ad142

Kontroverzný noir Orsona Wellesa s vtedajšou hviezdou prvej triedy, Ritou Hayworthovou (kultový noir Gilda z roku 1946) v úlohe femme fatale. Scenár určite neohromí, avšak kamera učaruje a atraktívne lokácie vrátane brazílskeho Acapoluca. či mexického pobrežia striedajú jedna druhú, až sa zdá, akoby mal O. Welles k dispozícii neobmedzený rozpočet. Najmä v druhej polovici, keď sa dej sústreďuje výhradne do prostredia San Francisca, začína forma drvivo víťaziť nad obsahom a viaceré scény najmä v závere musia aj dnes pre bežného diváka pôsobiť až príliš abstraktne. Len filmoví fajnšmekri totiž dokážu oceniť početné narážky napríklad na Ejzenštejnov štýl kompozície postáv, inšpiráciu nemeckým expresionizmom a odvážne spracovanie v štýle modernej avantgardy.   Na výraznú atmosféru v akváriu, veľmi netradične spravované súdne pojednávanie, bizarné scény v čínskom divadle a vskutku skvele spracovaný záver v zrkadlovom bludisku sa len tak ľahko zabudnúť nedá.

Typicky hitchcokovský thriller, skvele nakrútený, plný skrytých symbolov, ktorých význam som musel vyhľadať na internete, lebo som sa nedokázal zmieriť s tým, že im nerozumiem (napr. kubistické zátišie vo foyeri, na ktoré inšpektor pozerá ako zhypnotizovaný, alebo portrét generála, zanedbane položený na podlahe a predelený čiernym tieňom). Suspicion však obsahuje aj veľmi zreteľné prvky žánru noir, a to nenarážam len na tú legendárnu scénu, kedy Cary Grant pomaly stúpa v pološere po schodoch so svietiacim pohárom mlieka... Hru svetla a tieňov tu Hitchcock využíva vskutku často a vždy len v tých momentoch, kedy to má skutočne význam. Skvelá je tiež úvodná scéna vo vlaku, kedy je v priebehu zanedbateľného množstva minút naznačené všetko, čo sa bude po celý film diať. Ten často  kritizovaný záver mi sadol dokonale, keďže hlavnú rolu tohto snímku zastáva podozrenie a pre hlavnú hrdinku nepredstavuje taký samozrejmý happy-end, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.

Arashi ga oka je svojráznou a vizuálne podmanivou adaptáciou slávneho románu Búrlivé výšiny od anglickej spisovateľky Emily Brontëovej. Veľká väčšina románových postáv tu totiž nachádza svoju presnú analógiu, napríklad Katarína Earnshawová v postave Kinu, Heathcliff v Onimarovi atď... No i napriek tomu nejde len o ďalšiu z rady bežných a ničím nevybočujúcich adaptácii klasickej románovej zápletky: Arashi ga oka sa totiž neskrývane inšpiruje filozofiou Georgesa Batailla (čo je zrejmé najmä z tých scén, kde sa ustanovuje jasný vzťah medzi erotikou a smrťou), ktorej východiská takpovediac zasadzuje do mýtického priestoru tradičných japonských náboženských predstáv. Legendy a mýty tvoria pozadie celého príbehu a zvýrazňujú črty už tak zreteľnej a navyše pôsobivej atmosféry nehostinného, vyprahnutého a izolovaného kamenistého pohoria, na ktorom podla legendy sídli ohnivé hadie božstvo. Toto zakomponovanie archaického mýtického rozmeru predstavuje asi najvýraznejšiu odklonu od predlohy. Po naratívnej stránke vôbec nejde o statické dielo, práve naopak, veľkú úlohu tu zohráva časovosť: snímok nielenže pokrýva niekoľko desiatok rokov, i samotné postavy realisticky prechádzajú vývojom. No nie len samotné postavy, dokonca i interpretácia úloh postáv. V tejto súvislosti je nanajvýš pozoruhodné, že Onimaru (Heathcliff) spočiatku predstavuje " bezbožného rúhača" (napr. začiatkom filmu, kedy sa mu podarilo narušiť tradičnú náboženský rituál, smerovaný k božstvu z hory, alebo neskôr, kedy bude hádzať pokryteckým dedinčanom mince so slovami "Peniaze si kupujú Buddhu aj bohov"), alebo dokonca démona (slovami Kinu/Kataríny: "Je to zlý muž, démon") no neskôr, najmä ku koncu filmu, akoby sa jeho rola prevrátila a on začal stelesňovať samotné Hadie božstvo! Filmová dynamika sa tu proste predstavuje v celej svojej kráse.

Jeden z ďalších významných filmov A. Hitchcocka, ktorý aj napriek určitým žánrovým odklonom možno zaradiť do škatulky noir. Podarilo sa mu získať a udržať si moju pozornosť najmä pozoruhodným dôrazom na dualitu a zdanlivú antinómiu dvoch charakterov a množstvom drobných, ale skvele nakrútených a zjavne symbolických scén (odraz vraha v okuliaroch, stretnutie medzi čiernymi a bielymi stĺpmi, či podtrhnutie duality v oboch tenisových zápasoch). Tak trochu až fraškovito divoká záverečná kolotočová scéna bola len čerešničkou na ďalšej majstrovej torte.

