ad142

The Red House sa vyznačuje najmä podmanivou hudbou Miklósa Rózsu a tradične skvelým výkonom Edwarda G. Robinsona v úlohe starnúceho farmára. Ten sa nenápadne mení z milého, jemného muža zbožňujúceho svoju nevlastnú dcéru až po desivého psychopata, pričom čoraz viac je zrejmé, že tu niečo nie je v poriadku. Napriek pomerne malému množstvu postáv je sledovaných hneď niekoľko, dokonca romantických línií, pričom nie je jasne definovaný ani hlavný hrdina. V priebehu celého filmu nad nami visí záhada akéhosi Červeného domu ležiaceho v strašidelnom Oxheadskom lese, o ktorom sa len šeptom hovorí, ale nie je isté, či vôbec existuje, pretože partička mládežníkov je pri jeho hľadaní neúspešná.  V tomto kontexte je nielen celý tento podtón ale hlavne koniec filmu veľmi znepokojujúci a možno v ňom vidieť počiatky psychológie a temných pocitov, ktoré tu už začínajú definovať nový žáner povojnových psychothrillerov.

Veľmi temný, nepredvídateľný a v konečnom dôsledku depresívny noir od nemeckého emigranta, režiséra Fritza Langa (napr. Metropolis). Lang je pre noir absolútne klúčovou postavou a zrejme aj zakladateľ celého žánru, kedže si zo sebou do USA priniesol svoj nemecký expesionizmus, ktorý okrem zvláštneho nasvietenia využíval netradičné usporiadanie priestoru, okien a zrkadiel, pomáhajúce vytvárať zaujímavé kompozície, ktoré zvýrazňovali vertikálne priestory, oddelenia medzi postavami a dvojité prirodzenosti. Bezútešný film, kde konečne nemusel robiť Lang kompromisy ako u The Fury (1936), alebo ako aj u The Woman in the Window (1944) a mohol si dovoliť nepríjemný koniec. Navyše sú tu len samé zlé, správne jednorozmerné, alebo slabošské postavy, prezentované výbornými hereckými výkonmi (hlavne Edward G. Robinson a Joan Bennett), ktoré to celé dotiahli do plnej noirovej krásy. Nemám vôbec žiadne výhrady.

The Spiral Staircase je komorný psychotriler, ktorý v mnohých ohľadoch predbehol svoju dobu (zobrazenie vraždy a približovanie vraha k obeti z pohľadu jeho očí, či detailné zábery na jeho čierne rukavice) a ktorý je častokrát lepšie nasvietený, než väčšina žánrovo čistejších vtedajších noirov. Dej sa odohráva v starom neogotickom sídle v Novom Anglicku na prelome storočí a veľkú časť vizuálneho zážitku tvorí práve premyslený interiér tohto fantasticky nasvieteného viktoriánskeho domu, v ktorom sa odohráva takmer celý dej. Hlavnú postavu nemého dievčaťa hrá skvele Dorothy McGuire, pričom aj zvyšné postavy sú výborne obsadené. Režisér Siodmak tu už rozširuje svoj talent a hlboko zaostrená kamera nás okrem častej hry svetla a tieňov neustále núti obzerať sa, či v miestnosti niečo nečíha. Prekvapili ma prestrihy na detaily oka neviditeľného a číhajúceho šialenca, zabíjajúceho mladé, postihnuté dievčatá a silný freudovský podtext, využívajúci vilu na zobrazenie podvedomia, vedomia a nadvedomia ešte mnoho rokov pred Hitchcockovým Psychom. Keď sa necháte zamotať do Siodmakom spriadanej expresionistickej siete a uviaznete v nej spoločne s točitým schodiskom a tamojšou najdlhšie trvajúcou búrkou v histórii kinematografie, tak musíte uznať, že ide o jedno z triumfálnych diel klasickej kinematografie, kedy sa z minimálneho rozpočtu a minimálneho priestoru dá vytvoriť v rukách talentovaných tvorcov prakticky čokoľvek...

