SeanLSD

Tento Marshallov biják sa mohol rovno volať ÚTEK ZO ŠKÓTSKA pretože je rovnako nepriznaným remakom ÚTEKU Z NEW YORKU ( aj L. A.) ako priznaným kopírovaním ŠIALENÉHO MAXA okorenených všetkým, čo sa mu kedy páčilo na ktoromkoľvek post-apokalyptickom filme. A je to fajn, pre autora už pomaly charakteristická príznačná nekompromisnosť, brutálne zábavná a krvavá ultrabéčková zlátanina natočená s chuťou a umom, aké sa zas tak často nevidia.

11-dielna séria kníh Edgara Ricea Burroughsa o Johnovi Carterovi je síce nielen klasikou žánru, ale dokonca základným stavebným kameňom jednej jeho odnože (zvanej planetary romance), ale súčasne sa jedná o niečo tak neskonale blbé, s absolútnou absenciou až negáciou logiky, primitívne, nudne napísané a pritom na efekt bez akéhokoľvek rozmyslu zamerané, že tomu snáď nie je rovno. Tie knihy pôsobia dojmom, že naliaty autor len tak pláca čo mu napadne (a zabúda čo napísal v predchádzajúcom odseku), rozhadzujúc atrakcie, ktoré však nedokáže opísať a tým pádom do nich čitateľa ani nejakým spôsobom emocionálne (keď rozumovo zlyhal už predtým) zaangažovať. Aj na dobu spred 100 rokov a jeho pozíciu ako jedného z otcov pulpu (= braku) v opozícií k "vysokej" literatúre je to trochu moc! Zoznam protirečení, ktoré sa objavujú na každej strane (a neraz v jedinej vete!) by bol snáď dlhší než samotná kniha. Preto sa dosť čudujem, že tak vhodná látka padla hollywoodskym štúdiám do oka až v 21. storočí. Pri ich láske k epickej veľkoleposti a priamočiarej akcií výnimočného hrdinu prekonávajúceho prekážky je to pre nich hotová učebnica! O to viac výsledný JOHN CARTER príjemne prekvapí a poteší zmysluplnosťou, humorom a zdravou nadsázkou. Okrem toho vrcholovým stvárnením všetkých tých krásnych vecí, ktorým Burroughs vymyslel meno a podobu, ale nebol schopný vdýchnuť im skutočný život, poriadne ich popísať či obdariť nejakým zmyslom. Sledovať takéto ľahkou rukou vedené drahé, nápadité a sebareflexívne blockbustery 2 hodiny je rozhodne ďaleko príjemnejšie než stráviť 2 dni čítaním zastaralej a literárne nevalnej fantazmagórie bez hlavy a päty.. - alebo skôr s hlavou a pätou, ale bez všetkého ostatného. Ďalších 10 pokračovaní by som uvítal s radosťou... no namiesto toho sa valia len ďalšie a ďalšie STAR WARS, ktoré pritom priamo z carterovskej tradície vychádzajú, sú podobne stupídne, ale pritom sa ešte tvária smrteľne vážne.

Prekvapivo vôbec prvá adaptácia Johna Cartera, pána Marsu do filmovej podoby, ktorá predbehla tú veľkorozpočtovú od Disneyho o celé 2 roky. ___ Aktualizácia prológu z Divokého Západu tesne po skončení americkej občianskej vojny do súčasného divokého Afganistanu je fajn, horšie je to s vysvetlením transportu pomocou teleportácie 16 megabytovým USB na Mars 216 kdesi v blízkej galaxií - čo má znieť asi vedecky hodnovernejšie než ten tradičný Burroughsov bezproblémový spôsob upadnutia do bezvedomia v arizonskej jaskyni a prebudenie na dne vyschnutého oceánu nášho planetárneho suseda. ___ Veľkoleposť a nepretržitá akcia, ktorou sa pred sto rokmi preslávila literárna predloha, samozrejme nejdú veľmi dohromady s produkčným štúdiom Asylum, ale nutno povedať, že hoci udalosti a vzťahy sú oproti knihe značne zjednodušené, na rozdiel od nej aspoň dávajú nejaký zmysel a neprotirečia si. S výberom hlavného, siláckeho predstaviteľa som nemal problém, na rozdiel od katastrofálne zvädnutej Traci Lords ako najkrajšej ženy planéty - hoci nutno povedať, že to platí, keďže žiadna iná sa tam neobjavila. ___ Celkove je to pre mňa (za ten peniaz a s výnimkou neznesiteľného záverečného súboja) relatívne schopná adaptácia klasického, hoci nesmierne stupídneho románu, určite záživnejšia než predloha - a človek pri nej nezabije toľko času...

Banda sfajčených hipíkov odpaľuje nestabiné planéty rozprávajúcimi bombami, naháňa po lodi veľkú oranžovú loptu s nožičkami tváriacu sa ako mimozemšťan (predstava bizarná o to viac, že ide o predchodcu VOTRELCA) a učí počítače fenomenológií. Zaujímavý začiatok so strašidelne nízkym rozpočtom, ktorý vo svojich kladoch i negatívach predznamenáva problematické hodnotenie väčšiny Carpenterovej filmografie. S tými nápadmi to mohla byť totiž ďaleko vačšia sranda.

