MaxBodycount

Keď sa Woo v Hardboiled zbavil melodrámy ktorou ociachoval nap. Killera alebo Bullet in the Head, zasadol na pomyselný trón kráľa akčného filmu. Niežeby na ňu v tejto gunporn extravaganze nebolo miesto - ako ukážka poslúži vzťah policajta v utajení k svojmu triádskemu bossovi - ustupuje však do pozadia a zbrane + ubercool charizma hlavného hrdinu tak majú hlavné slovo vo filme, ktorý diváka berie viac ako rukojemníka, než rovnocenného partnera a pri všetkých efektných spomaľovačkách si nájde čas na záblesk kritickej introspekcie - výťahová friendly fire je skutočne mrazivým momentom aj medzi stovkami bezpredsudkovo vyberaných mŕtvol lemujúcich krvavú dvojhodinovú cestu. Žiaľ, Woo už sám seba v podobnej forme nenašiel, možno aj preto, že mu Hollywood nedovolil vystrieľavať nemocnice, každopádne nám /okrem iných skvostov/ v podobe Hard Boiled zanechal najlepší akčák všetkých čias. Moment filmového blaha : záverečná modrá 40- minútovka.

"Zabudnite na históriu", nabádajú diváka tvorcovia tejto uberpičoviny, aby si hneď vzápätí naprosto zbytočne požičali populárnu legendu na vymývanie mozgov beztak dostatočne jebnutých detí a dorastu - pre tento agitačný kýbel sračiek nebolo treba przniť Robina, stačilo si skrátka vymyslieť vlastné bezčasie a vlastného hrdinu, to už však bolo evidentne nad sily dementov ktorých najväčším prínosom bolo natáčanie lukostreľby ako pouličnej vojny z Black Hawk Down ... Niekomu skrátka kurevsky záleží na tom, aby si divák fakt nespomenul na históriu ...

Mierne sklamanie. Nielenže sa tu pod návratom k obľúbenej frančíze nemyslí Prasiatko Babe, toto hypersaturované bezkatalyzátorové carporn inferno pôsobí ako reklama na cestovku ponúkajúcu zájazdový balík do Hollywood Studios - žiari farbami a naprosto šialene kraľuje v akčných scénach, pod povrchom však hnije. Mel Gibson nebol prizvaný a Tom Hardy iba sekunduje - prefix Mad Max sa tak stáva redundantným - snahy povedať niečo viac o spoločenskom zriadení postapokalyptickej budúcnosti pripomínajú Beyond Thunderdome - najslabšiu časť pôvodnej trilógie a neriedené kúzlo Road Warriora zostáva nedostižnou métou. Ako keď 10/10 kráska z vašich vlhkých snov odhalí rozjebaný chrup - možno do toho nakoniec pôjdete ale miesto kúsania sa bude žužlať ...

Žiaľ, ani rozkošná capartica Margot neutiahne tento wokefest s wall-of-text názvom /nie jediná spojitosť s left can´t meme/ pozoruhodný jedine tým, že naplno odhaľuje pravú tvár toho čo je dnes vydávané ako progres - nenávisť. Na nejaké nuansy a vyváženosť zabudnite - tu sa divákov mozog vypína krompáčom.

Scéna so Smithovou dcérou mávajúcou z okna jednému z našich hrdinov je symptomatická pre melancholické vyznenie pokračovania nezávislého kultu, ktorý jeho autora katapultoval medzi veľké filmové nádeje - toto je Gen X na dojazde : Edgy hlášky, akokoľvek nabúšené a vtipné, alebo možnosť zneuctiť jedlo prudiacemu trtkovi vás v živote dovezú iba odtiaľ-potiaľ. Realita bežného smrteľníka a všedného života udiera, zodpovednosť, ako moncel pod okom rezultujúci z tvrdej rany sa hlási o slovo a dočasne rozdeľuje populárne ústredné duo bezcieľnych flákačov, aby v závere dominovalo ošúchané heslo koniec dobrý-všetko dobré, pretože to tak má byť - aspoň v celuloidovom svete. Kombinácia posolstva s dávkou vítaného humoru nespútaného politickou korektnosťou spolu s návratom obľúbených postáv dovolila Smithovi natočiť svoj najsilnejší kúsok stojaci za občasný návrat. Možno aj preto, že dnes už si niečo takéto trúfne spáchať iba málokto. Moment filmového blaha: Lekcia tanca na streche.

