Anderton

Dve odlišné línie sú príjemným spestrením vojnového žánru v našich vodách. Tá bojová sa síce môže pýšiť bohatou výpravou, ale čo z toho, keď je v nej použitá hudba, vyvolávajúca dojem nechcenej paródie, budovateľnosti, až trápnosti. Romantická linka v meste sa pýši sympatickým párom 18 a pol a 19 ročných detí, ktoré sa musia skrývať pred guľkami, ale ak vojna v Čechách a romantika, tak jednoznačne Romeo, Julie a tma. Postavy v československej, ruskej aj nemeckej armáde rozprávajú česky a sú vo všetkých troch prípadoch zastúpené známejšími českými hercami, takže je ťažké sa v tom vyznať a znova to pôsobí mierne parodicky. Záver bol tak trochu ranou pod pás, ktorý by ale v lepšie fungujúcom filme mohol perfektne fungovať.

Chvíľami romantická komédia pre pamätníkov, chvíľami akčná kriminálka, chvíľami giallo ako od Argenta, vzápätí zase komédia. Ono to nakoniec ale predsa len funguje, je to taký veľký príjemný nervózny guláš. Noiret má sakra nervy, Girardot sakra kuráž a vrah je....uvidíte. Nežné kura má dve línie, jednu romantickú a druhú pátranie po vrahovi a podľa môjho názoru sa tak trochu bijú navzájom o svoju pozornosť. Najmä preto, že žiadna z nich nie je poriadne rozpracovaná. Ale ako hovorím, nakoniec to funguje. Treba prirátať ešte otázky emancipácie a mužského šovinizmu a bordel vo francúzskej politike. Čiže znova ako hovorím, je to guláš.

Tak snáď prvý krát som sa stretol na našich obrazovkách so starou francúzskou školou v pôvodnom znení, respektíve s absenciou českého dabingu. Odlišnosť sa prejavuje aj v samotnom filme, kde sa predstavuje v hlavnej úlohe Lino Ventura, tentokrát sa ocitá častokrát na lopatkách a nevie, čo s tým. Spočiatku paranoidný kriminálny triler sa postupne mení skôr na rodinnú drámu a v mojich očiach práve záverečné rozuzlenie v Berlíne je tým skutočným tromfom filmu. Ten sa dovtedy tak trochu vlečie a občas prešľapuje na mieste, situáciu však zachraňuje excelentný Ventura. Nasleduje však konečne poriadna stopa, vďaka ktorej sa príbeh rozbehne a pripraví ďalšie prekvapenia. Pre hlavnú postavu dosť nepríjemné, pre diváka naopak vďačne dramatické.

Tento diel je ešte o niečo výnimočnejší ako ostatné Connerovky, pretože Bond je tu špeciálne nesmrteľný a jeho protivníci špeciálne neschopní. Na túto neschopnosť je upozorňované v každom druhom zábere, až sa človeku zdá, že sleduje regulérnu (nie iba akože, ako inokedy) paródiu na špionážne filmy. Sú pred Jamesom traja zabijáci? Stačí každého raz udrieť, potom sa otočiť a to isté spraviť ďalším piatim. Neverím, že vrtulníková prestrelka bola myslená aspoň sčasti vážne a že Gilbert celý bondovský vesmír takýmto spôsobom nezhadzuje. Ale asi ešte nie som celkom in, keďže so starými Bondami v podstate len začínam, nevidel som každú časť 5x a nedocvaklo mi zatiaľ to ukryté čaro jeho "znesiteľnej ľahkosti bytia". Navyše bond girls nič moc, oproti predchádzajúcemu dielu, alebo Pozdravov z Ruska je to z tohto hľadiska dosť slabota.

Povedzme si pravdu, najviac nás zaujímal pán, ktorý bol kedysi dole v stoke a teraz je hore a užíva si to. Jeho úprimnosť bola jediným zábavným faktorom prvej časti a tým pádom vidieť ďalšie nechcem. Že inteligencia je asi tým najposlednejším faktorom ako sa na Slovensku stať celebritou a prežiť si svoj sladký život (väčšinou však len povestných 15 minút), nám televízia JOJ dokazuje od prvého dňa svojho vysielania.

