Anderton

Častokrát mám dilemy, ako hodnotiť nejaké súčasné artové záležitosti, ale oproti dileme, z akého hľadiska hodnotiť podobné guilty pleasure záležitosti akým je The wrath, sa jedná iba o neschopnosť k filmu niečo napísať. Je to zábavné, je to dnes nechcene smiešne, má to slabé triky, je to ultrabéčko, všetci majú hrozné účesy a šaty, hudba je príšerne pateticky rocková. Čo z toho vyplýva? Samozrejme že je to nesmierna zábava a že je to zlé, ale vlastne je radosť to pozerať. Hviezdičky sú irevelantné, takýto komentár by som dal aj k odpadu, aj k plnému počtu. Sú tu bouráky a rebeli, takže nikoho neprekvapí, ako si určite všetci všimnú, že skôr či neskôr musí zaznieť Rebel yell. Asi najlepší song z filmu, ale všimol som si aj Ozzyho. Keď sa bozkávajú, priestor dostanú rockové gýčové cajdáky.

Zápletka je nápaditá, vtipná, celkom originálna. Potom si možno začnete hovoriť, že je to zase klasika, že som to videl v americkom nezávislom filme mnohokrát. Tá pohodová atmosféra amerického vidieka, krčmy so štamgastami v šiltovkách, tie isté reči. Ale toto je štýl Alexandra Paynea, takto to on cíti a mňa Nebraska svojou pohodovou atmosférou a ľudskosťou zasiahla. Je to taká dvojsečná zbraň, asi ako u svěrákovskom laskavom humore, že vám to môže pripadať príliš vypočítavé, ale prečo sa sťažovať na film, po ktorom mi ostal taký príjemný pocit. Pozor, ak niekto akože vyhral milión dolárov, tak prichádza na rad aj závisť a lakomstvo, takže Nebraska má aj svoje drápy. Celkovo vzaté je to film o vzťahu otca a syna, ktorý to s ním nemá ľahké, ale rodina je rodina. No možno to takto majú aj u Svěrákovcov.

Naposledy exotické tropické prostredie, tentokrát Alpy. Príjemná kontrastná zmena. Vracať sa k obsadeniu Lazenbyho nemá zmysel, stalo sa, užívajme si túto bondovku aké akúkoľvek inú. Ešte viac ako inokedy tu platí, že scenár je iba šnúrka, na ktorú sú navešané akčné scény. Film je teda poriadne akčný, ale keď sa zamyslíte, ako sú jednotlivé scény pospájané a ako nelogicky sa kvôli tomu postavy musia chovať....no radšej sa nad tým nezamýšľajme, je to Bond. Ťažšie sa tentokrát verí okúzleniu žien hlavnou ušatou postavou, jeho vzťah mi však vôbec nevadil, len ten záver, ten je podľa mňa podraz.

Veľmi príjemný retro filmík, udržiavajúci si nadhľad, sarkastický humor a zároveň aj vážnosť. Prihliadam aj na to, že je zrejme veľmi málo známy a myslím si, že neprávom. Je to tak trochu priemer, ale občasné hlášky, situácie (verejné záchodky, podpálenie auta) a najmä veľmi netradičný záver ho v mojich očiach nad priemer bezpečne dostávajú. Gay kluby, šlapky, škaredí afroamerickí dealeri, slizný mafián. Je to trochu ako Francúzska spojka, len s tým pridaným humorom. Kedysi bol Hyams celkom vo forme, i keď ju nenávratne v neskôr stratil, stále si ho môžeme pripomenúť minimálne týmto filmom. Elliot Gould je borec par excellence.

Mommy v nás evokuje ten romantický dojem z amerického malomesta, kde sedíme pred svojim papundeklovým domom na terase a zdravíme suseda. Tým však závisť končí, inak by sme s postavami asi nemenili nič. Dolan je v niektorých aspektoch, ako napríklad réžia a vedenie hercov absolútne sebaistý, v iných však cítiť jeho vek a neskúsenosť. Možno aj so životom, myslím že sa ešte bude výrazne zlepšovať a bude to najmä vekom. Jeho scenáre budú pôsobiť celistvejšie, ako napríklad ten k Mommy, bude menej formálne machrovať, pokiaľ sa ale na tento film budeme pozerať optikou nadšenia nad mladým talentom, tak film jednoznačne víťazí. Je to však najmä vďaka hercom, predovšetkým výkon Anne Dorval by si zaslúžil nejakú tú independent cenu. Iný Dolanov film som ešte nevidel, zaujíma ma vlastný názor na tento film aj v kontexte jeho zvyšnej tvorby.