Klasik John Carpenter bol vždy doma skôr vo vytváraní atmosféry, nízkorozpočtovom minimalizme a ironickom výsmechu než veľkolepo zvládnutej réžií alebo vydarenej akčnej zábave. Po dlhej dobe vlastnoručne napísaný scenár pôsobí ako esencia všetkých jeho obľúbených motívov z najúspešnejších filmov ranej kariéry. Príbeh - aspoň zo začiatku - funguje vďaka dobre budovanému napätiu pri postupnom odhaľovaní toho, čo sa to vlastne na tom Marse prihodilo, pomocou skladačky rozprávaní viacerých účastníkov - ale v druhej polovici sa zvrháva k čistokrvnej akcií natočenej katastrofálne amatérskym spôsobom a film okrem toho ako celok zlyháva na takmer všetkom ostatnom. Mohlo to byť Béčko ako lusk, v tom dobrom slova zmysle, ale nie je. Nie preto, že pôsobí dojmom, že je o dobrých 15 rokov staršie - to by v očiach určitej skupiny fanúšikov, vrátane mňa, mohol byť dokonca výrazný klad. Kostrbatá réžia však vytvára dojem, že sa John za tých 30 rokov filmovej tvorby (takmer) vôbec nič nenaučil. Rozhodne nepomáhajú výkony hercov, ktorí nepatria k žiadnej elite a chýba im charizma béčkových klasikov. Hoci tomuto punkovému akčnému retro sci-fi rozhodne nechýba istá príťažlivosť, na zakrytie všetkých nedostatkov by bol potrebný ďaleko dynamickejší a modernejší režijný štýl, ktorý by zvýraznil lahôdkovú tuposť scenára, ale nie tak, aby sa stal nechcene smiešnym - a čo je horšie, ku koncu stále nudnejším - teda nejakú mladú krv typu Neilla Marshalla alebo Paula W. S. Andersona.

Fenomenálne brakové a sebaironické remakopokračovanie (Carpenter tým opäť udáva trend do budúcnosti) kultového sci-fi ÚTEK Z NEW YORKU som videl mnohokrát predtým, než som sa konečne dostal k originálu, ktorý ma nesmierne sklamal. Odvtedy mám ÚTEK Z L.A. ešte omnoho radšej... - pretože až tu je postapokalyptický svet skutočne popísaný (a celkom prekvapivo vo svojej prehnanosti aj dáva zmysel), podobne ako je rozpracovaná anarchistická rétorika filmu v podobe odsúdenia všetkých foriem spoločenskej kontroly... a až tu je Snake Plissken to pravé stelesnenie slobody a individuality, ktorá ide proti všetkým spoločenským a skupinovým pravidlám. A hoci vlastne predstavuje nadčloveka, ktorý je tak strašne megakúl, ako proste musí byť maník, ktorý (spoiler) odpojí planétu z prúdu, v skutočnosti má (podobne ako viacerí iní vydedenci) ako jeden z mála odvahu byť skutočným človekom. Kurt Russell jediný krát v živote ako producent a spoluscenárista dal svojej najkultovejšej postave gigantické rozmery a John Carpenter vymlátil naposledy maximum zo všetkých svojich talentov... = ÚTEK z L: A. sa nedá nemilovať.

Kultová postapokalyptická klasika a okrem toho objektívne dosť zlý film, ktorý by si nejaký svižný, drsný a drahý remake rozhodne zaslúžil. Ku kladom patrí atmosféra zdevastovaného Manhattanu obývaného najpodivnejšími exotmi, presvedčivá výprava aj napriek tradične nízkemu rozpočtu, predovšetkým vďaka výbornej práci so svetlom, výrazní predstavitelia v čele s jednookým drsniakom Russellom a neodolateľné Carpenterove syntetizátory. Všetko ostatné je však silne nepresvedčivé - a čo horšie, nepríliš zábavné. O nejakom herectve sa príliš hovoriť nedá, scenár končí výborným námetom a suchými hláškami Snakea Plisskena a réžia je statická a strnulá ako chôdza Michaela Myersa. Hrozne som sa chcel baviť, ale za toho boha mi to nešlo.

Čo som predvídal pri predchádzajúcom pokračovaní sa ukázalo ako prorocky jasné.. - a prekvapivo ako pozitívum. Komediálno-parodicky-nevážnym prístupom sa KRÁĽ ŠKORPIÓN preniesol z príšernej nudy na pozerateľnú blbinu.

Hlavnou výtkou proti tejto pútavej ukážke orálnej histórie na pôde TV dokumentu je jej názov - že to vlastne nie je o Titovi. Hlavným hrdinom nie je ten borec, čo donútil Churchilla milovať komunistov a Stalina nenávidieť ich, ale Juhoslávia a samotní účinkujúci, ich príbehy, pokrývajúce to neuveriteľne bizarné a búrlivé 20. storočie.

Monumentálny historicko-esejisticko-autobiografický montážny dokumentárny epos Lordana Zafranoviča, enfant terrible chorvátskeho filmu, ktorý sa nevyhýbal otázkam a nebál sa provokovať. Viac ako 3-hodinový monsterpiece je zaujímavý archívnym filmovým materiálom, ktorý sa bežne nevidí - z vraždy kráľa Alexandra, propagandistických týždenníkov fašistov aj komunistov atď., pričom typické je Zafranovičovo typické kontrastné kombinovanie, napr. ofenzíva pred Moskvou vs. módna prehliadka v Záhrebe v tom istom čase. Celok však pôsobí prevahou kvantity nad kvalitou a autorské komentáre režiséra ako aj jeho postrehy a úvahy sa v podstate nikam nedopracujú. ___ Najzaujímavejšie na tomto diele je pritom to, čo sa stalo okolo tohoto filmu, nie v ňom... čo sa týka takmer našej súčasnosti a kvôli čomu bol Zafranovič dlho persona non grata v rodnej zemi a natrvalo presídlil do ČR.