MaxBodycount

Prekvapujúco milé italo ktoré si síce tu požičia scénu z Terminátora, tam zas postavu z Blade Runnera, ale napriek tomu ide tvrdo za svojim a je preto lepšie sa naň pozerať ako na pomyselný zdroj inšpirácie pre Univerzálneho vojaka než ako na klasickú južnú vykrádačku. Pomáhať k tomu môžu drobnosti /bojové postoje hlavného hrdinu budú o dva roky neskôr vizitkou Stevena Seagala, John Saxon, exteriéry občas pripomínajúce pustotu Stopára a opäť John Saxon/, veľkú časť pozornosti však strhne vynikajúci soundtrack Claudia Simonettiho pravidelne navodzujúci dojem, že sa pred vami deje viac a lepšieho, ako sa v skutočnosti deje.

Tretia časť série filmov o pánovi Wickovi sa riadi heslom "Better, bigger, more" a je to práve tento meč, na ktorom žiaľ hynie. John Wick sa v prekrásnom Blade Runnerom inšpirovanom vizuále stáva Indiana Jonesom nájomných vrahov keď kvôli opulentným baletom smrti /a vlastnému vykúpeniu/ precestuje pol sveta - osemdesiatky sa tak opäť hlásia o slovo v diele, ktoré sa už stáva paródiou seba samého a kolabuje pod ťarchou efektne prevedeného gunporn fetišu. Ďalšie odhaľovanie Wickovského lore tak príde ako vítaný oddych v adrenalínovej paľbe, ktorá zo všetkého najviac pripomína súhrnné vydanie Verbalových recenzií - príliš veľa dobrého vo vulgárnom balení a pred nutným ďalším pokračovaním necháva diváka spolu s rímskym degenerátom volať po kúre pásomnicou.

Po bodycounte nazbieranom v perlách ako Čtyři vraždy stačí drahoušku alebo Pane vy jste vdova Iva Janžurová so šarmom sebe vlastným kopíruje trajektóriu Clinta Eastwooda vo švejkovskej verzii Gran Torina. Príbeh pojednávajúci o staršej pani učiteľke na ceste k zjednaniu nápravy pomerov v Prekrásnej Prdeli si ukusol viac, ako dokáže spracovať: sústredenie moci v rukách jedincov bez škrupúľ, morálna neukotvenosť predpokladaných pilierov spoločnosti, volebný systém zrelý na ukradnutie bandou dôchodcov, nadmerná úcta k westernu ... to všetko sú zaujímavé nadhody, ktoré Teroristkou častokrát iba presvištia bez odpalu a občas žiaľ spoločne s technickými nedostatkami ako napr. strih ťahajú dole inak osviežujúcu komédiu so skvelým obsadením a vyzdvihnutiahodným párom slovenských gájd. Aj napriek spomenutému dekoltu však film patrí Ive Janžurovej, ktorá týmto opusom potvrdzuje svoju pozíciu stálice českého akčného filmu - jej scéna s Desert Eaglom je pre film zásadná tak ako Bruce Willis zostreľujúci helikoptéru autom v štvrtom Die Hard a nevycapiť ju na promoplagát je premrhanou príležitosťou. Pokračovanie s Jiřinou Bohdalovou a Old Painless neznie vôbec zle.

Milé deti, keďže väčšina našich učiteľov pokapala na Covid, pustíme si dnes film od dobrého uja Devlina, bývalého kamaráta ešte lepšieho uja Emmericha. Tento film je po okraj nabúšený filmovou mágiou zabezpečujúcou to, že hodina a pol odpočtu trvá tridsať minút, ale minútový prenos už trvá tri /poznáte aj z hodín matematiky a telesnej výchovy/, demokratický prezident nemôže byť zloduch a svet zachráni Nemka /k tomu analógiu žiaľ nemám/. Nejakých drasťákov sa napriek skaze odohrávajúcej sa na plátne báť nemusíte, ujo Devlin chcel totiž natočiť film hlavne pre vás. Za úlohu vám týmto dávam vymenovať čo najviac klišé ktorými sa to tu len tak hemží - ako príklad spomeniem preživšieho psíka. Vďaka relatívne ľudskej stopáži ruším pišpauzu, ale v prípade nutnosti sa prihláste.

Je naprosto fascinujúce pozorovať hollywoodskych peďákov ohýbať vlastné pravidlá ako Emmu Watson v alkoholickom bezvedomí len preto, aby mohli udeliť Oscara filmu, ktorý tvrdí že kanibalizmus lúzy odsúdenej parazitovať na odpade úspešných odsunie po pár povinných mŕtvolách každú revolúciu späť do pivnice z ktorej sa vyplazila. Viac pitoreskná je potom len skvelou filmárčinou zblblá, Parazitom adresovaná tupá lúza strieľajúca povinné päťky v domnení, že tvár v nastavenom zrkadle patrí ich susedovi ...

