classic

Kantor postupne zasväcuje učeníka do pokro(ko)vých sfér, pričom dokonca jestvuje i potenciálna možnosť, že napokon učeník predsa predčí svojho kantora? • Totižto, Veľký Šu, je až takou absolútnou „legendou” medzi pokro(ko)vými hráčmi, že jeho učňovi Jurekovi; mimochodom sa jedná o mladého taxikára; sa mu skrátka asi začína pomaličky plniť jeho celoživotný sen, spočívajúci v tom, že zdieľa naprosto rovnakú vášeň pre hazard, ako aj jeho »hlavný mentor« , len štandardný háčik pozostáva najmä v tom, že mladé ucho ešte ani zďaleka neovláda toto «remeslo» presne tak , ako snáď si večne koledujúci protagonista v podaní poľského herca Jana Nowickiho. • Poľský režisér Sylwester Chęciński, nakrútil mimoriadne strhujúci titul, datujúci sa do roku 1982, ktorému zároveň na miestnej databáze svieti krásnych a červených 82%; so sexy úvodnou scénou, na základe ktorej sa to nieslo i naďalej v podobnom duchu, kedy postavy už ale pociťovali úplne rozdielny druh vzrušenia, pomaly hraničiacim s posadnutosťou, či povedzme i s určitou neistotou, kto všetko ma môže nepozorovane pozorovať z opačného kúta ulice, na čo dopredu vôbec nemyslím; proste vždy sa stane to, čo najmenej očakávaš?! • Veľkú pochvalu si taktiež zaslúži i predstaviteľ Jureka, t.j. poľský herec Andrzej Pieczyński, ktorý vskutku pozoruhodným spôsobom zručne sekundoval vyššie spomínanému cynickému protagonistovi, čo je napokon v spoločnej kombinácii, nevídaným zážitkom zo strany priamo zainteresovaného diváka. Tak som sa extrémne ponoril do tohto diania, že som ani nevnímal čas, čo nemôže byť ani lepším vysvedčením pre tento obzvlášť dramaticky poňatý počin, ktorý sa musel stať u našich severných susedov: SKUTOČNOU LEGENDOU. 

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná „Živá hudba” v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka!

Titulná „Izbietka”, je podľa môjho vecného názoru, čo sa týka spracovania; niečo zrovna na tieto pragmatické štyri spôsoby: Jednak som si takmer ihneď uvedomil, že mi japonský režisér Šion Sono, častejšie sprostredkovával akýsi 1). »cestopisný dokument«, keďže som spoznával Tokio prostredníctvom cestovania vlakom, ďalej by som k tomu tiež rovnako pripočítal i akési stopy po 2). «nemom filme», nakoľko samotné obrazy boli koľkokrát oveľa silnejšie ako slovné dialógy, a to konkrétne za nasledovných asistencií jazzovej hudby a zvukových ruchov, pričom ešte ma napadá doplniť i akúsi, 3). »náučnú reláciu« o bývaní, pretože naprosto zádumčivý protagonista, vyhľadával čo najideálnejší『POKOJ』v celkovo poňatej; dvoj-významovej, ústrednej myšlienky za doprovodu realitnej maklérky, keď napokon by som predsa podotkol, že titul bol obalený i v akomsi 4). «gangsterskom kabáte», najmä z pohľadu flashbackových vsuviek, ak to mám teda správne definovať...? • Skrátka; naozaj pestrá zmes „všehochuti”, čo mi vskutku akosi veľmi zachutilo, až som z toho mimoriadne prekvapený, že mi to až takto dobre (s)trávilo; proste japonskú kinematografiu doslova žeriem na rôzne stolovania; dokonca tentoraz pomerne i na taký obzvlášť atypický, (na)servírovaný spôsob: so zväčša statickou, čiernobielou kompozíciou obrazu s abnormálne dlhými zábermi, z ktorých by nejeden ("neskúsený") divák mohol kľudne dostať zránika. • Jedná sa o počin, ktorý sa absolútne nikam neponáhľa(l), a so šokujúcou, záverečnou pointou, ktorú som síce vôbec nedokázal dopredu bohovsky odhadnúť, čo totižto iba kvitujem, lebo som snáď očakával niečo úplne iné, čo by malo charakterizovať hlavnú postavu...

