ad142

Quella villa accanto al cimitero je považovaný za posledný diel takzvanej "Trilógie smrti" a rovnako ako aj zvyšné dva filmy, je po mnohých stránkach majstrovským dielom. Nesie v znamení skľučujúcej, hutnej, až do samého záveru pozvoľne gradujúcej atmosféry, pričom zanecháva na konci oveľa viacej otázok, než odpovedí. Fulci patril k tým vzácnym, talentovaným duchom, schopným zobraziť univerzálne, archetypálne hrôzy podvedomia vlastným, partikulárnym spôsobom. V prípade Domu pri cintoríne podľa môjho názoru totiž nie je možné poprieť, že sa mu priam dokonale podarilo navodiť dokonca aj u bežného diváka "gore krvákov" pocit, že má pravé čo dočinenia s niečím až neobvykle výnimočným. Napríklad napriek tomu, že vo filme absentujú akékoľvek erotické scény, je plný "neviditeľného sexu" a nechýbajú zase početné narážky nielen na sex, psychoanalýzu ale aj o konaní postáv je možné napísať celý rozsiahly článok, či dokonca analýzu podobného typu: http://www.angelfire.com/biz3/notorious1/hbtc.html . Rovnako ako v prípade predchádzajúcej trojice filmov City of the Living Dead a The Beyond a Zombi 2 nám majster Fulci servíruje množstvo surreálnych, sugestívnych vizuálnych stimulov, majúcich mrazivú schopnosť dotknúť sa najkrajnejších rovín nášho bytostného "Ja". Tento krát však volí viac-menej odlišnú techniku, pomocou ktorej dokáže docieliť podobného výsledného efektu. Na rozdiel tejto zvyšnej trojice spomínaných filmov sa Fulci viac zameral na budovanie atmosféry, znížil počet gore scén, čím priam geniálne zvýšil ich účinnosť. A namiesto snahy vyvolať hnus sa skôr pokúsil vyvolať až by som povedal "detský" strach z neznámeho. Žiadna z postáv nie je jednoznačná, prakticky všetky majú svoje chyby a ich správanie je často veľmi podozrivé. Je Freudstein vo svojej podstate dieťa ako Bob, alebo malý Bob je rovnaký ako Freudstein? Odhalil tajomstvo pivnice Norman až počas filmu, alebo o ňom dávno vedel dopredu? Je skutočne milujúcim manželom, alebo chce svoju ženu poslať do blázinca nadmerným užívaním liekov? Prečo išiel hľadať hrob na vzdialený cintorín, keď dobre vie, že Freudstein je pod náhrobkom priamo v dome? Norman Boyle je katalyzátorom väčšiny akcií vo filme a jeho motívy a skutky sú zahalené v neodhalených tajomstvách. Samotný Freudstein môže byť skrytým Oidipovým komplexom malého Boba a hrobka v pivnici v závere trochu pripomína maternicu, ale sotva sa jedná o znovuzrodenie. Otázok je neskutočne veľa a vrcholom je fakt, že vôbec nevieme kedy sa postavy pohybujú v reálom svete a kedy v "inosvete". V tomto smere sa Dom na cintoríne líši od The Beyond, kde je rozdiel medzi našim svetom a "inosvetom" jasnejší. Spoločné majú to, že preživší protagonisti na konci presúvajú do svojho nového, veľmi zvláštneho inosveta a zanechávajú za sebou nevyriešené problémy. Avšak zatiaľčo v The Beyond je koniec, tak tu teror nemôže nikdy skončiť a čaká na svoje ďalšie obete...

Ruggero Deodato sa nezúčastnil hlavnej giallo vlny, ktorá zaplavila talianske kiná v rokoch 1970 až 1975 a práve preto bol pre mňa istým prekvapením tento jeho počin z roku 1988, kedy už dávno odznela aj druhá, tzv. postgiallo vlna z rokov 1981 - 1985. Jeho meno sa v sedemdesiatich rokoch ako keby strácalo v záplave známejších talianskych režisérov, aby prvýkrát na seba výraznejšie upozornil v roku 1977 titulom Ultimo mondo cannibale a hlavne navždy zažiaril rokom 1980, kedy bol uvedený jeho exploitation "rape and revenge "House on the Edge of the Park" a hlavne superkultový Cannibal Holocaust. Preto to posledné, čo som mohol od neho očakávať bola pozoruhodná kombinácia žánrov horor, psychologická dráma s prvkami gialla, teda všetko to, čo predstavuje Un delitto poco comune. Vďaka pomerne inteligentnému scenáru s nečiernobielymi postavami si film po celú dobu udržuje rovnaké tempo, podporené viacerými vydarenými hereckými výkonmi a solídnym hereckým obsadením v čele s Michaelom Yorkom a starnúcou, ale stále aktraktívnou giallo kráľovnou Edwige Fenech. Takmer štyridsať minút sledujeme prakticky klasické giallo, ktorého pravidlá sú síce vzápätí tvrdo narušené, čo v tomto prípade vôbec nevadí. Tento žáner totiž aj naďalej silne evokuje typicky taliansky nápaditá kamera a viaceré režisérske nápady. Vďaka tomu, že Deodato tu nebol viazaný pravidlami žiadneho žánru, mohol som sledovať výborne vykreslený rozpad osobnosti hlavného hrdinu. Z toho však vyplynul aj fakt, že ma čakal viac-menej predvídateľný koniec a na rozdiel od iných talianskych diel staršej éry ma dosť nudila nezaujímavá hudba.

