SeanLSD

Pokračovanie nikdy nekončiaceho radu Blakeových dokonale nasvietených, štylizovaných a spomalených scén maznajúcich sa žien, perfektne nalíčených a polonahodených, za sprievodu divnej hudby, v počte 1, 2, 3 alebo aj 4 kusy na scéne. Je to stále to isté, žiadna zmena – čiže komu to vyhovovalo predtým, bude spokojný, ostatní sa napriek evidentnej kráse a nespornej špecifickej kvalite môžu aj unudiť k smrti.

Blakeove filmy sú tak štylizované, až vážne hrozí, že nedokážu naozaj vzrušiť (minimálne muža). Absolútne im chýba vášeň a sú preestetizované do tej miery, že pôsobia svojim spôsobom umelejšie než afektované tvrdé porno. Ich spomalené tempo (samozrejme podľa osobného vkusu diváka) často nie je dráždivé, ale rozčuľujúce a „umelecký“ hudobný sprievod dokáže vyslovene nasrať. Sledujú sa síce krásne, ale treba na ne špecifickú náladu a trpezlivosť. Mimo explicitnejších scén si ich dokážem predstaviť ako perfektné audiovizuálne pozadie štýlovej kaviarne.

Pre väčšinu divákov (vrátane mňa a dnes už asi aj mnohých žien) asi nie tá pravá šálka sexu. Ako je u tohoto tvorcu obvyklé, dokonale nasvietené, nalíčené, o(polo)kostýmované krásky sa hladia a prepletajú v námesačnej extáze, tentokrát sprevádzané aj matným pseudopríbehovým komentárom. Moc to nevyšlo, pretože natočiť niekoho ako Anita Blond a spol. tak, aby z toho mužské oko nezostalo celé preč, je tiež umenie. Asi radšej uprednostním staršie Blakeove kúsky, v ktorých ešte neupadal do extrémnej manieristickosti a nebál sa penisu.

Tretí hip-hopový akčniak Andrzeja Bartkowiaka a Joela Silvera je dostatočne svižný a cool, aby človek príliš nerozmýšľal nad mnohými nezmyslami a pochybnou morálkou nepríliš dobre zahratej hlavnej postavy. Ale prečo aj, veď je to hollywoodsky akčný film, do riti. A čo jeho pestrosti a príťažlivosti sa týka, vydarený dosť.

Rozmýšľam, či ma táto čierno-žltá moderná verzia najslávnejšieho Shakespeara naplnená krásnym obsadením náhodou nebavila viac než Luhrmannova... A Jet Li dokáže skutočne hrať! Plus pamiatka na speváčku, ktorá to mohla ešte ďaleko dotiahnuť...

Zafranovičov film z FAMU a súčasne remake jeho prvého amatérskeho filmu v splitskom kino-klube zo začiatku 60. rokov. .Pre mňa dokonalá ukážka toho, ako vyzerá film podľa príručky "Ako natočiť filmové dielo novej vlny", keď sa do toho pustili totálne sjetí študenti filmu. Prvá polovica vyzerá ako natripovaný Forman, potom sa prechádza k druhej, surreálne grotesknej. Pozreté v nedeľu a bez drog (ktoré k tomu môžem jedine doporučiť).

Ešte ďaleko lepšie než AKO ZAČALA VOJNA NA MOJOM OSTROVE. Vďaka väčšiemu časovému odstupu od ironizovaných udalostí a vysmievaných kultov sa tandem chorvátskych Svěrákovcov (syn režisér a otec scenárista) úplne odtrhol a stvoril geniálnu grotesku, ktorú opäť naplno ocení len znalec juhoslovanských reálií. Vyrovnávanie sa s komunizmom ešte nikdy nebolo také výstižné a zábavné. "Aj noha v prdeli je krok dopredu, ako povedal Mao ce-Tung."

Dodnes najpopulárnejší chorvátsky film doma (takmer 350 000 divákov) i vo svete (účasť na 32 medzinárodných festivaloch) si zaslúži pozornosť aj vďaka podmienkam doby svojho vzniku a ich charakteru. Bol prvým filmom nielen v Chorvátsku, ale aj celom priestore bývalej Juhoslávie, ktorý pristupoval k tematike jej krvavého rozpadu s humorom - a to necelý rok po skončení posledných vojenských operácií. Humor je to trefný a pichľavý, vzhľadom k dobe silne nacionalistickej Tuđmanovej éry mimoriadne odvážna satira dobromyseľne zosmiešňujúca všetky strany a vysmievajúca sa stereotypom nešetrí nikoho - ale nikoho ani nedémonizuje. Scenár napísal režisér Brešan so svojim otcom Ivom, legendárnym dramatikom a spisovateľom. Vo výsledku výborná groteska o vážnych témach, ktorú si môže užiť aj neznalý divák bez povedomia o všetkých postranných konotáciach. Ale s nimi je to ďaleko lepšie...

Deň po LUNCHBOXE mám omnoho cynickejšiu náladu a chce sa mi povedať len toľko, že keby sa ľudia nemnožili ako králiky (India o tom vie svoje), nemusela by byť taká chudoba ani taký hlad, ani by sa nemuseli povaľovať na uliciach preplnených hnusných miest bez dostatku čistej vody a snívať o nejakých receptoch s ružovou vodou. Ja viem, že to všetko je riešiteľné aj keď sa ľudstvo množí ako besné, a že hromada ľudí si svoje nešťastie nezavinila a väčšine sa inštinkty a zvyky ovládajú ťažko, ale čo už, keď som si na túto sociálnu sondu vybral takú blbú chvíľu...

SPOLIERY. Veľmi "ľudské", to je slovo, ktoré sa najčastejšie skloňuje v súvislosti s týmto filmom (akoby vojny a genocida neboli...) - a veľmi trefne. Uprostred všetkého toho (ľudského) chaosu, hluku a tlačenice, rutiny, obyčajnosti a presakujúceho patriarchalizmu a kastovníctva nutné k prežitiu. Najľudskejší je ale LUNCHBOX v tom, že sa nedostaví žiadny happy-end. Taký je život. Ľudský. V tom pekle normality len chytáme strieborné úlomky zázrakov. A keď sa raz za čas v kolobehu dní objavia (alebo keď sme občas v nastavení vnímať ich), väčšinou ich prepasieme. Zato ani nemôžem dať plné hodnotenie. Lebo fantázia je vždy lepšia. Tam čas nemusí plynúť tak neúprosne, romantika tam nestráca svoje čaro pod náporom každodennosti a v dôležitých chvíľach tam nezaváhame. Ale taký je život. A ja som si v ňom málokedy ten posratý happyend tak strašne prial!