MaxBodycount

Profesionálni iluzionisti sú bandou chladnokrvných bastardov posadnutejších ako Ahab navzájom si kradnúcich nápady, triky, milenky, ženy aj deti v snahe o magickú tridsaťminútovku a WTF iskru v očiach publika. Takí YouTuberi prelomu 19. a 20. storočia. Alebo filmári - Nolanovci napríklad. Neviem, ako to majú s harpúnami ale Pledge, Turn aj Prestige /scenár/, mávanie prázdnou rukou na upútanie pozornosti /réžia/, krásna asistentka /obsadenie/ - to všetko zvládajú na výbornú v kontrolovanom sebereferenčnom superdiele a na rozdiel od iných "clever" filmov hrajú s divákom férovú hru, dokonca nechajú Michaela Cainea krásne vysvetliť jej pravidlá a v procese nežne nasmerovať vnímavejšieho kukateľa k pointe. Je to práve táto hra, ktorá robí Prestige neopakovateľným zážitkom a diskutabilne najlepším snímkom bratského dua, ku ktorému je strašne pekné sa vracať keď máte dojem, že sa z filmu vytratila mágia, alebo si potrebujete napraviť chuť po poslednej Nolanovke. Moment filmového blaha: Keď sa po titulkoch konečne môžte íst vyliať.

Duo Lustig/Cohen sa k postave zombocopa Cordella vracia vo forme veľmajstrov slizkého, ale chytrého low budgetu rozhadzujúc superhviezdy polnočného kina ako konfety v čudnej kombinácii pôvodného filmu s Lustigovým Maniakom /film je venovaný Spinellovi/. Cohen dodáva akčnej jazde, ktorej nerobí problém požičať si scénu od Terminátora vyššie spomínanú chytrosť a celé podarené dielko sa tak dá vnímať aj ako J'Accuse adresované prehnitým inštitúciám, rýpať sa však v sociálnej kritike keď sa tu bojuje motorovkou je nu - lit - né ... Moment filmového blaha: Maniaci si porovnávajú zbrane, zabijácky poster.

Blackovka bez Shanea Blacka, alebo ďalší vehikel čo má pomôcť Bruceovi splácať výpalné. Ak si hodláte nechať ukradnúť hoďku a pol života filmom ktorý sa opilo potáca odnikiaľ nikam a zábavu si predstavuje ako šesťdesiatnika s revolverom zasunutým v anále, mám tu pre Vás favorita. Ja si radšej pôjdem dať trhať zub múdrosti. Moment filmového blaha: Možnosť ohlásiť pišpauzu a už sa nevrátiť.

Ďalší smutný dôkaz toho že hi tech včerajška je dnes výsmechom, tento Zune kinematografie dve hodiny kopírujúci "to naj" z prastarých zdrojov v atmoguláši ponižujúceho trikového eskamotérstva a koženého herectva skrátka trpí syndrómom urýchleného starnutia a pokiaľ jediné na čo sa zmôžem v obhajobe je krása Kate Beckinsale odbehujúcej od lykanov k Wolfmanovi a preonačenie Drakulu roztomilým Roxburghom, je to málo aj na štatút guilty pleasure.

Nakysnutá zábava pre trinásťročné dievčatká s niekoľkými fajn scénami utopenými v balaste otravne dlhých kecov ktorú nespasí ani výborný Pedro Pascal - juhoamerická kópia Nathana Filliona a tentoraz dokonca ani Gadotkine dlhé nohy.

Pomyselný výsledok rozhodnutia Ridleyho Scotta natočiť miesto Blade Runnera remake Hodiny modrých slonov /1971/ disponuje neobvyklým šarmom či už vo vizuálnej rovine alebo v obsadení ktorému zasa obvyklým spôsobom dominuje fantastický Robin Williams obklopený kúzelnými spolu/protihráčmi a je preto škoda, že ani režisér, ani kameraman sa necítia príliš sebaisto v akčných scénach a Zimmer s Hornom asi poplietli nahrávky a k Hračkám poslali omylom iný OST - nabobtnaný šmejd ktorý zostarol ešte predtým, ako bol vydaný. Milovník českej kinematografie si však príde na svoje : podobný scenár by sa v rukách Lipského zmenil na poklad tróniaci v tesnej blízkosti hradu v Karpatoch, alebo hladnej Adélky.

