Anderton

Škoda toho nasilu záveru, ktorý sa nám snaží tvrdiť, že sa jedná ešte o brutálnejší art, ako dovtedy. Režisérka vie, ako vzbudiť pozornosť a ako rozprúdiť diskusiu. Lenže mne to, i keď to zmysel malo, pripadalo nereálne. To predtým však pracuje úspešne v náznakoch. Stačí škaredý pohľad, absencia objatí rodičov a dcér, ich vzájomné oslovovanie (si kurva) a je vymaľované. Trocha sa obávam, že niektoré ženy po tomto filme chlapov zavrhnú a samozrejme bola by to chyba. Fat girl je film, ktorý ostane v hlave dlho a to sa cení. Nesmie ho však vidieť odporca artu, jeho tvorcov bude ešte viac nenávidieť.

Bezostyšná vykrádačka Minority report, Utečenca a všeličoho možného pre divákov Kobry 11. Chvíľami som myslel, že sa jedná dokonca o remake MR. Ale prečo nie, keď je to zábavné. A najmä človek nevie, ako to má vnímať. Je zábavné, ak sledujete film, kde sú citácie konkrétnych scén konkrétnych filmov a vy neviete, či je to pocta, paródia, nakoľko je to mienené vážne, alebo či je to fakt tak blbé a režisér jednoducho iba vykráda. Len škoda, že to celé nedáva príliš zmysel, že je toho vo filme príliš a scenár nie je ucelenejší. Je to samozrejme jedna veľká blbosť, festivalový film to nie je ani náhodou.

Niektoré filmy trvajúce cez dve hodiny by mali mať radšej okolo 90 minút. Napríklad rodinná hrejivá komercia. Ovocie viery je krásny, citlivý film o láske k žene, rodine a jablkám. Je to film o tom, čo milujúci muž dokáže urobiť pre svoju ženu. Viac krát je vo filme (nevynímajúc jeho ženu) nazvaný idiotom a my máme z neho podobný pocit. Či sme aj takí dobrí ľudia ako on, je už druhá vec. Krásna príroda, krásne stromy, jemná štylizácia postáv, ale bohužiaľ podľa mňa prehnaná dĺžka, ktorá mi bráni k roneniu úprimných sĺz v závere.

Pri slovenskom dokumente Príbehy z kaštieľa som mal problém s tým, že ľudí v ňom vystupujúcich spája jeden dom. Protagonistov Sacro Gra spája....okolie diaľnice. Takže v podstate by som mohol nakrútiť dokument aj o ľuďoch, ktorí bývajú na jednom sídlisku, pijú ráno zelený čaj, alebo nosia červené bundy. Spájať ich tak stále ale nebude nič. Pokiaľ nepočítame s tým, že každý ľudský osud je zaujímavý a každý stojí za to, aby bol sfilmovaný. Tu však nie sme svedkami zobrazených osudov, len tak mimovoľne sledujeme plynúce životy zopár obyčajných neobyčajných, neobyčajných obyčajných a obyčajných obyčajných ľudí. Nehovorím, že to nie je svojim spôsobom zaujímavé, len ma to nebavilo.

Každá vojna potrebuje svoj veľký film a tá kambodžská ho má práve vo Vražedných poliach. Veľký film o vojne sa vyznačuje tým, že sa divák začne hanbiť za to, že je človekom. Trochu nadnesene povedané. Zároveň sa utvrdí v tom, že najprirodzenejšia vlastnosť ľudstva je boj o moc, respektíve prejavy extrémneho násilia, vyvolaného chorobnou túžbou po vzájomnom sa vraždení. To si teda myslím aspoň ja a asi aj Joffé. A samozrejme fakt, že ľudstvo sa delí na ľudí a politikov. Vlastnosti tých druhých sú ešte horšie, ako väčšiny tých prvých, pretože si uvedomujú príslušnosť k inému živočíšnemu druhu a tí prví ich nezaujímajú. A tak ďalej. Až po Imagine....Obhajoba každej vraždy v nejakom "vyššom" záujme väčšiny pri pohľade na bombardované umierajúce deti je nezmyselná....Čo na to politici do budúcnosti? Každý starší vojnový film o staršom vojnovom konflikte je smutnejší čím ďalej tým viac, pretože stále vznikajú nové a nové filmy o novších a novších konfliktoch.

