POMO

Tradične poňatý, viac než solídne nakrútený špionážny thriller, ktorému ale chýba exotika Spy Game, či hi-tech coolovosť Enemy of the State na to, aby sa stal hitom. Body of Lies zachádza priamo do epicentra aktuálnej témy islámského terorizmu a robí to v sprievode perfektnej akcie. Ale hoci strieda lokality ako na bežiacom plátne a dej napreduje slušnou rýchlosťou, stále máte pocit, že sa repetitívne vrtí na jednom mieste. Asi preto, že všetko mimo špionážne machinácie je v ňom tak nejako navyše a nedotiahnuté (snaha vykresliť rodinné zázemie postavy Russella Crowa, snaha vykresliť DiCapriov vzťah k miestnej holčine). A záver by to tiež chcelo iný.

Síce tvorcovia neprinášajú nič nové a iba kombinujú techniku Blair Witchu s finálnou expozíciou z Mlčania jahniat (zelený nočný mód, podobné prostredie), ale i tak mi svojim nízkorozpočtovým výstrelkom pekne zodvihli adrenalín a chvíľami som mal od strachu nutkanie odkloniť zrak od plátna (to sa mi nestalo dobrých 15 rokov). Naozaj HUSTÉ finále, práve preto, že rozmer čírej filmovej zábavy mení v znepokojivý „it could happen“ pocit. Brrr!

Neurazí ani nenadchne, a určite neuspokojí. Ani dejovo, ani technicky. Scott Derrickson strieda pekné myšlienkovo-emocionálne momenty s tými čisto vizuálnymi, no toho prvého je málo, a to druhé je opozerané a nenápadité. A zbytok je výplň, ktorú držia nad vodou iba Jennifer Connelly a Keanu Reeves. Hoci nemajú moc čo hrať, k Jennifer máte proste okamžite blízko; a Keanuovi, hoci sa tvári rovnako ako vo všetkých filmoch, uveríte aj mimozemšťana. Malý Smith desný, rovnako ako pred pár rokmi malá Dakota. Derrickson je komorný režisér, nebol ideálnou voľbou (postava armádneho generála, evokujúca skôr redneckovského stolára machrujúceho v garáži, je azda nevydarený pokus o nadhľad). Film síce disponuje rúškom príjemného "sci-fi kúzla", ale je až televízne opatrný, nevýrazný a nevyhne sa ďalšiemu zrovnávaniu so Spielbergovou Vojnou svetov, ktorá i napriek nejakým neduhom bola po všetkých stránkach vzrušujúcejšou jazdou.

Nákazlivo zvodné a voňavé skĺbenie klasických horovových prvkov, nevinného poňatia platonickej lásky, ohraných dejových klišé, matrixovského vizuálu, krásnych prírodných lokalít, Volva C30 a metrosexualizmu. No dalo by sa niečomu takému, navyše keď sa to pri svojej detinskej prostoduchosti tvári smrteľne vážne, odolať? Film, ktorý zosobňuje všetko, čo je dnes u teenagerov „in“ a čo sa dobre predáva. Nebyť tak zdĺhavého zbližovania sa tých dvoch, znížil by som sa k zvýšeniu hodnotenia. Guilty pleasure.