Neprávom polozabudnutý, veľmi mysteriózny noir s vynikajúcim Edwardom G. Robinsonom  v hlavnej úlohe. Námetom a zasadením  tak trochu pripomína Nightmare Alley (1947), avšak tvorcovia tu zachádzajú ešte ďalej a nevyhýbajú sa ani nadprirodzenu, či dokonca ani okultizmu. Edward G. Robinson, ktorému podobné smutné charaktery výborne sadli, mi silne pripomínal tragickú postavu starnúceho pokladníka, ktorú tak brilantne zahral v Scarlet Street (1945) od Fritza Langa, avšak tento noir je na toľko originálny, že sa nedá priamo s ničím zrovnať. V skutočnosti je oveľa presvedčivejší než iné, drahšie, či modernejšie filmy o šiestom zmysle. Je tu množstvo bizarných detailov (vankúš, pištoľ, ktorá nevystrelí, kvetina rozdrvená topánkou, malý chlapec na ulici zomierajúci mimo kameru, veľmi zvláštne javisko) vytvárajúcich ťaživú atmosféru zbavenú akejkoľvek nádeje, či optimizmu. Ide o jeden z najtemnejších noirov, a to v doslovnom aj prenesenom význame.

V roku 1959 to už mal noir ako žáner definitívne za sebou, ale to by nebol Robert Wise (napr. Born to Kill - 1947), aby opäť nenakrútil niečo výnimočnejšie práve z tohto žánru, keď si už mohol dovoliť porušiť jeho pravidlá. V jednej z hlavných úloh je černoch, ktorého hlavný komplic pri lúpeži je psychicky nevyrovnaný starnúci rasista a celý film je vlastne len zdĺhavá príprava na ich jedinú spoločnú lúpež, ktorá nielen vďaka týmto rozporom nemôže skončiť úspešne. Aj keď nechýba krásne noirovské nasvietenie, vôbec to nie je divácky prívetivo spracované. Zdĺhavé meditatívne zábery na chladnú rieku, veľmi chladné, až sychravé exteriéry, či silný dôraz na vykreslenie charakterov a minulosti postáv pripomínajú miestami skôr nejakú existenciálnu drámu, než noir. Nedostatok akcie je však vynahradený v závere, kedy všetky tamojšie psychologické problémy končia v realistickej prestrelke, dosahujúcej až apokalyptické rozmery. Škoda len, že hviezda žánru Gloria Grahame tu má len maličkú, skôr symbolickú úlohu a žiadnou famme fatale tak nestihne byť...:)

Ďalšie veľké prekvapenie! Aj napriek tomu, že tento film nachádzame v rebríčkoch filmu noir, v skutočnosti toho s týmto žánrom má tento pozoruhodný snímok spoločného len veľmi málo. Ako príklad môžu slúžiť tieto skutočnosti: drvivá väčšina scén sa odohráva počas slnečných dní a hlavný hrdina Bart Tare je jednoduchá osoba, ktorá má k hláškujúcim a charizmatickým detektívom s klasických noir filmov veľmi ďaleko. Bart je síce už detstva priam fanaticky zapálený do strelných zbraní, avšak násilím opovrhuje. Zlomový bod v jeho živote prichádza vo chvíli, kedy počas kočovnej estrády vzplanie láskou k ostrostrelkyni Annie, ktorá v tomto filme napĺňa úlohu negatívnej femme fatale. Annie je v podstate psychopatka, ktorá na rozdiel od Barta veľmi rada strieľa do ľudí a ešte viac miluje peniaze. Netrvá jej príliš dlho, aby v podstate dobráka Barta prehovorila na sériu veľkých lúpeží, ktoré časom nadobúdajú čoraz násilnejší charakter. Cesta do pekla tak pre oboch tak môže byť otvorená dokorán.... Je to predzvesťou kultového príbehu o mileneckej dvojke Bonnie a Clyde. Plné hodnotenie udeľujem za skvele odsýpajúci dej a viaceré výborne nakrútené scény. Z nich spomeniem aspoň tie, kedy sa počas lúpeží kamera nepohne od zadného sedadla alebo skvele nakrútený úplný záver, v ktorom obaja hlavný hrdinovia hľadajú posledné útočisko na maličkom ostrovčeku v zahmlených močiaroch.

