ScarPoul

Konečne som sa k tomu dostal. Pather Panchali je vizuálne podmanivým filmom. Sledovanie mikropríbehov jednej rodiny funguje znamenite. Dokážeme cez neho spoznať život nižšej spoločenskej kasty so všetkými rituálmi, problémami a snami, aké zažívajú. Zároveň tu máme generačný stret zobrazený aj cez postavu babičky a fungujúci ako pripomenutie osamelosti s ktorou sa hrdinovia musia vysporiadať. Či už je to osamelosť domácnosti bez muža, alebo život bez priateľov, alebo život bez sestry, bez snov a bez úspechu. Shankarová hudba rezonuje celým príbehom. Herecky aj napriek tomu, že sa jedná o nehercov, bezchybné. Všetky scény uprostred monzúnu dramaticky vyšperkované a emocionálne napratané. Film, ktorý si zaslúži pozornosť.

Trochu sklamanie. Hillcoata mám rád. Vie pracovať s atmosférou. Vždy má vo filme zaujímavých hercov a neštíti sa krvi ani akcie. Triple 9 má skvelý rozbeh a rozohrané postavičky. Ich činy sa neustále rozvíjajú, dopĺňajú a menia - ale to všetko v rámci lineárnej kauzality. Takže film v zásade nestavia na prekvapivých zvratoch. Je veľmi predvídateľný ale to nie je najhorší problém. Ten nastáva v druhej polovici, keď sú kocky rozdané. Začne to byť nezaujímavé. Prestane tomu chýbať údernosť a sila prvej scény vykradnutia banky, a samotné postavy idú do úzadia pretože sa začne klásť dôraz na príbeh. Pričom tie hlavné postavy nedostávajú toľko priestoru a motivácia tých zlých je v rámci toho o aký žáner ide, veľmi hlupučká. To že s ruskou mafiou netreba jednať, je predsa jasné každému kto nejaký film s podobnou tématikou videl. Dostáva sa to tak do kolonky (gluby americkij style) a to celému snaženiu zúčastnených podkopáva nohy. A film, kde nezanechá dojem ani Winslet, ani Gadot a ani Woody...je nejaký pokazený. .

Po 10 rokoch prichádza Hsiao s ďalším filmom. Záložňu vystriedala kaviareň a mužského hrdinu, ženská hrdinka. Inak je princíp rovnaký. Osobitosť je teraz omnoho výraznejšia ako pri predchádzajúcom snímku. Poetika všednosti je tu prezentovaná cez obyčajných ľudí a ich príbehy. Dve sestry načúvajú, menia tie príbehy na niečo iné(obrázky) a rovnako sa menia aj ich hodnoty a ciele. Príbeh je pohodový a bez výraznejších dramatických vsuviek. Páči sa mi jemnosť s akou prechádzal príbeh ku konkrétnym uvedomeniam. A rovnako aj herecké výkony. Poteší návrat hrdinu zo záložne z prvého filmu, hoci sa tu mihne len na chvíľu. Z čoho usudzujem, že postavy obývajú Hsiaov vlastný fikčný svet, ktorý je možno trochu jednoduchší ako realita, hoci sa to tak nemusí javiť hneď od začiatku. Problémy aké s filmom mám sú rovnaké ako pri jeho prvotine. Hoci tu fungoval humor( matka, ktorá rozpráva na dcéry ale okolie si myslí, že rozpráva na nich) aj poetickosť, chýbalo mi tam niečo silnejšie. Pamätnejšie. V rámci komplexnosti ale film ponúka mnoho a znova v krátkom časovom úseku. Možno nie veľdielo. Ale takú kaviareň by som s radosťou navštívil. Aj ich hrdinov.

Film, ktorý mal veľký potenciál. Neustále balansovanie medzi umeleckým zobrazením a zaujímavými postavičkami, ktorými odkazuje k tvorbe Wong Kar Waia. Aspoň teda v niečom. Výsledný dojem sa ale trochu stráca, pretože skutočný prienik k postavám sa aspoň v mojom prípade nekonal. Hoci paradoxne ku koncu sa Hsiao snažil o komplexné zobrazenie všetkých, čo prišli do kontaktu zo záložňou. Niektoré scény - predávanie v metre, čítanie z dlaní alebo čakanie na výkúpenie majú svoje osobité čaro a silu. Komplexne sú ale niekde na pol cesty. To ale vôbec nevadí. Ya-chuan Hsiao je rozhodne zaujímavý tvorca a na malom priestore povedal toho celkom dosť. Uvidíme, čo prinesú jeho neskoršie filmy.

Feel good movie. Alice Wu prešla veľkou zmenou od svojej prvotiny. Hrá sa s detailmi a tvorí uveriteľnejšie, ľudskejšie postavy. Som tomu filmu rád, pretože aj napriek lesbickej tématike, je to film o kamarátstve a hľadaní sa. A je podaný decentne a bez explicitných alebo šokujúcich scén. Kladie dôraz na chémiu medzi postavami ( tá tu funguje aj vďaka skvelému catingu. Ústredné trio hrá prvú ligu) ale aj vďaka nenútenému a dobre načasovanému humoru. Ten funguje tiež. Nie je to typický študácky film. Je v ňom trochu viac. Menej cynizmu a predsa viac toho, aký by sme všetci mali byť. A do tých klišé ide sporadicky. Skôr lebo si to situácia vyžaduje, než aby sa v tom musela tvorkyňa účelovo rýpať. Film, ku ktorému sa budem rád vracať. Hodnoteniu ostatných úprimne nerozumiem.