Európska aristokratická smotánka cestuje v roku 1791 vo vskutku dosť nadrozmernom dostavníku, pričom ich celkovým „Kočišom” sa stáva snáď nikto iný, než zrovna Ettore Scola...? • Zo všetkých cestujúcich ma mimochodom asi najviac zaujal len exkluzívny „lámač ženských srdcí,” alias Giacomo Casanova v podaní charizmatického, talianskeho herca Marcella Mastroianniho. Počas tejto dlhej cesty, postavy jednak veľmi často diskutovali na „intelektuálnu notu” s niekoľkými patričnými odkazmi do kultúrneho sveta, kedy sa to medzi nimi len tak neustále hemžilo samými, intenzívnymi dialógmi, to jest vtedy som mal mimoriadne nastražené uši, aby mi tým pádom ani vôbec nič neuniklo; ale zároveň sa do toho zamiesila i samotná politická situácia, nakoľko takmer v rovnakom čase, z Paríža zdrhol i kráľ Ľudovít XVI., a to konkrétne spoločne so svojou manželkou Máriou Antoinettou, čiže je asi reálne dosť možné, že sa obidva »tábory« napokon predsa stretnú vo Varennes, v medzičasom už vo veľmi vybičovanej atmosfére? • Scenár bol doslova ukecaným na plné obrátky, až sa dokonca miestami rovnako čudujem, že som sa pri tomto titule; skrátka neunudil až rovno k smrti, čo podľa konečného (z)hodnotenia ani nie je zvlášť poznať. Zrejme až vďaka zvučnému, medzinárodnému obsadeniu som si napokon celkom prišiel na svoje, keď povedzme, že práve Marcellovi zručne sekundovali: Jean-Louis Barrault & Harvey Keitel & Hanna Schygullaová, pritom by som ešte doplnil i sympatické: kostýmy a výpravu a kameru, a tak som zaokrúhlil na pekné 3* so záverečným dodatkom, že už asi nikdy viac...? POZNÁMKA: Ak by si dajme tomu tieto dva "mančafty" úlohy medzi sebou vymenili, tak pevne verím, že by som mal oveľa lepšie dojmy, ako totižto v tomto pomerne zdĺhavom prípade.

Na obrazovej stránke tohto dramatického titulu, si dal jeho hlavný kameraman; teda aby som bol predsa trochu viacej v tejto danej veci špecifickejším, tak predovšetkým na exteriérových záberoch; reč je mimochodom o talianskom kameramanovi Vittoriovi Storarovi; mimoriadne extra záležať, až tým povedzme úplne odsunul príbehovú líniu na okraj vedľajšieho záujmu? • Síce nemožno vôbec poprieť zrovna ani to, že najmä jeho bravúrna kompozícia obrazu bola v  neustálom popredí, ale zase, čo sa trebárs konkrétne týkalo → nasledovnej línii udalostí z celkovo, a v tomto prípade sprostredkovaného zväčša len z talianskeho prostredia, tak si tiež rovnako myslím, že i scenáru zo strany B. Bertolucciho a spol; bola venovaná podobná starostlivosť, nakoľko som našiel minimálne 2 postavy, ktoré spoľahlivo utiahli celý tento titul na svojich pleciach. • Totižto ma zaujala už otváracia sekvencia s jednak ústrednými postavami, či dokonca som taktiež postrehol i to, že počas úvodných cca 7 minút → nielenže nezaznel žiadny, súvislejší dialóg, kedy si režisér medzitým pomerne dosť často vypomáhal: magickými obrazmi a hudbou, či zvukovými ruchmi. • Strih. O zhruba 15-16 rokov neskôr. Nový York. CHARAKTERY. Operná speváčka: Caterina Silveriová. Adolescentný synátor: Joe a ďalší. Teraz sa zastaví SMR(Š)Ť. Rýchla výmena amerického pobytu za to talianske... • Z Joea sa už medzičasom stal "junkie" na plný úväzok, zatiaľ čo jeho mama spieva na plné hrdlo operné árie. A čo vlastne prichádza do úvahy ďalej? • Áno, bude to ešte hodne zaujímavé, pokým teda pristúpite na "režisérovu hru", spočívajúcu asi v tom, že tento autor v žiadnom prípade netvorí "romantické komédie", a tak tým pádom môže divák od neho očakávať asi čokoľvek, a vedzte tomu, že je to práve tak. Skrátka; dýchala na mňa akási škandalóznejšia atmosféra, obalená v umeleckom kabáte, a k tomu navrch i s dvomi nadštandardnými, hereckými prejavmi v podaní Jill Clayburghovej a Matthewa Barryho, pripomínajúci mi vzťah matky a syna z Pasoliniho počinu: Mamma Roma, no ten až tak nezachádzal do krajného extrému, ako aktuálna La Luna, ktorá napríklad v tých časoch totálne znechutila i takého Andreja Tarkovskijho, čiže tentoraz platí zlaté porekadlo: že film nie je určený pre každého filmového konzumenta, vrátane snáď i umelecky založených jedincov?

