MaxBodycount

Uslintaný braček zlatého štandardu amerického deväťdesiatkového popkornu ako napr. Skala alebo Con Air sa žiaľ nedočkal náležitého docenenia a v diváckom podvedomí nezaslúžene prepadol na úroveň guilty pleasure, čo je pri filme, ktorý sa už po štvrťhodine úvodnej expozície prehupne do akčnej fázy zasadenej do Menziesom mladším krásne nasnímaného, zaplavujúceho sa malomesta trestuhodné. Tým skôr, že Hard Rain ešte dnes s maniakálnym úškrnom popiera svoj filmovo pokročilý vek a miešajúc akčný a katastrofický žáner tak, ako málokto pred ním, alebo po ňom sa tomuto kinečku dokonca zadarí kráľovský kúsok keď ponúkne divákovi Slatera v znesiteľnej forme. Nenápadný prieplachový klenot ktorý vyčarí úsmev na tvári. Moment filmového blaha: Zábery zatopeného mesta.

To, čo začalo O´Barrovým ilustrovaným vyrovnávaním sa so smrťou priateľky skončilo ako filmový pomník Brandona Leeho a hoc´ by som nerád nachcal na pohnútky prvého, alebo pamiatku druhého, ani jedno z diel si nezaslúži zvýšenú pozornosť. Zatiaľ čo komiks je jasne undergroundovou, pochopiteľne do seba zahľadenou záležitosťou, film je prehliadkou kožených klišé na tému temnota, smrť a láska, snažiacou sa vyplniť celovečernú stopáž desiatkami vymaznaných videoklipov, čomu zodpovedá aj podmaz obstaraný efektným prierezom odvrátenou stranou hudobnej scény, ak už nie biznisu /Cure prispeli jednou zo svojich naj skladieb/. Sila Proyasovho filmatizmu je síce zrejmá už tu, prostoduchý scenár rozhadzujúci brakové perly emo fagothom a slobodným maminám však príliš veľa možností ako si zachovať úctu nedáva a bude to až Dark City, kvôli ktorému režisérov neskorší úpadok zamrzí. Alebo som len príliš hnusný k filmu, ktorý som už ako cieľovka prerástol. Moment "filmového" blaha: "Don´t look, don´t look" the shadows breathe, whispering me away from you ...

Osemdesiatkovo béčkové, takmer apeninské parazitovanie Cannonverza na Red Dawn /1984/ trpí typickými neduhmi VHS spektáklov, ktoré však dokáže vyvážiť masívnou ujebanosťou: rozpočet je primalý na Waiteovské obrazomaľby ruských paragánov penetrujúcich nepoškvrnenú oblohu nad vysnívaným americkým malomestom, jeho umné využitie a pár fígľov zo studnice renegádneho filmatizmu však podsunú scény sviatočných masakrov v suburbii nasnímané so znepokojujúcim nadšením prezrádzajúcim hororovú minulosť režiséra Zita spracúvajúceho scenár samotného tichého boha Chucka. Ten si úlohu Matta Huntera /postava Matta Huntera sa objaví v roku 1986 vo filme Avenging Force a po plastike vyzerá ako Michael Dudikoff/ pravdepodobne napísal na mieru svojmu svetonázoru a hereckým schopnostiam a vystačí si tak s jediným výrazom /má ho aj na posteroch, ktoré tak kruto spoilerujú/, nejakou tou muníciou a "It´s time to die" hláškou. American Way a umenie bonmotu, o to tu beží ... Moment filmového blaha: Keď si uvedomíte, že Invasion USA je tak dobrý film, že si môže dovoliť zahodiť Billyho Draga po jednej scéne.

Češi sú spolu s Poliakmi a pravdepodobne niekoľkými ďalšími rozvojovými krajinami jedným z rebelských národov, ktoré museli opravovať svetovo perfektne zrozumiteľné názvy mesiacov. Akokoľvek je ich premenovanie v češtine poetické, jedná sa len o jeden z WTF momentov podarovaných zvyšku sveta podávajúc výpoveď o českej duši. Tým ďalším je slovné spojenie "povedená taškařice". Aj keď obdobne krásny preklad do slovenčiny nedávam, ako definíciu by som navrhol pokračovanie Zombielandu. Už prvý film bol pomerne podarený - Shaun of the Dead po americky pre mileniálne quirky publikum - dvojka si však nielen zachováva pôvodného ducha ale zaostruje svoju pozornosť tam, kde je film najsilnejší. Woody Harrelson a humor tak zaslúžene dostávajú viac priestoru a na na dnešné pomery striedma stopáž  zanechá diváka v želaní vidieť viac, zvlášť po tom, ako bol konfrontovaný s novým lásky objektom v podaní Rosario Dawson, dvojníkmi hlavných hrdinov, zombie killom mesiaca alebo vypatlanými hippie hlavami, ktorých prežitie je jediným zásadným nedostatkom snímku a antitézou momentu filmového blaha. Podrážať nohy diváckym očakávaniam je asi tiež formou umenia. Aj keď zďaleka nie takou, ako mať dosť fištrónu na to, aby jeden vymyslel  slovné spojenie "povedená taškařice".

