Paldiny

Zvláštna kapitola tejto zvláštnej trilógie, aká začína číslovkou 2. Tá bola kryštalicky čistá a Fulciho, tento diel patrí dvom autorom, čo nemuselo byť na škodu, keby držal pohromade. Atmosféra moc pekná všade tam, kde sa to hemží hmlovým oparom, nechutné momenty sa tiež nájdu, masívny festival ale nehrozí. Čo pohrozilo a celkom zaujalo je šíriaca sa nákaza neotrelým spôsobom. A tak sledujeme chlapíka, čo sa poreže na črepe od pohára, vtáctvo dýchajúce popol spáleného tela, infikovanú vodu s tajomným i keď nevysvetleným prameňom, už len ten skazený sex so zvodnou hnilobou chýbal. A to vojaci po opušťáku mali k nemu sakra blízko. Čo mi neladilo boli samotní mrtváci. Tí sa raz vliekli, inokedy pôsobili ako z divých vajec, raz kúsali, podaktorí sa bili ako ľudia, nehovoriac o tom, že sa im rozviazal jazyk. Odpustiť si mohli kopírovanie nápadov z Hmly (reggae Jamajčan v rozhlase) a Dňa mŕtvych (military vs. veda).

Bežte do hája. Toto je animák svetovej úrovne a to po každej možnej stránke. Má nápad, príbeh, cit, animáciu, postavy, spád, myšlienky, posolstvo, prostredie aj vtip. Lenže nie je to ten typicky plytký druh humoru, ale dvojznačný, úzko súvisiaci s tými najčastejšími neduhmi nás, ľudí. A nimi sa nakazia práve chudáci lichožrúti, veď niet sa čomu diviť, keď žijú v našej spoločnosti. Perie sa tu chamtivosť, obžerstvo, alkoholizmus a jeho následky, samozrejme nesmú chýbať protiklady, na ktorých záleží. Hodnoty, rodina, priateľstvo, ale nečakajte infantilné či morálne podliezanie sa divákovi. Všetko je tu podávané vo vyvážených dávkach a každý diel zapadá do konceptu príbehu. Ten má švih, gradáciu, vyvrcholenie, dokonca náznak tragédie a vôbec nenudí ako sa navôkol píše. Takže rada pre ufňukaných lamentujúcich, zahoďte predsudky, že tí malí parchanti kradnú fusakle aj Vám a oceňte nemalé kvality animáku, aký navyše vznikol pod Vašou strechou.

Pamätám, keď Ilja na internete zverejnil mlátičku z nedostavanej budovy a potmehúcky nadhodil, že ak chceme vidieť celý film, tu je číslo účtu. Už vtedy som sa šklebil ako lečo a dúfal, že sa mu to podarí. A hľa, chalanisko nazbieral len od CS fans štvrť milióna a doprial generácii, čo s pravidelnosťou dotovala miestne kaviarne, zážitok, na aký sa oplatilo počkať. A to vopred prehlasujem, že sa mi pri trasúcej sa kamere otvára nožík, pri ručnej film vypínam. Tu Rusi pripravili snáď ešte väčší bolehlav, po ktorom zostane divák rovnako vyčerpaný ako hlavná postava, ktorá skáče, padá, strieľa, reže, škrtí, kope, pitvá a najmä bez slova sa snaží prežiť kaskadérske kúsky, z akých sa neraz zatočí hlava. Ale v niečom je to iné, cieľová skupina oný bolehlav podstupuje dobrovoľne, aby si nakoniec potľapkala po rameni a uznala, že to stálo zato. Mať príbeh prepracovanejšie zákutia možno by som šiel ešte vyššie, ale zas chápem, komu by sa chcelo pri tom kolotoči premýšľať.