Čistá, podvedomá iracionalita, hrôza a najmä chaos ako explicitne vyjadrená kontradikcia k "racionálnemu usporiadaniu vecí". Toto sú základné stavebné kamene tohto pozoruhodného filmového diela. Vôbec ma neprekvapuje nízke hodnotenie tunajších užívateľov, vzhľadom k tomu, že pre veľkú väčšinu divákov ide o absolútne neviditeľnú zložku tohto filmu. Ale aj tí si však musia všimnúť nervydrásajúcu atmosféru a zvláštny, nikdy nekončiaci pocit ohrozenia. Ten je navodený faktom, že absentuje hlavný hrdina, takže zomrieť môže ktokoľvek a kedykoľvek. Už v gialle bol objavený tento silný tromf hororových filmov, ale Fulci sa mohol vydať ešte ďalej, keďže v tomto čistokrvnom a čiastočne aj surrealistickom horore môže (a prakticky aj musí) akákoľvek absentovať logika, toľko zväzujúca pri žánri giallo. Sám Fulci sa často v rozhovoroch psychoanalýze vysmieval, ale ani v Pátrovi Thomasovi sa nevyhol jemným narážkam na ňu. Tajuplnú symboliku očí si musí všimnúť každý, keďže zoom na oči je v Pátrovi Thomasovi nespočetnekrát. Túto symboliku oka (očí), autor tejto štúdie ( http://www.rhizomes.net/issue7/anderson.htm ) Donald L. Anderson brilantne, hlavne po sexuálnej stránke interpretoval prostredníctvom "bataillovsko-freudovskej" psychoanalýzy a ktorá sa vzťahuje aj na iné Fulciho filmy, najmä na Zombie II. Čisto z filmárskeho hľadiska musí fanúšika talianskej školy uchvátiť samozrejme hudba Fabia Frizziho a nezabudnuteľné a nepríjemné scény. Okrem kultovej popravy vŕtačkou to zrejme bude aj mŕtvola pani Holdingovej, ktorá síce vôbec nevidíme "oživenú" v nemŕtvej forme, ale o to strašidelnejšia je vo svojej neaktívnej, pasívnej, stuhnutej polohe... Početné režisérske nápady tak bez problémov vyvažujú trochu slabší koniec a len priemerné herecké výkony.

Aj keď Visconti, ale aj iní tvorcovia už začiatkom 60. rokov definitívne opustili neorealizmus, vo filme Rocco a jeho bratia sa slávny režisér k tejto téme vrátil. Príchod početnej rodiny z južného Talianska, prichádzajúcej za lepším životom do Milána je však už len kostrou pre psychologické vykreslenie jednotlivých charakterov a silne pripomína najslávnejšie Dostojevského romány ako Bratia Karamazovovci a čiastočne aj Idiot. Ústredná myšlienka filmu, teda obetovanie sa v prospech rodiny navyše prináša aj neskorší Viscontiho dôraz na zobrazenie pomalého rozpadu rodiny aj napriek tejto snahe. Nenájdeme tu žiadnu idealizáciu neskonalej dobroty a lásky, ktorú vyžaruje ústredná postava Rocca, ale naopak, je tu poukázané na jej negatívne dopady v novom, priemyselnom svete. Zaujalo ma pútavé celkové spracovanie filmu a aj fakt, že napriek veľmi dlhej stopáži tu podľa mňa absentujú hluché miesta. Samozrejmosťou je dobrá hudba, a pekná kamera vyberajúca niekedy veľmi zaujímavé uhly. Trochu možno vadia občas príliš teatrálne herecké výkony a afektované chovanie postáv, avšak vzhľadom na to, že film je o typickej južanskej rodine, je to podľa mňa tentoraz opodstatnené.