...Asi som práve zažil akýsi „(audio)vizuálny orgazmus”, aký si vskutku už pomaly ani poriadne nepamätám, čo ma opäť obzvláštne potešilo. • Jednak treba jednoznačne zdôrazniť predovšetkým vari i to, že „pochmúrny Švéd”, zaznamenáva zrovna týmto nadmieru vydareným titulom z roku 1953 s naprosto poetickým názvom: Večer šašov, svoje zrejme vôbec prvé: Majstrovské, kinematografické dielo, hodné značného obdivu, a to určite nielen iba z mojej vecnej strany; a zároveň sa po prvýkrát podieľal na exteriérových záberoch: významný, švédsky kameraman Sven Nykvist, ktorý sa tentoraz nielenže zaslúžil o priam vynikajúcu, „výtvarnú stránku”, s maximálnou pochmúrnou účinnosťou; skrátka, z tohto excelentne-depresívneho titulu, doslova sálala neuveriteľne pochmúrna atmosféra, akou sa bude v podstate už len naďalej vyznačovať: režisér & scenárista → Ingmar Bergman; naprieč ďalšími, kinematografickými, dekádovými zárezmi minulého storočia, a to konkrétne spoločne s týmto: Mužom s kinoaparátom, s ktorým vytvorí legendárny tandem, s rovnou dvadsiatkou spoločných úspešných titulov. • Na začiatok by už aj hádam konečne stačilo mojich podnetných postrehov, keď predsa na chvíľu prejdem i k samotnej línii udalostí a vzťahov. Zoznamujem sa s Cirkusom Albertom, pomenovanom podľa zakladateľovi Albertovi Johanssonovi, ktorý prichádza do malého, ospalého mestečka Scania, niekedy na začiatku 20. storočia, spoločne s ďalšími cirkusantmi, medzi ktorými sa trebárs tiež nachádza i pomerne dosť atraktívna Anna, a ktorú by som dokonca mohol považovať i za jeho milenku. Totižto by sa dalo ešte podtrhnúť i to, že na toto konkrétne miesto, ho napokon ťahá aj niečo úplne iné, než len zabávať strapaté publikum, čo sa vlastne napätým spôsobom dopredu očakávaný divák, čochvíľa dozvie. • A čo v takom prípade, keď sa povedzme prekríži cirkusové prostredie s tým divadelným prostredím? Tak presne vtedy však prichádza na scénu: úlisný divadelný herec Frans, kedy mi jeho predstaviteľ v podaní Hasseho Ekmana, svojou fyziognómiou trochu pripomínal írskeho herca Petra O’Toolea, a tak tým pádom automaticky dochádza ku spojeniu: „švédsky Peter O’Toole.” • Konštelácia vzťahov sa medzi ústrednými postavami začínajú akosi šramotiť, a to kvôli pomaly vznikajúcemu „ohňu na streche (maringotky)”, keď následná otázka spočíva v tom, či sa to ešte stihne včas(ne) uhasiť? • Recenzent už medzičasom síce spoznal odpoveď na danú otázku, ale predchádzajúce dianie, ho bude ešte veľmi dlho mátať. PS : A mimochodom, „ponižujúci flashback” zo samého úvodu tohto diela, je dokonalou štúdiou totálne poníženého človeka/ľudí, čo by som asi nechcel prežiť v takomto reálnom zobrazení, keďže sa jedná o niečo EXTRÉMNE NEPRÍJEMNÉ.