Sračka je to riadna, s Woodovkami porovnateľná, ale nemôžem inak. Zvlášť pre príbehy, aké sprevádzali proces výroby. Chlapík prechádza konkurzom, len preto že vlastní kostým gorily, režisér po zhodení kritikou vyhrožuje so zbraňou na sluchách. Skrátka neblahá povesť, čo núti film neprehliadnuť a s úžasom tú hoďku čistého času obetovať. A oplatí sa. Nepotrvá ani 6 minút a už si to na plátne rozdávajú praveké jaštery, nepotrvá 10 minút a na scénu za doprovodu bublín a syntetizátora vkráča veľký opičiak s mikrovlnkou na hlave. A misia je jasná, emzáci vyhubili dve miliardy populácie a chlpáč sa má postarať o zvyšných osem preživších, ktorí sú odolní voči paprskom. Ako to dokázali? Jeden Medicine Man totiž vynaliezol všeholiek a z dlhej chvíle a v pravý čas ho odskúšal na sebe a vlastných deťoch. Vážne! A to je len špička ľadovca, vybrúsené dialógy, anti-vodíkové posolstvo, medové týždne a ľútosť opičiaka. Záverečný twist tomu nasadí už iba korunku. Zážitok, aký sa oplatí vidieť, v 50tych rokoch dokonca v 3D!! Odporúča 8 z 10 gurmánov so špatným vkusom.

365 dní z pohľadu rodiny za fašistického Talianska. Lúčime sa so zimou, plníme školskú dochádzku, cez leto berieme na výlet dementného strýka, bojujeme s jesennou chrípkou a zažívame smútky, túžby, radosti života. Fellini dokáže zaujať jednotlivými pasážami (výsluch pre protištátne vystupovanie), či peknými zábermi (hmla nad mestom, pestrofarebný páv za bielej zimy), ale ako celok je film veľmi nevýrazný, úvodná trištvrte hodina priam vražedná. Vopred som si o ňom nič neprečítal (ani to, že ide o autobiografiu) a polovicu minutáže mal problém ho vôbec zaradiť. Cítil som prítomnosť vtipu, na ktorom sa nesmial, sledoval postavy, ktorým nerozumel a dej, akému pre jeho roztrieštenosť nechápal. Nehovoriac o tom, že sa režisér na celé minúty dokázal odviazať a vyrozprávať akési milostné príhody z Grand Hotela po príchode turistov, kde si dokázal vrznúť aj štrbavý zelovociar. Asi ďalší vtip, ktorý kráčal mimo mňa. No nevadí, za posledné dva mesiace som si potykal s tromi veľkými režisérmi a zatiaľ len krčím plecami.

Je neuveriteľné ako blízko k Matrixu majú pribúdajúce diely Resident Evil a Underworldu. Človek má rázom problém sa naladiť na ten či onen príbeh, keď už v tretej sérii sleduje Trinity ako kosí zombíkov, alebo zápasí s vlkolakmi. Aspoň, že nuda nehrozí. V Prebudení je akcie dostatok, dakto vyslyšal moje námietky a plne zapojil do diania ľudskú rasu, tiež sa pridalo na brutalite a zápletka si odbije zopár povinných zvratov. Len mi už prestávajú voňať všetky tie kríženia DNA, hybridy s nad silou, kde za chvíľu bude vzácnosťou stretnúť bežného upíra či vlkolaka. Zvlášť po tom, čo budúcnosť sľubuje ďalšie a ďalšie klony. Pozitívom ale zostáva, že po treťom „prequelovo spinoffovom“ diele aspoň nerozmýšľam, či bolo nutné aby vznikol, s Prebudením sa predsa len posúvame o nejaký ten krôčik vpred.

Jedna zo zaujímavostí hovorí, že meno vraha sa do konca filmu nedozvieme, lenže my sa o ňom nedozvieme všeobecne veľa. Vlastne iba to, že ide o magora, čo si píše po večeroch denník, za svoje obete vyberá tanečnice zo strip baru, baví ho anatómia a má celkom vzťah k ázijskému umeniu boja. Chýba motív, chýba minulosť, niečo čím by sa odlíšil od iných rozparovačov. Bečkový pohľad na hlavného parchanta, čo kazí kšefty mafii a nasiera newyorskú políciu, je tak najväčším mínusom inak solídneho thrilleru. Vydarilo sa obsadenie, frajer Berenger nepotrebuje ani text a už si vás získa, Billy Williams je ukážkový zlý poliš a kočky z baru majú predností na rozdávanie, zvlášť ani nie tridsaťročná Melanie Griffith. Určite spoznáte aj pohľadnú Cindy z Komanda, čo si to parádne odskáče na stanici metra, zopár ďalších mordov tiež stálo zato. Osviežujúco pôsobili aj flashbacky venujúce sa Berengerovej postave, plus špinavá atmoška ostrých kriminálok zo sedemdesiatych rokov. Tá uspokojivo dokreslila všetku tú lúzu, čo so zotmením vyplavuje mesto do ulíc.

