SeanLSD

Údajne čínska legenda o tom, ako zas raz musel prísť nejaký barbar zo západu zachrániť budúce miliardy nielen Číňanov... - pravdaže celého nenažraného rôznofarebného ľudstva pred nenažranou armádou jednofarebných netvorov, symbolov nenažranosti. Väčšinu času to vyzerá ako VESMÍRNA PECHOTA s ťažkopádnym posolstvom o tom, že strety kultúr sú blahom pre celé ľudstvo. Individualita príšelca sa totiž stretáva s kolektívnou silou vo veľkej strategickej hre, ktorá vyznieva plytko ako drahá konzumná jednohubka s protikonzumným posolstvom, ktorá lepšie vyzerá ako chutí. P. S. Zaujímalo by ma, čo na tom scenári robil Tony Gilroy.

Obyčajný príbeh v neobyčajnom balení, ktorého každé ročné obdobie pocitovo pohltí a nechá zabudnúť na všetky ostatné, akoby ani neexistovali - ak vás zastihne v správnej (= romantickej) chvíli. Ako môže takýto film zaujať niekoho, v kom jazz nevzbudzuje nič emocionálne, žáner muzikálu fakt nemusí a o klasickom Hollywoode vie starú belu ? Jedine tak, že ho osloví intelelktuálne v prípade jazzu a filmárskej virtuozity (fantastickou kamerou snímané dlhé pohyblivé scény bez strihu museli byť sakramentsky náročné) a emocionálne vo všetkom ostatnom, vrátane faktu, že ani toho muzikálu tam napokon zas tak veľa nebolo. Hoci to na začiatku vyzerá na dlhometrážnu variáciu reklamy na Coca-Colu a spevom sa rozhodne nešetrí, postupom času je stále jasnejšie, že sa to na muzikál iba tak hrá a každou chvíľou je z toho lepší a lepší romantický príbeh, kde sa núka mnohé k oduševneniu. Napríklad nadšenie a láska k umeniu, mimoriadne tvorivé prekračovanie hraníc viacerých realít, charizmatické herectvo postáv, ktoré vás samy osebe nijako nedojímajú, či vždy vďačnú tému rozporu medzi túžbou po úspechu a odvahou ísť si svojou vlastnou cestou za každú cenu. Ale najdôležitejší je správny moment! Hoci vzťah medzi postavami je vybudovaný len tak ledabolo (ale však nevzniká tak plno veľkých lások, nech už s akýmkoľvek koncom ?) a súboj medzi nasledovaním svojich snov a ich obetovaním veľkej láske nie je práve najoriginálnejší, keď vás LA LA LAND zastihne práve v tej fáze života, ktorú majú hrdinovia na Jeseň aj s totožným sľubom vernosti, netušiac, čo prinesie ďalšia zima, máte zamiesené na poctivé citové odpálenie. Zasiahnutí citmi, ktoré zrkadlia vaše rozpoloženie na filmovom plátne, ľahko zabudnete na nudu zo spevavého začiatku, zvlášť keď vidíte, ako dôstojne sa s tým hrdinovia vysporiadali, jedným krásnym gestom prijali fatálnu nemožnosť všetko vybalansovať, ísť súčasne viacerými cestami, zvládnuť všetky protiklady, nástrahy a pasce života... Nerozmýšľajme preto nad tým, ako by sa cítilii, keby popritom svoj americký sen ako drvivá väčšina obyčajných, nefilmových nehrdinov nedosiahli, zostanúc len chudákmi, ktorým všetko pretieklo medzi prstami a radšej sa radujme z toho, že príde nová Jar, nová láska, nový muzikál...

Najlepší hraný dokument, čo som kedy videl. Naozaj. Chcem to vidieť znovu a znovu! (10. hodnotenie = 82 %)

Poliaci poňali ikonickú postavu československej kultúry so svojim typickým ironickým nadhľadom a odstupom, ktorých by Česi sami v takomto prípade zrejme nikdy neboli schopní.

Akosi som sa nedokázal dopátrať, čoho sa týka názov filmu...

Akoby ďalšia filmová verzia PANELÁKU (atď.), ktorá svoju typickú tému slovenskej kultúry - krízu stredného veku a vzťahy obyčajných, panelákových ľudí - nedokáže posunúť nikam ďalej a niečo z nej vyťažiť. Všetko je plné únavy a prázdnoty, ktorú sa však ani v najmenšom nepokúsili stvárniť nejakým zaujímavejším formálnym prístupom. Všetko v rámci príbehu je predvídateľné, potvrdzujú sa tu najošúchanejšie stereotypy a slimačie tempo je v druhej polovici už také smrteľné, že sa nedá hovoriť ani o zneužívaní Landlovej sympatickosti, lebo dohromady nemá čo hrať a divák to jeho jachtanie pomaly, ale isto začína nenávidieť.

Videl som do dvoch tretín, a vyvolalo silnú túžbu dopozerať do konca - to znamená výborne.

Tento film spĺňa všetko, čo by správny dokument mal mať a čo by sme od neho mohli žiadať. Objavuje a otvára novú, tabuizovanú tému, ktorá je nielen dráždivo provokatívna, ale aj veľmi aktuálna a zaujímavá, odvážne sa do nej ponára, má k dispozícií zainteresovaných aktérov, ku ktorým sa dostáva do maximálnej blízkosti, ale invázia do intímnej sféry je menežovaná s mimoriadnym citom, spracovaný je s nadhľadom a dostatočným odstupom a forma výsledného diela je príťažlivá, informuje, nenudí a vzhľadom k svojej téme a protagonistom prekvapivo nie je ani ťaživo depresívna či melancholická, ale práve naopak. Vysoké hodnotenie aj za trojicu hrdinov pre ich odvahu ísť otvorene a s optimizmom proti svojmu osudu aj konvencií tam, kde zdraví, mladí a krásni furt lamentujú, aké majú nešťastie!

Rafinovaný prístup precízne pripravuje dlhé minúty pôdu aj hladinu pre šok na záver, ktorý je dokumentaristovým cieľom a má vyburcovať diváka ukolísaného dlhými, statickými zábermi nevinnej každodennosti. Portrét obyčajného života niekoľkých obyvateľov ostrovčeku Lampedusa dlho výrazne prevažuje nad zobrazením existenčnej situácie a životných podmienok utečencov z Afriky v záchytnom tábore v ich susedstve. Dva svety existujú vedľa seba, v tesnej blízkosti, ale v podstate sa nikdy nepretnú. Nepríjemne drsné obrazy na konci filmu sú potom o to pôsobivejšie. Napriek tomu ako pôsobí na prvý pohľad toto rozhodne nie je objektívny dokument, jeho skladba je premyslená tak dôsledne, akoby šlo o hraný film. Vzhľadom na svoje humanistické posolstvo mu to síce nejde zazlievať, ale aj námietky, že tak narába aj so svojimi hercami a vo výsledku je mimoriadne pózerský, majú svoje miesto...

Fajn vzdelávací počin, rýchly, výstižný a prehľadný, ale prečo je potrebné, zvlášť pri tak krátkej stopáži, polovicu všetkého času zaberať vykladajúcu historičku ?