Prvý film Fritza Langa v USA je síce ešte z roku 1936, avšak je už považovaný za plnohodnotný noir. Sonda do povahy Američanov je rozdelená na dve polovice, kde v druhej dominuje súdny proces, avšak vysoké tempo si udržuje po celý čas. Spencer Tracy je tu raz v úlohe nevinnej obete okolností, aby o chvíľu bol z neho neľútostný pomstiteľ. A ešte tretí, už jeho záverečný obrat síce už silne škrípe po stránke logiky, ale skvele spracované masové scény evokujúce režisérov ešte nemecký počin M (1931) to v pohode vyvažujú. Možno až príliš vykonštruovaný scenár a dobový patetizmus je vykompenzovaný explicitnou kritikou vtedajšej spoločnosti a celé je to ešte prešpikované ironickými narážkami. Scénu, kedy F. Lang ukazuje klebetné ženy, aby potom strihol na motajúce sa sliepky, by si dnes už nikto nedovolil...)

Vo svojej dobe nedocenený noirový skvost, temný a bezpochyby jedinečný. Vyniká zasadením do prostredia cirkusu, i keď zhruba v polovici toto prostredie opúšťa a je jedinečný tým, ako sa vymyká žánrovým konvenciám. Hlavná postava anti-hrdinu nie je žiadny hláškujúci tvrďák a femme fatale si síce svoju špinavú robotu odrobí, ale tu akoby bola rozdelená do dvoch odlišných postáv. Za svoju cestu do skazy si hlavný hrdina môže výhradne sám, pričom jeho manipulácia s ľuďmi a falošná parapsychológia tu zákonite tvrdo narazí realitu psychoanalýzy. Nezabudnuteľné scény: zmaterializovanie ducha ženy v parku, totálne zmanipulovanie šerifa a aj boháčov z vyššej triedy, ktorí chcú šarlatánovi z cirkusu nakoniec postaviť aj vlastný chrám, či poskytnúť rozhlasovú stanicu. A nie je to osudová femme fatale, ktorá to všetko v jedinom okamihu pokazí... Každý kruh sa nakoniec musí uzavrieť.

Keďže medzi komentármi chýba nejaká subjektívna analýza tohto snímku, pokúsim sa o svoju. Dominantná voda tu teoreticky môže odkazovať na fenomenálnu, determinovanú a prejavenú realitu, teda na ideu, o ktorej budhizmus referuje ako o "prúde" alebo "kolese" (zaujímavá podobnosť s kruh opisujúcou striekajúcou vodou v niektorých scénach) sansáry a hinduizmus ju nazýva "májá", teda ilúzia. Ilúzia preto, lebo v nej nie je nič stále, trvalé, alebo pevné, všetky javy neustále a v každej chvíli vznikajú a zanikajú, pričom princíp a zdroj takejto reality nemôže, podľa týchto a analogických náuk, byť ukrytý v nej samej, ale v niečom aspoň v určitom zmysle od nej odlišnom, oslobodenom od zákonov s neúprosnou nutnosťou vládnucich takejto existencii. V tradičných východných aj západných náukách sa stretávame s ideou "demiurga" (termín používaný najmä starovekými gnostikmi) alebo analogickej entity. V thelémskej ezoterickej náuke, s ktorou bol mimochodom režisér veľmi dobre oboznámený, sú určité demiurgické konotácie pretavené do femínnej podoby, ako bohyňa Babalon, matka ohavností, pričom pojem "ohavnosti" neodkazuje na niečo temné, alebo klifotické, ale na práve na už spomínanú prejavenú a podmienenú realitu, ktorá je ohavná práve preto, lebo je v nedokonalá a v istom zmysle aj iluzórna. Stojí za to podotknúť, že Babalon sa v theléme považuje za personifikáciu kabalistickej sefíry menom Bina (taktiež princíp nadracionálneho chápania, vyššej intuície), ktorá býva často chápaná v súvislosti so symbolom Veľkého Mora, teda s akousi "primordiálnou akvatickosťou" a "totalitou substancie", ktorá predstavuje akoby zdroj vyššie uvedeného vznikania, pričom sama ním však nie je vyčerpaná. A tu sa opäť vraciam k problematike interpretácie nášho snímku, od ktorej som sa zdanlivo odklonil v prospech na prvý pohľad nesúvisiacich úvah. Demiurga tu akoby bol symbolizuje kamenná tvár, z ktorej neustále a každým neuchopiteľným okamihom vyteká (nutné podotknúť, že v tomto filme čarovne vyobrazený) vodný prúd, ktorý symbolizuje neustály vznik a zánik a neukotvenosť fenoménov ("ohavností"). Kamenná, pevná a nepohnutá tvár tak predstavuje antitézu tohto živelného prúdu, pričom ide o očividnú zhodu s vyššie uvedenými náukami, keďže demiurg či analogické entity (prípadne, z odlišného hľadiska, môžeme hovoriť o metafyzických princípoch) sú pánmi tohto prúdu, pričom ním zjavne nie sú a ani nemôžu byť zasiahnutí, keďže predstavujú jeho vládcov, usmerňovateľov a "stvoriteľov". Samozrejme moja interpretácia, ktorú som tu zbežne načrtol, môže byť kompletne mylná. Nemožno vylúčiť možnosť, že režisér do tohto filmu neukryl žiadne symboly, pričom jediným jeho cieľom bolo prezentovať svoje filmárske schopnosti, v lepšom prípade vyvolať okamžité očarenie a fascináciu obrazovými stimulmi. Nech je to ako chce, zámerom môjho komentára bolo uviesť, alebo aspoň pokúsiť sa uviesť Angerov snímok do súvislosti s učeniami a teóriami, s ktorými bol nepochybne oboznámený (jeho silná angažovanosť v Crowleyho theléme je všeobecne známa). Úvahy by bolo možné rozoberať v značnejšej šírke a väčšej hĺbke, no myslím, že to presahuje rámec komentárovej sekcie na tomto webe.