Netradičné giallo so silnými prvkami súdnej drámy. Už v prvých minútach sa hrajúce sa deti nájdu mŕtvolu dievčaťa a polícia okamžite prichádza. Nasleduje prekvapivo dlhé a detailné vyšetrovanie, ktoré ozvláštňuje hlavne nadpriemerne kvalitný hudobný motív od Gianniho Ferrioa spoločne s klasickou symfóniou Čajkovského. A práve tento hudobný motív v kombinácii s veľmi profesionálnou, často nápaditou kamerou a realistickým vykreslením súdneho procesu sú hlavnými tromfami tohto filmového dielka. Obľúbený herec režiséra Viscontiho Helmut Berger tu podáva svoj štandardný výkon, spolu s ďalšími slušnými hereckými postavami. Skutočne toho nie veľa čo vytknúť, pointa je správne zašmodrchaná, snáď okrem absencie akýchkoľvek "estetizujúcich" prvkov "alla" Fulci, Martino alebo Argento. Zabudnite teda na hutnú mysterióznu atmosféru a veľký počet krvavých vrážd.

Pôsobivé stvárnenie života o prežívaní v nehostinných, od civilizácie izolovaných končinách Japonska, v ktorých neexistujú nijaké morálne predpisy a ľudia sa de facto svojim správaním a fungovaním neodlišujú od zvierat. Nejaké zákony, tradície alebo nariadenia tu majú zmysel jedine vtedy, ak dopomôžu k dlhodobejšiemu prežitiu komunity. Režisér Šóhei Imamura tieto pravidlá často krát dovádza ad absurdum a to z dvojakého dôvodu: preto, aby podtrhol, pre nás možno odsúdeniahodnú, krutosť a nehumánnosť, ale zároveň poukázal na ich praktickú užitočnosť a v podstate nevyhnutnosť. Obsahová a čiastočne aj tá formálna, (viz často opakujúce sa zábery na páriacich sa a bojujúcich plazov, vtákov, alebo hmyz) stránka filmu sa teda podľa môjho názoru snaží ukázať, že človek žijúci izolovane, v drsných (nepovedal by som "prirodzených") a nehostinných podmienkach musí chovať kruto. To konkrétne znamená správať sa ako zviera, zbaviť sa všetkého toho "balastu", ktorý z neho robí človeka, bytosť diferencovanú od všetkých druhov zvierat. Formálna stránka nám naopak v prudkom kontraste s touto skutočnosťou z ponúka hlavne úchvatné scenérie. Sekvencie zobrazujúce tunajší ľudský život striedajú krásne, kompozične prepracované zábery na neďaleké majestátne hory, kopce a pahorky, hrdo sa týčiace nad malou, z diaľky nevinne vyzerajúcou osádkou. V tomto prípade je ale pravdepodobné, že režisérskym zámerom bolo nepriamo poukázať na to, že často krát idealizovaná príroda "klame telom", teda že sa v jej kráse ukrývajú maličké početné tragédie zvierat ľudí, či dokonca aj rastlín. Maximálne hodnotenie udeľujem aj vďaka poslednej cca pol hodine, ktoré sa zaobíde prakticky bez rozhovoru a zobrazuje nádherne stvárnený konečný výstup na onú "mystickú" horu Narajama. Tento dlhý záver patrí medzi vôbec najkrajšie lyrizované filmové "poémy" čo som mal doteraz v kinematografickej tvorbe možnosť zhliadnuť.

Zombi 2 začína novú a zrejme najúspešnejšiu éru režiséra Lucia Fulciho. Po relatívnom neúspechu inak vynikajúceho gialla Sette note in nero (1977) a spaghetti westerne Sella d'argento (1978) musel totiž riešiť čo ďalej. Koniec sedemdesiatych rokov znamenal zároveň aj koniec najslávnejších talianskych žánrov ako giallo a spaghetti western a veľké mená sa začali obzerať po iných žánroch. Fulci teda skončil v čistokrvnom horore a prvým filmom tejto dekády bol Zombi 2. Celú, už vtedy neoriginálnu tematiku pojal dosť svojsky. Fulci nestavia na temnej depresívnej atmosfére, ale naopak, často pohodovou, syntezátorovou hudbou evokuje skôr bezstarostný výlet niekam do Karibiku. Na samotnom ostrove sa mu však podarilo priam dokonale vytvoriť zvláštnu atmosféru, ktorej dominuje bledá, až prepálená obloha, nekonečné fúkanie horúcich vetrov a celé je to umocňované večným bubnovaním miestnych, inak neviditeľných domorodcov. Pre tých, ktorí nedokážu oceniť túto atmosféru prináša maestro Fulci viaceré jednoznačne nezabudnuteľné a unikátne scény, ako je legendárny súboj žralok proti zombie, či vstávanie 400 rokov starých mŕtvol španielskych conquistadorov, z ktorých je jeden zničený rozseknutím hlavy kovovým kresťanským krížom z jeho náhrobku. Priam úchvatná je hudba Fabia Frizziho, ideálne evokujúca pomalú chôdzu tamojších zombies a skvelo tak dokresľujúca celkové spracovanie ostrova. Z giall si tu Fulci požičal scénu, predchádzajúcu zabitiu profesorovej manželky (vrcholiacu často citovaným a aj cenzurovaným vypichnutím oka drevenou trieskou) a neustály pocit neistoty a nikdy nekončiaceho nebezpečenstva. Maximálnemu hodnoteniu však zabránili neprehliadnuteľne poslabšie herecké výkony a priveľmi jednoduchý príbeh.

