POMO

Milionár z chatrče je významovo nový Tiger a drak. Bude rovnako vplyvný. Je to celosvetovo univerzálnym jazykom rozprávaný príbeh lásky z exotického kúta sveta, do ktorého bežný divák neprenikne. A Indovia budú márne tvrdiť (tak ako svojho času tvrdili Číňania), že takéto filmy doma nakrúcajú už desaťročia. Nie, nenakrúcajú. To niekto z vonku musí prísť medzi nich a vytiahnuť svoj západoeurópsky objektív. Milionár z chatrče nie je bollywoodský film, je to ohňostrojová oslava Bollywoodu ako filmovej kultúry aj so všetkým jej romantizmom. V krásnom príbehu lásky naplno zužitkováva lesk i biedu indického mikrokozmu, a nápaditou a sviežou formou jej dodáva divácky atraktívny šmrnc. Je to malý a nenápadný filmový drahokam, ktorý žiari viacej, ako všetky losangeleské klenotníctva, do ktorých chodí nakupovať Benjamin Button. Je to film oslavujúci život, vieru, pozitívne myslenie; film, ktorý nebol robený za účelom stať sa oceňovaným filmom roku. A práve preto si to zaslúži. V dnešnej dobe je tento film malým zázrakom. A Danny Boyle je Ježiško. P.S. Jen Lopez či Rosario Dawson majú črty Freidy Pinto, ale nemajú jej oči. Žiadna hollywoodská herečka nemá oči Freidy Pinto...

Niečo ako Angelika, akurát bez lodí a Pejraka, a iba s jednou krátkou romantickou scénou. Plus niekoľkými pichľavými scénami mučenia alebo zabíjania. Ale nie toľkými, aby uspokojili Fulciho fanúšikov. Komu je vlastne tento nudný film určený?

Bratček z rodiny opusov ako Vrah Rosemary (1981) alebo The Toolbox Murders (1978) - čiže brutálny splatter slasher, úchylne sa vyžívajúci v pokiaľ možno čo najbrutálnejších vraždách náhodne vybraných obetí. Film je od prvej do poslednej minúty s vrahom, a naslúchaním jeho neustálemu chrčaniu predstiera psychologickú sondu do jeho mysle... ehm. Jedna efektná scéna (skok na auto s brokovnicou), jedna napínavá scéna (záchody v metre) a nečakaný, prekvapivo dobrý záver - to je to, čo tento béčkový brak vyťahuje na 2 hviezdy.

Moja platonická láska z detstva, najvtipnejší alebo druhý najvtipnejší film, aký som videl vo svojom živote. Zhodou okolností tiež najkrvavejší. Sledovať Braindead je ako sledovať 50-ročnú nadržanú jeptišku, prichádzajúcu o panenstvo s Roccom Siffredim - ultimátna jazda po dekadencii a najzvrhlejšom humore. Mám alergiu na domáce zvieratká, ale jedno chcem mať doma stoj čo to stoj - potkaniu opicu zo Sumatry. A puding už mi nikdy nebude chutiť tak ako doteraz.

Humanistická odysea do duše zvonku obludného, no zvnútra krásneho človeka. Majstrovská práca s kamerou a svetlom, mimoriadne herecké výkony. Režijný prístup k látke tak citlivý, akoby sa pred ňou dotyčný klaňal na kolená. Filmová udalosť s jedným z najkrajších záverov filmového plátna.

V Million Dollar Baby sa Clint Eastwood nepohol z ringu, tu sa nepohne z verandy svojho baráku. Gran Torino kráča v komorných šľapajách jeho nedávneho boxerského opusu a divákovi dáva ešte silnejší knokaut. Clint režíruje jednu z jeho najzaujímavejších postáv v snímke, ktorá plynie ako „po masle“. V prehľadnom prostredí jednoduchého príbehu sa ukážkovo zvýrazňuje dokonalo plynulá náväznosť jednotlivých scén, ktoré sa vám pri zvedavej štúdii charakteru Clintovej postavy servírujú pred oči ako na želanie. Aj krátky záber na kosenie trávniku má v tomto filme zmysel. Všetko v ňom má zmysel a svoje miesto. Nehovoriac o songu pri záverečných titulkoch...

Tuctový americký sitcom o disfunkčnej rodine v celovečernom podaní. Polovica vtipov nie je vtipná, zvyšok ujde. Do záveru filmu našťastie stihnete postavy spoznať a chytíte sa, ale väčšina predošlej stopáže trpí práve tým, že nechápete, čo má byť na daných scénkach vtipné. Námetom identická, ale oveľa nápaditejšia je komédia Franka Oza Death at a Funeral (2008).

Ponurý film-noir krimi thriller v duchu Fincheroviek Se7en či Zodiac. Silná atmosféra beznádeje, skvelý Daniel Auteuil, krásna a krehká Olivia Bonamy, dialógy so špinavými servítkami v popolníku, poliatom studenou whisky. Technicky brilantne zvládnuté. Ale scenár mohol byť zdržanlivejší v utápaní sa Auteuilovho poliša v alkohole. Vypije toho azda viacej než Nick Cage v Leaving Las Vegas a film kvôli tomu pôsobí ako o 20 minút dlhší než skutočne je. I tak ale poctivo vydepresené štyri hviezdy.

Historický biják pre konzumného diváka. Zjednodušená charakterizácia postáv, city medzi dvomi postavami sa tu vytvárajú gíčovým zosvetlením a rozostrením obrazu mimo ich tváre. Ako v najhoršej telenovele. Na druhú stranu - príbeh napreduje rýchlym tempom a Bratislava a Praha podmaľované hudbou Philipa Glassa pôsobia neodolateľne, až rozprávkovo historicky. Trochu prekvapí, že najvýraznejšou postavou (i hereckým výkonom) nie je Edward Norton, ale Paul Giamatti. Nebyť tej silne trapnej snahy ohúriť nás pointou, ktorú každý len trochu uvažujúci divák odhalí (minimálne) o desať minút skôr; a hlavne nebyť jej totálnej deravosti a nedotiahnutosti, dal by som "previnilé" 4*.

Snímka mohla byť ešte o chlp lepšia, keby sa hlbšie zamerala na príčiny Larsovho stavu a pohrabala sa viacej v jeho psychike (viz. Čas prebudenia). Ale ani jednoduchšia cesta, ktorú tvorcovia zvolili, teda hallströmovsky milá návšteva dedinky, v ktorej má jeden podivín maximálnu podporu chápajúcich a dobrých susedov, nie je na zahodenie. Prístup tvorcov je originálny, nasmerovaný k citlivejšiemu divákovi, disponuje pôvabným humorným nadhľadom i jemným balancovaním medzi realitou a prifarbeným idealistickým svetom. A na to treba nemalý scenáristický i režijný talent. K štyrom hviezdam sa prikláňam nielen za vynikajúceho Ryana Goslinga, ale za VŠETKÝCH hercov. Bez nich by to nefungovalo. A tiež za tú múdru definíciu dospelosti Paula Schneidera.