Obsahy(1)
Velkofilm francouzského režiséra Abela Ganceho vypráví příběh železničáře Sisifa (Séverin-Mars). Ten se stará o malou Normu (Ivy Close), které zemřeli rodiče při vlakovém neštěstí. Když Norma dospěje, zamiluje se do ní Sisif, ale i jeho syn Elie (Gabriel de Gravone). Norma se nakonec provdá za jiného, ale osud jí po několika tragických událostech vrací k Sisifovi. (contrastic)
(viac)Recenzie (18)
Gigantický projekt, vyšperkovaný impresionistickými detailami, vzťahovými peripetiami života a symbolom vlaku a kolies, ktoré prichádzajú a odchádzajú ako osud sám. Raz prinesie šťastie a radosť, inokedy smútok a chlad. Gance rozumie postavám, vyjadruje skrz ne pocity a ich motiváciu a po hrozných časoch aj ich upustenie od dovtedy najdôležitejších a najpotrebnejších cieľov. Ak by som mal zostaviť rebríček najtragickejších postáv nemého filmu, tak Séverin-Mars obstojí minimálne v TOP trojke. Skutočne, občas je to ďaleko za hranou (nechápem preto výčitky v tejto oblasti na adresu sovietskej montážnej školy), avšak dielo je umelecky ozdobené vari všetkými mizanscénami v dĺžke necelých piatich hodín. A to pripomína dĺžku životného cyklu (Sisif) a jej pokračovací kruh pod Mont Blancom, kedy nastupuje do novorozbehnutého vlaku života nežná Norma a pokračuje tak v rodinnom posolstve nových šancí a zabudnutých útrap (viac o filme tu - http://www.9em.sk/tyzden-nemeho-filmu-koleso-zivota/). Každé miesto má vo filme priestor a dostatok času, prelínačky striedajú dvojzábery a odfarbené negatívy spĺňajú účel a bezprostrednú náladovosť jednotlivých scénok. Skvostne vystavané a emocionálne pompézne. ()
Väčšina z filmových divákov označuje za Ganceho vrcholné dielo NAPOLEÓNA. Z môjho pohľadu, ale nemajú pravdu a pravdepodobne nevideli KOLESO ŽIVOTA. Nádherný a silný príbeh v nezabudnuteľnom filme, ktorý je zaujímavejší, komplexnejší a formálne dokonalejší ako vyššie spomenuté dielo. Svojou emotívnosťou a pôsobivosťou ( naoko )romantického ducha zručne konkuruje aj neprekonateľnému VÝCHODU SLNKA Friedricha W. Murnaua a celkovo strčí do vrecka väčšinu podobne ladených snímkov. Snímok, ktorý naplnil a pohladil moju dušu a srdce filmového fanúšika. Len mi je ľúto, že som videl len oklieštené trojhodinové torzo, ktoré kazí plynulosť deja a je to počas sledovania badať. ()
Koukat na tento film je sysifovská práce, abych použil podobných metafor jakých je ve filmu nepočítaně. Ve chvíli, kdy se objeví světlá chvilka v podobě zajímavého dějového vývoje, je o pár minut později shozena naprosto nepochopitelným chováním postav. Vše je sice velmi slušně natočeno a jednotlivé "slogany" filmu jsou okatě prezentovány (Norma jako oběť), ale vše je příliš rozvláčné a prostinké, že to nezachrání ani jinak slušné herecké výkony a výborná práce kamery (především vlakové scény). ()
Kolo je tvořeno body, které jsou začátkem, a také koncem cyklu. Věčný návrat.... Nějakým řáděním osud jsem pozbyl první díl, přesto jsem se pustil odvážně do druhého s tím, že děj snadno zrekonstruuji. To se mi sice povedlo, nechyběl však příběh, ale Ganceho filmové zpracování. Zmatek mám ale i v hudbě; co z ní patří Arthuru Honeggerovi (jeho poslední hudba k filmu) a co Robertu Israelovi nedovedu říct, připadalo mi to jako od jednoho autora, každopádně k povaze Ganceho způsobu vyprávění pasovala skvěle. Takže: k filmu je třeba se ještě vrátit! ()
