MaxBodycount

Ak by lekcia uštedrená divákom v Dark Star a čiastočne v Halloweene nebola dostatočne jasná, Carpenter si svoje protisystémové fuck you vykričí pekne od pľúc - oportunistický väzenský systém stále mohutne rezonuje - v ďalšom zásadnom záreze svojej kariéry. Opäť si požičiava z westernu /Lee Van Cleef je toho najmenším dôkazom/ hoci ho tentokrát prenáša do divácky atraktívnej a menej okukanej budúcnosti, pričom zlato nachádza prevážne v brilantnom - kto je kto v kultovom filme - obsadení na ktoré je radosť pozerať aj v kombinácii s mierne zastaralým vizuálom. Jednoduchá premisa záchrannej misie brilantne spĺňa funkciu nosiča pre Carpenterovu temnú víziu polarizovanej Ameriky - predstavovanej večne slizkým Donaldom Pleasancom na strane čistých a Isaacom Hayesom na strane nemytých - obe strany posadnuté svojou formou moci nedávajú v sympatiách na výber a antihrdina - westernový americký archetyp nakoniec dominuje z pozície anarchistického trolla. Večné posolstvo nedôvery k autoritám je tak ďalšou zložkou podieľajúcou sa na odkaze Úteku z NY tiahnucom sa od talianskych napodobnenín cez videohry /Metal Gear Solid/ až po hudbu /dosť pomáha fakt, že sám majster je zručný muzikant a taký synthwave by bez jeho tvorby nedal ani ranu/. Doporučené ako dvojprogram s Mad Max 2.

Johnnie To ponúka jednu zo svojich prvých variácií na Divokú bandu a tupí príslušníci Gen X odkojení Tarantinovým balastným popkultúrnym tliachaním vydávaným za kult a umenie nechápu a strácajú sa v kultúrnych rozdieloch. Gangstrom vo východnom podaní kecy o výške prepitného a Madonne skrátka režú oveľa menej ako napr. partička kanclového futbálku alebo prejedanie sa pistáciami, keď však ide do tuhého, odrobia to svoje aj bez citovania fake biblie a že je na čo sa dívať ! Náhle explodujúca akcia sa na minci stáča k statickému poňatiu - v týchto momentoch má Mission bližšie k maľbe ako k filmu- a po hyperkinetických orgiách Johna Woo and Co. pôsobí takmer meditačne. Obrovským plusom je obsadenie: Anthony Wong, Suet Lam alebo Simon Yam si minimalistické úlohy gangsterov operujúcich v rámci prísnych pravidiel triád a vlastných kódov cti pre Johnnieho To ešte zopakujú : tentokrát im však je podarovaná možnosť odkráčať späť ku svojmu kaderníckemu salónu alebo životu malej gangsta ryby, budúcnosť /Exiled, Vengeance/ k nim bude realistickejšia.

Fuqua v nezvykle znesiteľnom podaní kopíruje stokrát videné aby vypichol rozdiely medzi nenápadnou obeťou OCD a punktualitou posadnutým zabijakom /it´s in the bodycount/, zatiaľčo kameraman Fiore v záberoch nočného baru ambiciózne požmurkáva na milovníkov Hopperových Nighthawks a dovoľuje tak viac než slušnému béčkovému akčáku tridsaťsekundový flirt s umením.

Prekvapujúco životaschopný apeninský kríženec Úteku z NY a The Warriors obetoval podľa očakávaní logiku na oltári béčkového minimaxu aby prerobil smutné americké reálie na nepríliš utešenú blízku budúcnosť - lekcia z ktorej sa poučil Death Wish 3 a ktorú by dnes už mali mať zmáknutú aj "autori", ktorých fantázia sa žiaľ zasekla pri obsadení Lorenza Lamasa a použití prefixu mega pred ľubovoľným zvieracím druhovým názvom. Uchádzajúca kamera a estetika metalových videoklipov aspoň čiastočne vyvažujú nielen hereckú topornosť, ale aj akčné sekvencie, ktoré by síce mali byť jedným z hlavných ťahákov podobne ladeného filmu tu však pôsobia anemicky. Na druhú stranu, scéna stretnutia dvoch gangov doprevádzaná obďaleč uvelebeným bubeníkom by donútila Davida Patricka Kellyho zbaliť si svoje fľašky, zatiahnuť okienka na aute a odsmrdieť domov k mamine ...