PECH, ako inak nazvať deň, kedy sa o nemú bábiku, nezávisle od seba, oprú dvaja zvrhlíci a to len cestou z práce. Nečudo, že dievča prehodnotí vzťah k pánom ako takým a bez výnimky ich začne likvidovať. A veruže žiadna diskriminácia, svojmu osudu neujdú bledé ani čierne tváre, v hľadáčiku sa objaví nevinný Aziat, svoje si užije Arab. Film prechádza viacerými etapami, začína so stiesňujúcou, dusnou atmosférou čoby Polanského Hnus vo Ferrarových farbách, so zmenou imidžu preradí v nekompromisného Taxikára, aby to v kostýme mníšky na maškarnom bále rozbalil v De Palmovu Carrie plus k tomu tri fantastické zábery. Výrazný filmársky aj rozprávačský pokrok po Driller Killerovi. P.S. Pes za nič nemohol, nezaslúžil si zomrieť, preto bol záverečný twist logickým vyústením. I keď priznávam, že som si ho rovnako predstavoval v mlynčeku na mäso. Možno aj preto, že jedno epileptické monštrum tolerujeme o poschodie nižšie. Tam ma tiež neraz prepadla myšlienka podhodiť mu zopár ružových granúl pre hlodavce.

Vertical limit je nadupaný scénami aké by neprežil MacGyver, čo na uveriteľnosti nepridáva. Rovnako podľa mňa neúcta k životu, (spoiler!) ako môže niekto považovať misiu za zdarilú, ak v nej zahučí 10 záchranárov a zo spárov snehu sa zachráni jeden ? (spoiler off). Ale ako popkorn je VL stopercentne funkčný a najmä dolármi preplnený. Preto akcia strieda akciu, lavína zas lavínu, neustále sa niečo deje, vybuchuje, zachraňuje. Do toho úžasné triky, skvelá kamera, nevyspytateľná mršKa2 a ešte nevyspytateľnejší Paxton. Ak by sa toľko netlačilo na pílu, nevybuchovali sáčky s krvou a nekomplikovalo aj zosadnutie z helikoptéry, bolo by to výrazne lepšie. Takto slušný priemer, kde menej mohlo byť viac.

Taký malý vojnový film bez postáv. No dobre, tak s jednou a rovno hlavnou. Charizmatický veliteľ jednotky dovolí trochu nahliadnuť do hlavy a súkromia, inak scenár pozostáva zo zdvorilostných a mariňáckych rečí, ktoré príbeh zvlášť neobohacujú. Aj preto najzaujímavejší „súkromný“ dialóg končí pri francúzskom koňaku. Ostatné vyšumia do prázdna, alebo naň postavy už nenaviažu („Bál som sa, ale potom sa mi zabíjanie zapáčilo ... Neskôr to preberieme.“). Príbeh sa sústredí výhradne na hlavný konflikt a aj tam chýba nakúsnutie do jadra veci. O vojne v Kongu sa moc nedozvieme, povstalci útočia, Írska jednotka sa bráni, OSN, čo chalanov so zbraňami v ruke vyslala hlásať mier, na ňu hádže bobok. A síce vidíme veliteľov, je to také strojené, samotná Organizácia spojených národov pozostáva z jednej miestnosti, jedného telefónu a dvoch chlapíkov štekajúcich rozkazy. Ale zas vojnových záberov je tu dosť, využívajú sa praktické triky, všade lietajú guľky, vybuchujú sklady, vojaci zápasia s prachom, špinou, dochádzajúcou muníciou. Moc dobrá (netrasúca) kamera, efektné nálety lietadiel. Páčila sa záverečná pointa, kritizujúca militárne myslenie, ktoré považuje ochranu života za zbabelý čin. V kocke, malý vojnový film, aký pripomenul Tunelové krysy a navnadil na štvrtého Ramba.