Anderton

Pohľad do duše prostitútky tým, že ju necháme sa vykecávať je zaujímavý, dozvieme sa totiž to, čo očakávame, a teda že je, respektíve bola ženou ako každá iná a mala rovnaké túžby. Tie boli nenaplnené, bolo treba z niečoho žiť, no a život je kurva, poznáme to. Lenže film Lasička nič viac neponúka. Črtala sa zaujímavá konfrontácia pri zákazníkovi, lenže v tom film skončil. Lasičku sledujeme iba v byte a jedinou "pridanou" hodnotou je jej nahota. Úvodzovky v slove pridaná sú namieste, ale možno tým Mužíková chcela podčiarknuť tragickosť jedného osudu. V tomto film boduje, odsudzovať je samozrejme najľahšie a koho zaujíma pozadie tragických osudov okolia. Inou vecou je to, že má každý aspoň raz za čas možnosť voľby a je si strojcom vlastného osudu, niekedy sú však aj takéto životné múdra zbytočné. Ako to je v prípade Lasičky, si netrúfam minimálne kvôli úcte k ženám hádať.

Chce to odvahu natočiť v českých podmienkach film bez výraznejšieho komerčného potenciálu, čiže s vedomím, že sa vám s najväčšou pravdepodobnosťou nevrátia náklady. Netreba sa príliš zamýšľať nad tým, či by sa dalo toto všetko natočiť ručnou kamerou aj v reáli, je jasné, že by to tak nešlo. Podstatnejšie sú tu iné veci, napríklad to, že sa akoby nepozeráme na Mádlov film, ale na domáci film malého "Miloša Formana". Pojedeme k moři je potom film o dospievaní, o vyrovnávaní sa so spoznávaním tienistejších stránok života. A pôsobí to dojemne a úprimne. Mne to k spokojnosti stačilo.

Najzaujímavejším zistením po zhliadnutí Moolaadé je fakt, že ženy v ňom predstavujú pokrok a muži sú spiatočníci. A to sme vo filme z produkcie Senegalu a Burkiny Faso. Tým druhým, nemenej zaujímavým zistením je to, že malá dedinka niekde mimo obludných afrických veľkomiest pôsobí rozprávkovo. Akoby bola postavená v štúdiu, ale zrejme nie je. Pokiaľ by tu nepanovali podobné rozpory, aké vidíme vo filme, zoberiem pár švestiek a idem si tam žiť v kľude a pestovať zopár plodín. Navyše tu sú ľudia sympatickejší, ako nafučaní Slováci. Moolaadé je minimalistický film s neviditeľným režijným štýlom, môže vás trochu uspávať, ale ponúka tak exotický pohľad, aký na festivaloch asi až zas tak často nevídame. Môžete si síce radšej pozrieť Fontánu pre Zuzanu 3, ale...

Sociálno kritická depka z Afganistanu. Berte alebo nechajte byť. Osama sa však časom stáva tak obľúbeným detským filmom, ktoré nám menej násilným spôsobom na festivaloch prinášajú sondy do iných kultúr. Film potom nie je tak explicitne násilný, ako keby sme pozerali nájazdy a vraždenie Talibánu, ale iba smutný. Formou ani scenárom nie je nijak zvlášť vybočujúci, nič tu negraduje, proste kamera akoby iba zaznamenávala pomaly plynúcu realitu života v Afganistane a Talibanskom tábore, pričom ale vyberá iba udalosti, posúvajúce dej vpred. Neodporúčam odporcom americkej zahraničnej politiky, film týmto zachytením reality volá po zmene, ale ako som spomenul, nie neustálym zobrazovaním páchaného násilia. Na druhú stranu si možno poviete, že miešať sa do ich záležitostí a kultúry nemá zmysel, že stáročné tradície, akokoľvek pre nás nepochopiteľné, proste nijako nezmeníme.

Pozeral som to tak trochu jedným okom, ale niečo takéto mi nedá neokomentovať. Ak by sme film brali ako totálne sci-fi béčko s neznámymi hercami určené pre dvd trh, tak je to super prdel. Ak ale sme nútení film brať v kontexte tvorby človeka, ktorého meno nedokážem v spojitosti so Supernovou ani napísať, tak takýto prúser nemá v Hollywoode obdobu. Je to však zabudnutý film a preto sa dá jeho 9 dimenzionálny potenciál krásne guilty pleasureovo užiť. Casting každej postavy je totálne mimo.

