobiaci akčný thriller, ktorý má skutočne problém výrazne zaujať dnešných divákov rozmaznaných vysokorozpočtovými akčnými blockbustermi. Branaghova réžia každopádne odvádza očakávaný štandard. Neponúka síce veľa akčných scén (dohromady asi tak tri a z toho tá v kúpeľni z prvej polovice je veľmi dobrá a záverečná naháňačka s bombou v dodávke je až také príjemné guilty pleasure), ale aj napriek tomu sa mu darí po celý čas udržať slušnú dynamiku a bezproblémové tempo. Dopomáha si úderným hudobným doprovodom, efektným strihom a kamerou, a tak budí dojem akčného snímku aj v scénach, kedy sa v podstate len nenápadne uteká z budovy. Po scenáristickej stránke to je však len čistý priemer bez jediného prekvapivého zvratu, momentu alebo nápadu. Zápletka o hrozivom Rusku dnes pôsobí zastaralo, ako by vypadla zo špionážnych thrillerov 70. rokov a nedopomáha tomu ani fakt, že danú story film berie pomerne seriózne. Miešajú sa tu už rokmi obohrané klišé ako zlí bohatí Rusi, bomby s časovačmi a v úvode na scénu nastupuje aj téma teroristického útoku na dvojičky, ktorá vo filmoch prestala byť zaujímavá asi tak rok potom, čo k tomuto nešťastnému útoku došlo. Navyše v závere začnú pribúdať aj pomerne prestrelené momenty ako žiarovka v ústach alebo bitka počas jazdy v dodávke, pri ktorých mi nebolo jasné, či ich film ešte stále berie smrteľne vážne alebo sa má jednať skôr o uťahovanie si zo žánrových konvencií (nanešťastie asi skôr to prvé). Aspoň, že ten plán zloduchov vyvolať kolaps v USA skrz ekonomický úpadok dolára je značne nevšedný a neopotrebovaný. Obsadenie hlavnej úlohy sa tiež podarilo a sympatický Chris Pine dokazuje, že dokáže bez problémov utiahnuť film aj mimo série Star Trek. Akurát Keira Knightley je v tomto prípade až nečakane otravná. Vo výsledku síce Jackovi Ryanovi nie je možné dať vyššie hodnotenie, ale aj napriek tomu sa nejedná o film, ktorý by vyslovene otravoval alebo výrazne nudil. Tých 100 minút sa dá bez najmenšieho problému prežiť a občas si ich dokonca aj užiť, za celý čas síce neponúkne ani jeden výraznejší moment, ale v rámci takého „priemerného akčného štandardu“, v ktorom sa pohybuje neurazí. Ambície tu však boli určite vyššie. CELKOVO: 3* (6/10)