POMO

Humanistická odysea do duše zvonku obludného, no zvnútra krásneho človeka. Majstrovská práca s kamerou a svetlom, mimoriadne herecké výkony. Režijný prístup k látke tak citlivý, akoby sa pred ňou dotyčný klaňal na kolená. Filmová udalosť s jedným z najkrajších záverov filmového plátna.

V Million Dollar Baby sa Clint Eastwood nepohol z ringu, tu sa nepohne z verandy svojho baráku. Gran Torino kráča v komorných šľapajách jeho nedávneho boxerského opusu a divákovi dáva ešte silnejší knokaut. Clint režíruje jednu z jeho najzaujímavejších postáv v snímke, ktorá plynie ako „po masle“. V prehľadnom prostredí jednoduchého príbehu sa ukážkovo zvýrazňuje dokonalo plynulá náväznosť jednotlivých scén, ktoré sa vám pri zvedavej štúdii charakteru Clintovej postavy servírujú pred oči ako na želanie. Aj krátky záber na kosenie trávniku má v tomto filme zmysel. Všetko v ňom má zmysel a svoje miesto. Nehovoriac o songu pri záverečných titulkoch...

Tuctový americký sitcom o disfunkčnej rodine v celovečernom podaní. Polovica vtipov nie je vtipná, zvyšok ujde. Do záveru filmu našťastie stihnete postavy spoznať a chytíte sa, ale väčšina predošlej stopáže trpí práve tým, že nechápete, čo má byť na daných scénkach vtipné. Námetom identická, ale oveľa nápaditejšia je komédia Franka Oza Death at a Funeral (2008).

Ponurý film-noir krimi thriller v duchu Fincheroviek Se7en či Zodiac. Silná atmosféra beznádeje, skvelý Daniel Auteuil, krásna a krehká Olivia Bonamy, dialógy so špinavými servítkami v popolníku, poliatom studenou whisky. Technicky brilantne zvládnuté. Ale scenár mohol byť zdržanlivejší v utápaní sa Auteuilovho poliša v alkohole. Vypije toho azda viacej než Nick Cage v Leaving Las Vegas a film kvôli tomu pôsobí ako o 20 minút dlhší než skutočne je. I tak ale poctivo vydepresené štyri hviezdy.

Historický biják pre konzumného diváka. Zjednodušená charakterizácia postáv, city medzi dvomi postavami sa tu vytvárajú gíčovým zosvetlením a rozostrením obrazu mimo ich tváre. Ako v najhoršej telenovele. Na druhú stranu - príbeh napreduje rýchlym tempom a Bratislava a Praha podmaľované hudbou Philipa Glassa pôsobia neodolateľne, až rozprávkovo historicky. Trochu prekvapí, že najvýraznejšou postavou (i hereckým výkonom) nie je Edward Norton, ale Paul Giamatti. Nebyť tej silne trapnej snahy ohúriť nás pointou, ktorú každý len trochu uvažujúci divák odhalí (minimálne) o desať minút skôr; a hlavne nebyť jej totálnej deravosti a nedotiahnutosti, dal by som "previnilé" 4*.

Snímka mohla byť ešte o chlp lepšia, keby sa hlbšie zamerala na príčiny Larsovho stavu a pohrabala sa viacej v jeho psychike (viz. Čas prebudenia). Ale ani jednoduchšia cesta, ktorú tvorcovia zvolili, teda hallströmovsky milá návšteva dedinky, v ktorej má jeden podivín maximálnu podporu chápajúcich a dobrých susedov, nie je na zahodenie. Prístup tvorcov je originálny, nasmerovaný k citlivejšiemu divákovi, disponuje pôvabným humorným nadhľadom i jemným balancovaním medzi realitou a prifarbeným idealistickým svetom. A na to treba nemalý scenáristický i režijný talent. K štyrom hviezdam sa prikláňam nielen za vynikajúceho Ryana Goslinga, ale za VŠETKÝCH hercov. Bez nich by to nefungovalo. A tiež za tú múdru definíciu dospelosti Paula Schneidera.

V rámci filmografie Lucia Fulciho, sprzenej zopár shitovými horormi, ktorého ho paradoxne najviac „preslávili“ (a uvrhli do tieňa béčkového brakmejkra), sú Dvere do ticha nadpriemernou ukážkou jeho talentu vo vytváraní atmosféry a práce s kamerou a výpravou. V tomto prípade hlavne exteriérmi. Škoda, že pointa je jasná prakticky od úvodných titulkov a v poslednej tretine sa film začína vliecť. Veľa toho ale kompenzuje obstojný John Savage, z ktorého kamera prakticky nespustí oko.

Uhraničivá fantasmagória, ktorá súčasne nadchýňa majstrovskou pocitovou réžiou Neila Jordana i ubíja panenskou nevinnosťou svojho príbehu, protichodne zamotanou do otravného spletenca troch vzájomne sa prelínajúcich dejových línií. Úžasný a boľavý zážitok v jednom, a určite film, akých už veľa neuvidíte. Krásna výprava, sympatické cameo Terenca Stampa.

Jediné, čo tomuto filmu trochu podráža kolená, je nejasné zasadenie do doby, v ktorej sa odohráva. Aby dianie v ňom nevyznelo na dnešné pomery nerálne a prehnane, je podfarebný herrmannovsky znejúcou hudbou a zasadený akože do približne povojnového obdobia. Kostýmy, účesy a chovanie mnohých postáv, a tiež technická forma jeho sfilmovania ale odpovedajú súčasnosti, aby bol zasa príťažlivý aj pre súčasného (vnímavého) teenage diváka, pre ktorého sa može stať filmom jeho života… Keď si však túto dobovú rozorvanosť odmyslíme, stáva sa Ondskan emocionálne silnou, perfektne nakrútenou (krásna kamera), obsadenou i zahranou drámou, ktorá si i po formálnej stránke v ničom nezadá s tým najlepším z Hollywoodu.

Obsahovo blbina s nefunkčnou pointou. Ale srší z nej toľká zamilovanosť tvorcov do grindhousu, kameramanskej práce Roberta Rodrigueza a hlavne záujem vypiplať každý, hoci len niekoľko sekundový efektný záber, že vás ako nadšenecká amatérska pocta Tarantinovi a Rodriguezovi nemôže nechať chladnými. Pochvalu si tiež zaslúžia dobre vybraný rozprávač, a vizáž a "zhovadilo komické" hlasy hlavných postáv. Jan Votýpka je šialenec v tom najlepšom zmysle slova. Moje tri hviezdičky sú kompromisom medzi dvojhviezdičkovým obsahom a štvorhviezdičkvým konceptom.