ScarPoul

Stephen Chow išiel do enviromentálnej témy. A beriem to, pretože sa snaží o postoj a robí to s humorom, ktorý je mu podobný. Aspoň teda počas prvej hodinky filmu. Tá sa nesie v znamení toho najbláznivejšieho a najnevskusnejšieho s čím môže prísť. Chobotničiak sa varí sám a potom všetkých ostrieka, eskapády typu - prečo by som mal chcieť ísť na kolotoče.. alebo úvod v múzeu exotických zvierat. Skrátka jedna šleha za druhou. Posledná pol hodina je potom ako z druhotriedneho béčkového filmu. Asi to tam muselo byť a akceptujem to, ale omnoho viac si užívam, keď neviem čo mám v jeho filmoch očakávať ani ako čo skončí. Je to v pohode film, ak máte radi režiséra. Inak platí to čo pri predchádzajúcich jeho dielach. Viem si totiž predstaviť ako toto bude niekoho riadne iritovať. Ale baby sú tu dosť pekné. Hlavné ústredná Yun Lin.

Celý film pôsobí ako keby sa vôbec neodohrával v Mexiku. Nebyť dvoch vodičov kamiónu, tak neviem určiť, kde sa to celé nachádza. Každopádne Reygadas prešiel vývinom. Hlavný hrdina tu nie je tulácky gerontofil ako v Japón ani sebadeštruktívny tučko z Battle in Heaven. Hlavný hrdina Jacob sa zamiluje do druhej ženy pričom má rodinu. Tým, že sú členovia kresťanskej komunity, ktorá funguje ak tomu správne rozumiem, vzťahovo medzi sebou, je to niečo o čom sa vie a čo je dôležitejšie vedia o sebe aj všetci z milostného trojuholníka. Jacob sa snaží zachovať správne, ale priznajme si to...nejde mu to. Teraz. Jedná sa o vyprázdnení naratív. Film až na poslednú vsuvku, ktorú by som počastoval prívlastkom magicko realistický si drží líniu poetiky a pomalosti. Je to ten typ filmov aké mám rád. Možno že zmena kameramana je trochu cítiť, ale film plynie, má špecifickú atmosféru a má niekoľko presahov. Určite niečo čo odporúčam. Má to pekné momenty. Hoci sa decká, sem tam kuknú do kamery.

Má to svoje silné miesta a riadnu dávku wtf momentov ale je to na môj vkus zbytočne preplácané. Na Chowovi je skvelé to, že si ide svoje. Očakávate jeden žáner a ono sa to miesi a mení a máte pocit, že sledujete tri rôzne komédie naraz. Ako som spomínal už pri jeho filmoch, máloktorému tvorcovi by to prešlo. Zábery na tečúci sopeľ, mlátenie žien alebo štuchanie do pipíka malého chlapca sú asi veci, ktoré nie sú zárukou dobrého vkusu a asi by sa to dnes netočilo s takou gráciou ako v rokoch 90. Ale ja si nemôžem pomôcť. Mňa tá uletenosť baví. Je tu Cecilia Cheung, Jackie Chan tu na pár sekúnd zanechá nejakú tú radu a Chow je zase vo vrcholnej forme. A je to v mnohých scénach pocta Johnovi Woo. Takže myslím, že každý nech si to ohodnotí podľa najlepšieho presvedčenia. Pre mňa nie dokonalé, ale smial som sa miestami nahlas, čo sa mi až tak často nestáva.

Myslím si, že keď hovoríme o filmov Stephena Chowa, treba mať na pamätí, že je to veľmi svojský tvorca. Jeho mix komédie a akcie je uletený, brutálny, hodnotový a keď nevie ako ďalej pretvára si fikčnú realitu podľa svojho, len aby mu to tam zafungovalo. Je to skrátka podobné ako Shaolinský futbal alebo Kung - fu Hustle. Len o varení. Je to plné bizarných postavičiek, wtf momentov, bláznivých scén a funkčných vtipov. Uvedomujem si, že toto je typ filmov, ktorý by za iných okolností nemal fungovať vôbec. A regulárny divák by sa mu vyhol veľkým oblúkom. O to viac ma potešilo, že som sa pritom bavil. Pre mňa úplná lahôdka.

Ďalší Imamurov film, ktorý stojí na dobrej myšlienke aj precíznej réžií ale významovo ide mimo mňa. Pre mňa The Pornographers predstavujú roztrieštený film v rámci dvoch paralelných dejových línií. Jedna, ktorá sa týka pornografie je invenčná a zaujímavá aj v rámci doby v ktorej sa príbeh odohráva. Práve táto línia mohla byť zaujímavejšia a možno údernejšia. Pretože druhá línia sa zameriava na rodinu a jej fungovanie. To sa rovnako javí zaujímavé ale problém nastáva, keď majú tieto dve koexistovať. Hoci tam vidíme určitú kauzálnosť, pôsobí to zbytočne nevyrovnane. A pre mňa aj neuchopiteľne. Posledných cca 15 minút potom pôsobí ako z iného filmu a z úplne inými postavami, než aké sme sledovali vyše dve hodiny, a to pôsobí mätúco tiež. Mám pocit, že menej je niekedy viac a rozpoltený hrdina plávajúci do svojho šialenstva je tiež tak trochu konštrukt, ktorý tomu až tak nežeriem. Na Imamurove pomery som čakal niečo lepšie.

