MaxBodycount

Rehashu/priamemu pokračovaniu Raimiho malého skvostu spolu s rozpočtom narástlo aj sebavedomie. Aby nie. Pôvodná formulka bola stále funkčná, mystické mumbo jumbo získalo na mýtotvornosti a Bruce Campbell ukradol každú scénu vo filme, ktorého dominantnou črtou je manická energia s ktorou sa rúti od úvodného tunela až kamsi do stredoveku v otvorenom závere. Pár oddychových-expozičných momentov je síce divákovi naservírovaných / Campbell v nich spravidla absentuje/, sú však zo všetkých strán obložené čierno-humornou splatterovou absurditou, ktorá je navyše lišiacky podporovaná Demingovou kamerou a skvelými zvukovými efektami. Prostredná časť trilógie na mňa, aj vďaka umne vyváženému pomeru humoru k hrôze pôsobí dojmom diela vytvoreného v kooperácii majstrov na vrchole síl. Klasika.

Absurdne vyhajpovaná zlátanina pre "I am a woman, hear me roar !" zástup debilov čo sa ešte neodvážili pozrieť Votrelca, v porovnaní s ktorou aj Covenant pôsobí ako vykradnutý masterpiece ...

Takmer Andersonovská pseudo detektívka vycentrovaná okolo postavy ktorá vracia, keď klame. Okolo obiehajú Daniel Craig ako zdanlivo pomalý detektív zamilovaný do svojho hlasu s krásnym prízvukom a rodina v silnom obsadení konfrontovaná s náhlou zmenou v poslednej vôli, jej dôvodmi ako aj s možnou vraždou. Pomaly sa rozvíjajúci film zozačiatku podávaný s pozície nespoľahlivého rozprávača postupne naberá tempo a nabaľuje zvraty, záver však pôsobí pomerne predvítateľne, čo je však pri silných postavách a hereckých výkonoch odpustiteľné - len "rozhovor" medzi Danielom Craigom a babčou by zachránil mnohé "diela". Pod detektívkou sa tu totiž skrýva charakterový kúsok, ktorý aj keď si žiaľ nedá námahu zostať apolitický, príjemne pobaví a na dve minúty diváka presvedčí o tom, že byť dobrým sa oplatí.

Svojrázne Aussie kinečko o pomste a nálezoch i stratách na ceste k jej naplneniu nielen svojim motívom, ale aj realizáciou pôsobí dojmom spaghetti westernu videného ženskou optikou. Dungatar / Výkalovce/ si v ničom nezadá so zaprášenými španielskymi exteriérmi simulujúcimi koniec 19. storočia v Amerike a ani rok 1951 na tom príliš nezmení - miesto guliek síce lietajú golfové loptičky, lovec odmien má tvár nabobtnanej konkurenčnej krajčírky, prestrelky sú nahradené prehliadkou kostýmov a z času na čas sa tu objaví autobus - zlo pozorujúce hrdinku očami obyvateľov tejto žumpy je typicky westernové a vyžaduje si adekvátne riešenia. Veľkým prínosom k takto nastavenému filmu sú potom skvelé herecké výkony - Kate Winsletová žiari v úlohe Eastwoodovského anjela pomsty s komplikovaným pozadím, svojím scénam takisto s prehľadom dominujú Judy Davis ako jej "šialená" matka alebo Hugo "Is that ... Dior ?" Weaving v úlohe "ľahko vydierateľného" predstaviteľa zákona - takže pokiaľ sa z času na čas objaví nejaký nedostatok je ľahké ho v nadšenom nasadení ansáblu prehliadnuť. Pozoruhodné dve hodiny.

V HD prudko pozerateľná blbina zlátaná na talianskych bubákoch a španielskych exteriéroch /dohad/ s chuťou kopíruje akčné scény z druhého Maksíka a dopriava si voľnosti v menej zaujímavých úsekoch filmu, ktorých je žiaľ o čosi viac. Potešením teda zostáva, že motohonby sú na dobové a finančné pomery slušne zvládnuté, postwesternové lokality apokalyptickému oku lahodiace a pocit čírej ustrelenosti tak vlastný talianskym béčkam prítomný. Relatívne slušný dojem nepokazí ani záver pri ktorom som pobral, ako sa Amy Farrah Fowlerová cítila pri záverečných titulkoch Dobyvateľov stratenej archy. PS: Decká by seriózne nemali chlastať, ani pred operáciou ...

Kliatba Paula Kerseyho a výsmech liberálom pokračuje epickým tretím dielom série proto Punisherovských dobrodružstiev, ktoré tentokrát nechá hlavného hrdinu rozdať si to s pouličným gangom v pre Plisskenovskom New Yorku. Spomínaný výtržníci sa chovajú veľmi negalantne : ubližujú dôchodcom, obťažujú dievčence, potrebovali by oprášiť znalosti francúzštiny a na verbálne upozornenia nereflektujú. Kersey prispôsobí taktiku i kaliber a tak sa v rámci hesla We have to burn the village in order to save it celá štvrť mení na postapokalyptické bojisko nasmradnuté civilizačnou vykĺbenosťou prvého Mad Maxa. Výsledkom je OTT politicky nekorektná zábava, ktorá síce brnká na strunu aktuálnych problémov ale múdro odmieta byť súčasťou konverzácie o ich riešení.

