Paldiny

Potlesk hlavne za realisticky natočenú akciu. Pri nej konečne zas-raz nepadali mestá a autá sa nekotúľali v teatrálnych kotrmelcoch, ale zostávala pekne pri zemi, aj keď paradoxne sa tiež veľa nalietalo. MI odvážne nabral odlišný smer akým sa prezentuje konkurenčný popkorn a opäť potvrdzuje, že snáď s výnimkou druhého dielu vždy správne odhadne čo akčný žáner v tú chvíľu potrebuje. Tu mi asi najviac utkvejú v pamäti preteky v Paríži i keď upgrade bitky z Pravdivých lží tiež stál za to. Nabudúce len nesmiem zabudnúť hodiť oko na predošlé kapitoly, lebo neviem či to bolo mojou nepripravenosťou, alebo dakde dačo nevyšlo, no náznaky sĺz v tvárach protagonistov nevyvolali vo mne žiadne nutkanie.

Film Zväčšenina sa vymyká snáď všetkému čo od nej čakáte, preto ten poplach medzi žánrami. No z môjho pohľadu nejde ani o thriller, drámu a už vôbec nie mysteriózny film, snímka mala byť zrejme kriminálkou, v akej sa renomovaný fotograf nedobrovoľne ocitá. Teda bola ňou iba občas a ten zvyšný čas sa nedialo nič a tu vidím problém. Vo filme sú asi zo dva kotúče zbytočného materiálu, kedy si hlavná postava kupuje v starožitníctve vrtuľu od lietadla, provokuje párik nadržaných stredoškoláčok, absolvuje koncert s mŕtvejším publikom než tým aké som raz zažil v Partizánskom na Twinskách a miesto vyvrcholenia stojí pri plote a sleduje tenis dvoch mímov. Tí sa spoločne s ďalšími pomaľovanými objavili už na začiatku, no ani na konci som zmysel ich výskytu nepochopil. Film mal zrejme zrkadliť dobu a pohladiť nejednu umeleckú dušu. Lenže pri nekonečne dlhých, bezdialógových scénach som sa dostával do hypnózy a síce film dopozeral, netuším či vôbec dospel k záveru. Prečo potom dve hviezdy? Námet mi prišiel zaujímavý a hlavná postava mala správne arogantnú povahu, inak tma.

Záver filmu, kedy tvorcovia argumentovali a vysvetľovali o dušu, bol zošitý horúcou ihlou i tak mám pocit, že sa to dalo vymyslieť inak, lepšie. Ale jeho stred, tak ten je pre mňa vrcholom- nápaditý, napínavý, odvážny a dravo nakrútený thriller aký mi pripomenul jazdu s Willom Smithom, ktorému akurát do party chýbal Hackman. Preto bol zlodej obrazov na všetky tie hi-tech vilomeniny, nervóznych hafanov a pády z útesu sám a ja mu fandil, občas s ním ani nedýchal a nebolo tomu tak len v kadibúdke. Snáď iba dopriať väčší kľud, kľudne aj dlhšiu minutáž finále a nadšenie mohlo zotrvať až do konca.

Takto to zhruba dopadne ak dievča nemá šťastie na mužov a ďalej budem zabŕdať do deja spoilermi veľkosti Brna. Akýsi kriminálnik babenke najskôr spraví potomka, na druhý deň je už vdova, potom ju vlastný otec zapredá do bordelu, ešte v ten deň sa stáva polosirotou a v hriešnom pelechu si okrem fackujúcich radovánok príde aj na kokaínové kokteily. Mimochodom dcérenka čo na babkin rozkaz cucá pred publikom brandy to tiež nemá na ružiach ustlané. Námetom možno slušná dráma, ale spracovaním ide o akýsi zvláštny experiment. Udalosti totiž pravdepodobne sledujeme opitým pohľadom samotnej obete a tá má slabosť pre rozprávky. Takže z megalomanskej trúby aká sa prisnila opitej dcére vychádza kapela trubadúrov na čele zo zosnulým dedom, ktorý následne maminku vyslobodzuje zo zajatia. Chcete ísť do toho ? Ja už viackrát nie. I tak môžem potvrdiť, že si po rokoch spomeniete maximálne tak na jednu vizuálne úchvatnú scénu, ostatok zapadne prachom. Našťastie aj diskutabilný happy end s poručíkom podpisujúcim rozsudok o opatere dieťaťa.