Mne Svätý boj pripadal ako taký vstupný film pre diváka, ktorý sa oboznamuje s tým, že na svete je niečo ako rasizmus, alebo antisemitizmus. Čiže skôr film zameraný na mladšie publikum, čo mi potvrdzuje aj tá húževnatosť, akou Bean prezentuje všetky motívy filmu. Gosling tak chodí s tričkom s obrovským hákovým krížom, ak prejde nejaký Portorikánec, tak si štuchne, ak Žid, tak udrie. Povedal by som, že za tým všetkým treba hľadať osamelosť mladého človeka, hľadajúceho svoju identitu, miesto v spoločnosti, respektíve agresora, ktorý nevie, kam upriamiť svoj hnev. To je podľa mňa problém všetkých extrémistických hnutí, vybiť si na viac menej náhodne vybranej sorte spoločnosti hnev. Bohužiaľ mi to však prišlo málinko doslovné a vyhnané do v realite nie práve uveriteľných akcií. Paradoxom je, že inokedy holohlavý Billy Zane hrá vo filme o neonacizme s bujnou hrivou/parochňou.

Znova úplne iné exteriéry ako naposledy a znova sú originálne vybraté. Ropná plošina, to sme tu ešte nemali. Ani krematórium. Nemali sme tu ani dvoch mešuge, ktorí akoby sa do filmu omylom zamiešali pri točení nemeckého porna. Diamanty sú síce trochu nedotiahnuté, o to viac ma ale ich rozpustilosť bavila. Tvorcovia si robia srandu aj z inteligencie Bond girl, čo sa mohlo ukázať ako fatálne, chlapský mozog ale vždy nájde riešenie, ako napraviť ženské chyby :) Takže zase a znova: je úplne jedno, o čom to je, ako tvorcom, tak divákom. Pri bitke s dvoma artistkami už cítiť, že Conneryho bolo treba nahradiť niekým novým.

Že to natočil Hirschbiegel, som sa dozvedel až zo záverečných titulkov. Možno je to dobre, aspoň som nič neočakával. Mne tento psychologický prístup sadol, pripadal mi celkom uveriteľný. Občas sa dalo napätie v miestnostiach, rozdelených zatvorenými dverami, až krájať. Že násilie a chyby v minulosti nikam nevedú, maximálne tak z väzenia k osamelému životu a že túžba po pomste vás bude iba zbytočne zožierať, síce dobre vieme, ale sú to jedny zo základných tém kinematografie. Ak sú riešené v komornom filme, založenom na výkone dvoch hercov, je to príjemná zmena.

Ak by to natočil Polanski alebo Kubrick presne tak isto, určite by Paranormal activity vyvolalo diskusie ohľadom toho, či sa jedná o film o absolútnom obetovaní sa láske, alebo mužskej podriadenosti ženskej démonickosti. Tak ďaleko ale Peli nerozmýšľal a natočil proste niečo, čo sa ukazuje byť už celé nové tisícročie v móde. Natočil totálne ultrabéčko, ktoré bohvie prečo na seba naviazalo množstvo pozornosti a stalo sa kultom. Preto ho treba vidieť. Aby divák pochopil, z čoho všetkého a prečo sa môže stať fenomén. Inak samo o sebe je to v pohode malý hororík, kde nefunguje logika, ženská sa chová tak, že chlap by ju v momente opustil a ten chlap aj po hodine filmu (týždňoch v dome) na poznámku "on tu je" reaguje "kto?". Dialógy sú miestami totálne mimo, niečo sa deje, potom to prestane a v českom dabingu počujeme "je to pryč, už je to v pohode miláčku" a tak podobne. Ale to k tej béčkovitosti a lacnosti zrejme patrí. Že je aj démon tak trochu neschopný je už samé sebou.

Námet je síce otrepaný, ale sľubuje rôzne inteligentné variácie príťažlivej témy, najmä v dialógoch. Sľubuje a možno ich niekomu aj ponúka, ja som však iná sorta ľudí, akú nám Arcand vo svojom prehypovanom filme ponúka. Chvíľami som sa s nimi cítil ako v nejakej Pythonovskej paródii na intelektuálnych snobov a ak by mi niekto povedal, že to tak je, uveril by som. Neprirodzené dialógy, rozoberanie myšlienok filozofov, kecy o stoporených penisoch, ktoré sú rádoby vtipné, ale sú iba trápne. Vedené väčšinou nesympatickými postavami na čele s ústredným trpiteľom, ktorého synom by som nechcel byť ani ako herec vo filme. Ak chcete v tomto fikčnom svete zohnať heroín, treba ísť za políciou. Oni vám ho síce nedajú, ale poradia kde hľadať. Napríklad medzi básnikmi. Nakoniec však zistíte, že narkomankou je zhodou okolností dcéra milenky vášho otca. Znaky závislosti sa prejavujú tak, že vyzerá ako sexy doktorantka na vyške. Śkoda, že zaujímavá kontroverznosť, ktorú film ponúka, mi vo svojej forme nesadla. Mohol to byť vynikajúci film.