Paldiny

Tak táto bašta už nasýti. Doposiaľ najlepšia záporná postava, najpremyslenejší plán, žiadne hluché miesta a samozrejme najšarmantnejší Bond. Teda ak si odmyslím, že jednu čajku použije ako boxovací vak a druhú dokonca znásilní, ale inak hotový gentleman. Moc sa mi ľúbi, že veci okolo neho nie vždy vychádzajú podľa predstáv a ak má jednu chvíľu navrch, druhú zas sedí vo svojom zamrežovanom apartmáne. Všetko perfektne lemuje nadsádzka aká pridala na obrátkach a odzbrojujúcu hlášku je možné čakať od kdekoho. Takže, všetky palce nahor a päť zlatých tehličiek k tomu.

Groteska. Všetci päťhviezdičkári museli vytiahnuť za kýbeľ tolerancie, lebo majstro Tarantino sa tu predvádza viac než inokedy. Pri sledovaní som si pripadal ako by som znovu pozeral Farga. Rovnako odstrihnuté od reality a pritom sa to tak vážne tvári, hýri to originalitou, farbami, prepína do anime, potom zasa späť, raz je to bez krvi, inokedy dávate pod obrazovku lavór, nie je tu štipka napätia, emócií, humoru, ale celkom to odsýpa a dejová priamočiarosť s krátkymi výletmi do minulosti nie je na obtiaž. Taká všehochuť, ktorá buď sadne, nesadne, alebo neviete čo si o tom myslieť. A aj preto, že ma to neštvalo tak moc ako Coenovic Fargo tomu prispôsobím i hodnotenie. S dvojkou sa ale ponáhľať nemusím.

Bitka vo vlaku bola dosť dobrá, ale s ďalšími bondovkami si trúfam odhadnúť, že táto skôr či neskôr zapadne. Pátranie po dešifrovacom stroji je ľahko zabudnuteľné, bond Girl si postrážila len hlboký výstrih, dôležitý prerod z predstieranej lásky k ozajstnému vzplanutiu už nie a trio záporákov zaujalo iba v zoznamovacej časti, v skutočnej akcii ako by im chýbala myšlienka. Špionážne ingrediencie teda prítomné sú, ale zatiaľ je to stále vo vrabčacom množstve. Niečo ako keď s prázdnym žalúdkom napochodujem do nóbl reštaurácie, jedlo vyvoniava už z kuchyne, gustiózne vyzerá na tanieri, no je ho tak málo, že chuťové poháriky skôr podráždim než nasýtim. A tak po pár sústach hľadím na prázdny tanier a rozmýšľam nad dezertom. Ešteže to hlavnému kuchárovi vypeká a ja dlho otáľať s ďalšou bondovkou nemusím.

Keď si vezmem, že Casablanka vznikala v čase, kedy ešte Nemci pustošili Európu, tak ide o odvážny film a to jak príbehom tak sarkastickými narážkami napríklad do radov koncentračných táborov. Rick má totiž od asertívneho chlapíka veľmi ďaleko a slovne to tam hasí hlava nehlava, Nemec - Nenemec. Snímka zvolila tiež správnu stopáž a vďaka nadčasovému scenáru a réžii pôsobí sviežo aj po troch štvrťstoročiach. Vôbec tu nie sú prítomné hluché pasáže, alebo zastarané rozprávačské postupy, ktoré zdobia aj o desaťročia mladšie snímky. Príbeh si ide sebavedomo svoju líniu, na ktorú sa napájajú menšie príbehy bez toho, aby pôsobili nadbytočne. Čomu snáď pripísať malé mínus, že ten ľúbostný trojuholník emočne nevygradoval tak, že by som bol z neho namäkko. Predsa len duel od srdca zaspievanej Marseillaisei a nemeckej skladby akú si tam nôtili ožralí nacistickí dôstojníci ma oslovil viac, než záverečná dojímavá obeta.

Dlho to vyzeralo na priemerný thriller s mysterióznym nádychom. Len si to tak plynulo, sýtymi farbami hýrilo a sem-tam vyrušilo nejakou tou naivitkou. Topkou bolo nenápadné sledovanie, kedy je hlavný hrdina autom nalepený na žienke v meste, prázdnych uličkách, pri opustenom koryte rieky a žienka nie a nie si to všimnúť. Návšteva v hotelovej izbe tiež ťahala za vlasy ako divá. Lenže potom došlo na poslednú polhodinku a jedným zvratom to zrazu začalo dávať zmysel. Postupne sa odhaľujú ďalšie a ďalšie karty, s nimi prenikajú na povrch nové charakteristické črty ako chorobná posadnutosť a na opačnej strane hlboká submisívnosť. Film sa stáva úplne novým, pod povrchom prekvapivo skazeným filmom aký sa nebojí ísť pod kožu a slušne graduje. Finálny nástup prízraku to všetko len pekne uzatvára. Spokojnosť.