Humor 30. rokov v českých klasických filmoch pôsobí dnes už trochu ťažkopádne a tak som sa obával, že ho budem musieť počúvať celú hodinu a pol. Našťastie sa tak nestalo a Muži v offsidu sa skôr zameriavajú na vzťahy a občas vyznievajú aj vážnejšie. Som rád, že som si nemusel vypočuť tú anekdotu o dvoch cestujúcich vo vlaku, ale ak sa tento fór zopakoval už tretí krát, začal byť značne otravný. Herci sú v poriadku, ale Jindřich Plachta mi predsa len pripadal vo svojej úlohe príliš naivný. Našťastie nie sme svedkami rečí o futbale od začiatku do konca, ako hovorím, je to film najmä o vzťahoch. Film z roku 1931 a povzdychnutie nad tým, že židia budú mať ťažký osud hovorí niečo o inteligencii a na komédiu pomerne veľkej vážnosti scenára. Škoda len toho humoru, ktorý dnes už proste nemôže fungovať tak, ako v tridsiatych rokoch.

Na Nežnom kurati sa mi niečo páčilo a niečo nie, väčšina však áno. No a ako to už v pokračovaniach býva, buď sa zintenzívni to lepšie, alebo to horšie. De Broca si asi myslí (a s ním skoro každý divák ako pozerám), že z Kuraťa vyzdvihol to správne. Ja si myslím opak a Torzo Jupitera bolo pre mňa malým utrpením. Nezasmial som sa ani raz, chovanie postáv je na hranici bláznivosti a nepochopiteľnosti. Vyzdvihnúť sa dajú exteriéry, mne to však k letnej pohode nestačí. Otrepané klišé typu nastavovaná kaša a varenie z vody k filmu sedia ako časti Jupitera do seba.

Toto si nedá za rámeček nie že Jamie Foxx a spol., ale ani Tayloroviec dvojica. Číra zúfalosť na hranici odpadu.

Filmy "zo života" majú tú nevýhodu, že sa snažia čo najmenej dramatizovať, čím na druhú stranu môžu pôsobiť nudne, pretože iba tak plynú. Ono sa to samozrejme musí vedieť a potom môže vzniknúť aj nejaký ten skvost. Pavlátová myslím celkom svoj pokus o generačnú výpoveď mladého človeka zvládla, i keď jej dielu viac svedčí televízna obrazovka, ako plátno. Na to sme si už ale pri českých distribučných filmoch zvykli. Chvíľami sa snaží dramatizovať aj ona, čo funguje tak napoly, sila je hlavne v hercoch, ktorí však nemusia sadnúť každému. Ofka sa totiž chová ako mladá "blbá" baba, ktorá miluje debila, s tým, kto ju má rád chodiť nechce, s rodičmi sa háda, no poznáme to všetci. V druhej polovici filmu jej okolie povie svoje názory a vtedy film získaval body navyše. Mádl tu pôsobí ako skutočný mešuge, ale keďže to bol zámer, výber nemohol byť lepší. Či je to film o hľadaní samého seba, o láske alebo kamarátstve, to si určite sami. Respektíve poradie dôležitosti týchto tém.

Horiace kríže majú zopár silných stránok a zopár slabších, ale nechcel by som ich kvôli tomu zpriemerovať na priemerný film. Tým podľa mňa nie sú. Niektoré pasáže pôsobia dnes trochu naivne, ten tábor s vlajkami s hákovými krížni vyvoláva skôr rozpaky. Lenže je tu Debra Winger, ktorá myslím si bola v 80. rokov stelesnením pojmu pekná, cieľavedomá sympatická, citlivá a nadpriemerne inteligentná žena filmového plátna. O nej (jej postave) tento film je a ak sa zamyslíme, čo musí vo svojom vnútri riešiť, zabudneme možno aj na tuctovejšie momenty a v podstate klasickú scenáristickú šablónu. Život ani ľudia nie sú čiernobieli, avšak ambivalentnosť postáv je tu skôr nahradená konštatovaním, že je iba zlá a ešte horšia strana. V čom je rozdiel, ak zabíjate tých horších, ako ste vy? Je to služba spoločnosti? Costa Gavras má rád spoločenské témy a nenechal sa hollywoodsky zmanipulovať, ale natočil veľmi solídny film o Amerike a jej temnejších stránkach.