Anderton

Videné druhý krát, a rovnako za päť hviezdičiek. Vlastne tu o hviezdičky vôbec nejde. Niektoré filmy majú takú silnú výpovednú hodnotu, že akékoľvek hodnotenie nemá význam (JFK, Mechanický pomaranč). Vôbec som nerozmýšlal nad kamerou, strihom, tempom alebo hudbou, čo robím skoro vždy, na dostatočnú pozornosť stačí neuveritelne silný príbeh. Sedia mi filmy, kde hrdinovia trpia a na konci sa im dostane satisfakcia ( v tomto prípade veľmi diskutabilná, viď dovetok, je to tým, že ide o skutočnú udalosť). Dokonalosť nad dokonalosť a jedno z mojich top 10. Každý, kto robil na tomto výnimočnom diele, (vrátane podávačov jedál a upratovačiek) si zaslúži oscara a x festivalových scien.

Metropolis je jeden z pilierov nielen sci-fi, ale aj kinematografie súčasne. Asi prvé vysokorozpočtové scifi, naviac natočené v európskych ateliéroch. Neviem, čím začať, mne na tomto filme pripadá všetko geniálne, aj keď Lang nebol po čase s Metropolisom príliš spokojný. Ale to sú tí megalomani. Nepopieram, že ma najviac dostala ústredná myšlienka, pokiaľ je pravdivá a do filmu pasuje, v jej jednoduchosti je krása. Môj najoblúbenejší film z 20 rokov 20. storočia, zároveň osobné TOP 10. Architektonický štýl filmu by sme mohli nazvať trebárs futuristickou neogotikou.

Aj taký majster, ako Hitchcock má filmy, ktoré prekonávajú jeho ostatné geniálne kúsky. Vertigo je film, ktorý je bez chyby, režisér si je absolútne istý tým, čo chce a ako to chce povedať. Natočil triler s kostrou, ktorá zaujme každého a do nej potom vložil množstvo symboliky, skrytých ľudských túžieb a posadnutosti. Všetko sa točí v bludnom kruhu príbehu, ako keď sa pozeráme zvýšky dolu a zatočí sa nám pri tom hlava. Vertigo musí uspokojiť každého diváka, toho jednoduchého jasne definovaným príbehom a toho náročného filmovou rečou. Niečo také je v kinematografii malým veľkým zázrakom. 3.pozretie: vďaka (filmovému) bohu (Hitchovi) za filmy, kde sa dajú neustále nachádzať nové symboly a významy (tentoraz po čase mi docvakli zrkadlá, červená a zelená farba, drevený kôň, písmeno E).

Nikdy som neodchádzal z kina taký emocionálne pohnutý. Ale úplne iným smerom, ako sa to občas podarí nejakej šikovnej hollywoodskej produkcii. V polovici filmu som si hovoril, že Von Trier zase točí to isté, lenže Dogville mi ponúkol to, čo mi jeho predchádzajúce diela neposkytli, a to silný katarzný záver. Najsilnejší, aký som kedy zažil. Kruté, pravdivé a scenáristicky dokonalé. Aký iný film vám sprostredkuje pocit, keď sa cítite dobre pri vražde dieťaťa? Maximálna manipulácia s divákom Von Trierovi dokonale vyšla.Či sú tam nejaké čiary namiesto múrov, mi bolo úplne jedno. TOP 3.

Absolútna dokonalosť vo všetkých smeroch. Útekové filmy z väzenia je zaujímavý subžáner, ktorý vždy sľubuje akúsi teteliacu sa zábavu, kde očakávame absolútne fandenie hrdinom a obhrýzanie si nechtov popri prevádzaní úteku. Nakoľko a akým spôsobom sa to splní v tomto prípade, nechám nezodpovedané, pretože obsahu záverečnej polhodiny hovorím ZVRATY a DILEMA. Nádherne vykreslené detaily prípravy, napätie, keď niekoľko minút tŕpneme, či príde hliadka počas rozbíjania betónu, geniálna scéna pri stľpe, vtipná kamufláž so spáčmi, atmosferické kanalizačné katakomby. Film dostáva ďalší rozmer až v záverečnej fáze a je to to najlepšie a najhodnotnejšie, čo som v tomto subžánri videl. Ak som dal Shawshanku 100%, tak absolútne hodnotenie v tomto prípade je ešte o stupeň vyššie. Žiadne čiernobiele charaktery, žiadni zlí dozorcovia, žiaden patos. Iba číra radosť z toho, že som sa prostredníctvom lásky ku kinematografii a vŕtania sa v jej histórii dopracoval až k takémuto klenotu.

Najkrajšia oslava humanizmu a ľudského porozumenia prostredníctvom kinematografie. Každý ľudský príbeh je jedinečný, smutný a krásny zároveň, preto je umieranie človeka tak vzácnou a dôstojnou chvíľou. Každý člen segregovanej spoločnosti si zaslúži pozornosť, toleranciu, pomoc a druhú šancu, pretože jeho chovanie je iba následkom vyrastania v tejto, vo všeobecnosti, amorálnej spoločnosti. Je to jej sociálna kritika, pretože ak by nebola chudoba, bolo by menej chorých, ktorých už ale vláda nepodporuje. Pokiaľ chcete vedieť všetko o japonskej (a zďaleka nielen japonskej) mentalite a histórii tohto národa, pozrite si všetky Kurosawove snímky. Z tejto sa toho dozviete veľa. Červenobradáč je jedným z najkrajších a najdojemnejších filmov, aké boli kedy natočené. 100% je v tomto prípade ešte na vyššej úrovni, ako v iných mnohých, mnou rovnako hodnotených prípadoch.