Šachisti dostali svoj Prestige - oprostený od zbytočnej drámy a Nolanových mindgames, tak ako jeho hlavná hrdinka mierne autistický seriál prekvapivo transformuje nedomrlosť šialenstva šachovnice a pridužených vychrtlých bledých bimbasov v prudko pozerateľnú /mierne/ dramatickú zábavu, ktorej dominujú zlodejka scén Taylor - Joy /tá svojim výkonom pre šach a osoby s brutálne rozostúpenými očami spravila toľko ako Madonna pre špicaté podprdy/, nasledovaná skvelým scenárom a príkladným filmatizmom - kamera a výtvarné riešenie interiérov vyslovene očaria - toto je naozaj radosť pozerať aj napriek miernej emocionálnej otupenosti nutne prichádzajúcej v spoločnosti slečny, ktorú ani nenapadne ísť poďakovať štartérovi svojej kariéry.

Čelná zrážka medzi Suicide Squad /otravné, traumatizované béčkové charaktery/ a Glass /nedôveryhodná korporácia experimentujúca na hrdinoch, čiastočný posun k horroru/ ktorú z podpriemeru nezachráni ani ohavný írsky leprechaun s besným obočím olizujúci indiánsku hlavnú hrdinku. Pokiaľ ste v minulosti pri sledovaní mutantných dobrodružstiev v akejkoľvek filmovej podobe /Singer, Vaughn, Mangold/ zažili pocit nadšenia, v tomto prípade rýchlo zabudnite. Moment filmového blaha: zaujímavý font titulkov.

Hollywood sa zdá byť námetovo vyčerpaný: ak po X-tej prerábke klasiky pre NPC publikum naočkované potrebou byť "reprezentovaný", po ďalšom pokračovaní dojnej série rozdelenom na dve časti alebo po ďalšom ach tak prekvapivom majstrštyku bezkrvého génia filmového puzzle siahne po Hard Rain aby ho po dvadsiatich rokoch naleštil, vytunil a ošetril búrkovým džigitálom, musí byť v radoch producentov echt mentálne prázdno. Ak je však výsledkom tohto prázdna kúsok tak sviežo ujebaný, tupučký a naivne zábavný, že divák ani netuší, či sa smeje s ním, alebo na ňom, môže milovník filmového braku prižmúriť obe oči a pristúpiť na pravidlá Cohenovej detinskej hry aj cenu znášania neuveriteľne zlých hlášok. Toto kinečko chce, aby ste si ho adoptovali.

Roztomilá komédia o pomaly sa rozširujúcej skupine samozvaných lúzrov a ich snahe urvať si svoj malý kus vidláckeho raja aj za cenu zapĺňania pivnice predstaviteľmi lokálnej mafie funguje hlavne vďaka charakterom, ktoré ju zaľudňujú - komouš udeľujúci cenné rady rasistovi, tlstý mamľas ktorý by sa bez bratrancovho kamaráta nevedel ani vychcať - a dovoľujú nielen zabudnúť na to, že skutočný lúzer skrátka nevysolí 60 litrov na drevo, ale aj prepáčiť záverečný premúdrelý new ageový copout ako od Fulghuma. Filmom síce presvištia aj vážnejšie témy - napr. už spomenutý rasizmus alebo celospoločenský vplyv mafie - nie je im však dovolené toto milé dielko ovládnuť a prevládajúcim dojmom je tak ľahký optimizmus. Moment filmového blaha: ukončenie pracovného pomeru à la Lester Burnham, Vitova všestranná rodina po otcovej i maminej strane.