M.a.t.t.

Neveľmi zábavný hororový derivát všetkého, čo tu už v minulosti bolo, akurát lepšie. Nahor ho síce dvíha stále neopozerané podmorské prostredie a chvíľami až lovecraftovské prvky, no ploché postavy a neprehľadný strih, vďaka ktorému sa akčné scény príliš nedajú užiť, ho spoľahlivo tiahnu do podpriemeru. Premárnený potenciál.

Sympatická policajná žánrovka s kvalitným obsadením, no napriek tomu, že sa v nej neustále niečo deje, svojim príbehom, ani podaním nikdy vyložene nestrhne. Už skoršie naznačovaným záverom navyše uhne do koľají, kde sa jej predchodcovia orientovali o niečo ladnejšie a v konečnom dôsledku skôr škodí, že film neostal pri pôvodnej premise.

Emilia Clarke sa úspešne vymanila zo škatuľky Daenerys a hoci to jej postava divákovi nijak neuľahčuje, vďaka svojmu okúzľujúcemu výkonu si ho nakoniec dokáže získať na svoju stranu. Škoda len, že scenár je zbytočne rozkročený do viacerých strán a v snahe o zakomponovanie väčšieho presahu až príliš kostrbatý a nie úplne vierohodný. To sa vlastne týka aj samotného záveru, ktorý mi je na jednej strane sympatický svojim umeleckým zámerom, no jeho podanie je ťažkopádne - nehovoriac o istej predvídateľnosti. Príjemná romantická komédia, ktorá je vo výsledku i niečim viac, no možno by jej neuškodilo, ak by sa držala trochu viac pri zemi.

Stal sa zázrak, pretože i napriek niekoľkým slabším miestam a nie vždy funkčnému humoru je Jay and Silent Bob Reboot až nečakane príjemným návratom do vôd, v ktorých Kevin Smith pláva najistejšie. A nie je to iba o prvoplánovej nostalgii, prameniacej i z množstva rôznorodých cameií. Nechýbajú totiž ani univerzálne smithovské životné pravdy a je celkovo ťažké nemať rád film, ktorý si otvorene uťahuje ako z predošlej režisérovej tvorby, vrátane jeho rádoby hororových nepodarkov, tak i z jeho vlastnej osoby. Nedá sa síce hovoriť o žiadnej renesancii, pričom samotný film môžu naplno oceniť hlavne fanúšikovia, no aspoň ide o dôkaz, že nad Kevinom Smithom netreba definitívne lámať palicu.

Prvý hraný Star Wars seriál sprevádzali nemalé očakávania a dá sa povedať, že Mandalorian ich príliš nenaplnil... respektíve nie tak, ako by niektorí chceli. Až príliš sa totiž zdržuje nepríliš objavnými epizodickými zápletkami, čo je na tak krátkej ploche prekvapivé a následné hluché miesta vypĺňa výhradne fanservisom, ktorý miestami funguje a miestami nie. Dojmy však výrazne dvíha mohutný finiš, kde sa konečne darí naplno využívať potenciál látky a premieňať ho v nefalšované vesmírne dobrodružstvo, pri ktorom sa tají dych.

Filmový Zlatý kompas možno nie je ideálnou adaptáciou prvej knihy trilógie Philipa Pullmana, no má dostatok silných momentov a takmer dokonalé obsadenie, čím vo mne nakoniec zanechal pozitívne dojmy. No dá sa to i lepšie a to dokazuje aj táto seriálová verzia. Úvod pritom z mojej strany predsa len trochu doplácal na priame porovnanie vybraných aspektov, respektíve opakovanie známych faktov v papierovo menej atraktívnom háve. No v druhej polovici prvej série, kde som definitívne akceptoval Dafne Keen ako novú Lyru, dianie konečne chytilo potrebný spád, napätie, či emócie a na ďalšie pokračovanie tohto komplexného multiverzného príbehu sa skrátka nejde netešiť.

Jednoduchá zápletka zaobalená banálnou myšlienkou, množstvom nielen vedeckých nezmyslov a miestami i rušiacim voiceroverom ústredného protagonistu. Ak chcel James Grey nakrútiť film o komplikovanom vzťahu medzi otcom a synom, mohol ostať pokojne i na Zemi. Väčšiu prehru odvracia iba tradične spoľahlivé Pittovo herectvo a výborná kamera Hoyta van Hoytemu, no inak má Ad Astra, nefungujúca ideálne ani v rovine klasického blockusteru, ani ako hĺbavejší zážitok, poriadne ďaleko od inteligentnej snímky, ktorou by tak veľmi chcela byť. 50%

Kŕčovitý experiment, ktorý po celý čas balansuje medzi klasickým thrillerom a čiernohumornou komiksovou jazdou... no poriadne nefunguje ani v jednej z týchto polôh, pretože nemá zmysluplnú štruktúru a všetko je na seba náhodne naskladané, ako keď psíček a mačička piekli tortu. Na ako-tak stráviteľnú úroveň povyšuje Polar jedine charizma titulného Madsa Mikkelsena, ktorý však i tak miestami pôsobí, že sa v tomto kástingu plnom podivných karikatúr ocitol omylom. No a zjavne vyhorenému Jonasovi Åkerlundovi, ktorý sa až zúfalo snaží o moderný videoklipový štýl, by mal niekto vysvetliť, že množstvo samoúčelnej brutality z filmu automaticky nerobí sviežo pôsobiacu záležitosť. O to viac ak je snímaná takto rutinne. 30%

Toľko premrhaného potenciálu až to zamrzí. Andrea Berloff svoj režijný debut príliš neustála a pokus o spletitú gangsterku, odohrávajúcu sa v priebehu viacerých rokov, vyzerá v jej podaní tak, že sa každú chvíľu skáče od témy k téme a neustále sa mení celkové vyznenie zápletky. Scenár si nenaložil na svoje bedrá práve málo, no hoci chce rozprávať o všetkom, v konečnom dôsledku nehovorí o ničom. Dobra zvolená ústredná trojica síce robí všetko preto, aby aspoň trochu oživila nie príliš plastické postavy, no ani ich spoľahlivé výkony, ku ktorým sa pridáva skvelý Domhnall Gleeson, či pôsobivá dobová atmosféra podporená výborným soundtrackom nestačí k tomu, aby sa Kráľovné zločinu zapísali výraznejšie do pamäte.

Na jednej strane mimoriadne nahláškovaný crossover, v ktorom zdanlivo absentuje akékoľvek hluché miesto, no ani potom čo nabehli záverečné titulky som sa nedokázal zbaviť dojmu, že som sledoval iba obyčajný fanservis, kde sú všetky postavy plochými jednorozmernými figúrkami. A hoci ma samotné dianie miestami bavilo, vďaka svojej skratkovitosti, naivite a súčasne i preplácanosti (nadbytočný Arkham Asylum v tomto aspekte jednoznačne dominuje) nikdy vyložene nestrhlo. 70%