Som rád za toto. Naozaj. Po plejáde priemerných stand - upov od mojich obľúbených komikov prišiel Louis. A som rád, že som ho videl. Že sa mu aj napriek všetkému darí a držím mu palce aby sa znova dostal tam kde som ho mal rád. Na obrazovky a do našich hláv, kde hovorí čo mu slina na jazyk prinesie a kde zároveň ukazuje na všetky tie peripetie života a na to ako ich (ne)zvládnuť. Nadhodnocujem. Ale fakt som sa celý čas smial. Ďakujem.

Aj napriek dĺžke sa jedná o rýchlo plynúci a významovo bohatý film. Podobne ako Pigs and Battleships je film postupne gradovaný, plný realisticky vyobrazených postáv a motívov s lyrickým presahom. Ten je dodaný do filmu hlavne vďaka dlhým záberom Himedovej kamery a toho ako pracuje so svetlom a kompozíciou. Pre mňa funkčné hádam vo všetkých rovinách. Ženskej hrdinky nám je ľúto a je veľmi zaujímave sledovať ako bojuje medzi šťastím a zodpovednosťou k rodine, ktorá ju ale neustále ponižuje. Tento stret ženskej rozpoltenosti je hlavne v Japonsku pomerne výrazný, hlavne ak hovoríme o tradičných hodnotách. Neviem či sa to tam dá nájsť aj v súčasnosti, ale rozhodne je to prvok na ktorom je postavená aj spoločenská kritika tej doby. Imamura nemusí tlačiť na pílu čo sa týka nejakých posolstiev. Nechá nech si zaľúbite postavy a nech im podľa vzoru typických soap opier držíte palce. Predsa len je to o milencoch a vzťahoch a láske a rodine. Pre mňa je scéna vo vlaku a v tuneli uprostred snežnej búrky absolútnych vrcholom. Významovým aj vizuálnym. Rozhodne film odporúčam. Dáva veľmi pekný náhľad na mentalitu a spoločnosť Japoncov v dobe kedy v Európe nastávalo umelecké uvoľnenie. A v zásade aj v Japonsku :)

Anime je o kúsok lepšie. Jednak sa v ňom odohrávajú mikropríbehy, ktoré celú hlavnú líniu obohacujú a v rámci emócií aj podtrhujú ale vzhľadom na to, že zmena jedného umeleckého druhu na ďalší málokedy dopadne uspokojivo, môžeme byť šťastní, že to dopadlo takto. Chémia medzi Jó Óizumim a Nanou Komacu funguje. Rovnako aj drobnokresba ich vzťahu, milý humor a v zásade absencia čohokoľvek zlého alebo tragického. Je to taký ultimate feel good movie po ktorom zostane veľmi fajn pocit. V niečom inšpiratívny a v niečom veľmi ľudský. Hlavne Nana Komacu úplne žiari a jej Akira je niekto, koho by ste chceli poznať aj vy. Mám rád takéto príbehy. Vedel by som ich pozerať neustále. Na doplnenie inšpirácie aj na pripomenutie toho, že tie najkrajšie diela sú v zásade veľmi jednoduché.

Rover sa mi páčil viac. Animal Kingdom je slušný debut. Je to taký ten tradičný boj dobra so zlom, pričom najväčší súboj sa odohráva v podvedomí hlavnej postavy - mladíka ktorého rodina sú kriminálnici. Jeho prerod a pochopenie je mapovaný rôznymi epizódkami, kedy nielenže stráca pôdu pod nohami ale hlavne dôveru. Či už v rodinu alebo systém, ktorý ho má chrániť. Michod sa snaží o hodnovernosť. Nestavia na akcií ale na dialógoch. Stáva sa z toho akási sonda do života ľudí, ktorý sa na odvrátenú stranu spoločnosti dostanú a menia sa práve preto, aby v nej mohli fungovať a byť silnejší. Priznám sa, že aj napriek myšlienke to išlo trošku mimo mňa. Frecheville ťahá celý film bez najmenšieho zakolísania ale akosi som očakával herecký koncert tria Mendelsohn, Edgerton a Pearce. Lenže ten tu akosi chýbal, pričom bol minimálne mnou veľmi žiadaný. Tieto postavy prídu a miznú, v niečom im rozumiem v niečom vôbec. Nakoniec z toho najlepšie vychádza Jacki Weaver ako postava čo nevidí a nepočuje zlo a má hodnoty tak pokrútené, že jej ten prirodzený inštinkt ochraňovať skazenosť nepríde ani divný. Je to v pohode film. Len asi nie pre každého.

Dassler ako hlavný predstaviteľ je presvedčivý a Akin ako režisér si zase užíva byť explicitný a popisný, čo mu umožňuje vytvoriť pomerne nepríjemný pocit. U Zlatej Rukavice nie je pekný film. Je plný alkoholikov, stratených existencií a zbytočných násilností. Tie dve mladé čisté postavy sú vo väčšej alebo menšej miere konfrontované s týmto svetom, pretože sú na neho zvedavé. Kupodivu mi ale táto až lyrická línia straty nevinnosti prišla samoúčelná. Inak sa jedná o film, ktorý zanechá dojem. Funguje aj ako rekonštrukcia aj ako náhľad do psychiky pokazeného človeka. Akin zvykne odľahčovať, dokonca vytvára postavy s ktorými vieme sympatizovať - či už je to pani, ktorá utečie vďaka kresťanskej misionárke alebo upratovačka vo veľkej firme, kde sa Fritz zamestná. Akin ukazuje, že dokáže pracovať s atmosférou a s postavami. Pôsobí to uveriteľne a dokonca v určitých momentoch akoby stiera fikciu a ukazuje nám bez ladu a skladu v jednozáberovke hrôzu zabitia. Funkčné, hoci si nie som istý, či to chcem ešte dakedy vidieť.