Tančiareň

Moc,moc,moc krásný film oslavující moc tance,který dokazuje,jak učinně lze vyprávět a vyjadřovat emoce jen a jen prostřednictvím obrazů a hudby a ve výsledku nakonec řekne víc,než naprostá většina ukecaných filmů.Po čase sice Tančírna začne být nevyhnutelně lehce monotónní,ale způsob,kterým mapuje dějiny,využívá archetypů a navzdory konceptu ani na okamžik nenudí,mě zkrátka naprosto fascinuje. 85 % (09.12.2011)

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná „Živá hudba” v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka! (20.09.2023)

Slavny bezzslovny film Ettore Scolu nejsem vystudovany filmovy teoretik -elitar, takze nebudu litanie, ani picu. Nadherny artovy film, nie je dobre stale len fiicat na brutalnych akcnych filmoch. Obcas je dobre sa spomalit, zastavit, vnimat vecoi okol oseba. ked sa toto stane, daju sa vnimat ludskymi zmyslami kadejake zaujimave veci, ktore nom v zhone beznych dni a vo fofre usli - rodinne domy, auta uhanajuce po cestach, dialniciach, ludia, ktori s aponahlaju za svojimi vecami, pulzujuce mesto, leto v rozhorucenych mestskych uliciach .... pre taketo veci milujem artove filmy. Pomale kludne filmy su pomale z nejakeho dovodu, nielen tak pre nic za nic. K najvyssiemu hodnoteniu som pristupil aj preto, ze tu zaznie aj genialna hudba - mne nestacila len Edith Piaf a Beatles, chcelo to to aj trochu Wolfanga Amadea Mozarta : 100 % (06.10.2020)

Nenápadný ale výborně zpracovaný metaforický pohled na historii, od 30. let po léta 80. Film který předčil moje očekávání. Prolínání historických dob a hudby/tance s nimi spojených je pro mě spíše jen kulisou pro plejádu vcelku neznámých herců. Už od prvních vteřin je mezi nimi cítit chemie a všichni dokonale osloví i beze slov. Třeba jen ten začátek, hned se mi vybavily moje taneční a první volenka.. :)) (14.08.2013)

Je to taková mozaika, zachycující vývoj tance, hudby, módy, dějin i nálad ve společnosti v kostce. Forma bez dialogů klade obrovské nároky na scénář, kterej je v pravdě geniální a stylem kopíruje vizuální stránku filmů té které doby. Na ploše jedné písně Scola dokázal zachytit tolik detailů i vykreslit osudy tanečníků, že mě to až do konce filmu nepřestávalo překvapovat. Prostě se tam na mnoha úrovních pořád něco děje, i když herci jen tancují. Nejvíc mě pobavila diskotéka na konci :-) Naprostej vrchol nevkusu ve všech ohledech. Jen mě mrzí, že jsem moc nechytal souvislosti, protože historie není mou silnou stránkou. To je jedinej důvod, proč u mě tančírna nedosáhla na pátou hvězdičku. A ještě poznámka na závěr. Tančírna není muzikál, ale hudební film. (19.10.2009)