MaxBodycount

Pre niekoho nočná mora, pre iného vlhký sen v ktorom commie vojská dosiahnu nemožné a položia svoje oonucované nôžky na svätú severoamerickú pôdu, aby narazili na odpor statočných inšpiratívnych školákov. Podobný koncept bol spracovaný už v Invasion U.S.A. /1952/ a rok po Red Dawn ho k béčkovej dokonalosti v rovnomennej klasike dotiahol drevorubač Čak. Snáď najväčším problémom Úsvitu je to, že sám seba berie až príliš vážne a tak sa miesto drsných hlášiek /It´s time to die/ dočkáme usmoklených deciek, ktoré by sa už radi vrátili domov - Milius sa k významu svojho mena v češtine skrátka nepribližuje, dobovo zasiera plátno svojim militantným jingoizmom kde akýkoľvek humor funguje až futuretroaktívne /Baby nebude sedieť v kúte a kropí Rusákov olovom/ a skvelý Harry Dean Stanton a Powers Boothe iba sekundujú mladej krvi -napriek tomu je tento kúsok tou pravou ujebanou klasikou studenej vojny ako aj pamätníkom zašlých čias. Moment filmového blaha: Školáci pozorujú ruský výsadok.

V porovnaní so svojim pokračovaním sa pôvodný Hellraiser mení na krotký komorný slasher, ktorý trestuhodne nedokázal využiť svoj najväčší tromf v podobe ikonických pekelníkov a ponechal tak na Atkinsovi a Randelovi, aby túto chybu napravili a odpovedali na otázky, ktoré po sebe originál zanechal spolu so zápachom síry. Logika síce skapíňa v bolestiach napnutá na reťaziach zubami cvakajúcich sadomasochistov, divák však mľaská blahom pri prechádzke peklom v sprievode šialeného doktora zasluhujúceho vlastný spin off. Podfarbené fantastickou Youngovou hudbou je toto béčko nielen úchvatným darčekom pre milovníkov osemdesiatkovej gumy a splatteru, ale zároveň najlepšou časťou celej série. Moment filmového blaha: Zomierajúci Cenobiti odhaľujú svoje pravé tváre.

Tarantino s hlavou pevne zasunutou vo vlastnom anále servíruje ďalšiu porciu nablblých kecov pre oh-so-cool nekritických fandov a akú - takú záchranu tohto diela nakladá na ramená fantastickému Kurtovi a svižnejšiemu záveru. Najsmutnejšie je, že sa nedokázal dostať ani na dostrel filmov ktorým vzdával hold a taký Rodriguez so svojou časťou dvojkinečkovej drive-in homage Planet Terror chčije debílkovi z videopožičovne na ohnutý chrbát z úctyhodnej výšky.

Nintendom sponzorovaná kinderverzia Rain Mana nebola nijak ohromným bijákom ani v dobe svojho vzniku a roky jej pridali na kvalite snáď iba v očiach retrofanatikov. Napriek tomu sa však nejedná o úplnú stratu času - detský herci sú vo svojich úlohách milý a Beau Bridges zápoliaci s prastarým NESom prešľapuje na hranici cringe a nezabudnuteľnosti. Aj keď nedokonalé, stále šarmantné. Moment filmového blaha: Corey a Haley sa rozprávajú na streche trailera.

"Last Night was an A1, tip-top, clubbing, jam fair. It was a sandwich of fun on ecstasy bread, wrapped up in a big bag like disco fudge. It doesn't get much better than that. I just wish that I could control these fucking mood swings!" Wright & Co. si pred rozletom do hviezdneho sveta poriadne pretiahli krídla v seriáli, ktorý snáď najlepšie charakterizuje vyššie citovaná hláška vyfeteného cyklokuriéra Tyresa. Ľahký a hravý optimizmus neskorých deväťdesiatok okorenený popkultúrnymi narážkami síce napomáha zeitgeistovému uväzneniu diela a môže odradiť mladších divákov, sonda do pôvodu Cornetto Trilogy plus skvelí herci v hlavných a vedľajších úlohách sú však viac než dostatočnou odmenou pre zvedavcov a prípadných znalcov dobových reáliií. Slovami kamoša, ktorý mi kedysi DVD edíciu celého seriálu vtlačil do paprčiek: "You have to watch this. This is how we live ..."

