ad142

Remake výborného Hitchcockovho noiru Shadow of a Doubt z roku 1943, v ktorom zaujme Charles Drake v úlohe strýka Johnyho, a ktorý dokonca podľa mňa prekonal postavu strýka Charlieho z pôvodnej verzie, kde ho vtedy stvárnil Joseph Cotten. Tvorcovia rezignovali na postupne narastajúce dusno originálu a zvolili si oveľa kratšiu minutáž, takže tamojšie charaktery sú síce oveľa menej prekreslené, čo však v konečnom dôsledku celkovo pridalo na údernosti celého príbehu.

Zamotaný a netradičný príbeh s komplikovaným a niekedy až obskúrnym vývojom deja, v ktorom exceluje najmä R. Milland v úlohe šéfredaktora novín. Ten sa ocitne v bizarnej situácii vďaka spontánnej vražde, ktorú spácha jeho šéf (Ch. Laughton), ktorý je excentrickým majiteľom celého vydavateľstva a zároveň majiteľom vysokej budovy s veľkými hodinami, kde se drvivá väčšina filmu odohráva. Názov filmu sa zrejme vzťahuje na tieto hodiny a metaforicky odkazuje na naliehavosť, ktorej čelí Millandova postava, keď bojuje s časom v snahe vymaniť sa zo svojich problémov. Kvôli dobrému hereckému obsadeniu sa podarilo komplikovaný dej udržať pokope, pričom aj vďaka dobrej réžii Johna Farrowa je celý film v pohybe a spája tak inak množstvo nesúrodých dejových prvkov do jednej vydarenej filmovej jazdy.

Posledný americký film Fritza Langa pred jeho návratom do Európy, možno postráda výraznejší vizuál, ale zase disponuje excelentným scenárom a množstvom detailov, ktoré si všimnete možno až po druhom pozretí, kedy sa dovtípite, že to občas nelogické chovanie postáv malo vlastne v sebe veľkú logiku. Každá časť filmu dokonale do seba zapadá tým, že vôbec nezapadá...) Hudba hrá len, vtedy, kedy je to skutočne treba, a to množstvo zvratov (z toho dva kľúčové) v záverečnej polhodine je až dychberúce. Do poslednej minúty neviete, ako to dopadne a, keď Lang zobrazí tragédiu, ktorú divák tuší, že príde, majestátne postaví celú premisu na hlavu. A navyše... aj napriek tomu, že príbeh je jednoznačne uzatvorený a všetko vysvetlené, vo vzduchu visí veľký otáznik. Je záver filmu happy-end, alebo vôbec nie je? Vo výsledku je tento Langov posledný noir jeho chladným, až cynickým úderom do tváre bežného diváka a ideálnou rozlúčkou s typickým americkým publikom.

Jeden z ranných noirov režiséra Siodmaka možno pripomenie svojou komornosťou jeho počin The Spiral Staircase (1946), avšak na rozdiel od neho v ňom takmer úplne absentujú odvážne kamerové uhly a úžasné osvetlenie, kedže tentokrát bohužiaľ nestál za kamerou Nicholas Musuraca. Tento noir však zase boduje výbornými hereckými výkonmi George Sandersa a hlavne Geraldine Fitzgeraldovej v úlohe jeho sestry, a ktoré dokázali udržať vysokú kvalitu celého filmu aj napriek Haysovmu kódexu, kvôli ktorému bolo nakrútených až 5 rôznych koncov a odstránili sa pôvodné narážky na incestný vzťah medzi oboma súrodencami.

Asi žánrovo najčistejší Premingerov noir, často sa objavujúci v rôznych rebríčkoch TOP 10 noir filmov. Zápletka je vynikajúco spracovaná a režisér výborne prezentuje niekoľko kľúčových dejových bodov, aby sa všetko vrátilo k hlavným morálnym dôsledkom, týkajúcim sa hlavnej postavy, detektíva Marka Dixona. Ten sa snaží vymaniť z tieňa svojho otca, ktorý bol známym kriminálnikom. Počas vyšetrovania jedného prípadu však náhodne spácha vraždu a zdá sa, že otcov tieň ho bude prenasledovať navždy... Typického noirovského detektíva s problémami presvedčivo stvárnil Dana Andrews, ktorý zažiaril už v Premingerovej Laure, rovnako ako Gene Tierney, aj keď tá sa tentokrát nevyskytuje v úlohe typickej femme fatale. Milovníkov žánru iste potešia zadné projekcie, okná večne smerujúce na osvetlený most a mrakodrapy, či takmer neustále šero a prítmie v interiéroch.