Pretiahnutý joke, ktorý okrem bodycountu nutne potrebuje aj homagecount frontálne útočí nielen na poslintanú VHS generáciu dívajúcu sa na podobné projekty srdcom cez závoj neónových spomienok, ale aj na princíp zlatej strednej cesty keď sám seba stavia do pozície buď - alebo. Kritika nie je na mieste a v podstate sa stáva neaplikovateľnou - číra energia a radosť sálajúca z tohto minidielka je neskutočne nákazlivá a v prípade šenkoslovenského diváka dokonca znásobená legendárnym one-man dabingom - dajte jeho obstarávateľovi nejaký pekný metál prosím. Moment filmového blaha: celých 68 minút.

Slabý úvod nevzbudzuje príliš veľa nádejí, avšak v momente, keď tento rozkošný spinoff prehodí výhybku a ukradne identitu E.T. Mimozemšťanovi začína sa jazda. Fanúšikom pôvodnej série môže Čmeliačik pripadať až komorný - ak nerátam štart a finálne cameo, o rúbanicu sa tu starajú iba traja plecháči, čo však chýba v kovošrote, obstará mäsokombinát - herci už konečne nevyzerajú ako karikatúry z videa Black Hole Sun, mladá Hailee dokonca koketuje so sympatiami publika. Film možno nezvláda časovú lokalizáciu v osemdesiatkach na 100% - iba nabúšený OST a verbálne odkazy na Alfa, alebo Miami Vice nestačia, jeho búšiace srdiečko je však na správnom mieste a výsledkom je potom ehmmm...príjemný rodinný film. Na odbočku z masívne ujebanej a prestrelenej série viac ako slušné. Moment filmového blaha: Objects in the mirror are closer than they appear spolu s Hailee v spätnom zrkadle podmazané Don't You (Forget About Me) od Simple Minds.

Zrejme najlepšia časť série robí všetko správne - fungujúca chémia ústredného dua je obohatená o extra komický prvok v postave ukecaného záhradného trpaslíka Lea, prekvapujúce zvraty ktoré nielenže odhaľujú Riggsovu minulosť ale zároveň napomáhajú tomu, že sada zlosynov ktorej naši hrdinovia tentoraz čelia je extra svinská, ohromné komické výstupy - Lethal Weapon 2 je presne tým kinečkom, ktoré diváka zdvihne zo sedadla a donúti ho bučať alebo jasať podľa potreby. Zlatý fond akčného filmu dostal v 89-tom fantastický prírastok. Moment filmového blaha: Death by surfboard, alebo Rogerova emigrácia do JAR, alebo záchodová anabáza, alebo zrušenie diplomatickej imunity, alebo ...

Die Hard Home Alone in da Hood.

Generačný priesečník - funkčné aj ako Ghostbusters /omrdaný Tronom/ pre dnešné decká, alebo nostalgická jazda pre páprdov, Pixels sa nijak zvlášť neserú s lízaním rití pseudointelektuálnych kokotkov a ponúkajú svižnú retro zábavu pre každého, kto na ňu má chuť a prekusne občasné cringe scény a lacnejší, stále však zábavný humor. Sandler je znesiteľný, dezertér z Boyardu si uzurpuje plátno pre svoju veľkú hlavu a zvyšných 50 cm v každom dostupnom momente a Columbus je späť vo forme, takže áno, veľmi výživné a naivne kúzelné. Moment filmového blaha: Pac Man stretáva svojho "stvoriteľa".