Trochu ma mrzí, keď (skoro) ako jediný vidím výnimočnosť, až dokonalosť nejakého filmu. Jeho tvorcom sa totiž nedostane poklony, akú zasluhujú... Elegy je neobyčajne vyspelá, citlivá, psychologicky komplexná, v detailoch kreatívna snímka (od scenára až po brilantný strih, ktorý majstrovsky vypointováva všetky kľúčové scény). Režisérka portrétuje zamilovanosť päťdesiatnika snád presnejšie a i pre mladšieho diváka zrozumitelnejšie, než by to dokázal mužský režisér (čím len potvrdzuje teóriu, že ženy do mužov vidia lepšie než muži do žien). Do hlavných rolí úmyselne vyberá na prvý pohľad nesúrodú dvojicu Ben Kingsley / Penélope Cruz, aby ich povahovému súzneniu mohla dodať úplny tvar až nečakaným záverečným zvratom. Takisto si neviem predstaviť lepšie a nápaditejšie predstaviteľa Kingsleyho starého kamoša, než je Dennis Hopper, ku ktorému ináč ako divák nemám nijako vrelý vzťah. Čo sa ústrednej dvojky týka, Kingsley je krvou a srdcom filmu a veľmi ťažko sa rozpoznáva hranica medzi jeho hereckou genialitou a režisérkynou genialitou vo vedení hercov – tým pravým géniom bude zrejme ich vzájomné porozumie a súhra talentov. Penélope som konečne po dlhých rokoch prišiel počas jedného víkendu na chuť (náhodná kombinácia Elegy s Vicky Cristina Barcelona) a dostal sa jej pod kožu. Je pokladom nielen hereckým. A nezabudnime na „chladne uvedomelú“, vášnivú realistku Patriciu Clarkson, v ktorej Kingsleyho postava nachádza jediné stabilné útočisko. Elegy som si pustil len tak, na vyplnenie nedeľného večera, a dostalo sa mi absolútnej emocionálnej i duchovnej filmovej satisfakcie. Prečo nemohol záverečný statický záber na pláž vydržať do konca záverečných titulkov?

Pochutnáte si na nanuku Funny Games USA a v ruke vám otane drievko The Strangers. Recyklácia omletých klišé, nerozvinutý dej s nulovým vyústením, kľúčové kolapsy v logike a pravdepodobnosti. Bryan Bertino ani nevie, čo znamená záber na sviečku s nakloneným plameňom. Scenáristicky i režijne bezhodnotná, rýchlo zabudnuteľná vec, šikovne predaná lákavým trailerom a hviezdnym obsadením.

Armáda netvorov z čiernej lagúny za tónov povedomej podmorskej hudby napadá buranov malého prístavného mestečka (príde aj na mlátičku v hospode) a znásilňuje šťavnaté prcičkovské babenky (spústa obnažených bradaviek), ktoré rodia ich potomkov votreleckým „cisárskym“ rezom. Nechýbajú krvavé gore efekty, mŕtvi psi a batole v detskej postieľke v ohrození. Ešte zahaliť mestečko do hustej hmly, a bolo by to komplet.

Jeden pôsobivý moment (skok) a dobre vystihnutá atmosféra odvrátenej strany Mexika. Ale ináč nezáživné, s trapne prehrávajúcim mladíkom v hlavnej roli (Cesar Ramos), hlúpym finále a klišovite nasadeným dodatkom, ktorým sa režisér ako dramaturg zhodil.

Zastaralý, nenápadný a nenápaditý film. Ale zároveň tak neškodný a bez konkrétnych chýb, že mu proste niet čo vytknúť. Pamätať si aho ale budeme asi iba preto, kto sa v ňom stretol. A osobne si cením, že k ním bol scenárista stopercentne férový a obaja tu majú fakt pekné role, zužitkovávajúce parametre ich osobnostných kultov.

Ťažký prípad na podrobné skúmanie. Film na jednu stranu chladný ako psí čumák, no na druhú stranu pôsobivý a boľavý. Režisér utrpenie hlavnej hrdinky nezobrazuje prirodzenou cestou. Akoby nevedel, že súcitiť s ňou možeme už len preto, aká je a čo zažíva. On nám nepovie aká je, je mu to jedno. Drží si od nej odstup, je k nej ľahostajný. Jej utrpenie zobrazuje iba prostredníctvom kamerových hrátok z jej pohľadu, stišovaním zvuku keď omdlieva, atď. Všetko to peklo (vrátane pornograficky detailnej prostitučnej penetrácie) prežívame z pohľadu osoby, o ktorej nič nevieme. Hnusný, sadistický a bezohľadný prístup, ale… stále je to zaujímavejšie a osobitešie nakrútené než väčšina podobných feministických rape+revenge exploitation prasačín (I Spit on Your Grave). A rozhodne to nenudí.