Jediný noir slávneho režiséra Freda Zinnemanna obsahuje úplne všetky propiety žánru, s výnimkou ikonickej dvojky "detektív - famme fatale". Namiesto nich však disponuje psychologicky prepracovanými postavami, u ktorých postupom času už neviete či sú dobré alebo zlé, vynikajúco vybudovanou bezvýchodiskovou a temnou atmosférou. Pričom ešte navyše príjemne prekvapí skvelými nápadmi zo zvukom (Ryanove šúchanie s jeho krivou nohou počas nočného obchádzania domu, či škrípanie vesiel na jazere). Vyvrcholenie, pripomínajúce trochu situácie pred westernovou prestrelkou je nakrútené skvostne, a aj keď môže spôsobiť rozpaky, svojím spôsobom je to vhodný záver celého príbehu.

V podstate tretí diel Langovej noirovo-sociálnej trilógie - Fury (1936), You Only Live Once (1937) - je trochu nevyrovnaný, keďže ponúka zároveň silne komediálne prvky, (hlavne v úvode snímku) a na vtedajšieho diváka iste musel pôsobiť príliš bizarne. Po komediálnom začiatku sa prehupne do psychologicko-sociálnej drámy, no a aby toho nebolo málo, v poslednej tretine zasa úplne zmení tón a točí sa okolo hodiny matematiky na tabuli, v ktorej Sylvia Sidney ukazuje celému gangu, prečo sa zločin nevypláca. Zapamätania-hodná je určite mimoriadne štylizovaná sekvencia, v ktorej si tlupa zločincov pripomína svoje dni vo väzení pomocou pseudo-hudobného čísla a ktorá je taká langovská, že to už viacej ani nejde, pričom nápadne pripomína dnešné rapové videoklipy. Poteší určite noirovská hiezda George Raft, ktorý sa v tejto dobe nachádzal vo vrcholnej forme. Film taký zmiešaný a prepletený, že má potenciál sklamať aj veľkých fanúšikov tohto režiséra, najmä vďaka prítomnosti explicitných komických vložiek.

Neskorý noir zo silným sociálnym až politickým podtextom, stojaci na presvedčivých hereckých výkonoch, možno s výnimkou K. Mathewsa, ktorý však nikdy nepatril medzi prvú ligu a nakoniec skončil  v priemerných seriáloch. Poteší zopár scén (konflikt medzi gangstrami a odborármi v typickej noirovskej úzkej uličke, či výrazné tiene stropného ventilátoru počas dusivého zasadnutia odborárskej schôdze), pričom najsilnejšou scénou je asi rozhovor Alana (K.Mathews) a Terezy (Gia Scala) v bistre, kedy si Tereza presadne do veďlajšej časti, aby mohla nakojiť svoje dieťa.

Výborná zápletka s nedokončenou melódiou mŕtveho skladateľa s množstvom symbolických scén - barové stoličky v závere hrozivo postavené hore nohami na stole, evokujúce blížiaci sa koniec, femme fatale predstavená na začiatku s tvárou v tieni, pričom emócie len vyjadruje jemným pohybom nohy, tiene konárov pri vstupe do fotografovho domu, pričom ho tam neskôr nachádzame obeseného za oknom na strome len vo forme pár sekúnd trvajúceho tieňa, a mnoho ďalšieho... George Raft zdanlivo podáva  v hlavnej úlohe nepresvedčivý výkon, ale treba si uvedomiť, že jeho postava je vlastne starý, vyše 40 ročný mládenec, žijúci iba s matkou a tak nemôže hláskovať a tváriť sa ako Bogart, to by takto dopadnúť nemohol. V mnohých aspektoch nepochopený noir, aj keď súhlasím, že jeho béčkovosť je cítiť príliš silne takmer vo všetkých aspektoch.

Netradičný noir s netradičným námetom. Skupinka ľudí sa ocitne na území, na ktorom bude o pár hodín vykonaný jadrový test, pričom túto skupinu tvoria zločinci, ktorí práve utiekli z väzenia a ich pestrá zmes rukojemníkov. Práve na postavách tento film stojí a všetci herci svoje úlohy zvládli vskutku veľmi dobre. Napätie stúpa každým okamžikom, kedže zúčastnení veľmi dobre vedia, že k výbuchu nakoniec príde, akurát netušia, že ku koncu nastane menšia zmena. Do nadpriemeru toto noirové béčko vyťahuje dobre vybudovaná klaustrofobická mizanscéna v ošarpanom bare v mestečku duchov, ktorá pripomína schátraný hotel v slávnom noire Key Largo (1948), keď sa tam blížil hurikán, alebo aj izolovaný bar v The Petrified Forest (1936) s démonickým Bogartom.