Držať sa nepísaného pravidla že ten, kto skolí Harryho Deana Stantona musí skapať znamená mimo iné to, že je vo filme málo Harryho Deana Stantona. Čo je večná škoda, pretože každému filmu by sa Harry Dean Stanton hodil. Dúfam, že technológia si s týmto nedostatkom rýchlo poradí a diváci si budú konečne môcť vychutnať Harryho Deana Stantona v jeho životnej úlohe Harryho Callahana. A potom mu dajú väčšiu úlohu v The Last Stand. Možnože vymení Arnieho. Vlastne prečo nie, film by fungoval aj tak. Nasraný a ozbrojený dôchodca ide Harrymu Deanovi Stantonovi lepšie. Bohdalka by zaplesala. Potom The Last Stand zoštíhlime a zbavíme ho väčšiny klišé, ktorými sa tu hojne mrhá. A zahodíme Knoxvilla. Tadááá, opravil som The Last Stand. Moment filmového blaha: Harry Dean Stanton.

Carpenter si po Escape from L.A. znova požičiava z tých najlepších zdrojov : sám od seba a ponúka divákom mierne bezzubý remix Assault on Precinct 13 a The Thing tentokrát situovaný na Mars. Spomínaný nedostatok hryzkania je spôsobený niekoľkými prehreškami. Možno napríklad v dobe vzniku nikto nepredpokladal Stathamov kariérny prestup medzi ultra borcov akčného béčka a miesto malej hereckej zmeny mrhal cennými bubákmi, ktoré by sa zišli na výpravu a triky gážou pre Ice Cubea, statočne bojujúceho so scenárom s výrazom a prejavom trucujúceho bambína. Podobná námietka sa dá aplikovať aj na OST prepchatý známymi gitarovými onanistami. V konečnom dôsledku pôsobia Ghosts of Mars dojmom, že na film samotný nezostalo toľko peňazí, koľko by si zasluhoval a je tak nasmradnutý "straight to video" identitou nie nepodobnou talianskym postapokalyptickým spektáklom. Napriek tomu sa však majstrovmu ďalšiemu krížencovi westernu a sci-fi horroru nedá uprieť istý šarm a staromódne kúzlo posilnené až na výnimky skvelým obsadením. Guilty pleasure as fuck. Moment filmového blaha: Výkon Ice Cubea, po ktorom mu už nikto nezežere gangsta imidž.

Aj keď sa životnosť literárneho podžánru Young Adult Fantasy môže javiť nepochopiteľnou, písať pre pohlavne nevyjasnených upišťancov komunikujúcich v znásilnenom lingu prepchatom emoji a skratkami sa evidentne stále vypláca a ako dokazuje úspech napr. Twilight ságy alebo Hunger Games, preniesť tupučkú prózu na plátno v podobe ultraľahko stráviteľnej svojou natvrdlou cieľovkou nepredstavuje pre pedoproducentov najmenší problém. Podobne sú na tom aj  Mortal Engines, na dej ktorých sa dá úspešne zabudnúť do dvadsiatich minút po zhliadnutí. Bolo by však hlúpe potratiť toto kinečko skôr, než prescrollujú záverečné titule, nakoľko zdroje inšpirácie vyčuhujúce spomedzi 128 minút vydajú na zábavnú interaktívnu hru, ktorá sa tak stáva momentom filmového blaha. Pokiaľ teda rozoznáte vykrádanie Lynchovej Duny, kulisy ako z Dark City, ktorými sa prežiera Mad Maxovaný Londýn, alebo si prajete steampunkovú verziu Barkerovej poviedky "In the Hills, the Cities", je tu pre Vás malé potešenie ...

Mentálna rozcvička scenáristu Johna Wicka rozpitváva možnosť, že by populárny mastnovlasý asasín neprišiel o manželku a doklepal to do zaslúženého dôchodku obnášajúceho všetky odtiene šedej v rutine poskladanej zo vzďaľujúcej sa rodiny, nudnej práce a zadných svetiel smetiarskeho auta. To všetko, našťastie len do momentu, kedy sa bandička ruských mafiánov rozhodne nastúpiť do nesprávneho autobusu a nevedomky naštartuje kariérny návrat auditora z pekla a s ním aj akčnú udalosť tohto roku vyšperkovanú neočakávaným obsadením skvelého Boba Odenkirka. Ten je v svojej premene z upozadeného otca/kolegu na Punishera naozaj brilantný a stáva sa jedným z dôvodov, prečo menej pompézny variant Johna Wicka dokonale funguje a baví. Moment filmového blaha: Deduško Lloyd ako akčný hrdina.

Wingard znovu dokazuje, že aj z riadne riedkeho hovna sa dá upliesť bič a napriek slaboduchému scenáru / línia s M.B.Brown je dôležitá iba v prípade, že sa J. Dennison do budúcej časti ešte rozrastie a diváci sa tak budú môcť tešiť na Godzilla vs.Kong vs.Ricky Baker / dáva svojou vizuálnou tour de force producentom dôvody urobiť z neho dvorného režiséra Monsterverse, ktorý takéto nadšenecké jatky naposledy zažil pri Skull Islande. Kinečko ako stvorené na bujaré fandenie postráda iba dutozemských náckov. Moment filmového blaha: Námorná bitka gigantov, kúzlo nechceného, keď je vďaka potrebe komunikácie s Kongom jedna z hlavných postáv hluchonemá a zbaví tak film otrepaného klišé s ukecaným deculom.

Kresťanský Prophecy of Assault of the Living Terminators má nabehnuté na solídne béčko - relatívne zaujímavý námet a solídny filmatizmus sú však pravidelne podkopávané úbohým scenárom s potrebou venovať prehnane veľa času lenivo zahraným postavám vzájomne si fúkajúcim bibinká z minulosti. Sklamanie. Moment filmového blaha: Frťan pri každej spomienke na Terminátora.