„Dobrý večer, slečna. Myslím, že máme spolu schôdzku ("rande naslepo?"). • Samotný názov tohto, vskutku mimoriadne magického, francúzskeho titulu: Robert et Robert (samozrejme, že sa tentoraz vôbec nejednalo o diskutabilné osoby v zložení z Fica s Kaliňákom), ale najskôr sa snáď jednalo iba o protagonistov: Roberta Goldmana & Roberta Villiersa, ktorí sa na samý úvod totižto najprv stretávajú v „manželskej agentúre”, nakoľko ich už možno považovať za »starých mládencov«; dokonca i stále žijúcimi so svojimi matkami v spoločnej domácnosti, čo asi zrejme určite neveští nič dobrého, ak by povedzme potenciálne premýšľali nad ideou: „OVRABČENIA SA.” • Ešte pred ich príchodmi, sa divák vopred dôkladne zoznámi s touto agentúrou, kde sa súčasne nachádza nielen jej ústredný riaditeľ Jacques Millet v podaní naprosto vynikajúceho Jeana-Claudea Brialyho, ktorý si vie poradiť i na menšom priestore, ale zároveň i akýsi POČÍTAČ s (ne)podstatnými algoritmami, kde by sa teda nemalo vonkoncom nič pokaziť, však? • Prvý sa živí taxikárčením, zatiaľ čo hneď ten druhý vážne pomýšľa stať sa dopravným policajtom...? • Francúzsky režisér Claude Lelouch ma príjemne prekvapil svojim nadštandardným prístupom: „pripomínajúci mi veľkého maliara, malujúceho (filmový) OBRAZ s priam ukážkovými ťahmi svojho štetca (rozumej: réžie), a to konkrétne od začiatku až po koniec; pričom v istom kľúčovom momente si zvolil: geniálny ťah štetcom, ktorým ma maximálne ohromil;” presne tak, akosi som jeho „prekvapivý pohyb”, príliš extra neočakával, ale úplne zapadal do konceptu ORIGINÁLNEHO scenára, ktorý disponoval kvalitne napísanými postavami, v tomto prípade v podaní: Charlesa Dennera a Jacquesa Villereta i už medzitým predsa trochu spomínaného: J-C Brialyho. • Okrem hereckého obsadenia a ich pozoruhodných replík, sa titul taktiež vyznačoval i znamenitým, hudobným podkresom, ktorý dotváral potrebnú atmosféru. Skrátka; Francis Lai & Jean-Claude Nachon, sa mi rovnako tiež postarali o melodický, sluchový zážitok, bez ktorého by som si už túto vec totiž nevedel predstaviť. •  Interesantná záležitosť, ktorej podľa mňa dopomohla predovšetkým samotná účasť: Ch. Dennera, ktorý tentokrát vytvoril perfektný protipól k Truffautovmu predchádzajúcemu počinu: L’Homme qui aimait les femmes, čo len priamo vypovedalo o jeho nadštandardných chameleónskych stvárneniach...