Kopačka do gonád fanklubu Goonies s apokalyptickým nadšením soliča polí nahradzuje idealizované truffle shuffle malomesto mundánnou suburbiou zástavby okolo kruhového objazdu na konci ulice a premeny neušetrí ani svojich hlavných hrdinov. Zbavené pozlátka sa nesympatické charaktery, ktoré by život najlepšie mali poznať zvnútra školskej skrinky rútiacej sa dole schodiskom čoraz viac zamotávajú do coming of an age story rezignujúcej na happy end v prospech sociopaticky realistického rozuzlenia/nerozuzlenia. Výsledkom je potom odvážny malý film, ktorý sa nebojí vitálnou infúziou reality potiahnuť koberec pod očakávaniami letnej idyly a sladko nostalgických návratov do osemdesiatok, ktoré nikdy neboli. Extra pozornosť by som ešte venoval ďalšiemu skvelému OST od pozoruhodných Le Matos.

Cronenbergov "dobový" update Videodromu je napriek svojej takmer televíznej identite vydareným príspevkom nielen k autorovej mimóznej kolekcii, ale aj k vlne realite sa rúhajúcich paranoidných filmov neskorých deväťdesiatok /Matrix, Dark City etc./ Neustála pochybnosť o skutočnosti videného odkazuje na tvorbu P.K.Dicka, videné je potom vintage Cronenberg so svojou záľubou v organicko-technologickom bizáre, v ktorom slušné obsadenie iba sekunduje. Záver možno neprekvapí, ale neubránim sa dojmu, že tentokrát šlo viac o tú cestu k nemu ...

" What happened? -This kid called me a faggot... so I broke a yardstick on his face.- Okay. Awesome." Vlne nového záujmu o osemdesiatkovú béčkovú estetiku vďačíme aj za túto pseudo Carpenterovskú variáciu na Drive, ktorá sa nesere z artovou koketériou a dovolí Hitchovskému thrilleru z Buranova s dementným nadšením prerásť do explozívnej sci-fi masakry. Podporovaný výkonmi hercov v hlavných aj vedľajších úlohách, dotiahnutou retro náladou /použité skladby, Mooreov soundtrack, výtvarné riešenie/ si film môže dovoliť sebaistotu, s ktorou sa preženie takmer stovkou fantastických minút. Nielen preto, že naň priamo odkazuje je toto dielko legitímnym nástupcom Halloweenu III.

Je pozoruhodné, ako filmové spracovania DC odrážajú multiverzá vytvorené ich komiksovými predlohami. Tam, kde Marvel posledných desať rokov svojho filmového outputu spútal spoločným naratívom aby vyvrcholil debilným Endgame, filmy DC sa môžu odohrávať každý vo svojom vlastnom univerze. Takéto vnímanie je ostatne mentálnou ochranou proti príspevkom J. Schumachera k Batmanovej legende, alebo aj snahe skrížiť Taxi Drivera s Man on the Moon a na výsledok naniesť masku najvysmiatejšieho filmového tragéda v skvelom podaní toho živého Phoenixa. Situovaný do skorých osemdesiatych minulého storočia, tento film je fackou do tváre retrofanatikov, nočné diaľnice a neónom zaliata palubovka Lamba sú nahradené metrom, kde nevhodné uchechtnutie môže stáť život, nádherné farebné spektrum pripomína vyblednutý Drive. Preč sú gotické vízie do tmy zahaleného Gothamu a aj kvázi realita Nolanových počinov je rozkošnejším miestom pre pobyt ako nevraživá mestská džungľa videná očami chorého klauna a wannabekomika oddávajúceho sa daydreamingu. Tento Gotham ešte nemá Batmana, každý existujúci superbijec naň kašle a my sme svedkami zrodu ikonického sviniara v krutej sonde zbavenej komiksového požmurkávania. Arthur / nebol Nicholsonov Joker Jack Napier ? /, aj keď by som naňho nestavil ani cent, zvládne svoj prerod bravúrne a miesto predpovedateľnej samovraždy sa na druhej strane vynorí ako matkovražedný idol clownblocu zodpovedného za zrod Batmana. Za vypichnutie stojí snaha zostať poplatný dobe vzniku a reflektovať isté spoločenské javy bez sklzov do otravného kázania, čo už beztak silnému filmu dodáva za hrsť nadčasovosti a posúva ho nad úroveň kultového komiksového curia s fantastickým soundtrackom pre hipsterské davy.