Predmileniálnou paranojou nasiaknutý kúsok s guľami natoľko veľkými, že Fiennesom stvárnený hlavný hrdina môže byť pre tento raz zbabelec a lúzer zachraňovaný ženskou a jeho bývalá láska nesympaticky rachitická onuca - temným vizuálom opantaný divák prepáči. Inšpirované technopesimizmom symptomatickým pre zdochýňajúce 20. storočie ale aj Rodney Kingom a filmom noir má toto kinečko všetky predpoklady stať sa povinnou súčasťou mentálnej výzbroje každého konšpiračného bojovníka proti 5G a čipovaniu, ak sa teda dotyčný majiteľ tajného poznania dokáže odlepiť od sociálnej siete a upriamiť svoje ADHDéčkom zvierané vedomie na dva a pol hodinovú víziu budúcnosti, ktorá tak úplne nevyšla. Nedocenený klenot v Katkinej filmografii.

Aby Verhoeven na Heinleinovu predlohu naniesol makeup fašizmu s ľudskou tvárou musel sa po sexuálnych eskapádach so Sharon a Demi uchýliť ku kanibalizácii Robocopa - príval televíznych vstupov osvieži aj desať rokov potom ako dodal ironický nádych príbehu o plechovom bobíkovi a po Irackej vojne v priamom prenose sa táto technika javí ešte viac aktuálnejšou. Skutočnou perlou je však fakt, že tento kúsok hýčka nielen divákovho vnútorného nácka /sošný Casper by mohol byť posterboyom eugenického programu tretej ríše/, ale aj večne upičovaného feministu /ženy a dievčence sú tu naozaj zrovnoprávnené, aj keď zberateľkám túlavých mačiek budú obe Déčka pripadať príliš krásne/ - tomu sa už vraví nadčasovosť. Prítomnosť majiteľov ikonických držiek ako Brown, Ironside a mladý Busey je už len malým darčekom v gung ho verzii Full Metal Jacketu.

Dokument mapujúci jednu z možností ako vyjebať milióny dolárov a pojebať fantastické obsadenie /et tu, Walton ?/ len aby sa dokázalo, že slizká mrdka Favreau dokáže natočiť film aj bez toho, aby obsadil sám seba.

Rock ladí svojho vnútorného Codyho Lamberta v bezduchej akčnej komédii ktorá by síce chcela čerpať z osemdesiatkového dedičstva buddy movies ale už pri castingu zabudla, že ukričaný a preceňovaný Hart nemá kúzlo ani len hajzlového zvona, nieto ešte Eddieho Murphyho.

Chlapsky existenciálny, upotený a smradľavý, Peckinpahov magnum opus obstojí v zrovnaní s čímkoľvek od talianskeho majstra žánru Leoneho a nielen v rámci westernu patrí k povinným a vlivným kúskom. Príbeh mužov na zlom konci zákona, jednej éry a vlastných životov však nepožičal Johnovi Woo, Michaelovi Mannovi alebo Garthovi Ennisovi iba efektnú pyrotechniku, ale hlavne postavy fatalistických banditov ktorých obdoba morálneho kódexu občas donúti vykonať totálnu blbosť. Tu sa Peckinpah môže oprieť o fantastický casting - Ernie Borgnine je ako drsňák neodolateľný - ktorý spoľahlivo zabezpečí, že si film budete pamätať nielen kvôli krásne oplzlému bodycountu /145/ a vypáleným slepým nábojom /90 000/. Podáva sa s teplou tequilou.

Ďalšia Nolanova koláž, tentokrát skladajúca obraz, ktorý by divák odkojený hrdinskými vojnovými fantáziami plnými mávajúcich amerických vlajok nečakal - na pozadí ústupu pred nepríliš často videným nepriateľom sa tak v britských radách stretávame nielen s hrdinstvom, ale aj so strachom a zbabelosťou. Pozoruhodný je potom autorov takmer Mannovský odstup - charaktery slúžiace ako nástroje na spletenie troch dejových línií pôsobia ako rybičky v akváriu na ktoré publikum uprene hľadí, ich osudy nevzrušivo ponechané náhode a scenáristovi za zvukov kvílenia ocele torpédovanej lode - na skutočne emocionálne zážitky si treba počkať až do chvíle, kedy si otcovia a matky prichádzajú po svojich albionských synov na civilných bárkach - udalosť ktorá Britániu definuje viac ako kriket a čaj o piatej a jeden z posledných momentov, kedy si impérium zaslúžilo prívlastok Veľká a nebolo definované zlým chrupom a incestným obyvateľstvom. Pozorný divák má však Nolanovu hru prekuknutú už po chvíli a miesto prekvapenia sa tak dočká "iba" trochu iného, formálne úchvatného pohľadu na jednu kapitolu 2. svetovej.