MaxBodycount

Obdarený bijúcim srdcom tam, kde mnohí z nás majú iba všetko pohlcujúcu čiernu dieru rieši biblicky pomenované /Adam Clay, really ?/ žihadlo Statham problémy siahajúce až k najvyšším echelónom moci s gustom a nekompromisnosťou Denzelovho Equalizera, dovoľujúc tak utláčaným plebs na zhruba 100 minútiek natiahnuť ruky k nebesiam a dúfať v lepšie zajtrajšky vykúpené krvou buržoázie a jej nohsledov. Solídny akčák ako zo starej školy poteší nielen zvládnutými bojovými sekvenciami, ale hlavne lákavým nástrelom vízie tajnej agentúry riešiacej problémy, na ktoré sú písmenkové agentúry prikrátke, alebo príliš skorumpované a vytvára tak živnú pôdu pre prípadné pokračovania na ktoré sa dá na základe tohto predjedla skutočne tešiť. Moment filmového blaha: Anjel pomsty s bandaskami pred bránami predpeklia.

Seriálové spracovanie histórie Monarchu znie ako dobrý nápad do momentu keď sa tvorcovia rozhodnú vypchať polovicu stopáže príbehmi absolútne odporných jelít s tatíčkovskými/profesionálnymi komplexami, úder do nádobíčka znásobený faktom, že spomenuté hurky sa žiaľ objavujú ešte aj vo flashbackoch a terorizujú nebohého diváka vypatlanými výlevmi viac, ako Godzilla Tokio. Súboj titanov sa tak mení na súboj ublížených mrdiek a jediným svetlým miestom a momentom seriálového blaha sa tak stáva účasť dua Russell/Russell plytvajúceho svojim šarmom a talentom na záchranu kusu pochovaného už scenáristami.

Robertove dôchodkové plány načrtnuté počas vynútenej rekonvalescencie v talianskom zátiší vezmú za svoje keď idylu zoznamovania sa s kúzlom kaviarničiek a čerstvých rýb naruší realita lokálneho koloritu v podaní makarónskych dealerov, ktorí rýchlo pocítia, že s týmto BBC nevyjebú. Tretia časť dobrodružstiev zabijáckeho Santu síce postráda prekvapenie jednotky, silnú koncovku dvojky a požmurkávanie smerom k inému umeniu oboch častí, stále však zostáva slušným akčákom stále doplňujúcim informácie z McCallovho sveta a tak ako predtým, pokračovanie nezaškodí. Moment filmového blaha: Grázlici v kaviarni.

Ako pokračovanie populárneho seriálu The Return zlyháva. Preč je snová atmosféra soap opery malomesta na okraji iného sveta a z nejasných kontúr prvých epizód sa postupne vynára Lynchova kolosálna pocta vlastnej tvorbe využívajúca pôvodný Twin Peaks ako plátno čakajúce na zbesilú ejakuláciu majstrovho odkazovania na seba samého, čo možno poteší fanúšikov režiséra, nie však nutne fanúšikov originálu.

Osviežujúce psychotronické prekvapenie zasadzuje primitívnosť Warriors alebo Escape from New York do Laszlom majstrovsky nasnímaného, americkými 50-tkami načuchnutého bezčasia rock´n rollovej rozprávky s ľahkosťou, hravosťou a vtipom od popredného z nositeľov Peckinpahovho odkazu takmer nečakanými. Ako by si Hill plnil svoje kokaínové sny prelezené fuckujúcim Rickom Moranisom. Moment filmového blaha:  Otváračka.

Horrorová meta jazda zábavne rekapitulujúca pravidlá žánru v symfónii utrpenia zloženej a zahranej v obeti Prastarým má všetky triky na oblbnutie diváka zmáknuté, dovolí si šponovať žánrových znalcov do extrémov napríklad angažmánom Deminga za kamerou, ale jej najväčšia sila a moment filmového blaha sa ukrýva vo varovaní pred samožerskými, sebeckými generáciami ktoré zapredajú celý svet za ďalších 5 minút svojho biedneho života.

Expendables sú po prvý raz naozaj postr4datelní, nakoľko stratené v naprosto odpudivom "filme" zostávajú drobné potešenia, ako napríklad väčšinová absencia Sylvestra Leatherfacea alebo účasť Ika a Tonyho. Pocit, že sa jedná o jeden z prvých filmov kompletne pod dozorom AI je posilnený nielen úplne zhovadenými efektami, predpovedateľnosťou a "duchaplnosťou" scenára, účasťou Megan Fox, ale hlavne snahou pretaviť zúfalú sebeparódiu na zábavu. Antimoment filmového blaha: Ježiši, čo tým blbom spravil Jumbo Shrimp také strašné ?

Založená na literárnej predlohe, podľa autora inšpirovanej Twin Peaks, prvá séria Wayward Pines nedokáže svoje tajomstvo a žiaľ ani paranoidne mysterióznu atmosféru udržať príliš dlho, keď odsúva malomestskú phildickianu Santa Miry do úzadia v prospech post(d)evolučnej budúcnosti so všetkými jej neduhmi. Keďže myšlienka, že ľudia sú sami sebe najväčším nepriateľom bola iba Romerovým zombie cyklom predžutá už nespočetnekrát, poteší, že W.P. si trúfa na viac, otvárajúc polemiku na tému slobody, kontroly alebo hier na boha, aj keď ani toto nestačí k tomu, aby mierne chudokrvný seriál ašpiroval na viac, ako príjemne mrazivú kratochvíľu a zaknihoval veľkú šancu premárnenú pohľadom za elektrický plot. Moment filmového blaha: Sestra Pam.

Neboli by to Kanaďania, aby nezvrzali aj jednoduchý rip-off a nezhovadili slušnú Winstonovu prácu zbytočným apelom k tisíckrát obrobenej literárnej klasike, vdychujúc tak nechcený život do vlastného filmového homunkula, ktorému sa žiaľ darí nudiť aj medzi výbuchmi zlosti a explóziami citečkov. Pitoresknosť. Moment filmového blaha: Hudba.

Čas uplynulý od vzniku Phase IV dovolí konštatovať, že sci-fi v ktorom je ľudstvo v zastúpení vedy, rozumu a čistoty konfrontované s inteligentným životom nečakaného pôvodu nachádza svoje právoplatné miesto ako zastávka medzi 2001: A Space Odyssey a Arrival, keď prvú menovanú klasiku zbavuje vesmírnej pompy a uberá z mystického mumbo-jumba nahrádzajúc pritom opice mravcami, alebo predznamenáva komunikačné conundrum Villeneuveovej slowmo galérie. Bass tak svojim jediným režisérskym zárezom po rokoch obsmŕdania okolo filmu dokázal, že to dokáže a podaroval svetu jedinečné, aj keď nedocenené kinečko. Moment filmového blaha: Mravčia apokalypsa nasnímaná tak, že by aj Emmerich závidel.