Kolo života

1923, ABEL GANCE, KOLESO ŽIVOTA._____Originálny názov, La Roue, je metafora. V širšom význame koleso ako kruh života, hybateľ dejín. V užšom symbol pokroku - lokomotívy, 32 točiacich sa kotúčov pôvodného filmového pásu. Kolesom života bol nazvaný Stampferov stroboskop - koleso, ktoré vdýchlo obrazu život, prvá veľká filmová ilúzia. Gancov monumentálny opus, vrcholné dielo impresionizmu je návratom k podstate kinematografie a univerzálnym základom komorných ľudských osudov - pohyb ako určujúci prvok fotogénie, pohyb drtiaci životy pod ťarchou bremena vlastných rozhodnutí. Sizyfos - strojvodca tlačí svoj kameň dávnej morálnej voľby a neopätovanej lásky, ktoré ho prenasledujú dňom i nocou a zhadzujú späť do existenčnej temnoty. V dôsledne vybudovanom štvoruholníku sú hrdinovia konfrontovaní s nenaplnenými túžbami, nedosiahnuteľným šťastím a vnútornou prázdnotou, ktoré vrcholia v sugestívnom alpskom finále._____Gancove pozoruhodné chef-d'œuvre má schopnosť zaujať každým políčkom záberu, pohybom svalu tváre hercov a plynúcou milisekundou deja. Najfascinujúcejšou pre mňa zostáva obratná a hladká distribúcia stopáže medzi jednotlivé vrstvy príbehu, ktoré spolu dávajú komplexný, no pritom jasný obraz života. A to v plnej šírke, nakoľko je to vo filmovom médiu možné. Žasnem nad tým, ako sú mnohé momenty zaplavené skutočnými ľuďmi, ako kamera s ľahkosťou postupuje v krčmových scénach od postavy k postave, ako farbisto vykresľuje potýčky, drobné spory a konflikty. Filmový pás akoby tu skutočne pred očami diváka ožíval - raz sa rúti závratnou rýchlosťou, inokedy spomalí a pozvoľne, harmonicky plynie. Na to sa priamo napájajú avantgardné postupy a prvky: dynamizácia, občas až extrémna rapidmontáž, rozdeľovanie a zlievanie dvoj, troj či dokonca štvorexpozícií a ďalšie (ktoré spomína Anderton). Zároveň ilustrujú stav Sizyfovej mysle a duše (zábery z ikonickej cesty vlakom do mesta, kde má dať Normu lotrovi Hersanovi, majú dĺžku len 5 až 14 okienok), ale i tela (opäť tu musím odkázať na Andertonovu zmienku o slepote), a teda napĺňajú princípy impresionizmu. V tom im pomáha precítené herectvo hlavných predstaviteľov (predovšetkým fenomenálny Séverin-Mars v niekoľkých životných etapách od hrdinského muža po vetchého starca), ktoré sa vymyká zo škatuľky klasických kreácií známych z expresionistických hnutí a blíži sa skôr inteligentnej melodráme a psychologickému filmu. Ďalším výraznom prvkom deja, ktorý sa premieta do psychologických odtieňov je prostredie. Kontrast spleti železníc, neklamných znakov industriálnej spoločnosti, medzi ktorými je uväznené Sizyfove chudobné obydlie a zasnežených vrchov Álp, kde sa konečne môže zhlboka nadýchnuť a pocítiť slobodu plnými dúškami, je určujúci. Zákonite ho však napriek všetkému ťarcha jeho rozhodnutí doháňa aj tu a vedie k tragickému vyústeniu._____Ako filmová rozprava o kauzálnosti, vplyve našich činov, tiahnucich sa celým životom, opozície snov a reality, i vrchol impresionistických snáh a uzavretie jednej filmovej etapy je La Roue výživným a silným filmovým zážitkom. Dokonca si dovolím povedať, že krásu a uhrančivosť posledného záberu, umierajúceho starca sediaceho pred oknom, z ktorého akoby sa dalo dosiahnuť na samotné nebo, takmer nič neprekoná. Dosť možno vôbec najsilnejšie 4*, aké som kedy udelil. Tento komentár je príliš stručný a osekaný na to, aby dokázal obsiahnuť čo i len drobnú časť filmu a je preto možné, že sa k nemu ešte vrátim. No slová i tak nestačia - treba to vidieť. 89% (09.02.2015) (menej) (viac)