Prvá hodina je maximálne zavádzajúca a asi aj preto je tá druhá natoľko šokujúca. V tej prvej totiž nič, okrem jedného vyrušenia, nenaznačuje nadchádzajúce udalosti. Tie sú nám však predstavované prapodivnou montážou, kde nevieme, čo je pravda, čo predstava, čo spomienka, a aká je časová následnosť. Film doslova fyzicky bolí, ale 16 rokov po jeho vzniku predsa len nový divák nebude omdlievať hrôzou. Nastolené otázky sú jasné, film si ponecháva určitú otvorenosť vo svojom výklade, čo je asi iba dobre. Trochu problém mám s logikou nastolenej zápletky, takýto konkurzový fake je značne pritiahnutý za vlasy, ale asi to treba brať ako súčasť Miikeho hry, všetci vieme, že on "je niekde inde".

"Predtým si zabíjal Nemcov a teraz zabíjaš Poliakov". Nie presne doslovný citát z filmu z dňa 8.5.1945. O tom Popol a diamant je a nič viac k nemu snáď ani netreba písať. Žiadna heroizácia národa, oslavujúca svoju chrabrosť v boji proti nacizmu, skôr presne naopak. (Ne)sympatický hlavný hrdina, ktorému som nezávidel ani jeho šik okuliare, jeho krásna potenciálna priateľka, ktorá si môže ale o šťastnej budúcnosti nechať iba zdať, rovnako ako celé Poľsko. Zdrvujúca sebareflexia poľskej spoločnosti v nie príliš veľkom odstupe od vojnových udalostí, aká by mala byť prítomná v každej vyspelejšej kinematografii európskych krajín. Vojna predsa o víťazstvách nie je!

Sme v 70. rokoch, takže nikoho neprekvapí, že sa to tu bude hemžiť afroameričanmi a odkazmi na ich cool subžáner tohoto obdobia. O čo ich arcizloduchom išlo, som zase nepochopil a zase ma to vôbec nezaujímalo. Moore sa hneď predstavuje ako solídna náhrada za Conneryho, do prvej hodiny "položí" tri ženy. Tá druhá už nie je tak zábavná ako tá prvá, pretože mi prestala pripomínať to, čo už bolo pár rokov označkované ako typická bondovka. Seymour je tu celý čas zahalená, čo považujem za jednu z najviac nenapraviteľných chýb kinematografie vôbec.

Zobudím sa po opici na nejakom byte, tam ráno pustíme telku a na našej komerčnej stanici ide niečo ako Oheň a ľad. No nepozrite si to a nekomentujte všetky tie neuveriteľné klišé. U mňa vedie záverečná sekvencia majstrovstiev sveta v obrovskej montrealskej hale, ktorá však vnútri je bez hľadiska a súťaží sa za tmy. Pokiaľ ste čo len raz v živote videli v športových správach ukážku z krasokorčuliarskej súťaže, musíte sa pri tomto filme nesmierne baviť. Áno, kolektívne pozeranie shitov je zábavnejšie, ako kolektívne pozeranie artových filmov a spoločné snobské hľadanie skrytých metafor.

Farba granátového jablka nepripomína žiadnym svojim záberom nič, čo ste kedy vo filme videli. Alebo si skúste predstaviť 70 minútovú prehliadku galérie arménskeho umenia. Pokiaľ chcete vysledovať naratív, tak sa vám to zrejme podarí, pokiaľ chcete dešifrovať symboly, tak asi ťažko. Treba sa iba nechať unášať niečím vskutku originálnym a vizuálne krásnym a mať napríklad radosť z toho, že ste zase trochu spoznali ďalší kút kinematografického sveta.