Musím povedať, že základným kritériom kvality filmu je podľa mňa to, nakoľko vás dokáže pohltiť. Môže tam byť 20 metafor, podobenstvá, môžete ich chápať a mať z toho radosť, ale keď vás trochu nudí a sledujete čas, nie je to úplne ono. Les Diaboliques sú, čo sa týka "suspense" efektu a ignorácie času, absolútne dokonalé. S francúzskou dobovou kinematografiou máme spojenú hlavne nie vždy pochopiteľnú a zábavnú novú vlnu, alebo nie vždy pre nás fungujúci Tatiho humor, takže takýto klasický film noir musí byť pre diváka neuveriteľne potešujúci. Dokonalá atmosféra, dokonalý scenár, dokonalé narábanie s tieňmi (čo sa prejaví najmä v dokonalom finále) a napätím, výborné herecké výkony a šokujúci záver, na ktorý som neprišiel, aj keď som vedel, že príde. Čakal som ho iný, ktorý by tiež fungoval, ale aj tak by som filmu dal čistú stovku. Tento bol jeden z troch najlepších, aké som kedy videl. A mám v mojej topke ďalšieho zástupcu, za čo som týmto "diabliciam" náramne vďačný.

19. storočie bolo storočím pary, 20. bolo storočím filmu. To mohol Gance v jeho štvrtine zatiaľ iba tušiť, ale lokomotívam, symbolom pary, prostredníctvom nového média vzdal nádherný hold. Takže "kruh" sa uzavrel. Život je kolesom, či bludným kruhom osudu, lásky, trápenia, ale či aj šťastia, na to si budete musieť počkať až do konca tohoto nádherného filmu a na scény, ktoré podľa mňa definujú pojem "historické momenty kinematografie". Nepripomína život skôr dlhú jazdu vlakom, ktorá je občas pomalá, občas sa ňou rútime ako do priepasti, občas havarujeme a občas sa zastavíme a nevieme, ako ďalej? Nakoniec ale skončíme možno tam, kde začneme, čiže z línie sa stane kruh. Stačí si predstaviť tvar našej Zeme. The wheel je jedným z najkrajších a emocionálne najsilnejších filmov nemej éry, je to podobný prípad ako Greed a Intolerance, kde bol film z pôvodnej 9 hodinovej dĺžky zostrihaný na necelú polovicu a ktorý pri svojej dĺžke absolútne nenudí. Technicky je film na úrovni svojej doby: prelínačky, dvojexpozície, rozostrený obraz, evokujúci postupné slepnutie hlavnej postavy, ale už aj rapid montáž. Ja som za mladi miloval vláčiky rozložené v celej mojej izbe, v rovnakom čase som začal s rovnakým zápalom sledovať aj filmy a postupne som si obľúbil aj horskú turistiku a lyžovanie, takže okrem filmárskych kvalít má na mňa Koleso aj akýsi osobný dopad.

Červená je možno zhrnutie Kieslowského tvorby, podľa mňa je predovšetkým jej vrcholom. Na sklonku kariéry vie skúsený režisér presne, čo chce povedať a akou formou to chce povedať. Každý, kto chce mať poňatie o tom, čo je to kvalitný európsky art (nie je ho až tak veľa), by mal venovať čas dielam jedného z jeho najvýznamnejších predstaviteľov. DRUHÉ POZRETIE: Červená je vrcholom trilógie, ktorá kvalitatívne rastie a jej posledná časť je emocionálne, myšlienkovo, aj scenáristicky najsilnejšia. Navyše je Irene Jacob z troch v každom dieli predstavených herečiek najsympatickejšia a najkrajšia. K niektorým vyčerpávajúcim vysvetlujúcim komentárom ešte doplním, aby ste sa nenechali príliš zmiasť heslami sloboda, rovnosť a bratstvo, hlavným motívom trilógie je predsa láska! Trintignantova postava predstavuje symbolicky akéhosi boha na zemi, ktorý rozhoduje o osudoch ľudí ako sudca, neskôr sa stáva predĺženou rukou osudu, keď jeho náhodné rozhodnutia majú vplyv na osudy postáv vo filme, aby sa tak udalosti dostali do rovnováhy a pripravili nám na konci nádhernú katarziu. Je to človek, ktorý nás rovnako ako Boh všetkých sleduje (rozhlasový éter je "nadprirodzene" nehmatateľný) a vie o nás všetko. Zmätočná komunikácia dvoch filmových párov cez telefón divákovi naznačuje, že si nie sú súdené a akým smerom bude príbeh smerovať. Jedna z najčistejších stoviek, aké som udelil.

Playtime je môj najoblúbenejší Tatiho film. Je tu také množstvo detailov, toľko vychytávok a tak precízne premyslených scén, že z neho musí mať radosť snáď každý filmový divák, ktorému nestačí jednoduchá zápletka bez pridanej hodnoty. Playtime zaujme okrem detailov aj architektúrou, na ktorej stvárnení si dáva Tati obzvlášť záležať, pretože vytvára akéhosi ducha filmu. Jediným záporom je mierna preplácanosť a dĺžka filmu, občas som mal pocit, že je toho už trochu moc. 90 minút by asi stačilo. Na druhý krát po zachytení ďalšieho kvanta drobností zvyšujem na plný počet.