Jedine snáď len francúzsky, herecký komik Bourvil, mohol zvládnuť poňať svoj charakter presne takýmto nadštandardným štýlom, i keď zase na strane druhej, takto podobne napísaných charakterov bolo v Mockyho, bizarnejšom titule: Veľké strašenie, v podstate ešte i čosi viac; skrátka, ja som ústredného protagonistu predovšetkým vnímal, ako hlavného lídra, bez ktorého by sa ostatný ansámbel v zložení »najrôznejších figúr«, podľa mňa vôbec nezaobišiel, aj keď povedzme boli rovnako sami o sebe interesantnými, keď dokonca každý z nich sa vyznačoval špecifickou povahovou vlastnosťou, dostal svoj herecký priestor sa naplno predviesť, a tak i napriek väčšiemu množstvu postáv, sa tento titul stával pre mňa naprosto prehľadným, ale možno predsa i s určitými výhradami... • Ako už bolo z predchádzajúcich riadkov zatiaľ spomenuté, tak v malom francúzskom mestečku Barges, sa vskutku zišlo naozaj neúrekom účinkujúcich; vrátane i práve prichádzajúceho, parížskeho inšpektora Simona Triqueta v podaní famózneho Bourvila, ktorý by teda očividne mal byť na stope: „Mužovi, ktorý (mu) utiekol spod gilotíny,” inými slovami sa tiež jedná o akéhosi »zmrznutého opilca«, vyznačujúceho sa plešinou, ale súčasne vari i tým, že neznáša prívarok, a ktorý sa mimochodom volá: Mickey Benediktín. Tento zločinecký týpek je totižto akýmsi »falšovateľom bankoviek«, pôvodne odsúdeným na smrť, a momentálne teraz ukrývajúcim sa pravdepodobne na tomto konkrétnom mieste...? • Čiže, úvodná línia udalostí, najprv pozostávala iba z „kocúra;  údajne chytajúceho myšiaka Mickeyho.” • Následne sa hlavná zápletka pomaličky rozširovala i o ďalšiu podzápletku, ak to mám takto správne pomenovať; čo by mohol predstavovať potenciálny príchod desivého „Bargešáááka”, kedy znalí diváci veľmi dobre tušia, čo má tým recenzent vlastne na mysli (a ani zvlášť nechce asi bližšie konkretizovať, lebo by tým vyzradil viac, ako je prípustné); ó áno, začínalo sa to medzi sebou akosi všetko prelínať, jedno zapadalo do druhého, až sa to úplne stočilo do »anarchistickej detektívky«, jednak okorenenej poriadnym, čiernym humorom, ale zároveň by som pochválil i samotnú formu spracovania, a tak sa dá povedať, že tentoraz forma a obsah, boli krásne vyváženými. • Presne tak, sadlo mi to, ako priam uliate, jednoducho: Nefalšovaná radosť z umenia (francúzskej) kinematografie, čo by mal kultúrny divák vedieť i patrične (d)oceniť, však? PS: Menšie nedostatky vidím v už spomínaných: postavách a rozčlenenému scenáru, kedy miestami „niekedy menej, znamená viac,” t.j. zúžiť okruh vystupujúcich, sústrediť sa najmä na úvod, čo bolo akosi z režisérovej strany trochu zanedbávané, až pomaly odsunuté na vedľajšiu koľaj.

...To, čo prosím pekne väčšinou predvádzali, prípadne vyvádzali; dvaja ústrední, talianski protagonisti: Domenico Rocchetti & Umberto Gavazza v podaní 2. vizionárskych predstaviteľov: Vittoria Gassmana & Uga Tognazziho, tak presne tomu sa bezprostredne snáď hovorí len: „Herecký koncert - par excellence.” • Totižto, práveže stelesnili dvoch mládencov, resp. začínajúcich zmagorených, fanatických členov: Národnej fašistickej strany Benita "Duceho" Mussoliniho, so štandardnými rovnošatami v podobe „čiernych košieľ”, ako hlavným znakom pomaly sa blížiaceho skazeného impéria, ktoré ako skupina postupne nadobudla priam astronomických výšin (vedľa podobne rozpínajúceho sa nacizmu). • Vari by som ešte i podotkol, že už medzitým trochu zmieňované charaktery, boli predtým iba rádovými vojakmi; tentoraz z naprosto rovnakého, tretieho práporu, druhej