Scenáristi osemdesiatkových akčných béčiek nech sú požehnaní za snahy čo najlepšie motivovať svojich hrdinov k akcii : záchrana dcéry alebo sveta sú iste ušľachtilé pohnútky a je jedno, že pri nich vyhodíte do luftu ropnú rafinériu a zmasakrujete tretinu mužskej populácie fiktívnej krajiny ponášajúcej sa na Bulharsko. O tridsať rokov neskôr sa už fantázia nenosí a tak je Keanu Reeves delegovaný do úlohy Toho, Čo Mu Zabili Psa. Aj keď sa jeho postava snaží vo filme objasniť, prečo je mŕtvy pes dôležitý až tak, že si kvôli nemu rozstrieľate barák a bodycountom zahanbujete /komiksového/ Punishera, vysvetlenie je rovnako jebnutučké, ako celý tento spektákel, čo v kombinácii s takmer sympatickým vrchným zlosynom v konečnom dojme pôsobí akoby sa film nesnažil o divákovu citovú angažovanosť /rozkošné šteňa prepáči - je mŕtve/ a jeho prioritou je atak na zmysly. A hoci prvá časť nedosahuje krikľavých výšin brakovej pompy do ktorých dochcali ďalšie pokračovania, v jej prospech hrá šikovná hra scenáristu, ktorý divákom pravidelne predhadzuje dráživé náhľady do sveta bližšie nešpecifikovanej organizácie nájomných vrahov s vlastnými pravidlami, možno až príliš podobného tomu z Wanted. Ďalšia komiksová narážka nie je náhodná, nakoľko rezultát spomenutej techniky predkladania informácii zo všetkého najviac pripomína moment, keď sa ako čitateľ ponoríte napr. do Supermana z roku 2008 bez toho, aby ste sa vyznali v kánone. Solídna zábava, ktorej najväčšou devízou je vedľa vydareného obsadenia /Keanu pre babule a Dafoe pre chlapov/ pocit zvedavosti, ktorý dokáže vyvolať ...

Zatiaľčo poniektorí z vás už v útlom veku dvanástich rokov riešili prvé výpadky pamäte spôsobené alkoholom potrebným na racionalizovanie predátorských chúťok lokálneho kňaza,tí šťastnejší premieňali detské izby na postapokalyptické svety kde v rytme syntetických hitov chrlených malým kazeťákom proti sebe bojovali Skeletor a G.I.Joe, miesto sa našlo aj pre Indyho Jonesa a celú show napokon ukradla kamarátkina zabudnutá bárbina. Presne ako v tom talianskom akčáku, čo ste dopozerali pre hodinou. A ak sa vám nechcelo sedieť doma, mohli ste LARPovať vonku ... odtiaľ je to už iba jedno vreckové ku vzniku Turbo Kida - sladkej spomienky na popkultúrou narvané detstvo a jeho neskrotnú fantáziu v ktorej mohla romanca kvitnúť aj medzi gejzírmi červenej a explodujúcimi zlosynmi. Ako každá spomienka, aj táto je iba kópiou kópie, alebo ak chcete - VHSkou s čoraz menej dokonalou kvalitou záznamu, ale je príliš krásna na to, aby ste sa k nej z času na čas nevrátili - či už kvôli úchvatne praštenej robotke, alebo majstrovskému OST od Le Matos.

Vlhký sen hollywoodskych woke overlordov kde biele ženské + obligátny Arnie s vypestovanými cyber citmi zachraňujú latino spasiteľku pred Megatronovým latté bratrancom ktorý môže predstavovať opresívne vládne junty ako aj drogové kartely sa definitívne vysral na kánon a v tomto procese tak stratil svoju cerebrálnu časť. Je potom šťastím, že sa aspoň akčné sekvencie vydarili a najnovšia hračka od Mattela má pekné kukadlá. Nič z toho však do kina nepritiahne ani ženy ani nelegálov a z pôvodne legendárnej série sa žiaľ stáva iba zriedené guilty pleasure.

Lynchov rozporuplný epický pokus po druhý raz vstúpiť do vôd mainstreamu trpí svojou rozpoltenosťou - nie je to ani verné spracovanie Duny, ani typický režisérov film. Neochota prikloniť sa na jednu, alebo druhú stranu tak ponecháva toto dielo s nejasnou identitou vznášať sa v očistci rezervovanom pre kultové filmy a zatiaľčo pochybujem, že by bolo znovuobjavením a následným prehodnotením vykúpené podobne ako kedysi Blade Runner, musím zároveň uznať, že v zlyhaní nájsť cestu buď k fanúšikom predlohy alebo svojej predchádzajúcej tvorby sa Lynchovi podarilo vytvoriť svojský kúsok opentlený jedinečnou atmosférou. Výrazne sa na tom podieľajú napr. skvelá výprava, zaujímavý casting, fantastické kostýmy alebo aj pompézny OST od Toto, vhodne doplnený intímnym ambientom Briana Ena. Miesto odmeny pre fanúšikov Herbertovej monumentálnej predlohy je tak Duna skôr odmenou pre zvedavých, odvážnych a trpezlivých.

"We accept the reality of the world with which we're presented. It's as simple as that." Brilantný kúsok používajúci premisu najdokonalejšej reality show ako zásterku pre meditáciu o médiách a ich vzťahu k realite a jej obyvateľom je zároveň ďalším z cenných dôkazov Carreyho hereckého talentu. Ten v úlohe symbolicky pomenovaného Trumana hviezdi a stáva sa tak jedným z hlavných dôvodov toho, že si film dokážete krásne užiť aj v jeho prvej - dramaticko- komediálnej - rovine a dodatočnú hĺbku prenecháte obrýleným uzdisráčom obdarovaným impenetrabilným slovníkom a kvantami času na piplanie sa v obskurných filmečkoch z ugandskej produkcie, ktorý by Vám prezradili čo-to o vizionárskej sile Niccolovho P.K. Dickom ovlivneného scenára aktuálneho aj v 21. storočí frakturovanom mikrosvetmi sociálnych sietí pod kontrolou tvorov ako Mark "Nexus-6" Zuckerberg. Živo si predstavujem ako znovuobjavenie tohto diela nakopne zástupy digitálnych hashtag warriorov pod heslom "#JeSuisTruman".