1923, ABEL GANCE, KOLESO ŽIVOTA._____Originálny názov, La Roue, je metafora. V širšom význame koleso ako kruh života, hybateľ dejín. V užšom symbol pokroku - lokomotívy, 32 točiacich sa kotúčov pôvodného filmového pásu. Kolesom života bol nazvaný Stampferov stroboskop - koleso, ktoré vdýchlo obrazu život, prvá veľká filmová ilúzia. Gancov monumentálny opus, vrcholné dielo impresionizmu je návratom k podstate kinematografie a univerzálnym základom komorných ľudských osudov - pohyb ako určujúci prvok fotogénie, pohyb drtiaci životy pod ťarchou bremena vlastných rozhodnutí. Sizyfos - strojvodca tlačí svoj kameň dávnej morálnej voľby a neopätovanej lásky, ktoré ho prenasledujú dňom i nocou a zhadzujú späť do existenčnej temnoty. V dôsledne vybudovanom štvoruholníku sú hrdinovia konfrontovaní s nenaplnenými túžbami, nedosiahnuteľným šťastím a vnútornou prázdnotou, ktoré vrcholia v sugestívnom alpskom finále._____Gancove pozoruhodné chef-d'œuvre má schopnosť zaujať každým políčkom záberu, pohybom svalu tváre hercov a plynúcou milisekundou deja. Najfascinujúcejšou pre mňa zostáva obratná a hladká distribúcia stopáže medzi jednotlivé vrstvy príbehu, ktoré spolu dávajú komplexný, no pritom jasný obraz života. A to v plnej šírke, nakoľko je to vo filmovom médiu možné. Žasnem nad tým, ako sú mnohé momenty zaplavené skutočnými ľuďmi, ako kamera s ľahkosťou postupuje v krčmových scénach od postavy k postave, ako farbisto vykresľuje potýčky, drobné spory a konflikty. Filmový pás akoby tu skutočne pred očami diváka ožíval - raz sa rúti závratnou rýchlosťou, inokedy spomalí a pozvoľne, harmonicky plynie. Na to sa priamo napájajú avantgardné postupy a prvky: dynamizácia, občas až extrémna rapidmontáž, rozdeľovanie a zlievanie dvoj, troj či dokonca štvorexpozícií a ďalšie (ktoré spomína Anderton). Zároveň ilustrujú stav Sizyfovej mysle a duše (zábery z ikonickej cesty vlakom do mesta, kde má dať Normu lotrovi Hersanovi, majú dĺžku len 5 až 14 okienok), ale i tela (opäť tu musím odkázať na Andertonovu zmienku o slepote), a teda napĺňajú princípy impresionizmu. V tom im pomáha precítené herectvo hlavných predstaviteľov (predovšetkým fenomenálny Séverin-Mars v niekoľkých životných etapách od hrdinského muža po vetchého starca), ktoré sa vymyká zo škatuľky klasických kreácií známych z expresionistických hnutí a blíži sa skôr inteligentnej melodráme a psychologickému filmu. Ďalším výraznom prvkom deja, ktorý sa premieta do psychologických odtieňov je prostredie. Kontrast spleti železníc, neklamných znakov industriálnej spoločnosti, medzi ktorými je uväznené Sizyfove chudobné obydlie a zasnežených vrchov Álp, kde sa konečne môže zhlboka nadýchnuť a pocítiť slobodu plnými dúškami, je určujúci. Zákonite ho však napriek všetkému ťarcha jeho rozhodnutí doháňa aj tu a vedie k tragickému vyústeniu._____Ako filmová rozprava o kauzálnosti, vplyve našich činov, tiahnucich sa celým životom, opozície snov a reality, i vrchol impresionistických snáh a uzavretie jednej filmovej etapy je La Roue výživným a silným filmovým zážitkom. Dokonca si dovolím povedať, že krásu a uhrančivosť posledného záberu, umierajúceho starca sediaceho pred oknom, z ktorého akoby sa dalo dosiahnuť na samotné nebo, takmer nič neprekoná. Dosť možno vôbec najsilnejšie 4*, aké som kedy udelil. Tento komentár je príliš stručný a osekaný na to, aby dokázal obsiahnuť čo i len drobnú časť filmu a je preto možné, že sa k nemu ešte vrátim. No slová i tak nestačia - treba to vidieť. 89% () (menej) (viac)
Galéria (11)
Fotka © ARTE France
Zaujímavosti (3)
- Film je významným zástupcom impresionizmu. Režiséri experimentovali so zobrazením vnútorného rozpoloženia postáv skrz clony, masky a niekoľkonásobné expozície. V tomto diele Gance ponúka scénu obrazu Normy (Ivy Close) v dvojexpozícii s dymom z komína lokomotívy, ktorý predstavuje fantáziu strojvodcu, ktorý je do Normy zaľúbený. (Biopler)
- Gance experimentoval v scénach zobrazujúcich násilie či citové rozrušenie využitím zrýchleného rytmu, kde sú zábery kratšie a kratšie a keď sa blíži vyvrcholenie akcie, sú zábery dlhé len zlomky sekúnd. Železničná nehoda Sisifa (Séverin-Mars) je ukázaná zrýchľujúcimi sa zábermi v dĺžke od 13 do 2 okienok a posledné myšlienky hrdinu pred pádom z útesu sú zobrazené zastretou šmuhou na jednookienkový záber, čo predstavuje prvé známe využitie rapidmontáže. (Biopler)
- Snímek gigantických rozměrů - zabral 5 let příprav, náklady přišly na 30 milionů franků a původní verze trvala déle jak 8 hodin (contrastic)
Reklama