roty a štvrtej čaty, čiže ich výhoda spočívala v tom, že sa poznali, i keď sa povedzme tentokrát znovu stretávajú, ale za úplne iných okolností s akousi zo začiatku pomerne dosť zvláštnou reakciou... • Po menších, predchádzajúcich sklamaniach v podobách Risiho, konkrétne z môjho uhla pohľadu; "priemerných" titulov: Il sorpasso a Profumo di donna, kde si mimochodom rovnako zahral i môj veľký obľúbenec "Il mattatore", si konečne tento taliansky režisér výrazným spôsobom vylepšil svoje renomé, a pritom už mám v hľadáčiku i jeho ďalšie tituly, ktoré by mohli dokonca i predčiť moje celkové očakávania, kedy je možno napokon len otázkou času, že bude patriť medzi mojich obdivovaných tvorcov, aj keď nemusí hneď figurovať v TOP 10. • Popri hereckých prejavov, ma taktiež mimoriadne oslovila i celková „neverbálna komunikácia”; na mysli nemám nič iné, ako mimiku & gestá zo strany Domenica Rocchettiho, vrátane poňatia celkového scenára, ktorý sa vyznačoval najmä tým, že si vôbec nekládol servítku pred ústa; skrátka, zrejme si dovolil ešte viac, než bola pôvodne stanovená norma, ktorú prevyšoval. • Váhal som za maximálny počet *, ale od svojho konania som musel následne upustiť, proste mi to nedovoľovalo svedomie, i keď film ako celok, podľa mňa, nábeh na to určite má...!

Francúzsky, kreatívny tvorca: Jean Yanne (predtým by ma však ani nenapadlo, že by mohol zastávať až toľko funkcií súčasne), sprvoti vytvoril snáď nielen mimoriadne extravagantný, muzikálový titul, ale zároveň postupne i o trochu predsa viacej umiernenejší, hudobný titul, za to ale so záverečným, šokujúcim rozuzlením, a k tomu i s politickým presahom v rámci celku, a tak zrovna teraz presne neviem, či chcel viac dosiahnuť celkovú štylizáciu v podobe Rocky Horror Picture Show z prvej časti, pretože celkovou formou sa podľa môjho názoru najskôr štylizoval do zvrátenej obscénnosti tohto druhu, taktiež i s podobným dátumom premiér obidvoch titulov; alebo sa skoršie zamerať len na vskutku hodne zaujímavú, bohužiaľ v tomto prípade iba „vedľajšiu postavu”, hudobného skladateľa: Jeana-Sebastiena Blocha, ktorý zrejme očividne predstavoval: iného, voľakedy i reálne žijúceho Génia: Johanna Sebastiana Bacha, pričom toto moje tvrdenie by mohla nakoniec potvrdzovať i zhoda mena filmovej manželky J-S Blocha: Anna-Magdaléna, čo zase kontrastovalo s tou druhou časťou... • Skrátka; o čosi intenzívnejšie ma oslovila až 2/2 titulu, priam najideálnejšie: strhujúca sekvencia v podaní Roberta Hirscha a jeho orchestru + s celým svojim obsahom, vrátane i samotného príchodu..., veď viete koho; čiže medzitým už spomínaného komponistu, keď si súbežne tiež myslím, že zo strany J. Yanneho, sa nejednalo o práve najšťastnejšie riešenie, keď takto interesantnú postavu; buď (u)zamykal v priestore, alebo často odkláňal do úzadia, a tak sa tým pádom jednalo o naprosto nevyužitý potenciál z hľadiska vývoja takto rozčleneného charakteru, pritom ani s výpravou (exteriérovými zábermi) to v podstate nebolo ani o nič lepšie, ak teda aspoň nepočítam tie interiérové scény, počas muzikálových skúšok, keď sa vo vyzývavých pózach a v pestrofarebných (aj "oceľových") kostýmoch, nacvičovali jednotlivé vystúpenia, tak vtedy sa väčšinou títo vystupujúci, mimochodom, zakaždým iba prekonávali, čo sa týkalo celkovej, samoúčelnej výstrednosti, kedy sa predstaviteľ hlavnej úlohy: Clément Mastard, nielenže koľkokrát správal, ako taký „bastard”, a už vôbec sa nehodil do pozície Bobba Fosseho & Busbyho Berkeleyho. • Tento Francúz mi proste nie je príliš sympatickým.