Moje prvé stretnutie s režisérom Robertom Siodmakom (nakrútil ešte také filmy žánru noir, ako Cry of the City alebo Phantom Lady ) a rozhodne spokojnosť. Po skvelej úvodnej scéne v malom bufete síce prichádza šok po zistení, že domnelý hlavný hrdina (Burt Lancaster) je ihneď v úvode zlikvidovaný, avšak postupne prijmete hru tvorcov, že tento scenár je postavený hlavne na mnohých retrospektívach iných ľudí, často pripomínajúcich mini-príbehy. Celý film je vlastne snaha poisťovacieho agenta zistiť, čo stojí za záhadnou smrťou bývalého boxera a prečo už vlastne ani nemal snahu  bojovať o holý život. Skvelá kamera, správne zákerná femme fatale a premyslené spiknutie, to všetko sú znaky kvalitného noiru, pričom tu sú umocnené aj mnohými brilantne nakrútenými scénami. Spomeniem aspoň lúpež nakrútenú na jediný záber kamery, ktorý dokázal bez strihu zobraziť príchod lupičov cez bránu, samotnú lúpež vnútri kancelárie a ešte aj ich odchod a záverečnú prestrelku, či dlhší záber, kedy femme fatale odchádza na toaletu, pričom kamera následne zaberá neznámu skupinku, vstávajúcu od stola, aby sa pri východe z klubu sa vo dverách sa stretli s dvojicou zabijakov z úvodu filmu. Za originálne spracovaný záver by sa nemusel hanbiť ani Hitchcock, či F. Lang, keďže sledujeme príchod hlavných hrdinov len vo forme tieňov s klobúkmi do obrovskej vily z pohľadu statickej zadnej kamery umiestnenej vysoko na schodisku a ktorá nám len postupne odhaľuje dôležité postavy v jednej najlepších mizanscén, aké som kedy videl.

Už nejaký čas som premýšľal, ako ohodnotím tento zvláštny a zrejme najkontroverznejší Felliniho film, až som dospel k presvedčeniu, že je nemožné ho ohodnotiť priemerne, a takýmto spôsobom sa z toho nejako alibisticky dostať... Buď v plnej miere pristúpite na režisérovu hru a film pochopíte tak, že ide o introspektívne dielo, geniálne popisujúce svoj vlastný vznik, nazerajúce do vnútra svojho tvorcu, alebo naopak skonštatujete, že Fellini to s tými svojimi symbolmi, náznakmi, imagináciou, či pre neho tak typickými pitoresknými scénami riadne prepálil a teraz mu už na to neskočíte. V konečnom dôsledku sa však prikláňam k verdiktu, že ide o filmové umenie prvej triedy, bohužiaľ však teraz skutočne tak ťažko stráviteľné, že ho nielen bežný komerčný divák, ale ani množstvo náročných užívateľov rozhodne nedokáže prijať. Také niečo si mohol dovoliť len Federico Fellini, a to tiež len vo svojej vrcholnej dobe. Toľko patetického a zároveň subtílneho symbolizmu popri využití masovej exploatácie ľudí vás buď umorí k smrti, alebo navždy vryje do pamäti. Skonštatoval som, že patrím k tým druhým.

Veľmi ranný noir, spadajúci ešte skôr do kategórie gangsterských filmom 30. rokov a opäť silné duo J. Cagney a H. Bogarth v podobných úlohách ako v neskoršom (a niečo lepšom) The Roaring Twenties (1939). Bogarth aj tu stelesňuje veľmi zápornú postavu a James Cagney zase gangstra, ktorému dokážete aj fandiť, čo je pre neho typická rola, ktorú odštartoval zásadným gangsterským filmom The Public Enemy z roku 1931. Viaceré vtipné scény ozvláštňujú veľmi svižne plynúci dej, vrcholiaci väčšou prestrelkou a dosť ponurým, možno až nepríjemným záverom, zvýrazneným silne noirovskou hrou svetiel a tieňov. Škoda toho moralizovania na konci, avšak poplatnému dobe svojho vzniku.

Viacero nezabudnuteľných skvelých scén (typicky hitchcockovsky fraškovitá bitka zo stoličkami v kostole, scéna u zubára, srandovná babka v trenírkach), ktoré s výnimkou ikonického Albert Hall bohužiaľ u svojho neskoršieho remaku z roku 1956 už Hitchcock vynechal, nestačí tentoraz na vyššie hodnotenie. Snímku by sa totiž zišlo určité formálne zjemnenie a o niečo vyššia minutáž, pretože takto je tu občas skratkovité nezmyselné konanie postáv. Peter Lorre (hviezda Langovho kultového počinu M z roku 1931) je tu však výborný, v remaku z roku 1956 mu nevýrazný záporák nesiaha ani po členky.