Možno je pre mňa hendikep a pre film výhoda, že som nečítal predlohu, no páčil sa mi. Mal dobre vyskladaný príbeh, tiež vývin postáv, ktoré sa v priebehu rokov menili. Keď si to tak vezmem nemali sme tu vyslovene kladné ani záporné postavy, dokonca aj ten boľševický had ukázal raz-dvakrát ľudskú tvár. Hlavný hrdina tiež nebol vyslovene svätec, robil chyby z akých plynuli následky koľko razy deštruktívnejšie než tie aké prinášala meniaca sa situácia v štáte. A tá nebola vôbec pokojná a bratsky priaznivá. Pre bežné chyby bežných ľudí sa tak vzťahy pomaly kryštalizovali do stavu, kedy nezostala rodina bez chýbajúceho článku aj keď to miestami vyzeralo, že má hlavná postava nábeh na rodiny dve.

Toto netočil jeden režisér, tomu neverím. Začiatok bol tak strašný, že som dostal chuť film vypnúť a sériu nechať načatú. S príchodom deciek na benzínku sa však začala črtať nie márna dráma, tak som si povedal, že ono to nakoniec nemusí byť až také zlé. Decká som od seba rozoznal, každé sa správalo inak, začala s nimi lomcovať panika z údajnej vraždy policajta. No ako sa osadenstvo presunulo do slávneho domu a na scénu zavítala nesmrteľná Angela som z toľkých absurdít časom rezignoval a ku koncu to bral už ako zámer tvorcov spraviť čo najhorší film. Technicky to bolo úplne mimo, triky pod úroveň Súboja Titanov, masky ako z karnevalu a na scenári sa musela podieľať materská škôlka z Quebecu. Najlepšie to vystihne replika jedného dievčaťa "Bez Nicka neodídem!“, treba ale dodať, že Nicka poznala 45 minút z algebry. Na gore môžete zabudnúť, napätia bolo viac v rozprávke o Jasněnce, no detaily, že v jednom okamihu svitá a v druhom je tma ako v prdeli sa oplatí všímať. No nech nepotápam všetko, vo filme vyšla jedna super hláška o spermobanke a možno mi v pamäti dlhšie pobudne deepthroat s patrónovým vyvrcholením. Inak dokonalý príklad poloamatérskej trápnej sračky.

Zakiaľ čo v jednotke dostávali na frak smrteľníci, teraz budú vo väčšej miere na kašu démoni. Na tých si totiž miestny cirkevný zbor nachystal balóniky so svätenou vodou a tá na nich funguje. Tasia sa tiež veľkonočné samopaly, ružence v nindžakovskom balení a nechýbajú krucifixy. A veruže ide im to od ruky. Rozleptané ksichty končia na podlahe, do toho sa o slovo hlási death metal, do rytmu poskakujú kozy, akoby ani osemdesiatky neskončili. Postavy sú o ničom, no čo si cením, že sa dakto snažil o dej, takže vzorec "prebudenie - smrť“ sa rozrástol aj o akúsi pokrvnú líniu medzi jednou zakríknutou študentkou a nie zrovna introvertnou Angelou. No nič hlbokého preboha nečakajte, Noc démonov má výlučne baviť a baví.

Akože tú scénku s rúžom v prsníku som si musel pár krát pretočiť. Parádny trik. Mňa nenudila ani pomerne dlhá predohra, kedy sa tínedžeri väčšinou iba vykecávali, doberali a zhadzovali. A možno to bolo soundtrackom made in 80´, tlstým porkym, ktorý vždy vedel správne zadeliť a na jeho hláškach som sa parádne bavil, alebo dievčatami aké si chceli zvečniť svoje prednosti a spravili dobre, dnes už tak fajnovo nevyzerajú. Ako náhle sa ale začne šou a zo zrkadla vylezie prvý démon film naberá tie ozajstné grády. Svoje tromfy predvádzajú hlavne maskéri a zvukári, rev zubatých fešákov mi ešte po skončení dunel v hlave. Vlastne mi k dokonalosti chýbal iba nejaký ten spätný úder od vydesených tínedžerov. Stále som dúfal, že sa cez ďalšie a ďalšie dvere už konečne dopracujú do pivnice s kladivami, kosačkami, kosami a ono nič. Bitúnok padal iba na ich hlavy, ruky, oči, nohy atď. Ale to byť jediná pripomienka pre film, kde inak všetko pekne fungovalo.

Žeby nový trend ako točiť hororové série? Už minule bolo na zváženie spojenie scenára k inému filmu s mimozemskou inváziou, ale na rozdiel od Ulice č.10 ma tieto potulky vesmírom nebavili. Tempo to má, triky sú obstojné, herci nie sú špatní a čo je zvláštne ani tie veci dejúce sa okolo nich. Lenže scenár trpí demenciou a zabúda. Nevysvetľuje, nevracia sa a nepracuje s načatým. Astronautom začína preskakovať, vesmírnej lodi tiež, za dverami čaká konfrontácia dvoch svetov a do toho obluda zo sveta číslo tri! Všetko sa mení v sekunde, v jednu chvíľu chápavý a milý človek berie do ruky zbraň, iný pení a zvracia červov, tretiemu sa ruka motá po uličke a doma na zemeguli si chlapík vedie do bytu cudzie dieťa. Všetko bez logiky, napätia, pojítok či pracovania so vzťahmi. Jednoducho jeden veľký zblúdilý fail, po ktorom mám chuť si pripomenúť všetky tie samostatné, ale o to prepracovanejšie príbehy alá Horizont udalostí, Záhada Bermudského trojuholníku či minuloročné scifíčko Život, akými sa dozaista inšpirovali aj naši páni scenáristi.