Aj ten najslabší film môže skrývať desať sekúnd filmového blaha a tu Reigo doručuje: scéna lúčenia pri ktorom babička z útesu máva signálnymi vlajkami akoby so svojou dojemnosťou a jednoduchou krásou dorazila z iného diela. Žiaľ, je to veľmi málo na záchranu filmu, ktorý mohol byť monštrom, no zostal iba kapríkom vo vani a nedá sa doporučiť nikomu okrem cinemasochistov.

Embryonálny Parazit /2019/ s Adolfom v hlavnej úlohe síce môže prvoplánovo potešiť milovníkov neuznaného majstra štetca, podobne ako v kórejskom pojednaní sa však za ujebanou premisou návratu fuhrera skrýva chirurgicky presná kritika tupej lúzy. Oliver Masucci si v roli kontroverzného hrdinu uzurpuje divákove sympatie v prechode od komickej figúrky až po mrazivý idol davu a nesie tak hlavnú ťarchu posolstva o tom ako médiá bez ohľadu na politickú náklonnosť dajú priestor a možnosť rastu akémukoľvek zlu /proti ktorému chcú hneď nato bojovať ako Frankenstein/ za nadšeného burácania plebs v začarovanom kruhu ponuky a dopytu. Nepríjemne aktuálne, žiaľ nadčasové.

Akceptovateľný zombícky tanec medzi kvapkami copyrightového dažďa vykrádajúci Last of Us nielen vizuálne ale aj myšlienkovo natoľko, že miestami pôsobí ako voľné filmové pokračovanie videohry ponúka náhľad na apokalypsu z mäsožravej strany barikády aby v závere kapituloval a prehlásil ľudstvo za ukončené. V smrade modernej agitky sa tak stratí pár sympatických výkonov aj vôľa diváka prípadne sa vrátiť a vychutnať si občasný pekný nápad.

Príbeh zbehlíkov z filmov ako Hellraiser alebo House prežívajúcich na adrenalínových nájazdoch na lokálnu mládež počas ktorých skrížia cestu nesprávnym deckám je pevne usadený v B kategórii - logika tu už smrdí rozkladom, rozpočet nedovolí poriadne jatky - svojou naprostou sebaistotou, zaujímavou réžiou/kamerou, sympatickými hercami a vtipnými dialógmi však hravo prekonáva relevantnú konkurenciu a zaraďuje sa tak medzi skvosty amerického osemdesiatkového trashu aby potešil nielen hľadačov popkultúrnych odkazov.

Keď bolo Carpenterovi jasné, že jeho správa o stave Ameriky k divákovi nedorazila ani v explicitnom They Live, rozhodol sa atakovať americké podvedomie ešte raz pomocou Snakea Plisskena. Zostáva otázkou,či je remake vlastného filmu z jeho strany vtipom a zábavnou hrou s divákom, alebo zúfalou snahou vtĺcť svoje posolstvo do hláv davu vyznávajúceho falošné ikony predtým, ako sa on sám stane jednou z nich - starý pán velebený za odpútanie Bottinovej hrôzy - formu, ale nie za zasnežené zamyslenie sa nad stratou identity - obsah. Momenty, ktoré v ustrelenosti prechčia takmer všetko z East Coast originálu / surfujúci Fonda a Russel /, zvýšený kvocient humoru alebo karikatúry miesto postáv dávajú za pravdu teórii o remaku ako vtipe, záver je však opäť plný zlostného smútku za zmiznutou esenciou Ameriky ktorú ani meniace sa politické nálady a vlády nedokážu zachytiť a z trolla na konci Úteku z NY sa tak Snake stáva v Úteku z LA rovno teroristom - pozoruhodné hlavne v dnešnom kontexte. Nech už je odpoveď na predchádzajúcu otázku akákoľvek, Carpenter aj v kanibalskom móde ponúka zaujímavých 101 béčkových minút vo vyberanej spoločnosti.