Skvelá, ale v malých dávkach podávaná gotická, komorná atmosféra starého sídla je základným kameňom tohto španielskeho pre-gialla s prvkami hororu. Prostredie internátnej školy pre odložené, nechcené, alebo problematické dievčatá priam dýcha starou atmosférou, ale celkový pocit starobylosti umocňuje aj fakt, že celý dej je zaradený do neurčitého obdobia, pravdepodobne niekedy na prelome 19. a 20. storočia. Toto prostredie je však len formou pre viaceré výrazné postavy, ktoré sa tu objavujú, aj keď ich potenciál zrejme mohol byť využitý ešte viacej. Divák si musí všimnúť veľmi presvedčivé herecké výkony, z ktorých ma zaujala asi najviac Lilli Palmer v úlohe nepríjemnej, autoritárskej riaditeľky, ktorá si svojou neústupčivosťou začína nevedomky pripravovať nemilé prekvapenia. Po stránke réžie musím jednoznačne vyzdvihnúť veľmi kvalitne a originálne nakrútené scény, s ktorých viaceré sú takmer nezabudnuteľné ( napr. dusné erotické napätie počas obyčajného dievčenského vyšívania a jednu z najlepších scén vraždy, aké som kedy videl). Tu treba pripomenúť že je to aj vďaka tomu, že režisér na svoju dobu prekvapivo často citlivo používa strih, čo dáva inak statickému jednotvárnemu prostrediu a jednoduchému príbehu vskutku obrovskú dymaniku.

Keď sa spojí vizuálne čistá kamera so zvláštnou a akoby vnútorne melancholickou atmosférou bezmenného mestečka, metaforicky odzrkadľujúcou pocity hlavného hrdinu tak je to spravidla pastva pre moje oči. La donna del lago však ponúka aj silné zvukové vnemy a neustále kvílenie chladného vetra ešte viacej podtrhuje veľmi komorný námet s minimom postáv a jednoduchým dejom. Celková kompozícia tohto filmu je postavená nielen na unikátnom, hmlistom prostredí, ale aj na viacerých bravúrne natočených, nezabudnuteľných momentoch. Na scény za zasneženom cintoríne, či na prechádzky ženy okolo tajuplného, večne zahmleného jazera sa tak ľahko zabudnúť nedá, najmä keď z toho všetkého vyžaruje taká melancholická a pokojná osamelosť. Výborná kamera a atmosféra však nestačí na maximálne hodnotenie, keďže nemôžem prehliadnuť až príliš jednoduchý a predvídateľný dej a aj záverečnú pointu. Pridať do toho ešte zopár iných aspektov a väčšiu psychologickú hĺbku, tak je to skvost.

V slávnom "žltom roku" 1971 sa do žánru giallo púšťa aj vtedy málo známy režisér Sergio Martino a okamžite sa do neho zapisuje zlatými písmenami. Lo strano vizio della Signora Wardh je totiž po všetkých stránkach skvelý film, v ktorom dominuje výborná práca kamery a viaceré poeticky nakrútené scény, podfarbené priam úchvatnou hudbou. Pre akékoľvek giallo, je akási "skrytá poetika násilia" absolútne podstatná a práve Martino tu prvýkrát ukazuje, že tento žáner mu sadne asi najviac. Asi najkrajšia talianska herečka tej doby Edwiche Feneg tu síce predvádza iba jedinú hereckú polohu a to vyplašenosť, avšak pre jej veľké vystrašené oči a odhalené telo to musí byť odpustené...:) Aj zvyšní herci do tohoto filmu pasujú priam do dokonale a chladné modré oči násilného, ale uhrančivého Ivana Rassimova, či obrovská charizma zvodného Georga Hiltona majú potenciál stať sa až kultom. To všetko vrcholí skutočne perfektne vypointovaným scenárom, a neverím, že sa našlo veľa divákov, ktorí toto veľmi zamotané sprisahanie odhalili. Maximálny počet bodov však nemôžem dať kvôli trochu slabšej prvej tretine a faktu, že ďalšie Martinove gialla ako La coda dello scorpione (1971) či Torso (1973), sú dokonca ešte o malý kúsoček lepšie.