Tarrove tri filmy, ktoré som videl mi pripadajú najzaujímavejšie v jednej veci. Že sa totiž akoby odohrávali v inom vesmíre. Stále však v našom, ale paralelnom, čiže na planéte Zem, ale s inou históriou. Vedci o tom už dnes majú svoje reálne vyznievajúce teórie a ak svet Bellu Tarra niekde existuje, vôbec by som sa nečudoval. Neexistujú tu veľkomestá, asi tu žije zopár stovák miliónov obyvateľov a medzi nič extra malomestami sa nachádzajú polia a blato. Veľa blata. Napriek dĺžke film nenudí, pretože rozdelením do kapitol ho vlastne sledujeme ako seriál a tešíme sa na ďalšiu časť. To však nemení nič na tom, že nejakých slabších 5 hodín by úplne stačilo. Oproti Turínskemu koňovi a Harmóniám, ktoré mali pri podstatne kratšej dĺžke väčší ťah na bránku, mi Satanské tango pripadalo viac sebastredné a menej uchopiteľné, každopádne sa absolútne vymyká tomu, čomu dnes hovoríme klasický európsky art (povedzme napríklad tak populárne sociálne drámy), blížiaci sa svojou jednoduchou štruktúrou viac internacionálnemu štýlu.

Ďalší film z rady sociálnych drám, odohrávajúcich sa v škole. Keďže sme vo Francúzsku, je jasné, že sa bude riešiť otázka menšín, nastanú tvrdé konfrontácie a proste bude dusno. Určite si ihneď vybavíte Medzi stenami, s ktorými má Fraktúra mnoho spoločné. Sledujeme akúsi mozaiku rôznych osudov, ktoré sa vzájomne prepletajú proste preto, lebo títo ľudia žijú pokope. Lenže rozdiel s podobne ladenými filmami je v tom, že pokiaľ riešime viacero zápletiek a podzápletiek, tak tie sú prestrihávané takým štýlom, až máte pocit, že sa skáče z filmu do filmu. Každá zápletka by vydala na poriadny celovečerák a tým pádom žiadna nie je poriadne rozvedená. Chvíľami sledujeme problémového študenta a čakáme, ako to s ním skončí, lenže vzápätí je strih na inú zápletku na niekoľko desiatok minút a na tú prvú pomaly aj zabudneme, aby nakoniec bola odbitá jednou vetou. Dramaturgicky nevyvážené, ale inak hodnotné dielo s dobrými hereckými výkonmi. Ale pozor, pokiaľ nemáte nervy počúvať dve hodiny v kuse, ako po sebe ľudia neustále vrieskajú, filmu sa radšej vyhnite.

Pokiaľ chcete spoznať trochu slovenský animovaný bábkový film plný folklóru a porovnať si nápaditosť vtedajšej priestorovej trojrozmernej animácie s dnešnou digitálnou trojrozmernou animáciou, poprípade si porovnať, čo sa deti dozvedeli zo seriálov z osemdesiatych rokov a čo sa z nich dozvedia dnes, pozrite si celý Slavíkovej cyklus Prejarie, Jar, Leto, Jeseň, Zima. Diely sú krátke, netreba sa toho báť.

Mne tak trochu pripadá a je zaujímavé, že to nikto nerieši, že Iňarritu do istej miery vykradol Black swan. Čo nie je žiadna výčitka, je to natoľko rozdielny film, že tých zopár spoločných prvkov (v podstate aj námet) skôr vyvolá radosť z porovnávania. Ale výsledný dojem je presne ten istý. Precízna filmárčina v každom momente a na každom fronte, ale nemôžem povedať, že ma film strhol, že som pocítil niečo ako katarziu, alebo že by sa mi chcelo po filme rozoberať, ako to v skutočnosti bolo a čo sa odohráva v mysli hlavného hrdinu. To je nám ale zobrazované pomerne názorne, pasáže s fiktívnym Birdmanom sú tým, čo privedie do kina viac ľudí. Áno, nemám čo vyčítať, pokiaľ nerátam za chybu, že mi Birdman nepripadá tak dôležitým filmom, ako sa k nemu pristupuje.

Gregory Peck znova ako ten najsprávnejší chlap na svete, ale on je vždy sympaťák, takže toto jeho zaškatuľkovanie je absolútne v poriadku. Poriadky si narobil aj vo svojej jednotke, samozrejme férovo, s čím ale nemohli súhlasiť všetci. Máme tu film, ktorý nepotrebuje oslavovať Američanov ako nadľudsky odvážnych a nepotrebuje degradovať nepriateľa, ako bolo v 40. rokoch propagandisticky zvykom. Po vojne sa už točí predsa len inak. Skutočne sa netreba báť stopáže a toho, že tri štvrtiny filmu sa odohráva v interiéroch základne, stále sa totiž niečo deje a vzťahy medzi pilotmi zabezpečia spoľahlivo divácky záujem.