Scenárista Ernesto Gastaldi a herečka Nieves Navarro opäť v najlepšej forme a producent Luciano Ercoli to celé s veľkou chuťou osobne režíruje, pričom zjavne a neskrývane slintá nad telom Nieves, ktorú si o rok neskôr berie za ženu. A všetko nepochybne v tej filmárskej bande fungovalo skvele, keďže v takmer identickom zložení táto skupinka tvorcov a hercov o necelý rok nakrútila ďalšie pohodové a veľmi zábavné giallo La morte accarezza a mezzanotte (bohužiaľ už posledné). Scenár je absolútne nepredvídateľný a minimálne dvakrát som zostal veľmi prekvapený nad smerom, aký udalosti nabrali. Máloktorý scenárista si dovolí už v polovici filmu odpratať zo scény hlavnú postavu, ktorá predtým prakticky nezmizla z obrazovky, bez toho, že by sa mu celý filmársky koncept nerozsypal. Ercoliho giallo trilógia nie je príliš temná, ale obsahuje veľmi vkusne zvolené a jemne akčné a komické prvky, ktoré sú o to silnejšie, že ich obsahuje skutočne len zopár a sú vždy vhodne zvolené (zdravím trápnych prdiacich američanov v novodobých komédiách). A to ešte musím spomenúť takmer dokonalú nahú ženskú krásu, ktorú už v dnešných filmoch taktiež neuvidíme a ktorú tu vo vrchovatej miere zabezpečuje úžasná Nieves Navarro. A keďže rovnako, ako očividne celú filmovú partičku bavilo nakrúcanie a mňa bavilo sledovanie, dávam vysoko nadpriemerné hodnotenie. Hlboký filmový zážitok nemusí vždy zabezpečiť len nekonečne statická kamera a starecké rozjímanie nad nesmrteľnosťou chrústa.

Veľmi kontroverzný snímok, zlučujúci všemožné žánre, pričom noir je iba jedným z nich. Kultový status sa mu prisudzuje zaslúžene, keďže ako celok bol len ťažko stráviteľný pre vtedajšie publikum a v súčasnosti, pri všeobecnom úpadku kultúrnej vzdelanosti, tomu nemôže byť inak. Prostý a nekomplikovaný je tu len príbeh, všetko ostatné je detailne a so zámerom premyslené a tvorcovia často prezentujú množstvo tém v jednej chvíli, v často úchvatných a premyslených kompozíciách. Až takmer rozprávkové, pozitívne záverečné vyznenie je tu výrazne narušené predchádzajúcimi temnými a šokujúcimi zábermi, (nezabudnuteľná scéna mŕtvoly pod vodou, príchod psychopatického kazateľa s veľkým klobúkom ako tieňohra) jednoznačnými psychosexualnými narážkami a silnou kritikou pokryteckej strednej vrstvy. Množstvo skrytých symbolov (dominantná rieka, kone, vystreľovací nôž) vytvára nadčasové dielko, ktoré silne provokuje a naďalej bude provokovať aj po uplynutí dlhých rokov.

Neskorý noirový snímok, kde sa Fritz Lang už obišiel bez gotických rekvizít (aj keď jeden obraz na stene si neodpustil...) a dá sa povedať, že v podstate definoval novšiu vlnu detektívok zo skorumpovaného prostredia polície. Noirovské šero a polotieň zostáva i naďalej zachované, rovnako ako archetyp zlej mrchy v podobe femme fatale, ale príbeh policajta, ktorému miestna mafia zabije ženu a prahne po pomste, je už plný čiernobielych postáv a zaobíde sa bez psychologických, či sociálnych narážok. Nový smer krimi filmov bol definovaný a Fritz Lang bol opäť pri tom.