Na explicitno sa tu nehrá, film sa rozhodol ísť pod kožu a ide mu to. Pocitovo je takým stretnutím vnútorne vyprahnutej Rosemary a malého Damiéna, ktorý si zaslúžil viac než len jednu fraktúru a flaster za olympiádu. Chalana budete z celého srdca nenávidieť a režisérke zložíte klobúk pre odvahu ísť nemainstreamovou cestou. Zo začiatku možno trochu vydesí zložitejší spôsob rozprávania aký navyše okoreňujú umelecké ozdoby, no keď sa začnete do diania dostávať stále hlbšie, film pohltí, privodí pocit úzkosti a po jeho skončení aj nechá v akejsi zvláštnej neistote. Na depku ako stvorené.

Hovorí sa, že Sivá bola pre ženy a Čierna mala byť pre mužov, no je to len polovičná pravda. Čierna totiž nie je pre nikoho, Marlon Wayans tie paródie skrátka nevie a aj tu trestuhodne zabíja všetok potenciál. Poznáte to tak, že sa vám za chodu ženú hlavou vtipnejšie situácie ako tie, ktoré bežia pred vami. Vlastne tu vyšiel tradične až jeden fór a to odkaz na Whiplash, zvyšok sa rovná trapasu, nude, zasraným slipom a zas tým černošským kecom - vážne sa v Amerike iné nerieši ?

Už toho je moc, Transformeri boli pri všetkom, pri lete na mesiac, vyhubení veľjašterov, a teraz sa dozvedáme, že kecali do práce aj Merlinovi, Rooseveltovi, Einsteinovi, Hitlerovi a ak by na zemi zotrvali o pár rokov dlhšie odchytili by si aj Gašparoviča. Akcia už neprináša žiadnu bomba scénu a dej sa vŕta v nových prešmyčkách a vysvetľovaniach, takže človek musí po nudnej dvojke opäť podstúpiť túto hru na mytológiu. Postavy samá šablóna, ex-vynálezca Wahlberg si pre tentokrát vyskúša rolu pomstiteľa a má toho čo povedať ešte menej než minule a ex-sir Hopkins si prišiel len pre tučný šek, no Bay ho raz donútil zrýchliť krok, takže dynamika pohybu na každom rohu. Občas sa na plátne objaví aj postava, ktorú ste videli už niekde inde (Wall-E či zlá Rita zo Strážcov vesmíru) a sem-tam máte pocit, že ste videli aj film samotný, ach ten zvrat s Optimom Primom. Kvalitatívne teda kdesi na úrovni nie najzábavnejšej Pomste porazených.

Američania otvoria ďalšiu Pandorinu skrinku, začnú si vyrábať vlastných transformerov a Walhberg s nežiaducimi botmi musia hasiť. To by sme mali dej a teraz k tomu podstatnému, vo filme padnú tri dobré fóry a zvyšok patrí Bayovej exhibícii. Okrem Ameriky to nepekne schytá aj Čína a do tradičnej hasenice sú zapojené tiež dinosaury. Samozrejme v oceľovej koži a s ohnivým dychom na perách, takže áno, haluz to je, len pre chorú minutáž prakticky nepožívateľná na jeden hlt.

Tak táto misia Caesarovi nevyšla. Do batôžku si totiž nepribalil ani dobrý príbeh, ani napätie a už vôbec nie scénky aké by vyžmýkali aspoň slzu. Na druhú stranu si vzal so sebou hromadu konzerv pátosu, obriu nádielku nudy a jalovú zápletku s mutujúcim vírusom. Prvýkrát som v sérii postrehol aj rušivé momenty, tá hudba v koncentračnom tábore bola ako zo štvrtého pokračovania Sám doma a opičák v bunde, ktorého prítomnosť mala asi odľahčiť situáciu, sa do vážneho tónu rozprávania nehodil vôbec. Plochosť postáv je tu nevídaná, nácek Harrelson je nevyužitý až beda, ostatným sa dej nevenuje a k normálu sa blíži maximálne tak orangutan so sympatickým kukučom. No aj tomu vedia do úst klásť tie najväčšie sentimentálne nezmysly. A dojímavý odchod zo scény? Ako by sa ani nestal. Mizerné dve hviezdy.

Načatá pandémia sa vybaví hneď v prológu, a potom šup do pralesa. A v ňom to vrie. Úsvit je o vzťahoch a tie sú opäť silné, rovnako aj triky, ktoré ani nevnímate. Čo si ide zlatou strednou cestou a odmieta riskovať je konflikt, ktorý ničím neprekvapí a nie je pri ňom náročné odhadnúť akým smerom sa bude uberať. Solídne pokračovanie s atmosférou.