Príjemný film bez vypätej scény alebo niečoho, čo by to posunulo to tragicko- dramatickej roviny. Hoci sú tu situácie a chvíle, kedy postavám nie je všetko jedno, jedná sa skôr o príjemnú, úsmevnú a hlavne nenásilnú komédiu s lesbickou tématikou. Herci v pohode, rovnako aj mini situácie - pozeranie telenovely, prvá pornokazeta alebo finále alá Amerika. V konečnom dôsledku má film ale výrazne americký naratív. Ale nevadilo mi to. Nejedná sa o žiadne veľdielo a Alice Wu si potrebovala v tomto prípade natočiť film v ktorom by sa mohla vyspovedať? ale má to v sebe veľa pozitívnych aspektov a vďaka tomu sa to stáva pozerateľným a v určitých chvíľach aj ľudským. Sú filmy, ktoré chcú byť podobne ladené a dopadnú podstatne horšie. A obidve hlavné dejové línia ( matka/dcéra ) sa skvelo dopĺňajú a každá má v sebe množstvo úsmevných miest. Na zabitie večera viac ako dostačujúce.

Nick Cave a jeho názor, duša, hudba. Dokument, ktorý odkrýva psyché jedného z najlepších súčasných umelcov ( podľa mňa). Jeho rozhovory v aute, v archíve a s Warrenom sú kľúčom k pochopeniu tejto výraznej osobnosti. Dokument je atypický. Naratív má fikčné presahy. Hra sa to s formou. A má to veľmi silné miesta. Napríklad Higgs Boson Blues v nahrávacom štúdiu. Pre mňa skvelá vecička, ktorá znova niečo odkrýva a znova niečo mystifikuje. A v tejto nálade si idem teraz pustiť Ghosteen.

Film, ktorý nezostarol. Rovnako ako Marriage story sa aj príbeh Kramerová vs Kramer dotýka osudu rodiny v rozpade. Charakterová štúdia motivácií, vzťahov, drobnokresieb v precíznej Bentonovej réžií. New York dýcha a žije podobne ako je tomu vo filmoch Woody Allena. Herecký koncert dua Hoffman a Streep zase natieňuje závažné otázky tej doby a stavia ich v súčasnosti do nového kontextu. Mám takéto filmy rád. Zmeny postáv sú tu viditeľné a charaktery majú v tomto prípade dostatočný priestor aby vynikli a zarezonovali. Hoffmanovi držíme palce. Stotožňujeme sa s jeho postavou a staviame si ju na piedestál, pretože takto nejako by malo to rodičovstvo vyzerať. Jeho emócie sú naše emócie. Na konci idealizovaný ale uspokojivý koniec.

Pre mňa podobne ako Lilo a Stitch a Planéta pokladov, vrchol Disneyho po princeznovskej tvorby. Trojica týchto filmov sa vyznačuje dospelejším príbehom, silnejšími akčnejšími scénami a postavičkami, ktoré si v canóne Disney možno nevybudovali také renomé ako iné, ale rozhodne sú zapamätateľnejšie. Howardova hudba má správne epický podtón a celá Atlantída vyzerá vizuálne uhrančivo. Príbeh o dobe, kedy expedície boli na dennom poriadku a kedy pri nich nebolo vždy isté, čo človek objaví v sebe nesie presne tie veci, ktoré som ako decko žral, keď som čítal nejakú knihu Julesa Verna. Takéto veci môžem. Iná animácia, iný humor a iný typ hrdinu. Pre mňa fungujúce aj po rokoch.

Film, ktorý nemá prekvapivé zvraty ani akčné scény. Je skôr meditatívny a pomaly plynúci. To mi ale vôbec nevadilo, pretože Thornton vedel, čo chce natočiť. Mimo prostredia, ktoré je nádherné a ktoré je využité na plno je celý film charakterovou štúdiou domorodca Sama. Jeho cesta vo svete bielych mužov, čo mu zobrali krajinu a slobodu, a ochrániť to málo z rodiny čo má je funkčný stavebný kameň na ktorý sa navrstvujú postupne sekundárne motívy. Sam na svojej púti stretne dobrých ľudí . A mnohý z nich mu pomôžu zachovať sa správne. Ale tých zlých ľudí je predsa len viac. Niečo čo krásne ukazuje mentalitu vtedajšej doby skrze drobné detaily a scény, kde sa takmer nič nedeje, len aby to na konci zanechalo výrazný pocit akéhosi vnútorného pochopenia. Nie je to dokonalý film. A sú miesta, kde je zbytočne pomalý. Niektoré charaktery by sa mi žiadalo rozviť viac a určite by pomohlo, keby to nebolo miestami až také predvídateľné. Na druhú stranu sme ale všetci vedeli ako to skončí už od začiatku. Thornton to svojimi flashbackmi a flashforwardami potvrdzuje naprieč celým filmom. Ale práve tento jeho rukopis z toho robí osobité a zaujímavé dielo.